znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 50/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 4/2012 zo 7. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013 doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 9 Co 4/2012 zo 7. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom   súde Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o náhradu   škody   spôsobenej   pri   výkone verejnej   moci   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 32/2010 z 5. októbra 2011 tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 4/2012 zo 7. februára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy. Porušenie svojho označeného základného práva vidí sťažovateľ v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   v ktorom   sa   krajský   súd   nevysporiadal   s jeho námietkami. V tejto súvislosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že mu vznikla   škoda   nesprávnym   úradným   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   ako odvolacieho súdu v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 97/2005, pretože jeho rozsudok   z 13.   decembra   2005   sťažovateľ   napadol   dovolaním   a bol   úspešný,   keďže podľa výsledku   dovolacieho   konania   došlo   k jeho   zrušeniu.   Následne   v uvedenej   veci rozhodoval opäť Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý mu rozsudkom sp. zn. 14 Co 22/06 z 27. februára 2007 nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, hoci bol v ňom úspešný, pretože vo veci samej sťažovateľ nebol úspešný. Takýmto nezákonným postupom krajského súdu mu mala vzniknúť škoda, ktorú si uplatnil v konaní pred okresným súdom a o ktorej neskôr na základe ním podaného odvolania rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd Bratislava rozsudkom č.k. 9Co 4/2012 - 50 zo dňa 7. februára 2012 porušil základné právo P. K. na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené v Čl. 46. ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300€, ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ruší rozsudok Krajského súdu Bratislava, č.k. 9Co 4/2012 50 zo dna 7. februára 2012 a prikazuje Krajskému súdu Bratislava znovu vo veci konať a rozhodnúť.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia P. K. v sume 150 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   z dôvodov   procesnej   ekonómie   upustil   od   požiadavky   preukázania povinného   právneho   zastúpenia   v tomto   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie tejto sťažnosti o uvedenú náležitosť by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie, a to z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom   za   rešpektované,   ak   tento   postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (obdobne III. ÚS 155/2011).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Z   odôvodnenia   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   k   porušeniu   základného   práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   3   ústavy   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   tým,   že   krajský   súd nedostatočne   a nepresvedčivo   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   pretože   v odôvodnení napadnutého rozsudku sa údajne nevysporiadal so sťažovateľovými námietkami uvedenými v odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľ   v tejto   v tejto   súvislosti v sťažnosti namietal, že svoj nárok na náhradu škody odôvodnil aj nezákonnosťou rozsudku Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   priamo   na   pojednávaní   ešte   počas   konania   na   súde prvého   stupňa   a zároveň   vyjadril   nesúhlas   s názorom   krajského   súdu   uvedeným v napadnutom   rozsudku,   ktorý   konštatoval,   že   chýba   základný   predpoklad   vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to samotné nezákonné rozhodnutie.

Uvedené dôvody (aj keď sťažovateľ sa v prevažnej miere v sťažnosti sústredil iba na popis   priebehu   súdneho   konania   v jeho   veci   a   aplikáciu   príslušného   zákona,   teda bez náležitých   ústavnoprávnych   súvislostí)   smerujú   k námietkam   porušenia   atribútov základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   však sťažovateľ do návrhu na rozhodnutie (petitu) nezahrnul.

Ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku   krajského súdu, ktorým krajský súd reagoval na námietky sťažovateľa:

„Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie prvostupňového, súdu správne vychádza zo zistenia, že navrhovateľ v tomto konaní uplatňoval nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu, nie aj nezákonného rozhodnutia preukazuje to jednoznačne jednak obsah návrhu na začatie konania, podaný na súde dňa 17. 2. 2010 (č. l. 1 spisu) ako aj jeho žiadosť o predbežné prerokovanie, nároku na náhradu škody, doručená   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   dňa   23.   7.   2009   (č.   l.   3   spisu).   Z   uvedených písomností   vyplýva   bez   akýchkoľvek   pochybností,   že   navrhovateľ   v   tomto   konaní neuplatňoval nárok na náhradu, škody aj z titulu nezákonného rozhodnutia. Odvolací, súd sa   s   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu   vo   vzťahu   k   nároku   na   náhradu   škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   a   na   tieto poukazuje.

Ako   už   na   to   poukázal   odporca   vo   svojom   vyjadrení   k   odvolaniu   navrhovateľa, nesprávny   úradný   postup   si   ako   dôvod,   vzniku   škody   nemožno   zamieňať   s   vydaním nezákonného   rozhodnutia.   Ide   o   dva   samostatné   a   rozdielne   predpoklady   vzniku. zodpovednosti škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, upravené v ust. § 9 a v ust. § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.

V prejednávanej právnej veci nebol dôvod na posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku   na   náhradu   škody   aj   z   titulu   nezákonného   rozhodnutia,   nakoľko   takýto   nárok zo strany navrhovateľa v konaní relevantným spôsobom uplatnený nebol. Nestalo sa tak ani na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 5. 10. 2011, hoci navrhovateľ vo svojej záverečnej   reči   uviedol,   že   svoj   nárok   uplatňuje   nielen   z   titulu   nesprávneho   úradného postupu, ale aj z titulu nezákonného rozhodnutia; v tomto štádiu konania už dokazovanie vo veci pred súdom prvého stupňa bolo skončené. Nebolo teda možné účastníkmi navrhovať a   následne   zo   strany   konajúceho   súdu   vykonávať   potrebné   dokazovanie   na   zistenie opodstatnenosti takéhoto nároku z titulu nezákonného rozhodnutia.

... Avšak bez ohľadu na to, odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité uviesť, že právny záver súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ by navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody uplatňoval z dôvodu nezákonného rozhodnutia bol by v konaní úspešný, nepovažuje za   správny.   Úspešnému   uplatneniu   nároku   na   náhradu   škody   z   titulu   nezákonného rozhodnutia   bráni   jednak   skutočnosť,   že   navrhovateľ   z   tohto   dôvodu   nepodal na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody - takúto žiadosť podal výlučne z titulu nesprávneho úradného postupu. Predovšetkým však podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej právnej, veci chýba základný predpoklad vzniku zodpovednosti   štátu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím,   a to   samotné   nezákonné rozhodnutie.

Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 2. 2007 č.k. 14Co 229/2006 - 201 však nebolo zrušené ako nezákonné. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu,   na   (v   poradí   druhé)   dovolanie   navrhovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 2. 2007 č.k. 14 Co 229/2006 - 201 dovolací Najvyšší súd SR svojím rozsudkom sp. zn. 4Cdo 181/2007 - 220 zo dňa 28. 2. 2008 dovolanie navrhovateľa (v danom konaní v postavení odporcu) zamietol, ako nedôvodné.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   krajského   súdu,   ktorý   ustálil,   že   žalobou uplatnenému nároku sťažovateľa nemožno vyhovieť, sa nejavia ako svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené.   Takisto   nemožno   prisvedčiť   názoru   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa nevysporiadal s jeho námietkami dostatočne.

Nesúhlas   sťažovateľa   s obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nie   je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval   na   prípad   sťažovateľa   relevantné   právne   normy,   na   základe   čoho   dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky na uplatnenie práva na náhradu škody, pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.

Uvedené zistenia boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014