znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   V.,   Š.,   prechodne   S.,   zastúpeného   obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., P., v mene ktorej koná konateľ JUDr. K. V: a JUDr. D. V., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   Dohovoru   o ochrane základných   ľudských   práva   a   slobôd   v   spojení   s   čl.   17   a   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 2 Co 43/2012 z 12. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2012 doručená sťažnosť Ing.   M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 17 a čl. 41 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 43/2012 z 12. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 4 C 200/2010-78 z 10. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného   súdu“)   zamietol   návrh   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   povolenia   obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C/18/2008. Krajský súd napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   opísal   dôvody   podania   návrhu na povolenie obnovy konania, celý priebeh konania na okresnom súde a na krajskom súde ako aj rozhodnutia obidvoch všeobecných súdov, ktoré v jeho právnej veci vydali. Ďalej podrobne   opísal   svoje   právne   posúdenie   veci   v   pôvodnom   konaní,   ktorého   obnovy   sa domáhal, vychádzajúce z aplikácie niektorých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení   neskorších   predpisov.   Nadväzne   na   to   v   sťažnosti   konštatuje,   že   odmietnutím „zákonného   postupu   zo   strany   súdov,   sťažovateľovi   bolo   odňaté   jeho   ústavné   právo na zákonné   rozhodnutie   a   naopak,   tieto   súdy   podporili   zneužitie   práva   v   prospech právnických osôb aj napriek tomu, že takýto postup bol zakázaný podľa zák. č. 182/93 Z. z.... Preto neobstojí ani prípadná obrana súdov oboch stupňov, že neplatnosť spomínaných zmlúv vyprodukovaných M. s. r. o. a M. a. s., sťažovateľ mal jednoznačne uplatňovať v základnom súdnom konaní o vypratanie bytu, t. j. v konaní 4 C 18/2008... lebo tieto súdy na absolútnu   neplatnosť   týchto   zmlúv   mali   prihliadať   ex   offo   kedykoľvek   a   dokonca   mali povinnosť samy prejudicionálne nielen zistiť túto neplatnosť, ale prejudiciálne o neplatnosti rozhodnúť...

Prvostupňový súd vôbec nerešpektoval svoje povinnosti upravené nielen v O. s. p., nielen v čl. 1 Ústavy SR... ako i podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Právoplatným   uznesením   2   Co   43/201   zo   dňa   12.   09.   2012...   ktorým   bolo potvrdené uznesenie 4 C 200/2010 Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi... Boli porušené základné ústavné práva Ing. M. V... a to hlavne, jeho právo na zákonnú ochranu podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy... ako i jeho základné ľudské práva podľa Dohovoru... a to najmä v jeho článkoch 6, 13, 17, 41 a nasl.

2. Uznesenie 2 Co 43/2012 zo dňa 12. 09. 2012 Krajského súdu v Košiciach sa zrušuje a vracia sa na opätovné rozhodnutie Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní 4 C 200/2010.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je povinný zaplatiť   Krajský   súd   v Košiciach do   2 mesiacov odo   dňa právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške 323,52 €... ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať a vecne sa   zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy,   ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010). Ústavný   súd   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti   v   rámci   jej predbežného prerokovania zistil, že okresnému súdu   bolo 21. novembra 2012 doručené dovolanie, ktorým sťažovateľ namietal naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), t. j. že v konaní ako účastník vystupoval ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, a tiež dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sťažovateľovi ako účastníkovi konania mala byť postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o podanom dovolaní sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu najvyšším súdom právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najskôr a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už   ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   26/09,   III.   ÚS   109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom pred podaním sťažnosti ich už skôr uplatnil v podanom dovolaní, a   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   dovolacie   konanie   ešte   skončené,   bolo dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   napadnutému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013