znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Žilina v súvislosti s vybavením jeho sťažnosti na nečinnosť, ktorá bola vybavená oznámením sp. zn. 1 SprS 279/2010 z 29. septembra 2010, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v súvislosti s rozhodovaním o trovách v trestných konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 223/2005 a sp. zn. 34 T 58/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s vybavením jeho sťažnosti na nečinnosť, ktorá bola vybavená oznámením sp. zn. 1 SprS 279/2010 z 29. septembra 2010, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s   čl.   1   dohovoru postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o trovách v trestných konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 223/2005 a sp. zn. 34 T 58/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že v zmysle § 55 ods. 3 Trestného poriadku podal Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sťažnosť na nečinnosť okresného súdu v konaniach, v rámci ktorých   sa   rozhodovalo o trovách   trestného konania podľa § 553 a násl. Trestného poriadku. Na jeho sťažnosť reagoval predseda okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprS 279/2010 z 29. septembra 2010. Podľa názoru sťažovateľa tým, že jeho sťažnosť na nečinnosť vybavil okresný súd, a nie krajský súd, došlo k porušeniu § 55 ods. 3 a 4 Trestného poriadku a zároveň k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Okrem   toho   sťažovateľ   namietal,   že oznámenie,   ktorým   okresný   súd   reagoval   na   jeho   sťažnosť,   nespĺňalo   náležitosti rozhodnutia,   ktoré   vyžaduje   Trestný   poriadok   v   príslušných   ustanoveniach.   Sťažovateľ uviedol, že namiesto toho, aby dostal relevantnú odpoveď na svoju sťažnosť, oznámenie predsedu okresného súdu obsahovalo „nadbytočné konštatovania o údajne nespôsobených prieťahoch,   ku   ktorým   však   Okresný   súd   Žilina   nemal   právo   zaujať   stanovisko,   teda meritórne ich negatívne hodnotiť“. Tým došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn.   5   T   223/2005   a   sp.   zn.   34   T   58/2008,   v   rámci   ktorých   tamojší   súd   rozhoduje o trovách trestného konania, dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   aby   v   náleze   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu v súvislosti s vybavovaním jeho sťažnosti na nečinnosť, ktorá bola vybavená oznámením sp. zn. 1 SprS 279/2010 z 29. septembra 2010, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o trovách v trestných konaniach vedených pod sp.   zn.   5   T   223/2005   a   sp.   zn.   34   T   58/2008   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru,   okresnému   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   SprS   279/2010   zakázal pokračovať   v   porušovaní   jeho   práv,   prikázal   mu   vo   veci   konať   a   predložiť   sťažnosť na vybavenie nadriadenému súdu, prípadne obnoviť stav pred porušením práv, oznámenie okresného súdu sp. zn. 1 SprS 279/2010 z 29. septembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, okresnému súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 223/2005 a sp. zn. 34 T 58/2008 zakázal pokračovať v porušovaní jeho práv a prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € „spolu s úrokom z omeškania od uplynutia lehoty do zaplatenia“.

Sťažovateľ súčasne žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, čo odôvodnil nepriaznivou finančnou situáciu, v ktorej sa ocitol v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy oznámením predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprS 279/2010 z 29. septembra 2010.

V súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 1 SprS 279/2010 zistil, že sťažovateľ 31. augusta 2010 prostredníctvom Ústavu na výkon   trestu   odňatia   slobody,   Želiezovce   (ďalej   len   „ústav“)   doručil   krajskému   súdu sťažnosť na nečinnosť okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 223/2005 a sp. zn. 34 T 58/08 podanú v zmysle § 55 Trestného poriadku. Krajský súd 6. septembra 2010   odstúpil   túto   sťažnosť   na   priame   vybavenie   okresnému   súdu   z dôvodu,   že   na tamojšom súde sa „spisy uvedené v podaní nenachádzajú“.

Na   sťažnosť   sťažovateľa   reagoval   predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn. 1 SprS 279/2010   z 29.   septembra   2010   tak,   že   sa   k namietaným   konaniam   vyjadril a v závere vyslovil, že „vzhľadom na genézu jednotlivých procesných úkonov konštatujem, že v týchto veciach k prieťahom zo strany súdu nedošlo“.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa § 55 ods. 6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná.

Pri skúmaní a posudzovaní tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vychádzal z účelu a podstaty   takého   podania,   ktorým   sa   ten-ktorý   účastník   konania   alebo procesná   strana v konaní   domáha   odstránenia   nežiaduceho   stavu   spočívajúceho   v zdĺhavom   a   liknavom postupe všeobecného súdu.

Pokiaľ   ide   o sťažnosť   na   nečinnosť   všeobecného   súdu   podanú   v zmysle   §   55 Trestného poriadku, jej zmyslom je presne tak, ako aj pri sťažnosti podľa § 62 a násl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) domáhať sa ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Samozrejme, procesný   postup   adresného   všeobecného   súdu   je   v oboch   prípadoch   rozdielny,   ale v konečnom dôsledku sleduje totožný cieľ, a tým je v prípade zistenia prieťahov v konaní ich odstránenie. Zatiaľ čo v prípade sťažnosti podľa zákona o súdoch musí byť sťažovateľ o prijatých   opatreniach   písomne   upovedomený   predsedom   príslušného   súdu,   v prípade sťažnosti podľa § 55 Trestného poriadku ak súd, o ktorého prieťahy ide, neurobí úkony uvedené v sťažnosti pre nečinnosť, predloží takú sťažnosť spolu so spisom a písomnými stanoviskami nadriadenému súdu, ktorý o nej rozhodne vo forme rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť nie je prípustná.  

Sťažovateľ   namietal,   že   tým,   že   jeho   sťažnosť   na   nečinnosť   okresného   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 223/2005 a sp. zn. 34 T 58/2008 podaná v zmysle § 55   Trestného   poriadku   nebola   vybavená   nadriadeným   súdom,   ale   okresným   súdom, o prieťahy   ktorého   išlo,   došlo   k porušeniu   jeho základného práva nebyť odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   prístup   okresného   súdu   k sťažovateľovmu   podaniu   – sťažnosti podľa § 55 Trestného poriadku – v danom prípade nebol správny, ale prioritnou ostáva odpoveď na otázku, či reakcia okresného súdu na sťažovateľovo podanie splnila očakávaný cieľ, ktorým je dosiahnutie plynulosti konania a odstránenie prieťahov v konaní. Odpoveďou na túto otázku je jednoznačné áno. Totiž po doručení sťažnosti sťažovateľa na nečinnosť okresného súdu v označených konaniach tamojší súd konal, a to tak, že v krátkom časovom období prijal rozhodnutia týkajúce sa trov trestného konania.

Ak   by   ústavný   súd   skúmal   postup   okresného   súdu   pri   vybavovaní   sťažnosti sťažovateľa mimo kontextu zistených súvislostí, pravdepodobne by dospel k záveru, že jeho postup nebol súladný s Trestným poriadkom. Ústavný súd však viac ako formálna stránka celej   záležitosti   zaujímali   účinky   podanej   sťažnosti   na   nečinnosť,   ktorá   sťažovateľovi priniesla efekt v podobe vykonaných procesných úkonov.

Z tohto pohľadu sa sťažnosť v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Okrem toho pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ pri podaní sťažnosti na nečinnosť nepostupoval tak, ako mu to prikazuje § 55 ods. 3 Trestného poriadku, keďže túto sťažnosť nepodal prostredníctvom okresného súdu na nadriadený súd (krajský súd),   ale prostredníctvom ústavu ju adresoval priamo krajskému súdu. Je potrebné konštatovať, že takýto postup sťažovateľa nebol súladný so zákonom.

Navyše,   samotná   sťažnosť   sťažovateľa   na   nečinnosť   neobsahovala   náležitosti sťažnosti, aké predpokladá § 55 Trestného poriadku, pretože v nej sťažovateľ nešpecifikoval úkony trestného konania, ktorých realizácie sa domáhal. Trestný poriadok v § 55 ods. 4 ustanovuje: „Ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní...“ Z toho vyplýva, že v takej sťažnosti musia byť požadované úkony uvedené. Z obsahu sťažnosti na nečinnosť, ktorá je súčasťou spisu okresného súdu sp.   zn.   1   SprS   279/2010,   zreteľne   vyplýva,   že   žiadne   úkony   trestného   konania   v nej sťažovateľ   nešpecifikoval   a ani   vykonanie   žiadnych   konkrétnych   úkonov   nepožadoval. Sťažovateľ sťažnosť na nečinnosť formuloval len veľmi všeobecne, keď uviedol, že žiada o odstránenie   prieťahov   v konaní tamojšieho   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním   o trovách konania.  

Podľa názoru ústavného súdu aj tieto skutočnosti mali vplyv na to, akým spôsobom okresný súd sťažnosť sťažovateľa vybavil. Preto sa sťažnosť v tejto časti javí aj ako zjavne neopodstatnená.

V súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa   je   tiež   potrebné   poukázať   na   to,   akú procedúru   pri   ochrane   svojich   práv   si   zvolil   samotný   sťažovateľ.   Namiesto   toho,   aby sťažnosť   podal   prostredníctvom   okresného   súdu   krajskému   súdu,   podal   ju   priamo nadriadenému súdu. Potom, ako nadriadený súd ani nemohol konať podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku, pretože nemal k dispozícii žiadne podklady z okresného súdu, postúpil sťažnosť na vybavenie okresnému súdu. Následne okresný súd ju vybavil ako sťažnosť podanú v zmysle § 62 a násl. zákona o súdoch, čo znamená, že sťažovateľ bol písomne upovedomený   predsedom   okresného   súdu.   Sťažovateľ   však   nebol   spokojný   s takým vybavením svojej sťažnosti, ale nevykonal žiadny úkon na to, aby sa či už na okresnom súde alebo krajskom súde uchádzal o poskytnutie efektívnej ochrany svojich práv, ale hneď po   doručení   (4.   októbra   2010)   mu   oznámenia   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn. 1 SprS 279/2010   z 29.   septembra   2010   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu.   Tá   mu   bola doručená 14. októbra 2010. Pritom sám sťažovateľ tvrdil, že jeho sťažnosť na nečinnosť mal vybaviť krajský súd, ktorého právomoc v danom prípade predchádza právomoci ústavného súdu.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za významné spomenúť, že jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona   o   ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, I. ÚS 375/2010).

Keďže sťažovateľ mohol (hoci už len po formálnej stránke) žiadať krajský súd, aby preskúmal postup okresného súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru nebola táto sťažnosť vybavená v súlade s § 55 ods. 3 a 5 Trestného poriadku, a toto nevyužil, ale po vybavení jeho sťažnosti predsedom okresného súdu podal sťažnosť pre namietané porušenie svojich práv ústavnému súdu, sťažnosť v tejto časti spĺňa aj predpoklady na jej odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru   postupom okresného súdu pri rozhodovaní o trovách trestného konania v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005 a sp. zn. 34 T 58/2008.

Pokiaľ   ide   o namietané   prieťahy   v   postupe   okresného   súdu   v súvislosti s rozhodovaním o trovách trestného konania v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005, ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci samej bolo právoplatne skončené 11. júla 2006.

Prieťahy v postupe okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o trovách trestného konania vo veci sp. zn. 5 T 223/2005 už boli predmetom skúmania ústavného súdu, ktorý uznesením č. k. IV. ÚS 300/09-13 z 10. septembra 2009 (právoplatným 15. októbra 2009) sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú s poukazom na to, že nie každý zistený prieťah v konaní má za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa   spojené   s obdobím   konania   okresného   súdu o trovách konania vo veci sp. zn. 5 T 223/2005, o ktorom už ústavný súd rozhodol, a to tak, že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a postupom okresného súdu, tieto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 s poukazom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustné.   Z tohto   dôvodu   sa   mohol   ústavný   súd   zamerať   len   na   obdobie   prípadnej nečinnosti okresného súdu nasledujúce až po prijatí rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 300/09.

Z oznámenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprS 279/2010 z 29. septembra 2010 ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sp.   zn.   5   T   223/05   okresný   súd   uznesením   zo 17. septembra 2009 rozhodol o trovách konania o dovolaní a následne bol spis pripojený k spisu okresného súdu sp. zn. 9 Nt 1/09, predmetom ktorého bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Nt 1/09 z 30. októbra 2009 bol tento návrh zamietnutý, pričom sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ale krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 117/2009 z 11. februára 2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že potom, čo 6. septembra 2010 bola okresnému súdu doručená   sťažnosť   na   nečinnosť,   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   5   T   223/2005 z 23. septembra 2010 rozhodol o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov obhajcovi a toho   istého   dňa   rozhodol   o neuložení   povinnosti   sťažovateľovi   na   náhradu   odmeny a hotových výdavkov uhradených obhajcovi v tejto veci. Proti uzneseniu okresného súdu uvedenému ako prvému v poradí podal sťažovateľ 14. októbra 2010 sťažnosť, ktorá bola uznesením predsedníčky senátu z 19. októbra 2010 zamietnutá.

Z tohto jednoznačne vyplýva, že po doručení sťažnosti okresnému súdu tento súd v priebehu   niekoľkých   dní   prijal   rozhodnutia   súvisiace   s priznaním   a náhradou   trov trestného konania. Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľa na nečinnosť okresného súdu splnila svoj účel (obdobne IV. ÚS 204/09).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   ide   o namietané   prieťahy   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 34 T   58/2008   v súvislosti   s rozhodovaním   o trovách   konania,   toto   konanie   bolo vo veci   samej   právoplatne   skončené   13.   februára   2009.   Uznesením   okresného   súdu z 3. marca 2009 bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť trovy trestného konania v sume 59,74 €.

Potom,   ako   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľa   na   nečinnosť (6. septembra 2010), a po vrátení mu spisu z Okresného súdu Levice 27. októbra 2010, kde sa   nachádzal   na   základe   žiadosti   tamojšieho   súdu   z 12.   augusta   2010,   okresný   súd uzneseniami   č.   k.   34   T   58/2008-317   z 2.   novembra   2010   a č.   k.   34   T   58/2008-320 z 2. novembra 2010, rozhodol o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov za úkony právnej služby dvom obhajcom. Podľa vyjadrenia okresného súdu obhajcovi sťažovateľa nebola dosiaľ priznaná odmena z dôvodu, že ju nevyčíslil. Až následne bude okresný súd môcť   rozhodnúť   o povinnosti   sťažovateľa   nahradiť   štátu   odmenu   a náhradu   hotových výdavkov, ktoré boli vyplatené jeho obhajcovi.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   okresný   súd   síce   po   doručení sťažnosti sťažovateľa konal o trovách trestného konania, ale vo vzťahu k jeho obhajcovi a k trovám obhajoby nerozhodol z dôvodu, že obhajca ich nevyčíslil.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že oznámenie predsedu okresného súdu   o vybavení   sťažnosti   na   nečinnosť   bolo   sťažovateľovi   doručené   4.   októbra   2010. Ústavný súd už v súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nesprávneho postupu okresného súdu pri vybavovaní jeho sťažnosti na nečinnosť vyslovil, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu už nepodnikol žiadne kroky k tomu, aby ochranu jeho základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 dohovoru   poskytli   primárne   všeobecné   súdy,   a týmto   súdom   ani   neposkytol   dostatočný priestor na prijatie opatrení smerujúcich k odstráneniu nežiaduceho stavu. Namiesto toho už 10 dní po doručení oznámenia predsedu okresného súdu z 29. septembra 2010 sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu pre namietané porušenie jeho práv. Tým podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ vymedzil charakter podanej sťažnosti na nečinnosť, ktorá tým nadobudla formálny význam.

Okresný súd v súvislosti s rozhodovaním o trovách trestného konania vo veci sp. zn. 34 T 58/2008 prijal dve rozhodnutia, a aj keď o trovách obhajoby týkajúcej sa sťažovateľa so zrejmých   dôvodov   nerozhodol,   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   a ani v krátkom časovom období po nej nebolo možné posúdiť reálny dopad sťažnosti vybavenej predsedom okresného súdu na postup tohto súdu.

Pokiaľ   ide   o prieťahy   v postupe   okresného   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním o trovách   trestného   konania   vo   veci   sp.   zn.   34   T   58/2008,   sťažovateľ   podľa   názoru ústavného súdu nevyčkal na poskytnutie ochrany jeho právam zo strany všeobecných súdov a ani týmto súdom nedal šancu mu ochranu v požadovanej kvalite poskytnúť, ale namiesto toho promptne, avšak nie v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podal ústavnému súdu   sťažnosť   pre namietané porušenie jeho základného práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť so zreteľom na nesplnenie podmienky konania podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa   o   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011