znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 50/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   februára   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   D.,   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   L.   F., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 1 Co 82/2009 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   D. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   sp.   zn.   1 Co 82/2009 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2009.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 10 C 56/2008-149 z 21. októbra 2008 rozhodol o návrhu sťažovateľa na určenie neplatnosti výpovede a návrh sťažovateľa zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   3.   novembra   2008   odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie, alternatívne zmeny prvostupňového rozhodnutia v prospech sťažovateľa.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Co   173/08 z 18. decembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   veci   opätovne   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   10   C   56/2008-239 z 20. marca 2009, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 82/2009 zo 17. júna 2009 potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu s výnimkou jeho výroku o trovách.

Vo   svojom   rozhodnutí   sa   krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa «nezaoberal námietkami sťažovateľa, v ktorých sťažovateľ poukazujúc na rozhodnutie NS ČR č. 21Cdo 2318/2005 a rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 109/2004 právne argumentoval proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu I. stupňa, odvolací súd prevzal odôvodnenie súdu I. stupňa v celom rozsahu, pričom však bez toho, aby sa sťažovateľ mohol k veci vyjadriť a prípadne uplatňovať ďalšie procesné práva, na str. 12 ods. 2 uviedol: „Navyše miesto vedúceho personálno-mzdového odboru sa obsadzuje vo forme výberového konania tzn., že nejde o také miesto, ktoré by bolo možné hneď bez ďalšieho ponúknuť ako miesto voľné." Bez akéhokoľvek ďalšieho podrobnejšieho zdôvodnenia a bez možnosti zaujať k tejto skutočnosti stanovisko sťažovateľa, keď mu odvolacím súdom nebolo zaslané vyjadrenie žalovaného k odvolaniu (a to aj napriek tomu, že odvolanie sťažovateľa žalovanému na vyjadrenie bolo predložené), bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p. a tým mu bolo odňaté aj právo na spravodlivý proces.».

K obsahu sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 82/2009 zo 17. júna 2009 sťažovateľ ďalej namietal skutočnosť, že „konajúci súd v odôvodnení svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   evidentne   voľné   pracovné   miesto   nie   je   miesto   vhodné pre sťažovateľa (a to aj napriek tomu, že to v zmysle ustanovení zákonníka práce bolo miestom zodpovedajúcim jeho zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii) z dôvodu jeho obsadzovania vo forme výberového konania, pričom k takémuto stanovisku súd dospel bez   akéhokoľvek   ďalšieho   zdôvodnenia   a   v   rozpore   s   príslušnými   hmotnoprávnymi predpismi. Takéto rozhodnutie odvolacieho súd je preto potrebné považovať za rozhodnutie svojvoľné,   bez   akejkoľvek   právnej   argumentácie   a   opory   v   platnom   právnom   predpise a v rozpore s princípom riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúceho z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“.

Okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami podľa názoru sťažovateľa tolerovali   konanie   sťažovateľovho   zamestnávateľa,   ktorým „došlo   k   diskriminácii sťažovateľa a jeho znevýhodneniu v porovnaní s ostatnými zamestnancami, ktorým v spore žalovaný   zamestnávateľ   ponúkol   vhodné   pracovné   miesta“,   čím   malo   zároveň   dôjsť k „porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   zamestnávateľa   so   zamestnancami...“. Za neakceptovateľné   považuje   sťažovateľ   to, „aby   konajúce   súdy   bez   akéhokoľvek konkrétneho zdôvodnenia vôbec rozhodli o tom, že voľné pracovné miesto nie je vhodným pracovným miestom pre sťažovateľa, ktorý pre vykonávanie funkcie deklarovanej ako voľné pracovné   miesto   (čo   z   odôvodnení   rozsudkov   oboch   súdov   vyplýva)   spĺňal   všetky predpoklady tak, ako to majú na mysli príslušné ustanovenia Zákonníka práce.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v ČI. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1Co   82/2009   zo   dňa   17.06.2009   porušené a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 82/2009 zo dňa 17.06.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Sťažovateľovi   J.   D.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   za   dva   úkony   právnej pomoci   vo   výške   292,38   €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   uhradiť   na účet advokátky JUDr. L. F., so sídlom P., do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 82/2009 zo 17. júna 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   rozsudkom   krajského   súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací rozhodol o jeho odvolaní na základe tvrdenia odporcu   obsiahnutého   v   jeho   vyjadrení   k   odvolaniu   sťažovateľa.   Ku   skutočnosti,   ktorú sťažovateľ považuje za „novú a pre sťažovateľa nepredvídateľnú a prekvapivú“, nemohol zaujať   stanovisko,   keďže   vyjadrenie   odporcu   k   odvolaniu   mu   nebolo   krajským   súdom doručené.   Ďalšiu   námietku   sťažovateľa   predstavuje   tvrdenie,   že   krajský   súd   svoje rozhodnutie   založil   na   ničím   nepodloženom   závere   o   nevhodnosti   voľného   pracovného miesta pre sťažovateľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   102/04,   II.   ÚS   31/00, III. ÚS 302/08)   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod). Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001 alebo sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 1 Co 82/2009 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2009 a odňatím možnosti konať pred   súdom   z   hľadiska   §   237   písm.   f)   OSP   nie   je   taká   absencia   súvislosti,   ktorá   by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Naopak, z viacerých prednesov sťažovateľa v odôvodnení je zrejmé, že zásadná námietka sťažovateľa je obsahovo totožná s dovolacím dôvodom vyplývajúcim z citovaného ustanovenia § 237 písm. f) OSP a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací   súd,   ktorý   by   bol   príslušný   na   meritórne   prerokovanie   námietok   sťažovateľa a ktorý   by   o   ich   oprávnenosti   v   konečnom   dôsledku   rozhodol.   Na   základe   podaného dovolania by bol najvyšší súd v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 OSP, ktoré je možné identifikovať v námietkach sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o tvrdenú svojvoľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia.   Tieto námietky spočívajúce v tvrdení nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom sťažovateľ uplatnil v podnete na podanie mimoriadneho dovolania podanom „k rukám generálneho prokurátora SR“ 18. septembra 2009.

Z obsahu podanej sťažnosti, ako aj z jej príloh nevyplýva skutočnosť, že sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 82/2009 zo 17. júna 2009 podal dovolanie, preto ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   posúdenie   námietky   sťažovateľa   ústavným   súdom v situácii, keď sa sťažovateľ neobrátil na príslušný dovolací súd, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (IV. ÚS 413/04).

Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   tak   ako   sú uvedené   v   druhej   hlave   ústavy,   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Podľa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (mutatis mutandis I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už   pri   jej predbežnom   prerokovaní pre nedostatok právomoci   ústavného súdu   na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2010