znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 50/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného súdu   Bratislava III sp.   zn. 17 C 132/2007 z 13. novembra 2008, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   14   Co/71/2009-210   z 8. septembra   2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 87/2011 z 19. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 132/2007 z 13. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co/71/2009 z 8. septembra 2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 87/2011 z 19. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 132/2007 bolo rozhodovanie o návrhu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podaného proti sťažovateľke J. P. a M. P. (ďalej len „navrhovatelia“).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že konanie na okresnom súde „trpí formálnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko súd prvého stupňa vykonal v konaní po zrušení svojho rozsudku (vo výrokoch IV., V., VI.) zo dňa 13. 11. 2008, sp. zn. 17   C/132/2007,   odvolacím   súdom   dôkazy,   ktoré   neboli   navrhovateľmi   označené   alebo navrhnuté   v   pôvodnom   konaní“.   Nadväzujúc na   citáciu   §   118a   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka uvádza,   že   okresný   súd   má   v   konaní   o   ochranu   osobnosti   vykonať   všetky   účastníkmi konania   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   preukázanie   sporných   a   právne   významných skutkových   tvrdení   na   prvom   pojednávaní   a na   ten   účel   ich   majú   účastníci   konania do skončenia prvého pojednávania aj označiť. Skutočnosť, že dôkazy boli vykonané súdom prvého   stupňa   dodatočne,   podľa   názoru   sťažovateľky «jednoznačne   odporuje   zákonu   § 205a a § 18 OSP...

Postupom   prvostupňového   súdu   bola   porušená   koncentračná   zásada   ohľadne navrhovania dôkazov. Navrhovatelia v pôvodnom konaní nenavrhli dôkazy, ktorými sa malo preukazovať, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľov alebo ich vážnosť v spoločnosti,   čo   by   odôvodňovalo   priznanie   práva   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch,   resp.   odvolací   súd   svojim   rozhodnutím   zo   dňa   08.   09.   2009,   sp.   zn. 14 Co/71/2009-210   ich   vyhodnotil   ako   nedostačujúce   pre   priznanie   práva   na   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.... Prvostupňový súd jednoznačne porušil zásadu rovnosti účastníkov   konania,   keď   „zvýhodnil“   navrhovateľov   tým,   že   konvalidoval   ich   dôkaznú núdzu vykonaním predtým nenavrhnutých dôkazov.... Túto vadu konania nemožno zhojiť ďalším porušením práva odporcu, a to práva, aby súd s ním zaobchádzal rovnako ako s navrhovateľom, t. j. aby súd rovnako vyžadoval splnenie koncentračnej zásady ohľadne označenia dôkazov ako odporcom tak aj navrhovateľom.»

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej práv na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že okresný súd po zrušení svojho pôvodného rozsudku vykonal dôkazy, ktoré neboli navrhovateľmi uplatnené, k vykonaným dôkazom neumožnil odporcovi sa vyjadriť a nedostatočne sa vysporiadal aj s námietkami a tvrdeniami odporcu. Súčasne namieta porušenie označeného práva aj rozsudkom krajského súdu, v ktorom sa mal krajský súd nedostatočne vysporiadať s dôvodmi odvolania uplatnenými odporcom. Napokon podľa sťažovateľky obdobným nedostatkom trpí aj „samotné uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 19. 9. 2012, sp. značka 6 Cdo 87/2012, nakoľko sa ním odmietlo dovolanie sťažovateľa bez toho,   aby   sa   dostatočne   vysporiadal   s   dôvodmi   jeho   podania,   pričom   sa   uznesenie obmedzilo na konštatovanie, že námietka sťažovateľa na porušenie práva na spravodlivý proces,   sťažovateľ   vzniesol   už   v   základnom   konaní   a   odvolací   súd   ich   vyhodnotil   ako nedôvodné, pričom Najvyšší súd sa s týmto názorom plne stotožnil.

Dané nám vytvára nebezpečný precedens, že súdy napriek zásade a ich povinnosti zabezpečiť rovnosť strán v konaní pred nimi sa stavajú mimo zákonných postupov a konajú namiesto účastníkov konania, čím zvýhodňujú jedného účastníka,   keďže jemu umožňujú postup v rozpore so zákonom a tým potláčajú dobré mravy, ako aj možnosť rovnosti zbraní pri bránení svojho práva pred súdom. Rovnako sa stavajú do pozície, že pri upozornení na konanie, ktoré je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov, takúto námietku strany, ktorá bola týmto postupom negatívne dotknutá, považujú ju za nedôvodnú.“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namieta   nedostatočnosť   odôvodnenia, predovšetkým rozsudku krajského súdu, ktorú dáva do súvislosti s prípadným odňatím jej možnosti konať pred súdom, a vyjadruje nesúhlas aj s formou rozhodnutia krajského súdu, ktorý   vo   veci   rozhodol   rozsudkom,   aj   keď   sčasti   rozsudok   okresného   súdu   zrušil. Poukazujúc na § 223 OSP mal podľa sťažovateľky krajský súd vo veci rozhodnúť formou uznesenia.

Sťažovateľka preto vo veci   samej navrhuje, aby po   prijatí sťažnosti ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Bratislave, porušil vydaním rozsudku č. 14 Co/71/2009 v spojení s rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III.   17   C   132/2007   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky uznesením 6 Cdo 87/2011, základné právo spoločnosti M. s. r. o., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave 14 Co/71/2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava   III   17   C   132/2007   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky 6 Cdo 87/2011,   sa   zrušujú   vo   všetkých   výrokoch   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu v Bratislave III na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   v   Slovenskej   republike   je   povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa  ...   trovy   konania   podanej   ústavnej   sťažnosti  ...   do   troch   dní   odo   dňa rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom „č. 17C   132/2007“,   ktorý   však   neoznačila   dátumom   jeho   vydania.   Zo   znenia   petitu sťažnosti, podľa ktorého je rozsudok okresného súdu napadnutý v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 71/2009 z 8. septembra 2009, však ústavný súd považoval za zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 132/2007 z 13. novembra 2008.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozsudku   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného   súdu,   ako   aj   sťažovateľkou   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu   rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   rozsudkom krajského súdu

Aj   keď   sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   žiada   vysloviť   porušenie   svojich   práv rozsudkom krajského súdu „č. 14 Co/71/2009“, ktorý obdobne ako v prípade rozhodnutia okresného súdu bližšie neoznačila dátumom jeho vydania, ústavný súd vzhľadom na to, že pod   uvedenou   spisovou   značkou   bol   vydaný   iba   jeden   meritórny   rozsudok,   a   to 8. septembra   2009,   považoval   sťažovateľkou   namietaný   rozsudok   za   dostatočne identifikovaný pre účel realizácie ústavného prieskumu.

V   posudzovanom   prípade   však   ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil, že sťažovateľkou   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   14   Co/71/2009-210 z 8. septembra 2009, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 132/2007-124 z 13. novembra 2008 v bodoch I, II a III výrokovej časti potvrdil a v bodoch IV, V a VI zrušil   a   vrátil   na   ďalšie   konanie,   nadobudol   právoplatnosť   23.   októbra   2009.   Vo veci následne okresný súd konal a rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 132/2007-296 z 9. marca 2010, ktorý krajský súd potvrdil rozsudkom sp. zn. 14 Co 266/2010 z 2. novembra 2010.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému   súdu   bola   sťažnosť   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 14 Co/71/2009-210 z 8. septembra 2009 právoplatnému 23. októbra 2009 doručená až 4. januára 2013 a na poštovú prepravu bola podaná 31. decembra 2012, teda viac ako tri roky po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá v okolnostiach danej veci začala plynúť dňom, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota ustanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako túto sťažnosť podala.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že o dodržaní lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy by bolo možné uvažovať len vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 266/2010 z 2. novembra 2010, keďže v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/2012, III. ÚS 490/2012 a iné) sa v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní má považovať lehota na podanie sťažnosti proti tomuto   rozhodnutiu   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   teda   v   sťažovateľkinom   prípade   vzhľadom   na   obsah uznesenia najvyššieho súdu   len proti rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 14 Co 266/2010 z 2. novembra 2010. Keďže však sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala len rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co/71/2009-210 z 8. septembra 2009, ktorý sťažovateľka dovolaním ani nenapadla, ústavný súd považoval jej sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu za oneskorenú, a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   uznesením najvyššieho súdu

Napokon   sťažovateľka   namieta   aj porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   87/2011 z 19. septembra   2012.   Najvyšší   súd   označeným   rozhodnutím   odmietol   dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že ho v predmetnom konaní považoval za neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta odmietnutie svojho dovolania   bez   dostatočného   vysporiadania   sa   s   dôvodmi   jeho   podania   a   stotožnenie sa s názorom súdov nižších stupňov o nedôvodnosti sťažovateľkou namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   6   Cdo   87/2011   z   19.   septembra   2012,   ktorým dovolanie   sťažovateľky   odmietol,   dospel   v   súvislosti   s   otázkou   prípustnosti   podaného dovolania k týmto právnym záverom:

„Prípustnosť   dovolania   v   predmetnej   veci   podľa   §   238   O.   s.   p.   neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto   veci,   pretože   dovolací   súd   v   tejto   veci   ešte   nerozhodoval.   Rovnako   nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu   a   nejedná   sa   ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovala žalovaná a ktorá mala spočívať v odňatí jej možnosti konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé,   že porušenie práva na spravodlivý proces odôvodnila žalovaná námietkami, ktoré vzniesla už v základnom konaní v odvolaní proti rozsudku súdu prvého   stupňa,   pričom   odvolací   súd,   podrobne   sa   nimi   zaoberajúc,   ich   vyhodnotil   ako nedôvodné. Dovolací súd sa so závermi odvolacieho súdu vo vzťahu k týmto námietkam stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. Len na doplnenie považuje za potrebné uviesť, že námietky žalovanej smerujúce proti v poradí prvému rozsudku odvolacieho súdu z 8. septembra 2009 sp. zn. 14 Co 71/2009, týkajúce sa procesného pokynu adresovaného súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie naznačeným spôsobom a ďalej toho, že nebolo rozhodnuté o jej odvolaní aj proti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, a že odvolací súd nesprávne rozhodol rozsudkom, hoci mal rozhodnúť uznesením, boli nielen neopodstatnené ale   aj   nespôsobilé   založiť   prípadnú   prípustnosť   dovolania.   Označený   rozsudok   totiž nadobudol   právoplatnosť   a   tým   aj   záväznosť,   pričom   proti   nemu   žalovaná   nepodala dovolanie.

Ďalšie   dovolacie   námietky   týkajúce   sa   hodnotenia   dôkazov   a   interpretácie ustanovenia § 118a v spojení s § 372p ods. 1 O. s. p., dovolací súd nebol oprávnený posudzovať, pretože sám dokazovanie nevykonáva a nie je tak oprávnený prehodnocovať hodnotenie   dôkazov   súdmi   v   základnom   konaní.   Prípadný   nesprávny   postup   súdu v súvislosti   s   vykonávaním   dôkazov   sám   o   sebe   bez   ďalšieho   nezakladá   vadu   konania, spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.

Dôvodná nebola ani námietka žalovanej o tom, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa nezaoberali jej podstatnými argumentmi o neexistencii sociálnej izolácie žalobcov. Z odôvodnenia rozsudkov oboch súdov je zrejmé hodnotenie dôkazov i jednotlivé skutkové zistenia z neho vyvodené a následné právne závery. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal odvolacím námietkami žalovanej, pričom ho doplnil aj úvahou o   opodstatnenosti   priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   a   jej   výšky.   Podľa   názoru dovolacieho súdu rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci, preto tento rozsudok spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.).“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co/266/2010   z 2.   novembra   2010. Zaoberal sa pritom jednotlivými námietkami sťažovateľky, podľa ktorých malo postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237   písm.   f)   OSP,   t.   j.   k   odňatiu   možnosti   sťažovateľky   konať   pred   súdom, resp. k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa ňou namietaného porušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 118a v spojení s § 372p OSP.   Závery   dovolacieho   súdu   spočívajúce   v   tom,   že   uvedené   námietky   týkajúce sa hodnotenia   dôkazov   a   interpretácie   označených   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   nie   je   oprávnený   posudzovať,   keďže   nezakladajú   vadu   spočívajúcu   v   odňatí možnosti účastníka konať pred súdom, je v zhode s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, v zmysle ktorej porušenia ustanovení o dokazovaní (napríklad ak pri dokazovaní všeobecný súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku) sa považujú za tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie veci (k tomu bližšie   pozri   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Obdo 28/2006   z   31.   januára   2008, rozsudok   sp.   zn.   4   Cdo   38/2007   z   28.   februára   2008   a iné   v   právnej   databáze   ASPI, judikatúra k § 241 OSP).

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania, vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu,   v konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre neprípustnosť   dovolania   najvyšší   súd   ani   nemal   právomoc   preskúmavať   dôvodnosť dovolania   z   hľadiska   naplnenia   dovolacích   dôvodov   svedčiacich   o   existencii   inej   vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný   nahrádzať.   K   tomu   ústavný   súd   obdobne   poznamenáva,   že   ak   sa   konanie pred všeobecným súdom   neskončí   podľa   želania účastníka   konania, táto   okolnosť   sama osebe   nie   je   právnym   základom   pre   namietnutie   porušenia   základného   práva (napr. II. ÚS 54/02).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil ani žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov   verejnej   správy   zaručeného   v   čl.   46   ods.   2   ústavy.   Predmetom   konania pred najvyšším súdom totiž v danej veci nebol prieskum zákonnosti žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale návrh na ochranu osobnosti, o ktorom rozhodujú všeobecné súdy v civilnom konaní.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013