znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 50/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   na   základe   rozhodnutia   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 2. októbra 2001 č. 9659/01-512/251-E o pozastavení výkonu exekútorského úradu JUDr. J. B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2003 doručená sťažnosť JUDr. J. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   ako   aj   základného   práva   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   na   základe   rozhodnutia ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“) z   2.   októbra   2001   č.   9659/01-512/251-E   o pozastavení   výkonu   exekútorského   úradu sťažovateľa.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   od   roku   1996   je   súdnym   exekútorom vymenovaným   ministrom   spravodlivosti   a   členom   Slovenskej   komory   exekútorov. Na návrh predsedu Okresného súdu v Martine z 13. júla 1999 sa začalo proti sťažovateľovi disciplinárne konanie. Disciplinárna komisia svojím rozhodnutím z 28. januára 2000 uznala sťažovateľa disciplinárne zodpovedným za závažné disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“).   Proti   uvedenému   rozhodnutiu sťažovateľ   podal   odvolanie.   Odvolanie   sťažovateľa   nebolo   prejednané   odvolacou disciplinárnou komisiou.

V súvislosti s exekučnou činnosťou bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2 T 57/02 bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2003.

Minister   spravodlivosti   využil   svoje   právo   dané   ustanovením   §   222   Exekučného poriadku   a rozhodnutím   z 2.   októbra   2001   č.   9659/01-512/251-E   pozastavil   výkon exekútorského úradu sťažovateľa. V dôsledku opravného prostriedku sťažovateľa vydalo ministerstvo spravodlivosti opravné rozhodnutie.

Keďže   sa   sťažovateľ   s uvedenými   rozhodnutiami   ministra   spravodlivosti a ministerstva   spravodlivosti   nestotožnil,   podal   proti   nim   žalobu   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6   Sž 196/01   žalobu   sťažovateľa   z 29.   apríla   2002   zamietol.   Na   to   sťažovateľ   reagoval podaním sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd uznesením zo 17. decembra 2002 č. k. III.   ÚS   202/02-40   však   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   19 a čl.   35   ústavy,   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   a v časti,   v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaniach   najvyššieho   súdu   vedených   pod   sp.   zn. 6 Sž 196/01 a Ns 1-10/02 prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   sa   3.   októbra   2002   obrátil   s podnetom   na   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý 10. apríla 2003 podal na najvyššom   súde   mimoriadne   dovolanie,   v dôsledku   čoho   najvyšší   súd   v konaní o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   vedenom   pod   sp.   zn.   M-Sždov   7/03 rozsudkom z 11. júna 2003 zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 196/01 z 29. apríla 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa bolo postupom ministerstva spravodlivosti porušené jeho základné právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základné právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj základné právo   podnikať a uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35 ods.   1 ústavy   a základné právo   na ochranu súkromného a rodinného života podľa   čl. 8 ods.   1 dohovoru   tým,   že   minister   spravodlivosti   rozhodnutím   z   2.   októbra   2001   č.   9659/01-512/251-E pozastavil výkon exekútorského úradu sťažovateľa, a tým mu bol znemožnený výkon povolania a starostlivosť o materiálne zabezpečenie sťažovateľa a jeho rodiny.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa JUDr. J. B. chránené čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, čl. 19 ods.   2 a čl. 35 ods.   1 Ústavy SR postupom Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré upovedomilo súdy Slovenskej republiky, Slovenskú komoru   exekútorov   o neprávoplatnom   rozhodnutí   ministra   spravodlivosti   SR   zo   dňa 2. októbra 2001 číslo 9659/01-512/251-E o pozastavení výkonu exekútorského úradu JUDr. J. B., boli porušené.

II. Ministerstvu spravodlivosti SR sa ukladá vo veci neodkladne konať.III.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   je   povinné   zaplatiť   sťažovateľovi   z titulu primeraného   finančného   zadosťučinenia   30.000.000,-   Sk   (slovom:   Tridsať   miliónov slovenských korún) do dvoch mesiacov po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.IV. Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu.

S poukazom na § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov a s poukazom na povahu prípadu, navrhujem, aby Ústavný súd SR prikázal Ministerstvu spravodlivosti SR oznámiť všetkým súdom v Slovenskej republike a Slovenskej komore exekútorov,   že   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   SR   zo   dňa   2.   októbra   2001   číslo 9659/01-512/251-E o pozastavení výkonu exekútorského úradu JUDr. J. B., nie je právne účinné.“

Dňa 29. januára 2004 v dodatku svojho podania sťažovateľ uviedol, že ministerstvo spravodlivosti dosiaľ nezosúladilo stav ohľadom pozastavenia jeho exekútorskej činnosti. Ministerstvo spravodlivosti síce rozoslalo krajským súdom rozsudok, ktorým bol sťažovateľ spod   obžaloby   oslobodený,   ale   nevykonalo   iný   úkon   smerujúci   k zrušeniu   rozhodnutia o pozastavení činnosti, pre ktorého vznik bolo podkladom trestné stíhanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   podľa §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o   nedostatok právomoci   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   do   sféry   pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom na okolnosti daného prípadu zdôrazniť, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a   je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach. Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou) inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo   slobody   zaručených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   11   ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 37/95).

V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu   pri poskytovaní   ochrany ústavným a základným právam   a slobodám.   Ústavný   súd zásadne nemá   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a v rozsahu, v akom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.

Ústavný súd môže konať o sťažnosti sťažovateľa v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy, ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd sťažovateľa nerozhoduje   iný   súd.   V danom prípade predmetom sťažnosti sťažovateľa je postup ministerstva spravodlivosti na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu jeho exekútorského úradu. Tento postup   a rozhodnutie   je   predmetom   konania   na   najvyššom   súde   vzhľadom   na   to, že   najvyšší   súd   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   v konaní vedenom pod sp. zn. M-Sždov 7/03 zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2002 sp. zn. 6 Sž 196/01 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Keďže v danej právnej veci je daná právomoc najvyššieho súdu, ústavný súd nemôže v danej veci konať z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého právomoc ústavného súdu je daná až vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa nerozhoduje iný všeobecný súd.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   v postupe   vrátane   nečinnosti   ministerstva spravodlivosti,   ktoré   informovalo   súdy   Slovenskej   republiky   a   Slovenskú   komoru exekútorov o neprávoplatnom rozhodnutí o pozastavení výkonu jeho exekútorského úradu a ani po autoritatívnom zistení neprávoplatnosti uvedeného rozhodnutia najvyšším súdom nezabezpečilo informovanie všeobecných súdov o tom, že išlo o neprávoplatné rozhodnutia. Ministerstvo   spravodlivosti   je   ústredným   orgánom   štátnej   správy,   a teda   aj   orgánom verejnej správy. Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku „v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov   orgánov   verejnej   správy“.   Podľa   §   244   ods.   3   poslednej   vety   Občianskeho súdneho poriadku sa postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť. Sťažovateľ teda mal alebo má možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred porušením, ku ktorému mohlo   dôjsť   ním   opísaným   skutkovým   stavom,   v rámci   správneho   súdnictva,   čo   podľa zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu (II. ÚS 130/02, II. ÚS 136/02).  

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

K rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004

  III. ÚS 50/04

Odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka

Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   pripájam   odlišné   stanovisko k uzneseniu   sp.   zn.   III.   ÚS   50/04   z   18.   februára   2004   o odmietnutí   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).

Na rozdiel od väčšiny senátu som toho názoru, že bola daná príslušnosť ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť. V dôsledku toho mal senát ústavného súdu sťažnosť JUDr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 9659/01-512/251-E o pozastavení výkonu exekútorského úradu prijať na ďalšie konanie a rozhodnúť v merite veci.

K tomuto názoru ma vedú najmä doterajšie konania pred všeobecnými súdmi, najmä rozhodnutie dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozhodnutí sp. zn. M–Sždov 7/03 z 11. júna 2003 zrušil rozhodnutie senátu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 196/01.

Päťčlenný senát najvyššieho súdu uviedol, že podľa ustanovenia § 222 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   minister   spravodlivosti   môže   pozastaviť exekútorovi   výkon   exekútorského   úradu,   ak   bolo   proti   nemu   začaté   trestné   konanie za úmyselný   trestný   čin   alebo   za   trestný   čin   súvisiaci   s exekučnou   činnosťou,   a to   až   do právoplatnosti   rozhodnutia.   Senát   uviedol,   že   takéto   rozhodnutie   musí   mať   všetky náležitosti rozhodnutia o správnom konaní. Ustálil, že rozhodnutie ministra spravodlivosti nenadobudlo   právoplatnosť,   pretože   nebolo   riadne   rozhodnuté   o opravnom   prostriedku, o rozklade žalobcu. Z toho dôvodu nebola splnená základná podmienka, aby najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž 196/01 vo veci konal a rozhodol. Vytkol mu pochybenie, že si neujasnil skutočnosť právoplatnosti rozhodnutia o opravnom prostriedku. Zrušil toto rozhodnutie a nariadil mu postupovať v zmysle § 103 a § 104 (§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), teda konanie zastaviť.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že ministerstvo spravodlivosti zasiahlo do   výkonu   jeho   práva   na   súkromný   život   bez   toho,   aby   bol   tento   zásah   v súlade   so zákonom.   Napriek   rozhodnutiu   súdov   v trestnej   veci   a rozhodnutiu   dovolacieho   senátu najvyššieho súdu zásah trvá a podľa názoru sťažovateľa sú účinky rozhodnutia arbirtárne a   rozhodnutie paradoxne   ešte   nenadobudlo   právoplatnosť.   Exekučný   poriadok   nepozná vylúčenie   odkladného   účinku   opravného   prostriedku.   Napriek   tomu   ministerstvo spravodlivosti   oznámením   adresovaným   všetkým   predsedom   krajských   súdov s povinnosťou   inštruovať   okresné   súdy   v medziach   svojej   pôsobnosti   dalo   na   vedomie, že mu bola pozastavená exekučná činnosť. Rovnaké oznámenie bolo doručené Slovenskej komore   exekútorov   a oznámené   na   webovej   stránke   ministerstva   spravodlivosti.   Týmto konaním mu bol znemožnený výkon povolania v rozpore s čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru. Celá vec mala závažné dopady, pretože bol nútený prepustiť zamestnancov a vykonať určité postupy voči Sociálnej poisťovni.

Sťažovateľ   sa   listami   zo   4.   júla   2003   a 22.   júla   2003   obrátil   na   ministerstvo spravodlivosti s tým, že jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, a tým ani vykonateľné. Dosiaľ   odpoveď   nedostal.   Dňa   25.   júla   2003   mu   bol   doručený   list   z ministerstva spravodlivosti, v ktorom mu bolo oznámené, že z výroku najvyššieho súdu pre ministerstvo spravodlivosti nevyplývajú žiadne povinnosti.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že pre   ministerstvo   spravodlivosti   vyplývajú povinnosti rešpektovať čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Vzhľadom na tieto skutočnosti trvá porušovanie jeho práv. Po dobu viac ako dvoch rokov nevykonáva svoje povolanie, čo pre neho predstavuje závažné psychické poškodenie, traumu a celkovú   ujmu. Bol   funkcionárom   Slovenskej   komory   exekútorov,   zamestnával takmer   100   pracovníkov   a požíval   ako   exekútor   dobrú   povesť.   Dnes   je   na   internete informovaný každý sudca, ako aj verejnosť, že jeho činnosť je pozastavená napriek tomu, že rozhodnutie ministra spravodlivosti nie je právoplatné.

Sťažovateľ   využil   všetky   prostriedky   nápravy,   ale   napriek   tomu   nedosiahol rozhodnutie o rozklade, čo zdôraznil aj senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. M-Sždov 7/03   z 11.   júna   2003   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky.

Nemožno sa stotožniť s názorom väčšiny senátu, že sťažovateľ má možnosť ochrany svojich práv podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve.

Tento názor protirečí stanovisku dovolacieho senátu, ktorý zrušil rozhodnutie sp. zn. 6 Sž 196/01 a naznačil tomuto senátu, ako má ďalej konať, a to „zastaviť konanie“, pretože predmetné rozhodnutie nie je právoplatné a nie je čo v danom štádiu konania preskúmavať.

Správny súd môže preskúmať len právoplatné rozhodnutie v správnom konaní a dané rozhodnutie nie je do dnešného dňa právoplatné.

Sťažovateľ   doložil   ústavnému   súdu   dôkazy   o tom,   že   sa   pokúsil   o to,   aby   autor rozhodnutia – ministerstvo spravodlivosti vo veci konalo a rozhodlo.

Paradoxne   negatívne   dopady   na   sťažovateľa   trvajú   aj   dosiaľ   už niekoľko   rokov, o čom jasne svedčí rozhodnutie dovolacieho senátu sp. zn. M-Sždov 7/03 z 11. júna 2003, a tento zásah je možné namietať len sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V Košiciach 18. februára 2004