znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 50/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   V.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. P.   S.,   K.,   pre   namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 203/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 203/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu   Košice-okolie v konaní vedenom   pod sp.   zn. 12 P   203/2004 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30   000   Sk   (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice-okolie   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice-okolie   j e   p o v i n n ý   nahradiť J. K. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. S., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   50/07-16 z 27. marca 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. K., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr. P.   S.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 203/2004.

Sťažovateľka   uviedla,   že   30.   septembra   2004   podala   prostredníctvom   sociálneho odboru   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Košice-okolie   okresnému   súdu   návrh na výživné   a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom.   V sťažnosti   uviedla podrobný prehľad úkonov, ktoré boli v namietanom prípade vykonané, pričom vyslovila názor,   že v rámci   konania   okresný   súd   nepostupoval   tak,   aby vec   bola čo najrýchlejšie prerokovaná   a   rozhodnutá.   Z uvedeného   dôvodu   považuje   za   primerané   odškodnenie zo strany okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk „za spôsobený stav neistoty a bezmocnosti“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   Spr.   V   195/07 zo 17. apríla 2007 vyjadril predseda okresného súdu, pričom uviedol, že „(...) úkony súdu vo veci sú v podstate zhodné, tak ako ich opísala sťažovateľka v sťažnosti. Ak v konaní došlo k prieťahom, tieto neboli účelovo spôsobené súdom tak, ako uvádza sťažovateľka, ale mohli byť   spôsobené   dlhodobou   pracovnou   neschopnosťou   prejednávajúcej   sudkyne, neprimeranou zaťaženosťou sudcov, ako aj postupom súdneho znalca. Vo veci bolo dňa 2. apríla 2007 rozhodnuté rozsudkom.“ Taktiež uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v podaní   zo   7.   mája   2007   uviedol,   že   netrvá na verejnom   ústnom   pojednávaní   a   zároveň   zaujal   stanovisko   k vyjadreniu   predsedu okresného   súdu,   podľa   ktorého „skutočnosti,   ktorými   porušovateľ   odôvodňuje neprimeranosť dĺžky konania sú v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky irelevantné. V zmysle   výkladu   dotknutého   ustanovenia   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť   konanie,   nezbavuje   zodpovednosti   za   pomalé   konanie,   pričom   štát   znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce do konania v oficiálnom postavení. Sudca je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania. Zásadná zodpovednosť za omeškanie, zapríčinená vyčkávaním na názory experta (znalca) spočíva na štáte.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu súdneho spisu   ústavný súd zistil   nasledovný priebeh konania vedeného okresným súdom:

Dňa   30.   septembra   2004   bol   okresnému   súdu   podaný   návrh   na   úpravu   práv a povinností k maloletým deťom.

Dňa 26. januára 2005 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie listinných dôkazov.

Dňa 11. februára 2005 sťažovateľka predložila okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa   30.   marca   2005   sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   daňové   priznanie za rok 2004.

Dňa   18.   apríla   2005   okresný   súd   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   k návrhu a na predloženie   daňového   priznania.   Od   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   K. (ďalej len   „úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny“)   bola   vyžiadaná   správa   o prešetrení rodinných pomerov účastníkov so zameraním sa na starostlivosť o maloleté deti a rodinné prostredie.

Dňa 22. apríla 2005 sa odporca vyjadril k návrhu na začatie konania.Dňa 9. mája 2005 úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podal okresnému súdu správu.Dňa   17.   mája 2005   okresný   súd   vyzval   odporcu   na predloženie   opisu   daňového priznania za rok 2004.

Dňa   31.   mája   2005   odporca   predložil   okresnému   súdu   opis   daňového   priznania za rok 2004.

Dňa 22. júna 2005 okresný súd určil termín pojednávania na 12. júl 2005, ktoré odročil na 9. september 2005 za účelom predloženia dôkazných prostriedkov.

Dňa   1.   augusta   2005   okresný   súd   požiadal   úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny o prešetrenie pomerov matky, otca a maloletých detí.

Dňa 9. augusta 2005 odporca predložil okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa 8. septembra 2005 úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podal okresnému súdu správu.

Dňa 9. septembra 2005 okresný súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Dňa 19. septembra 2005 sťažovateľka predložila svoje vyjadrenie.Dňa 27. apríla 2006 sťažovateľka požiadala okresný súd o konanie vo veci.Dňa 4. augusta 2006 okresný súd ustanovil znalca z odboru klinickej psychológie.Dňa 12. februára 2007 znalkyňa doručila okresnému súdu znalecký posudok.Dňa 15. februára 2007 okresný súd rozhodol uznesením o znaleckom.Dňa 16. februára 2007 okresný súd vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku, a určil termín pojednávania na 2. apríl 2007, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorý dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutí súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 12 P 203/2004 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 P 203/2004 je úprava   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom,   ktoré   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a vec   z právneho   a skutkového   hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali takmer 3-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu. Sťažovateľka   bola   v konaní   aktívna   a súčinnostná.   Ani   okresný   súd   nemal   k správaniu sťažovateľky   výhrady.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka neprispela k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu. Ústavný súd sa zaoberal postupom okresného   súdu   v posudzovanej   veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľkou   namietaných (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu   posudzovaného   súdneho konania.

Okresný   súd   hneď   po   doručení   návrhu   jednotlivé   úkony   vykonával   s veľkým časovým odstupom i napriek tomu, že išlo o jednoduché úkony, napr. výzvu navrhovateľke na predloženie   listinných   dôkazov   zaslal   až   26.   januára   2005,   hoci   návrh   bol   podaný už 30. septembra 2004, a výzvu odporcovi, aby sa vyjadril k návrhu, doručil až 22. apríla 2005. Okrem toho ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu v období od 9. septembra 2005,   keď odročil   pojednávanie   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku,   a znalca za účelom vykonania znaleckého dokazovania ustanovil až 4. augusta 2006.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku   2004,   pričom   ide   o konanie   vo   veciach   maloletých   detí,   dospel   k záveru, že okresný   súd   bol nečinný   spolu   11 mesiacov   a jeho postupom   v konaní vedenom   pod sp. zn. 12 P 203/2004 bolo porušené základné   právo sťažovateľky   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 203/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   priznané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk, poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v dôsledku čoho je v stave právnej neistoty.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na výsledok konania o úpravu práv a povinností maloletých detí, ktoré nie je právoplatne skončené ani po troch rokoch. U sťažovateľky oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľky, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby,   ako   aj   z konkrétnych   okolností   tohto   prípadu   ústavný   súd   dospel   k záveru, že finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť v súlade   s výrokom   tohto   nálezu, je primeraným zadosťučinením   spojeným s porušením označených práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila trovy konania v sume 6 296 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   v sume   6   296   Sk   z dôvodu   trov   jej   právneho zastúpenia,   a to   za   dva   úkony   právnej   služby   po   2   970   Sk   (príprava   a prevzatie   veci a písomné vyhotovenie sťažnosti). Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku   2006   v sume   17   822   Sk.   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi sťažovateľa   dvakrát   náhradu   režijného paušálu po   178   Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007