znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/2014-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   H.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   Európskej zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marián Masarik, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   E.   H.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu Európskej   zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. augusta 2013 doručená sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 3 S/234/2008-132 zo dňa 8. 12. 2009, ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   30.   12.   2009,   uvedené   rozhodnutie (č.: ZP/911/00020/2008/R zo dňa 14. 10. 2008) predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou   pre   nezákonnosť   zrušil   a   vec   vrátil   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou starostlivosťou na ďalšie konanie.

13. Dňa 30. 11. 2010 vydal žalovaný (predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) rozhodnutie č. k.: ZP 911/00020/2008/R, č. r.: 166843/57927/2010/971, ktorým   konanie   vo   veci   trvalého   prevodu   poistného   kmeňa   EZP   zastavil   z   dôvodu,   že [údajne] odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu podľa ust. § 30 ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku.

14.   Navrhovateľ   bol   nútený   za   účelom   ochrany   svojich   práv   dať   preskúmať zákonnosť   rozhodnutia   predsedu   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou, č. k.: ZP 911/00020/2008/R, č. r.; 166843/57927/2010/971, v rámci správneho súdnictva všeobecným sudom...

Krajský   súd   v   Bratislave   konštatoval,   že   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu [Navrhovateľ]   nemal   aktívnu   legitimáciu   vo   veci   konania   prevodu   poistného   kmeňa v relevantnom čase, nakoľko poistný kmeň nie je majetkom zdravotnej poisťovni a nemôže teda podliehať konkurzu. Vychádzal z ustanovenia § 14 ods. 2 a 3 zákona o zdravotných poisťovniach v znení platnom do 31. 12. 2008, ktoré vymedzovali definíciu majetkových hodnôt poisťovne...

Odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „všeobecný súd“ alebo „odvolací   súd“)   rozhodol   o   odvolaní   Navrhovateľa   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave z 25. 5. 2012, č. k. 4 S/21/2011-187 potvrdil.»

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Sžso/40/2012 z 26. júna   2013   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   E.   H.,   správcu   konkurznej podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s. v likvidácii, sídlo Pribinova 25, 811 09 Bratislava... na súdnu ochranu podľa čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   E.   H., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s,. v likvidácii, sídlo Pribinova 25, 811 09 Bratislava... trovy konania vo výške 331,13 € do 15 dní od právoplatnosti   tohto rozhodnutia   na   účet   Advokátskej   kancelárie   RELEVANS   s.   r.   o., vedený v...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S/21/2011-187 z 25. mája 2012.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   č.   k.   4   S/21/2011-187   z   25.   mája   2012, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd neaplikoval na daný skutkový stav správne právnej normy   a   tiež   nesprávne   interpretoval   právne   normy.   Sťažovateľ   považuje   napadnutý rozsudok za arbitrárny.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013 dospel k týmto právnym záverom:

«...   Zo   spisov   vyplýva,   že   žalovaný   rozhodnutím   z   30.   novembra   2010, č. k.: ZP 911/00020/2008/R, č. k.: 166843/57927/2010/971 zastavil správne konanie číslo ZP 911/00020/2008/R vo veci trvalého prevodu poistného kmeňa EZP podľa § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku, lebo odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu...

Posúdiť bolo preto potrebné, či poistný kmeň, ktorý predstavujú potvrdené prihlášky na   verejné   zdravotné   poistenie   (§   61   ods.   1   zákona   o   zdravotných   poisťovniach)   je majetkom, patriacim do konkurznej podstaty úpadcu.

Podľa názoru žalobcu je poistný kmeň majetkom zdravotnej poisťovne, lebo okrem iného je oprávnená previesť poistný kmeň alebo jeho časť na základe zmluvy o prevode poistného kmeňa, ktorá je schvaľovaná rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ak by aj nebol majetkom odovzdávajúcej zdravotnej poisťovne, podľa jeho názoru   je   vzťah   k   majetku   podliehajúcemu   konkurzu   daný   na   základe   (ušlej)   odplaty za prevod poistného kmeňa.

Tento   názor   žalobcu   však   nemožno   akceptovať.   Podľa   §   6   ods.   I   Obchodného zákonníka sa obchodným majetkom rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. Poistný kmeň však nepatrí zdravotnej poisťovni, lebo systém zdravotného poistenia je   verejný a   len jeho vykonávanie bolo   zverené zákonom určenému subjektu - zdravotnej poisťovni. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že práva a povinnosti viažuce sa na poistný kmeň zdravotná poisťovňa vykonáva len do času, kým poistenec nevyužije svoje právo zmeny zdravotnej poisťovne podľa § 7 zákona o zdravotnom poistení, a teda zdravotná poisťovňa nemôže priamo ovplyvniť rozsah poistného kmeňa, a teda   počet   prihlášok   na   verejné   zdravotné   poistenie,   ktoré   potvrdí.   Ide   predovšetkým o právo poistencov na výber zdravotnej poisťovne. Vykonávanie zdravotného poistenia je činnosťou vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami (§ 2 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). Poistný kmeň teda nemôže byť majetkom zdravotnej poisťovne, a rovnako ním nemôže byť ani odplata za prípadný odplatný prevod poistného kmeňa. Na tejto skutočnosti nič nemení ani právna úprava, podľa ktorej v prípade kladného výsledku hospodárenia, za splnenia zákonom stanovených podmienok, môže byť časť týchto verejných prostriedkov pretransformovaná do vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe zisku. Pokiaľ   by   zákonodarca   mal   v   úmysle   priznať   vlastnícke   právo   finančných prostriedkov   získaných   či   už   z   poistného   alebo   z   odplaty   za   prevod   poistného   kmeňa zdravotnej   poisťovne,   nebola   by   použitá   v   §   2   ods.   2   zákona   o   zdravotnom   poistení formulácia „pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami“ ale formulácia, „pri ktorej sa hospodári ako s verejnými prostriedkami“.

Z   dôvodu,   že   poistný   kmeň   ako   ani   odplata   za   prevod   poistného   kmeňa   nie   sú majetkom zdravotnej poisťovne patriacim do konkurznej podstaty ako majetok úpadcu (lebo úpadca nemohol definovať svoj vzťah k poistnému kmeňu ako svoje neobmedzené panstvo nad vecou), správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania o prevode poistného kmeňa a uvedené konanie o prevode poistného kmeňa sa ani v zmysle § 47 ods. 1 zákona o konkurze   a   reštrukturalizácií   vyhlásením   konkurzu   neprerušuje.   Správca   konkurznej podstaty z toho istého dôvodu nemá procesnú legitimáciu v zmysle § 47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii iniciovať konanie o prevode poistného kmeňa.

Navyše je potrebné uviesť, že za danej situácie prevod poistného kmeňa na základe žiadosti   zdravotnej   poisťovne,   a   teda   ani   jeho   odplatný   prevod   nebol   možný.   Prevod poistného kmeňa na základe žiadosti zdravotnej poisťovne podliehal súhlasu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý ho podľa § 61 ods. 11 zákona o zdravotných poisťovniach   nemohol   schváliť,   ak   by   týmto   prevodom   bola   ohrozená   schopnosť   plniť záväzky vyplývajúce z prijatých a potvrdených prihlášok na verejné zdravotné poistenie a uzatvorených zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré sú predmetom prevodu poistného kmeňa. Pri rozhodovaní by musel zohľadniť aj stabilitu preberajúcej zdravotnej poisťovne a stabilitu odovzdávajúcej zdravotnej poisťovne.

Z uvedeného vyplýva, že ak zdravotná poisťovňa je v konkurze (a teda je platobne neschopná alebo predĺžená), ani by nemohla previesť na základe svojej žiadosti poistný kmeň, vzhľadom na nemožnosť splnenia podmienok, vyplývajúcich z § 61 ods. 11 zákona o zdravotných   poisťovniach   pre   udelenie   súhlasu   zo   strany   úradu.   Navyše   zdravotná poisťovňa   v   konkurze   už   bola   zrušená,   a   preto   subjekt,   oprávnený   požiadať   o   súhlas s prevodom   poistného   kmeňa   neexistoval   a   konkurzný   správca   oprávnenie   konať   ako zdravotná poisťovňa nemal.

Námietka žalobcu, že krajský súd nesprávne vyložil ustanovenia § 14 ods. 2 a 3 zákona o zdravotných poisťovniach bola zohľadnená, avšak nebola spôsobilá privodiť iné právne posúdenie, lebo uvedené ustanovenia nedávali odpoveď na otázku, čí poistný kmeň je majetkom zdravotných poisťovní.

Hoci   správca   konkurznej   podstaty   nebol   účastníkom   predmetného   správneho konania, pre úplnosť je potrebné skonštatovať aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že všetci poistenci, ktorí boli   dočasne   prevedení   do   SZP   a   do   30.   septembra   2008   nepodali   prihlášku   do   inej zdravotnej poisťovne (ktorá by sa stala ich príslušnou poisťovňou od 1. januára 2009), prejavili   s   týmto   stavom   svoj   súhlas,   čím   konvalidovali   prechodný   stav   zaradenia do poistného kmeňa na trvalý.

Poistenci EZP boli prevedení do SZP rozhodnutím o dočasnom prevode poistného kmeňa zo 6. mája 2008 ku dňu 2. mája 2008. V súlade s § 61 ods. 9 zákona o zdravotných poisťovniach   vstúpila   preberajúca   zdravotná   poisťovňa   do   práv   a   povinností odovzdávajúcej poisťovne súčinnosťou od 3. mája 2008. Prevedením poistencov do SZP preto vznikol právny vzťah medzi prevedenými poistencami a SZP, a trval až do času, kým si   poistenci   nezvolili   inú   zdravotnú   poisťovňu.   Právna   úprava   nevyžadovala,   aby   títo prevedení poistenci podávali prihlášku do SZP v prípade, ak by chceli v nej zotrvať aj po 1. januári 2009. Podanie prihlášky by však ani nemalo význam, lebo poistencami SZP boli odo dňa uvedeného v rozhodnutí o dočasnom prevode poistného kmeňa.

Odvolací   súd   ešte   uvádza,   že   nálezy   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky a zodpovedajúca judikatúra ESĽP neriešia otázku oprávnenia správcu konkurznej podstaty súkromnej   zdravotnej   poisťovne   v   konkurze   pokračovať   v   prípadných   podnikateľských aktivitách úpadcu najmä so zameraním sa na majetok, ktorý úpadcovi nepatril, iba ho spravoval.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil...»

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou, či poistný kmeň zdravotnej poisťovne patrí do konkurznej podstaty úpadcu. Pri skúmaní vznesenej námietky porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ústavy musel   vychádzať z čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa označeného práva sa možno len v medziach zákonov, ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   V danom   prípade   išlo   o   dodržiavanie   Občianskeho súdneho poriadku v konaní a rozhodovaní všeobecných súdov v danej veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Keďže   v danom   prípade   nebola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie ktorých namietal, a napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   aj   sťažnosť   sťažovateľa   týkajúcu   sa námietky   porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok,   resp.   práva   na   ochranu majetku,   ako   aj   základného   práva   podnikať,   pretože   v zmysle   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   absencia   porušenia   princípov   spravodlivého   súdneho   konania   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom namietané práva   (obdobne   napr.   III.   ÚS   27/08,   III. ÚS   376/08,   III. ÚS   224/09,   II.   ÚS   203/2010, III. ÚS 96/2011 a iné).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   vrátenie   veci   na   ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014