znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 50/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. K., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (oznámenie   Federálneho   ministerstva   zahraničných   vecí č. 209/1992 Zb.) postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5   C   10/00   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   o predbežnom   opatrení   č.   k. 9 Co 522/01-142 zo 14. decembra 2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22.   februára   2002   doručená   sťažnosť   Mgr.   I.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka), zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., Advokátska kancelária, B. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že od 30. júna 1987 je vlastníčkou celku nehnuteľností vo V., ktorý bol   30.   septembra   1982   zakúpený   za   jej   peniaze   a nesprávne   zaregistrovaný   ako „BSM“   jej   matky   Ing.   E.   K.   a jej   vtedajšieho   manžela   A.   P.,   preto   bol   následne darovacou zmluvou z mája 1987 prevedený na sťažovateľku.

V decembri   1988   s cieľom   bezplatne   s celou   rodinou   užívať   nehnuteľnosti sťažovateľky   podal   A.   P.   voči   sťažovateľke   žalobu   o vrátenie   daru   -   neplatnosť darovacej   zmluvy.   Jeho   žaloba   bola   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn. 17 C 222/88 z 25. septembra 1996 v celom rozsahu zamietnutá „ako bezzákladová a nedôvodná“.   Až   takmer   4   roky   od   jeho   vynesenia   bol   rozsudok   súdu   I.   stupňa Krajským súdom Bratislava ako odvolacím súdom 20. januára 2000 vo veci samej potvrdený a právoplatnosť nadobudol 18. mája 2000.

Podľa tvrdenia sťažovateľky ihneď po vynesení tohto potvrdzujúceho rozsudku odvolacím súdom využijúc nové administratívne členenie Slovenskej republiky podal A. P. 26. januára 2000 žalobu rovnakého znenia Okresnému súdu Piešťany pod sp. zn. 5 C 10/00 napriek tomu, že ide o vec právoplatne rozhodnutú iným súdom, a preto podľa   §   159   ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) musí byť konanie o nej zastavené.   Krajský   súd   Trnava   uznesenie   Okresného   súdu   Piešťany   o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia zmenil tak, že sťažovateľke bolo znova zakázané disponovať vlastníckym právom k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka vo svojom návrhu uvádza, že je nesporné, že tu dochádza súdmi k porušovaniu jej základného ľudského práva na spravodlivé súdne konanie, keď sa súdy zaoberajú už 14 rokov návrhmi A. P., ktorý bez platenia akéhokoľvek nájomného jej nehnuteľnosti užíva, čím jej bola spôsobená „majetková ujma najmenej 500 tisíc korún“.

Porušenie základných práv a slobôd vidí sťažovateľka v tom, že je porušované jej základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   právo „na   riadne   a slobodné   užívanie   jej   majetku“   (ako   sťažovateľka   uvádza   vo   svojej sťažnosti) podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“), keďže postupom všeobecných súdov je jej už 14 rokov bránené riadne a slobodné užívanie jej majetku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„V tejto súvislosti navrhujem, aby Ústavný súd SR zrušil právoplatné uznesenie KS Trnava vo veci OS Piešťany č. k. 5 C 10/00 z príl. č. 9, ktorým je porušené moje základné ľudské právo na riadne a slobodné užívanie môjho majetku, a OS Piešťany nariadil cit. konanie, ktoré je konaním duplicitným, zastaviť.

Súčasne   navrhujem,   aby   ÚS   SR   rozhodol   aj   o mojom   odškodnení,   a to   tak majetkovej   ako   aj   nemajetkovej   ujmy   za   tieto   poškodzovania   mojich   základných ľudských práv a slobôd celkovou sumou 700 000 Sk, keď na jednej strane nemôžem svoje nehnuteľnosti už 14 rokov užívať a priamo súdmi je mi nedôvodne opakovane zakazované s vlastníckym právom k nim disponovať, na druhej stane však musím ako ich vlastníčka uhrádzať obci V. riadne dane.“

II.

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľkou vyplýva, že táto je na LV č.   170   Správy   katastra   v Piešťanoch,   kat.   územie   Ť.,   zapísaná   ako   vlastníčka nehnuteľností, a to pozemkov parc. č. 191/1 -   zastavaná plocha o výmere 567 m2, parc. č. 191/2 - orná pôda o výmere 221 m2 a parc. č. 191/3 - orná pôda o výmere 384 m2 a domu súpis. č. 167 na parc. č. 191/1, na základe darovacej zmluvy z 29. mája 1987.

Na   Okresnom   súde   Trnava   sa   na   návrh   navrhovateľa   A.   P.   pod   sp.   zn. 17 C 222/88 viedlo konanie o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 29. mája 1987 proti odporcom 1. Mgr. I. K. a 2. Ing. E. K. Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 17 C 222/88 z 25. septembra 1996 bola žaloba A. P. o určenie neplatnosti darovacej   zmluvy   zamietnutá.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 14 Co 239/99 z 20. januára 2000 bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdený a právoplatnosť nadobudol 18. mája 2000.

Na   základe   návrhu   A.   P.   proti   odporkyni   Mgr.   I.   K.   o vrátenie   daru   sa 26. januára 2000 začalo konanie na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 5 C 10/00. V tomto   návrhu   sa   navrhovateľ   A.   P.   domáha   vrátenia   daru   podľa   §   630   zákona č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Občiansky   zákonník“)   z toho   dôvodu,   že   obdarovaná   sťažovateľka   sa   správa k darcovi alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. V návrhu sa   navrhovateľ   domáhal   vydania   predmetných   nehnuteľností   do   3   dní   od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ A. P. podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti sťažovateľke na zákaz disponovania s predmetnými nehnuteľnosťami. Tento   návrh   bol   uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   z   18.   augusta   2000   č.   k. 5 C 10/00-53 zamietnutý. Navrhovateľ A. P. podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Toto uznesenie bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania,   či   je   nárok   osvedčený   a či   existuje   potreba   predbežného   opatrenia. Okresný súd Piešťany rozhodol následne uznesením z 23. júla 2001 č. k. 5 C 10/00-123, pričom v jeho odôvodnení konštatoval, že z podaného návrhu nevyplýva nutnosť dočasnej úpravy pomerov, pretože navrhovateľ dostatočným spôsobom nepreukázal žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   potvrdzovali   jeho   obavu,   a svoje   tvrdenia   nepodložil žiadnymi   dôkazmi.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   navrhovateľ   A.   P.   odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Trnave zo 14. decembra 2001 č. k. 9 Co 522/01-142 bolo uznesenie Okresného súdu Piešťany z 23. júla 2001 č. k. 5 C 10/00-123 zmenené tak,   že   sťažovateľke   sa   zakázalo   disponovať   s predmetnými   nehnuteľnosťami. Dôvodom bola potreba dočasnej úpravy vzhľadom na to, že navrhovateľ v predmetnej nehnuteľnosti stále býva, i vzhľadom na to, že odvolací súd nemal k dispozícii spis Okresného   súdu   v Trnave   sp.   zn.   17   C   222/88,   v dôsledku   čoho   nebolo   možné jednoznačne skonštatovať, či bolo rozhodnuté o vrátení daru i o vydaní nehnuteľnosti.

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 522/01-142 podala sťažovateľka   21.   februára   2002   dovolanie   a   11.   marca   2002   bola   vyzvaná   na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok za podanie dovolania nezaplatila. Preto na základe uznesenia č. k. 5 C 10/00-165 zo 6. mája 2002 bolo dovolacie konanie zastavené.

III.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd   skúma, či dôvody uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   podľa   ktorého   ústavný   súd rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   k dohovoru   každá   fyzická   osoba   alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou   verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 46 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 141 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu napáda uznesenie Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   9   Co   522/01-142   zo   14.   decembra   2001   a   postup Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 10/00. V petite sťažnosti navrhuje,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k. 9 Co 522/01-142 a zastavil konanie vedené na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 5 C 10/00.

Ústavný   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.   I.   ÚS   46/00, II.   ÚS   37/00)   uviedol,   že   rozhodovanie   a rozhodnutie   o predbežnom   opatrení v občianskom súdnom konaní je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Porušenie   tohto   základného   práva   v spojitosti   s predbežnými   opatreniami predpokladá také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné procesnými prostriedkami   obsiahnutými   v Občianskom   súdnom   poriadku.   Takýmto   porušením však nemôže byť samo osebe nariadenie predbežného opatrenia.

Nariadenie predbežného opatrenia nie je na ujmu práva účastníka na súdnu ochranu konečným rozhodnutím o veci samej. Účastník má aj právo navrhnúť zrušenie tohto predbežného opatrenia za predpokladu, že sú splnené podmienky ustanovené v Občianskom súdnom poriadku. Z toho vyplýva aj subsidiarita právomoci ústavného súdu   vo   vzťahu   k ochrane ústavnosti,   ktorá   by   mala   byť nariadením   predbežného opatrenia.

Z konkrétnych   okolností   uvedeného   prípadu,   ako   aj   z tvrdení   sťažovateľky a listinných dôkazov, ktoré sťažovateľka ku sťažnosti pripojila, a zo spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5 C 10/00 vyplýva, že proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 522/01-142   podala sťažovateľka dovolanie 21. februára 2002, dovolanie bolo   prípustné   podľa   §   239   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (dovolanie   je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa) a 11. marca 2002 bola vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok za podanie dovolania nezaplatila, a preto uznesením č. k. 5 C 10/00-165 zo 6. mája 2002 bolo dovolacie konanie zastavené. Nezaplatením súdneho poplatku sťažovateľka nepokračovala riadne v dovolacom konaní,   tým nevyčerpala opravný prostriedok   (dovolanie),   ktorý   jej   Občiansky   súdny   poriadok   na   ochranu   jej základných práv a slobôd poskytuje.

Dovolanie   bolo   podané   sťažovateľkou   21.   februára   2002.   Sťažovateľka nasledujúci deň, teda 22. februára 2002, podala sťažnosť ústavnému súdu bez toho, aby   čakala   na   právoplatné   rozhodnutie   o dovolaní.   V dovolacom   konaní   pred Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   mohla   vzniesť   námietky   res   iudicata a neopodstatnenosti   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trnave   o predbežnom   opatrení. Pretože   tieto   námietky   uplatnila   na   ústavnom   súde   napriek   tomu,   že   pri   splnení podmienok   dovolacieho   konania   z jej   strany   by   o nich   rozhodoval   všeobecný   súd, ústavný   súd   jej   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   Okresného   súdu   Trnava č. k. 17 C 222/88-560 z 25. septembra 1996, rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 239/99-652 z 20. januára 2000 a návrhu A. P. podaného 26. januára 2000 v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 5 C 10/00 o vrátenie daru ústavný súd nad rámec doposiaľ uvedeného dodáva:

Predmetom   konania   Okresného   súdu   Trnava   vedeného   pod   sp.   zn. 17 C 222/88 bolo určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 29. mája 1987 z dôvodu, že   podľa   §   38   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   A.   P.   v čase   podpísania   darovacej zmluvy nebol schopný posúdiť zmysel svojho konania. Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 17 C 222/88-560 bol návrh A. P. na určenie neplatnosti darovacej zmluvy zamietnutý. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ A. P. odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 239/99-652 bol rozsudok prvostupňového súdu   v konaní   o určenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy   vo   veci   samej   potvrdený. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ A. P. sa v tomto konaní domáhal vyslovenia   neplatnosti   darovacej   zmluvy   podľa   §   37,   §   38   a   §   39   Občianskeho zákonníka. Svojím návrhom podaným Okresnému súdu Piešťany 26. januára 2000, vedeným pod sp. zn. 5 C 10/00 sa navrhovateľ A. P. domáha v konaní o vrátenie daru vydania nehnuteľností vedených na LV č. 170 v katastrálnom území Ť. podľa § 630 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Podmienkou pre uplatnenie prekážky veci právoplatne rozsúdenej - res iudicata je totožnosť účastníkov konania a totožnosť predmetu konania. V danom prípade je splnená podmienka totožnosti účastníkov konania. Nie je však splnená podmienka totožnosti predmetu konania. Z vyššie uvedených rozsudkov a návrhu A. P. vyplýva, že v konaní Okresného súdu Trnava vedenom pod sp. zn. 17 C 222/88 sa rozhodovalo o určení absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu jej rozporu s § 37, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka a že predmetom konania Okresného súdu Piešťany vedeného pod sp. zn. 5 C 10/00 je vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Absolútna   neplatnosť   darovacej   zmluvy   podľa   §   37,   §   38   a   §   39   Občianskeho zákonníka a vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka   z dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov sú dva   samostatné právne tituly, ktoré nie je možné stotožňovať.   Pokiaľ   ide   o absolútnu neplatnosť,   tá   musí   existovať v čase uzavretia darovacej zmluvy a v prípade, že sa preukáže dôvod absolútnej neplatnosti, má to za následok neplatnosť darovacej zmluvy ex tunc - teda od počiatku. V danom prípade sa navrhovateľ   A.   P.   domáhal   neplatnosti   darovacej   zmluvy   z dôvodu,   že   v čase   jej podpisu nebol schopný rozpoznať následky svojho konania, a z dôvodu, že zmluva bola podpísaná s priezviskom P., hoci v tom čase jeho priezvisko bolo K. Pokiaľ ide o vrátenie   daru,   ide   o osobitný   dôvod   zániku   právneho   vzťahu,   ktorý   môže   darca vyvolať tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Dôvod vrátenia daru neexistuje v čase podpísania zmluvy, ako to je pri absolútnej neplatnosti, ale môže vzniknúť neskôr po podpísaní zmluvy konaním, ktoré je možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. V danom prípade sa navrhovateľ A. P. domáha voči sťažovateľke vrátenia daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov. Za porušenie dobrých   mravov   považuje   odvezenie   do   psychiatrickej   liečebne,   spísanie   dohody o užívaní darovanej nehnuteľnosti,   podanie trestného oznámenia na neho. Z vyššie uvedeného vyplýva, že vyslovenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy a vrátenie daru sú dva samostatné tituly, ktoré nemožno zamieňať ani stotožňovať a dochádza k nim z úplne iných dôvodov. Zamietnutie návrhu na vyslovenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy nebráni tomu, aby sa pri splnení podmienok uvedených v § 630 Občianskeho zákonníka bolo možné neskôr domáhať vrátenia daru.

S poukazom na uvedené v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp.   zn.   5   C   10/00   sa   nejaví,   že   by   išlo   o   prekážku   res   iudicata   (prekážku   veci právoplatne rozsúdenej). Treba však zdôrazniť, že posúdenie tejto otázky v súčasnosti nepatrí do právomoci ústavného súdu, ale do právomoci všeobecných súdov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003