SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 5/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava,zastúpenej spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24,Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 6 Co 377/2013-95 z 31. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014doručená sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.6 Co 377/2013-95 z 31. marca 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavenížalovanej bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)č. k. 45 C 228/2012-68 z 5. februára 2013 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 3 343,95 €s príslušenstvom. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie,o ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne správnepotvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky sa odvolací súd nevysporiadal s jej podstatnou odvolacouargumentáciou, v zmysle ktorej „súčasťou platných právnych predpisov je aj hmotno- právne ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119 ods. 3 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená v § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách)“.
Plnenie z takýchto skoršie uzatvorených zmlúv sa stalo podľa názoru sťažovateľkyzákonom zakázaným, a to s poukazom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankácha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 483/2001 Z. z.“), ktorý ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorýchnemajú primerané protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku).
Sťažovateľka v tejto súvislosti konštatuje, že to nespôsobuje spätnú neplatnosťuvedených zmlúv, ale „dodatočnú nemožnosť plnenia, čo sa vzťahuje podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy“ (§ 116 zákona č. 483/2001 Z. z.).
Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdus tou jej odvolacou argumentáciou, podľa ktorej sa na danú vec „má použiť Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky, upravuje celé postavenie banky, podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky (teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je preukázaná v konaní vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorý bol účinný od 1.7.1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne (SŠTSP) slúži... na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.
Rozsudok krajského súdu sťažovateľka považuje za arbitrárny, neodôvodnenýa odnímajúci jej súdnu ochranu, pričom konštatuje, že pokiaľ „súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vo veci meritórnerozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.03.2014, č. k. 6 Co 377/2013-95, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.03.2014, č. k. 6 Co 377/2013-95, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. Romana Kvasnicu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného právaalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,IV. ÚS 27/2010).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdilrozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.
Podstatnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľky o nedostatočnomodôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadals jej odvolacími námietkami významnými pre právne posúdenie veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázaťna svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96) ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidlavtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako ajrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,Recueil III/1997).
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svojustabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolaciehosúdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak saodvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sav odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bolasťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom.
Z obsahu rozsudku okresného súdu je možné ustáliť, že v danom prípade bolaspornou otázka výkladu a aplikácie § 842 a § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a to v súvislostis ukončením zmluvy o dôchodku.
Podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomuna doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitéhodôchodku.
Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržaťsa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplývaspôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncukalendárneho štvrťroka.
Žalobkyňa ako príjemkyňa a sťažovateľka ako povinná uzatvorili zmluvu, ktorejpredmetom bolo doživotné plnenie žalobkyni, a to z uplatneného nároku na plneniez podporného dôchodkového fondu sťažovateľky podľa štatútu fondu. Plnenie malo byťžalobkyni poskytované sťažovateľkou v príslušných sumách k 15. dňu každého mesiaca aždo dožitia žalobkyne na základe skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá jeneoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Po splnení podmienok teda žalobkyňa uplatnila protisťažovateľke nárok na plnenie z podporného dôchodkového fondu, pričom sťažovateľkana základe zmluvy spočiatku žalobkyni plnila. Následne sťažovateľka žalobkyni doručilabez uvedenia dôvodu s poukazom na § 582 Občianskeho zákonníka výpoveď zmluvy, ktorúžalobkyňa považovala za neplatnú tvrdiac, že zmluvy boli viazané na objektívnu konkrétnuprávnu skutočnosť, ktorá nastane ex post, a to dožitie. Z toho žalobkyňa vyvodzovala, žezmluva bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo ju možné vypovedať v zmysle § 582Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené tvrdila, že zmluva je platná a účinná,a domáhala sa plnenia z nej.
Z prvostupňového rozsudku vyplýva, že sťažovateľka žiadala žalobu zamietnuť ajs poukazom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., podľa ktorého banky nesmú uzatváraťzmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujúna hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúceposkytovanej protihodnote, pričom za takúto zmluvu označila aj zmluvu uzavretúso žalobkyňou.
Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, žesťažovateľka so žalobkyňou uzavreli podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvuo poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu, ktorej predmetom bolodoživotné plnenie sťažovateľkou ako povinnou v prospech žalobkyne ako príjemcu v sumeuvedenej v predmetnej zmluve, a to mesačne. Sťažovateľka po istom čase uplatnila protižalobkyni výpoveď predmetnej zmluvy, lebo podľa jej názoru zmluva bola uzavretá na dobuneurčitú.
Okresný súd vo svojom rozsudku konštatoval, že „v predmetnej zmluve o dôchodku bol teda presne vymedzený začiatok právneho vzťahu a koniec právneho vzťahu a to počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo invalidný dôchodok až do dožitia navrhovateľky“. Z toho okresný súd uzavrel, že „zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, ale na určenú dobu neurčitého trvania, preto odporca nemohol dať výpoveď navrhovateľke podľa § 582 ods. 1 Obč. zák., na ukončenie právneho vzťahu medzi účastníkmi založeného zmluvou o dôchodku a preto má naďalej povinnosť plniť navrhovateľke podľa uzatvorenej zmluvy o poskytovaní plnenia“.
Ďalej podľa názoru okresného súdu formulovaného v predmetnom rozsudku výpoveďzmluvy nebola platná, pretože podmienka podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka(nemožnosť plnenia) nebola splnená. Ustanovenie zákona č. 483/2001 Z. z., ktorýmsťažovateľka argumentovala (§ 27 ods. 8), podľa názoru okresného súdu neboloaplikovateľné, pretože «sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou o dôchodku, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky t. j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách nazvanej „požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Zákon o bankách upravuje vzťahy odporcu ako banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi či inými bankami vzhľadom k predmetu podnikateľskej činnosti, upravuje predovšetkým aktivity banky navonok, pričom upravuje aj niektoré vzťahy súvisiace s týmito aktivitami podľa § 1 cit. zák., a z uvedeného je zrejmé, že uzatváranie zmlúv o dôchodku s vlastnými zamestnancami nie je podnikaním banky. Súd má za to, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno aplikovať citovaný zákon o bankách. Ustanovenie § 119 ods. 3 Zákona o bankách len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov (t.j. podľa predpisov pred nadobudnutím účinnosti zákona o bankách) so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto predpisu. V prípade, ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami, tak jej hrozí správna sankcia. Zákon o bankách však nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore s ust. 27 ods. 8 Zák. o bankách bolo nemožné, alebo protiprávne, z tohto ustanovenia nevyplýva skutočnosť, že by došlo k zániku zmluvy o dôchodku z dôvodu nemožnosti dodatočného plnenia, záväzok povinného zo zmluvy trval aj pri zmene jeho právnej formy ako aj pre jeho právneho nástupcu (bod 6 zmluvy).»
Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajskýsúd ako súd odvolací bez nariadenia pojednávania prerokoval, a dospel k záveru, žeodvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie je vecne správne, preto ho podľa § 219ods. 1 OSP potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že by dojednanie právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným dátumom, alebo dokonca presnejším časovým určením. Je vecou účastníkov zmluvy ako vyjadria svoju súhlasnú vôľu obmedziť výkon práv a povinnosti z dojednanej zmluvy na dobu určitú. Zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, je vždy zmluvou na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Uvedenému právnemu záveru, že zmluvu o dôchodku je možné dohodnúť buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, ktorou žalovaný sledoval zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaný ju nemohol vypovedať podľa § 582 Obč. zák... Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa okrem iného neaplikovanie ustanovení § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Odvolací súd má za to, že žalovaný neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto táto námietka je bez právneho významu.»
Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia prvostupňovéhorozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľkyo nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd náležite a zrozumiteľneodpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila, a nevyhol sa ani ťažiskovým odvolacímargumentom sťažovateľky majúcim pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jehorozhodnutia obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tietoskutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikáciiprocesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný súd považuje napadnutérozsudky za ústavne udržateľné, spĺňajúce hlavné požiadavky vyplývajúce zo základnéhopráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniam súdnychrozhodnutí.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudku krajského súdu(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolaciehosúdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní ústavneakceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskehozákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobuneurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosťalebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov(v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.
Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli krajský súd k rovnakému právnemuzáveru, ku ktorému dospel aj okresný súd, že zmluva o dôchodku uzatvorená medzisťažovateľkou a žalobkyňou je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričomvymedzením povinností plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takýmitozmluvami viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie dôchodku, preto samotná vôľasťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakterzmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom,nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu, čo by zároveň zakladalo dôvod na vyslovenieporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka sícenesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivésúdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovaťnázorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnychsporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konanianie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).
Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerýchsvojich rozhodnutiach (okrem nálezu sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, napr. tiežv uznesení sp. zn. IV. ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012, uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012z 13. novembra 2012, uznesení sp. zn. III. ÚS 103/2014 z 19. februára 2014, uznesenísp. zn. I. ÚS 482/2014 z 10. septembra 2014) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru bybolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istotaposkytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťoupovinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je pretovylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že ak všeobecnýsúd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to ajpri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nárokyalebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného právana spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04).
S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzinapadnutými rozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietolpri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015