znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 50/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou   JUDr.   Martou   Šuvadovou,   Advokátska   kancelária   JUDr.   M.   Katunský,JUDr. Kuzma & spol., Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie jeho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012 (ďalej aj„napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   23.   septembra   2011   Okresný   súd   Košice   IIrozhodol rozsudkom sp. zn. 24 C 84/2010, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľa v konanína ochranu osobnosti na uverejnenie ospravedlnenia v tlačových médiách v zmysle jehonávrhu. Proti predmetnému prvostupňovému rozsudku podal odporca 4. novembra 2011odvolanie.   Konanie   sa   vedie   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   4   Co   45/2012.   Sťažovateľv sťažnosti   tvrdí,   že „od   podania   vyjadrenia   sa   navrhovateľa/sťažovateľa   k odvolaniu žalobcu zo dňa   22.2.2012 sa neuskutočnil zo strany   odvolacieho súdu ani   jeden   úkon vo veci“, čím dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že v priebehu odvolacieho konania sa snažiliurýchliť priebeh konania, a to „sťažnosťou zo 7.8.2014 adresovanou predsedovi Krajského súdu v Košiciach na prieťahy v konaní. V odpovedi na túto sťažnosť zo dňa 2.9.2014 bolo sťažovateľovi oznámené, že veci sa v odvolacom konaní vybavujú zásadne podľa poradia v akom   došli   na   súd...   a predpoklad   ukončenia   odvolacieho   konania   je   štvrtý   štvrťrok 2014.“.

S poukazom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu v napadnutomkonaní dochádza k porušovaniu jeho označených práv, preto sťažovateľ žiada, aby ústavnýsúd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012 porušiljeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, abyústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahova aby priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 15 000 €, ako aj náhradu trovprávneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základnéhopráva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavya práva na prejednanie jeho záležitosť v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebnéodmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totižvyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keďústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),alebo ho   odmietol   ako zjavne neopodstatnený   (napr.   IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS 126/2010,I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutéhokonania sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatísťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto jehosťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú(podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kdeúlohou   odvolacieho   súdu   je   preskúmanie   postupu   a rozhodnutia   prvostupňového   súdu,pričom   z hľadiska   početnosti   úkonov   viditeľných   z pohľadu   sťažovateľov,   napr.pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacímsúdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniupojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte samo osebeneznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanúdĺžku odvolacieho konania od posledného úkonu vo veci 22. februára 2012 do podania tejtosťažnosti (24. septembra 2014) za nesúladnú s označenými právami sťažovateľa. K takémutozáveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskehosúdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednomstupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušeniapráva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť saopätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konanína krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. februára 2015