znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenskej   sporiteľne,   a.   s.,   Tomášikova   48,   Bratislava,zastúpenej   spoločnosťou   JUDr.   Roman   Kvasnica,   advokát,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,Piešťany,   v   mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   Roman   Kvasnica,   vo   vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave č. k. 6 Co 377/2013-95 z 31. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014doručená   sťažnosť   Slovenskej   sporiteľne,   a.   s.,   Tomášikova   48,   Bratislava   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.6 Co 377/2013-95 z 31. marca 2014.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   procesnom   postavenížalovanej bola   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 45 C 228/2012-68 z 5. februára 2013 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 3 343,95 €s príslušenstvom. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie,o ktorom   krajský   súd   rozhodol   tak,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   správnepotvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky sa odvolací súd nevysporiadal s jej podstatnou odvolacouargumentáciou,   v zmysle   ktorej „súčasťou   platných   právnych   predpisov   je   aj   hmotno- právne ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119 ods. 3 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená v § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách)“.

Plnenie z takýchto skoršie uzatvorených zmlúv sa stalo podľa názoru sťažovateľkyzákonom zakázaným, a to s poukazom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankácha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 483/2001   Z.   z.“),   ktorý   ustanovuje   bankám   zákaz   uzatvárať   také   zmluvy,   z   ktorýchnemajú primerané protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku).

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   to   nespôsobuje   spätnú   neplatnosťuvedených zmlúv, ale „dodatočnú nemožnosť plnenia, čo sa vzťahuje podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy“ (§ 116 zákona č. 483/2001 Z. z.).

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdus tou   jej   odvolacou   argumentáciou,   podľa   ktorej   sa   na   danú   vec „má   použiť   Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky, upravuje celé postavenie banky, podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách   tento   zákon   upravuje   niektoré   vzťahy   súvisiace   so   vznikom,   s   organizáciou, riadením,   podnikaním   a   so   zánikom   bánk   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace   s   organizáciou,   riadením,   resp.   podnikaním   žalovaného   –   banky   so   sídlom na území   Slovenskej   republiky   (teda   vzťahy   vymenované   v   ustanovení   §   1   zákona o bankách),   je   preukázaná   v   konaní   vykonaným   dôkazom,   a   to   Štatútom   Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorý bol účinný od 1.7.1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne (SŠTSP) slúži... na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.

Rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   za   arbitrárny,   neodôvodnenýa odnímajúci   jej   súdnu   ochranu,   pričom   konštatuje,   že   pokiaľ „súd   pri   odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vo veci meritórnerozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.03.2014, č. k. 6 Co 377/2013-95, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 31.03.2014, č. k. 6 Co 377/2013-95, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. Romana Kvasnicu.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnomprerokovaní   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   právaalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07,IV. ÚS 27/2010).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   napadnutým   rozsudkom,   ktorým   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdilrozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.

Podstatnou   sťažnostnou   námietkou   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   nedostatočnomodôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadals jej odvolacími námietkami významnými pre právne posúdenie veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.V súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázaťna svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96) ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidlavtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04,IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako ajrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svojustabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolaciehosúdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   ak   saodvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sav odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bolasťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom.

Z   obsahu   rozsudku   okresného   súdu   je   možné   ustáliť,   že   v   danom   prípade   bolaspornou otázka výkladu a aplikácie § 842 a § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a to v súvislostis ukončením zmluvy o dôchodku.

Podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomuna doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitéhodôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržaťsa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplývaspôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncukalendárneho štvrťroka.

Žalobkyňa   ako   príjemkyňa   a   sťažovateľka   ako   povinná   uzatvorili   zmluvu,   ktorejpredmetom   bolo   doživotné   plnenie   žalobkyni,   a   to   z   uplatneného   nároku   na   plneniez podporného dôchodkového fondu sťažovateľky   podľa   štatútu   fondu.   Plnenie malo   byťžalobkyni poskytované sťažovateľkou v príslušných sumách k 15. dňu každého mesiaca aždo   dožitia   žalobkyne   na   základe   skutočností   uvedených   v   žiadosti   o   plnenie,   ktorá   jeneoddeliteľnou   súčasťou   zmluvy.   Po   splnení   podmienok   teda   žalobkyňa   uplatnila   protisťažovateľke nárok na plnenie z podporného dôchodkového fondu, pričom sťažovateľkana základe zmluvy spočiatku žalobkyni plnila. Následne sťažovateľka žalobkyni doručilabez uvedenia dôvodu s poukazom na § 582 Občianskeho zákonníka výpoveď zmluvy, ktorúžalobkyňa považovala za neplatnú tvrdiac, že zmluvy boli viazané na objektívnu konkrétnuprávnu skutočnosť, ktorá nastane ex post, a to dožitie. Z toho žalobkyňa vyvodzovala, žezmluva bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo ju možné vypovedať v zmysle § 582Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom   na   uvedené   tvrdila,   že   zmluva   je   platná   a   účinná,a domáhala sa plnenia z nej.

Z prvostupňového rozsudku vyplýva, že sťažovateľka žiadala žalobu zamietnuť ajs poukazom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., podľa ktorého banky nesmú uzatváraťzmluvy   za   nápadne   nevýhodných   podmienok,   najmä   také   zmluvy,   ktoré   ich   zaväzujúna hospodársky   neodôvodnené   plnenie   alebo   na   plnenie   zjavne   nezodpovedajúceposkytovanej   protihodnote,   pričom   za   takúto   zmluvu   označila   aj   zmluvu   uzavretúso žalobkyňou.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   považoval   okresný   súd   za   preukázané,   žesťažovateľka   so   žalobkyňou   uzavreli   podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka   zmluvuo poskytovaní   plnenia   z   podporného   dôchodkového   fondu,   ktorej   predmetom   bolodoživotné plnenie sťažovateľkou ako povinnou v prospech žalobkyne ako príjemcu v sumeuvedenej v predmetnej zmluve, a to mesačne. Sťažovateľka po istom čase uplatnila protižalobkyni výpoveď predmetnej zmluvy, lebo podľa jej názoru zmluva bola uzavretá na dobuneurčitú.

Okresný súd vo svojom rozsudku konštatoval, že „v predmetnej zmluve o dôchodku bol teda presne vymedzený začiatok právneho vzťahu a koniec právneho vzťahu a to počnúc mesiacom   nasledujúcim   po   mesiaci,   v   ktorom   začal   príjemca   poberať   starobný   alebo invalidný dôchodok až do dožitia navrhovateľky“. Z toho okresný súd uzavrel, že „zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, ale na určenú dobu neurčitého trvania, preto odporca nemohol dať výpoveď navrhovateľke podľa § 582 ods. 1 Obč. zák., na ukončenie právneho vzťahu medzi účastníkmi založeného zmluvou o dôchodku a preto má naďalej povinnosť plniť navrhovateľke podľa uzatvorenej zmluvy o poskytovaní plnenia“.

Ďalej podľa názoru okresného súdu formulovaného v predmetnom rozsudku výpoveďzmluvy   nebola   platná,   pretože   podmienka   podľa   §   575   ods.   1   Občianskeho   zákonníka(nemožnosť   plnenia)   nebola   splnená.   Ustanovenie   zákona   č.   483/2001   Z.   z.,   ktorýmsťažovateľka   argumentovala   (§   27   ods.   8),   podľa   názoru   okresného   súdu   neboloaplikovateľné,   pretože «sa   vôbec   netýka   vzťahov   upravených   predmetnou   Zmluvou o dôchodku, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky t. j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia   v   časti   zákona   o   bankách   nazvanej   „požiadavky   na   podnikanie   banky a pobočky   zahraničnej   banky“. Zákon   o   bankách   upravuje   vzťahy   odporcu   ako   banky navonok,   t.   j.   uzatváranie   zmlúv   s   klientmi   či   inými   bankami   vzhľadom   k   predmetu podnikateľskej činnosti, upravuje predovšetkým aktivity banky navonok, pričom upravuje aj niektoré vzťahy súvisiace s týmito aktivitami podľa § 1 cit. zák., a z uvedeného je zrejmé, že uzatváranie zmlúv o dôchodku s vlastnými zamestnancami nie je podnikaním banky. Súd má za   to,   že   na   právny   vzťah   založený   medzi   účastníkmi   zmluvou   o   dôchodku   nemožno aplikovať citovaný zákon o bankách. Ustanovenie § 119 ods. 3 Zákona o bankách len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní   činnosti   podľa   doterajších   predpisov   (t.j.   podľa   predpisov pred nadobudnutím účinnosti zákona o bankách) so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   predpisu.   V   prípade,   ak   by   sa   banka   dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami, tak jej hrozí správna sankcia. Zákon o bankách však nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore   s   ust.   27   ods.   8   Zák.   o   bankách   bolo   nemožné,   alebo   protiprávne,   z   tohto ustanovenia   nevyplýva   skutočnosť,   že   by   došlo   k   zániku   zmluvy   o   dôchodku   z   dôvodu nemožnosti dodatočného plnenia, záväzok povinného zo zmluvy trval aj pri zmene jeho právnej formy ako aj pre jeho právneho nástupcu (bod 6 zmluvy).»

Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajskýsúd   ako   súd   odvolací   bez   nariadenia   pojednávania   prerokoval,   a   dospel   k   záveru,   žeodvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie je vecne správne, preto ho podľa § 219ods. 1 OSP potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „trvanie zmluvy o dôchodku je   ohraničené   právnou   skutočnosťou.   V   prípade   doživotne   určenej   doby   je   touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť,   kedy   poberateľ   dôchodku   zomrie.   Zákonodarca   v   ustanoveniach   o   zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne,   alebo   inak   určenú   dobu   neurčitého   trvania.   Vymedzenie   doby   trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že by dojednanie právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným dátumom, alebo dokonca presnejším časovým určením. Je vecou   účastníkov   zmluvy   ako   vyjadria   svoju   súhlasnú   vôľu   obmedziť   výkon   práv a povinnosti   z   dojednanej   zmluvy   na   dobu   určitú.   Zmluva   o   dôchodku   uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, je vždy zmluvou na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Uvedenému právnemu záveru, že zmluvu o dôchodku je možné dohodnúť buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým   časovým   úsekom   nasvedčuje   aj   charakter   a   účel   predmetnej   zmluvy,   ktorou žalovaný   sledoval   zabezpečenie   sociálnej   starostlivosti   o   zamestnanca   odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku   zamestnanca   výrazne   znížená   a   teda   nepredpokladá   sa   možnosť   jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaný ju nemohol vypovedať podľa § 582 Obč. zák... Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa okrem iného   neaplikovanie   ustanovení   §   27   ods.   8,   §   116   a   najmä   §   119   ods.   3   veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Odvolací súd má za to, že žalovaný neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti   o   pracovníka   odchádzajúceho   do   dôchodku,   spadajúcu   pod   agendu personálneho   a   sociálneho   úseku   divízie   ľudských   zdrojov,   preto   táto   námietka   je   bez právneho významu.»

Ústavný   súd   sa   s   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   prvostupňovéhorozsudku   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nestotožňuje   s   tvrdením   sťažovateľkyo nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd náležite a zrozumiteľneodpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila, a nevyhol sa ani ťažiskovým odvolacímargumentom   sťažovateľky   majúcim   pre   vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jehorozhodnutia   obsahuje   dostatok   skutkových   argumentov   a   ich   právnych   posúdení,   tietoskutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikáciiprocesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný súd považuje napadnutérozsudky za ústavne udržateľné, spĺňajúce hlavné požiadavky vyplývajúce zo základnéhopráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniam súdnychrozhodnutí.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudku krajského súdu(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolaciehosúdu   týkajúcich   sa   kľúčového   právneho   problému   spočívajúceho   v   hľadaní   ústavneakceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskehozákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobuneurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosťalebo   taká   aplikácia   dotknutých   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov(v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli krajský súd k rovnakému právnemuzáveru,   ku   ktorému   dospel   aj   okresný   súd,   že   zmluva   o   dôchodku   uzatvorená   medzisťažovateľkou a žalobkyňou je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričomvymedzením   povinností   plniť   doživotne   zmluvné   strany   prejavili   vôľu   byť   takýmitozmluvami viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie dôchodku, preto samotná vôľasťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakterzmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom,nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnostinapadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   čo   by   zároveň   zakladalo   dôvod   na   vyslovenieporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka sícenesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivésúdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovaťnázorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnychsporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konanianie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).

Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerýchsvojich rozhodnutiach (okrem nálezu sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, napr. tiežv uznesení sp. zn. IV. ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012, uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012z 13. novembra 2012, uznesení sp. zn. III. ÚS 103/2014 z 19. februára 2014, uznesenísp. zn. I. ÚS 482/2014 z 10. septembra 2014) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru bybolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istotaposkytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťoupovinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je pretovylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že ak všeobecnýsúd   reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   v   súlade   s   platným   procesným   poriadkom,   a   to   ajpri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nárokyalebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť   k   porušeniu   základného   právana spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04).

S   odvolaním   sa   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzinapadnutými   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietanými   porušeniami   označených   práv(čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru), a preto sťažnosť   sťažovateľky odmietolpri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 14. januára 2015