znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť N. P., nar...., toho času vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj namietaného porušenia práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2009 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   a   ďalšiemu spoluobžalovanému bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie z dlhodobého páchania závažnej organizovanej trestnej činnosti [okrem iného pre podozrenie zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, z trestných činov vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a písm. i) a j) a hrubého nátlaku spolupáchateľstvom podľa § 235a) ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona].

Rozsudkom   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   [pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špeciálny súd“)] z 24. februára 2009 sp. zn. BB 3 T 3/2008 bol sťažovateľ odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu v trestnom konaní požiadal 8. septembra 2009 najvyšší súd o prepustenie z väzby s odôvodnením, že špeciálny súd „bol vyhlásením nálezu PL. ÚS 17/08 v Zbierke zákonov v podstate zrušený“ pre svoju „protiústavnosť“.

Najvyšší   súd   jeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   zamietol   uznesením   sp.   zn. 2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009.

Podľa   sťažovateľa   špeciálny   súd,   ktorý   opakovane   preskúmaval   zákonnosť   jeho väzby (všetky jeho žiadosti zamietol, pozn.), „neprijal ponúknutú kauciu – peňažnú záruku

-ani neprijal návrh na aplikáciu inštitútu probačného a madiačného úradníka“ a napokon 24. februára 2009 rozhodol rozsudkom, nespĺňal atribút nezávislosti od výkonnej moci.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 a na to, že do väzby bol vzatý už na základe uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. BB Pšv 18/2006 z 27. augusta 2006 a „väzba v prípravnom konaní bola niekoľkokrát predlžovaná na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR.   Súdna   väzba   začala   plynúť   od   08.   02.   2008,   teda   od   momentu   podania   obžaloby prokurátorom ÚŠP GP SR na v tom čase vecne i miestne príslušný Špeciálny súd v Pezinku, ktorý konal a rozhodoval o podanej obžalobe pod sp. zn. BB 3 T 3/2008.“.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenia vydané špeciálnym súdom týkajúce sa posudzovania zákonnosti jeho väzby (rozhodnutia vydané v období od 27. augusta 2006 až dosiaľ) sú z uvedeného dôvodu protiústavné.

Toto konštatovanie neovplyvní ani „fakt, že proti rozhodnutiam ŠS bol prípustný opravný   prostriedok,   o   ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorého   ústavnosť   samozrejme nikto   nespochybňuje,   avšak   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva...   obe stupne súdov... musia poskytovať základné procesné záruky, t. j. nezávislosť od výkonnej moci, nestrannosť“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že napádané uznesenie najvyššieho súdu z 5. októbra 2009 sp. zn. 2 Toš 5/2009 nie je správne ani zákonné, úvahy v ňom uvedené sú arbitrárne a sú v rozpore s právnou logikou. Tvrdí, že «nebolo úlohou najvyššieho súdu skúmať, či bol alebo nebol špeciálny súd zriadený v súlade s ústavou, túto otázku zodpovedalo Plénum ÚS SR v náleze PL. ÚS 17/08. Hmotnoprávne účinky nálezu o nesúlade právneho predpisu sa stávajú „EX TUNC“, inými slovami možno povedať, že na špeciálny súd sa hľadí, akoby nikdy nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, aj nález PL. ÚS 17/08 teda platí   EX   TUNC,   to   znamená   „bolo   anulované   od   počiatku“   (uznesenie   o   zjednotení odchylných právnych názorov z 11. 10. 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4).» (Toto uznesenie nemožno aplikovať na prípad nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 267/2004 Z. z. s ústavou, pozn.).

Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd nevykladal nález sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 ústavne súladným spôsobom a stotožnil sa so „závermi šiestich sudcov ÚS SR vyjadrenými v tzv. odlišnom stanovisku   k nálezu PL. ÚS 17/08“, a nie s väčšinovým názorom siedmich sudcov, ktorý je všeobecne záväzný.

Spochybňovanie   citovaného   nálezu   ústavného   súdu   je   v   rozpore   s   princípom právneho štátu a právnej istoty vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože ústavný súd v citovanom náleze povedal, že „špeciálny súd bol kreovaný v rozpore s ústavou, okrem iného aj v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy“.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ďalej podrobne   uvádza,   že   v   zmysle   uvedených   článkov   ústavy,   listiny,   ako   aj   v   zmysle ustanovení   článkov dohovoru   musí   byť   každé   pozbavenie   osobnej   slobody   jednotlivca zákonné,   čo   zahŕňa   požiadavku   zákonného   základu   zásahu   do   osobnej   slobody,   ako   aj požiadavku rešpektovania zákona, pokiaľ ide o podmienky zásahu a predpísaný postup pri ňom. O zákonnosti väzby rozhoduje súd, ktorý je nestranný a nezávislý, čo v trestnej veci sťažovateľa nebolo splnené, pretože ho na výnimočný trest odňatia slobody odsúdil senát špeciálneho súdu rozsudkom sp. zn. BB 3 T 3/2008 z 24. februára 2009, ktorý bol kreovaný v rozpore s ústavou. Sťažovateľ v sťažnosti cituje nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, rozoberá jednotlivé namietané porušenia práva a na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 05. októbra 2009 porušil základné práva N. P. podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2,ods. 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Toš   5/2009   z   05. októbra 2009 zrušuje a vec mu vracia, aby ju znovu prerokoval a rozhodol

3. N. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000, eur..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť N. P. do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98,, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš   5/2009   z   5.   októbra   2009   (zamietol   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby),   ktoré považuje za nezákonné a neústavné jednak pre jeho arbitrárnosť, a tiež preto, že je v rozpore s právnou logikou, ale najmä z toho dôvodu, že v prvom stupni o odsúdení sťažovateľa, resp. o žiadostiach z prepustenie z väzby vždy rozhodoval špeciálny súd (sťažovateľ bol rozsudkom z 24. februára 2009 sp. zn. BB 3 T 3/2008 odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody),   ktorý   bol   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08   z   20.   mája   2009 publikovaným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zrušený pre svoju „protiústavnosť“.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.   Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti   ústavný   súd   (ktorým   je   pri   svojom   rozhodovaní viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) zameral v prvom rade svoju pozornosť na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   5.   októbra   2009   sp.   zn. 2 Toš 5/2009 a zisťoval, či dané rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je zákonné a ústavne akceptovateľné, či námietky sťažovateľa sú v príčinnej súvislosti s obsahom jednotlivých namietaných porušení základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru a či sú opodstatnené.   Na   druhej   strane   čiastočne   zobral   do   úvahy   aj   tvrdenie   sťažovateľa,   že „nebolo   úlohou najvyššieho súdu skúmať,   či bol   alebo   nebol špeciálny súd zriadený   v súlade s ústavou, túto otázku zodpovedalo Plénum ÚS SR v náleze PL. ÚS 17/08“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zo   sťažnosti   a z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   a   ďalší obžalovaný   J.   B. „podali   18.   septembra   2009,   prostredníctvom   obhajcu   JUDr.   J.   S., žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu“. V žiadosti namietali, že «Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL ÚS 17/08, ktorý bol zverejnený v Zb. zák. č. 290/2009 dňa 17. júla 2009, v podstate „zrušil“ Špeciálny súd ako taký», a z toho nálezu tiež vyplýva, že „Špeciálny súd bol zriadený v rozpore s Ústavou SR, rozhodnutia o väzbe (uznesenia o vzatí do väzby, uznesenia o predlžovaní lehoty väzby), ale aj rozhodnutia v merite veci nemôžu byť ústavne akceptovateľné“...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   najprv   preskúmal   existenciu   dôvodov   väzby u oboch obžalovaných a v rozhodnutí konštatoval, že v štádiu konania, v ktorom sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, dôvody väzby trvajú nezmenene ďalej. Uzavrel, že vo vzťahu   k   sťažovateľovi   existuje   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   úmyselnej   trestnej činnosti,   z   ktorej   bol   riadne   obvinený.   Ďalej   konštatoval,   že „Dôvodom   vzatia   oboch obžalovaných do väzby bola dôvodná obava, že ujdú, alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.). Tak ako to bolo uvedené už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach konajúcich súdov, táto obava aj naďalej trvá a je odôvodnená konkrétnymi skutočnosťami. Obžalovaní sa nezdržiavali na adrese trvalého bydliska, jednotlivým procesným úkonom sa vyhýbali, nepreberali si predvolania na procesné úkony a tiež pokusy o ich predvedenie políciou boli neúspešné, čo viedlo až k vydaniu príkazov na ich zadržanie. V súčasnej dobe k týmto dôvodom pribudol aj ten, že obžalovaní boli, hoci zatiaľ neprávoplatne, odsúdení na dlhoročné nepodmienečné tresty odňatia slobody. Tieto okolnosti vo svojom súhrne aj v tomto štádiu konania dostatočne odôvodňujú   obavu,   že   pokiaľ   by   boli   prepustení   z   väzby   na   slobodu   správali   by   sa spôsobom predpokladanom v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Obžalovaný N. P. bol vzatý do väzby aj z dôvodu tzv. preventívnej väzby(§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.). Aj v tomto prípade je nutné, tak ako v predchádzajúcich rozhodnutiach o existencii a trvaní väzby obžalovaného konštatovať, že tento sa v minulosti do rozporu so zákonom už dostal, v súčasnej dobe je stíhaný z veľmi závažnej trestnej činnosti páchanej viacerými skutkami. Ani v tomto štádiu konania nenastali také okolnosti, ktoré by obavu z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti, pokiaľ by obžalovaný bol prepustený na slobodu, vyvrátili“.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože sa nevyrovnalo s výhradami sťažovateľa a obhajoby týkajúcimi sa neústavnosti špeciálneho súdu.

K podstate týchto sťažovateľových námietok najvyšší súd uviedol, že «sa zaoberal aj sťažnostnou námietkou obhajoby, že Špeciálny súd Pezinok, bol podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vytvorený ústavne nekonformným spôsobom, a preto podľa obhajoby jeho rozhodnutia nemôžu byť ústavne akceptovateľné. Predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky bol zákonom predpísaným spôsobom zverejnený (rozumej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) a stal sa tým záväzným a účinným v ten istý deň, ako nadobudol účinnosť Zákon o Špecializovanom trestnom súde a zmene a doplnení niektorých zákonov z 18. júna 2009 č. 291/2009 Z. z., do kompetencie ktorého   (o.   i.)   prešli   aj   všetky   veci   bývalého   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   ako   aj kompetencia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam bývalého Špeciálneho súdu.

Konajúci   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   so   závermi šiestich   sudcov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   vyjadrenými   v   tzv.   odlišnom stanovisku, ktoré tvoria súčasť nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, osobitne so závermi v článku II k bodu 3 výrokovej časti nálezu, podľa ktorého   „Právoplatné,   ale   nevykonané   rozsudky   Špeciálneho   súdu   vydané   v   trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“

Vychádzajúc z uvedeného výroku bodu 3. skôr citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že osoby právoplatne odsúdené neústavné vzniknutým Špeciálnym súdom nie sú podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 oprávnené uplatniť z dôvodov uvedených v citovanom náleze návrh na povolenie   obnovy   konania   z   dôvodov   §   41b   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   Spomínaný   nález Ústavného súdu Slovenskej republiky však vôbec nerieši otázku ako naložiť napr. s úpravou podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 4 Tr. por. Procesný senát najvyššieho súdu v tomto   smere   považuje   za   potrebné   podotknúť,   že   nie   je   tým   orgánom,   ktorý   by   mal naznačené pochybnosti a úvahy riešiť.

Podľa   §   7   ods.   1   Tr.   por.   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súd   posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom konaní a súd sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. Vychádzajúc striktne z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 nemožno inak než konštatovať, že tento nález žiadnym spôsobom neriešil otázku,   ako   posudzovať   po   vydaní   predmetného   nálezu   neprávoplatné   rozhodnutia   býv. Špeciálneho   súdu,   vrátane rozhodnutí   tohto   súdu   vydané do   jeho   zrušenia,   týkajúce   sa otázok väzby obvinených a ďalších pre trestné konanie podstatných okolností.

Výkladom   výroku   v   bode   3   už   uvedeného   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutia o väzbe oboch obžalovaných sú (aj so zreteľom na to, že o nich rozhodoval „neústavné kreovaný Špeciálny súd“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

Viedlo ho k tomu zistenie, že pokiaľ Ústavný súd vo svojom náleze PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vo výroku v bode 3 rozhodol, že právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   nie   sú   na   základe   tohto   rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, o to viac nemôžu byť dotknuté dôvodom na obnovu konania ešte neprávoplatné rozhodnutia bývalého Špeciálneho súdu, ktoré majú byť preskúmané v riadnom opravnom konaní na podklade opravných prostriedkov, podaných oprávnenými osobami sťažnostným, resp. odvolacím súdom.

Formálne i materiálne podmienky trvania väzby u oboch obžalovaných sú splnené, rozhodnutia   o   väzbe   i   keď   vydané   súdom   kreovaným   v   rozpore   s   ústavou   nie   sú protiústavné, preto súd o žiadostiach obžalovaných N. P. a J. B. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia».

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa   o „nezákonnosti“,   resp.   nedostatku nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.   mája 2009.   Navyše   v   konaní   podľa   čl.   125   ústavy   posudzuje   ústavný   súd   nesúlad právnych   predpisov   s   ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky   in   abstracto.   Záver ústavného   súdu   o   prípadnom   nesúlade   niektorých   ustanovení   právnych   predpisov   s ústavným   poriadkom   nezakladá   sám   osebe   porušenie   základných   práv   a   slobôd   v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade došlo   k   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   zo   strany   orgánu   verejnej   moci,   je   vždy potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

V   posudzovanom   prípade   by   ani   prípadné   nedostatočné   odôvodnenie   v   uznesení najvyššieho súdu, pokiaľ ide o túto skutočnosť, nemalo s ohľadom na závery ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vplyv na zákonnosť sťažovateľovej väzby. V tomto náleze ústavný súd uviedol: „Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné   dôvody   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   nesúlade   navrhovateľom   napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky   a úpravy postavenia   jeho sudcov   s ústavnými princípmi,   nie   je daná   priama príčinná   súvislosť   medzi   povahou   ústavným   súdom   zisteného   nesúladu   napadnutých právnych   predpisov   v   rámci   abstraktnej   ochrany   ústavnosti   a   obsahom   rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. IV. ÚS 361/09).

Ďalej z nálezu ústavného súdu vyplýva, že „Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia právnych predpisov uvedené v bode   1   jeho   výrokovej   časti   vyslovujúcej   ich   nesúlad   s   ústavou   a   s   označenými medzinárodnými zmluvami (čl. 125 ods. 3 ústavy, § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde). Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc.“.

Po   preskúmaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   námietok   sťažovateľa   a   záverov opierajúcich sa o nález ústavného súdu možno urobiť záver, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 5. októbra 2009 a jeho procesný postup v predmetnej veci nemohli porušiť   práva   sťažovateľa,   tak   ako   to   uvádza   vo   svojej   sťažnosti,   a že   účinky   výkonu právomoci najvyššieho súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a 4 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010