znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. januára 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   D.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 466/95, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2006 doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   466/95.   Sťažovateľ   súčasne   požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.   Svoju   žiadosť   ako   nepracujúci   starobný   dôchodca   odôvodnil   zlou   sociálnou situáciou, o čom predložil v prílohe príslušné potvrdenia.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom zo dňa 21. septembra 1995 sa domáhal na   Obvodnom   súde   Bratislava   I (ďalej   len   „obvodný   súd“)   ako   oprávnený   nariadenia výkonu rozhodnutia proti povinnému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „povinný“) o zaradenie do pracovného procesu na základe pracovnoprávnej rehabilitácie titulom   rozsudku   Mestského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „mestský   súd“)   č.   k. 12 Co 411/94-102   z   18.   mája   1995.   Poukázal   na   tú   skutočnosť,   že   predmetné   konanie, vedené v súčasnosti okresným súdom nie je dosiaľ právoplatne ukončené a jeho pracovná rehabilitácia zaradením do práce na pracovnú pozíciu u povinného nebola uskutočnená. Podľa tvrdenia sťažovateľa v konaní o výkon rozhodnutia pretrvávajú prieťahy zo strany okresného súdu, na ktoré už viackrát súd upozornil.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. E 466/95 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní   o výkon   rozhodnutia   vedenom   pod   sp.   zn.   E   466/95   o návrhu   sťažovateľa na pracovnoprávnu rehabilitáciu.

V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojenej písomnej dokumentácie, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. E 466/95 zistil, že návrhom z 21. septembra 1995 sa sťažovateľ ako oprávnený domáhal nariadenia výkonu rozhodnutia proti povinnému na základe rozsudku mestského súdu č. k. 12 Co 411/94-102 z 18. mája 1995 z dôvodu, že povinný rozsudok súdu nerešpektuje napriek tomu, že už nadobudol právoplatnosť. Podľa predmetného rozsudku povinný bol zaviazaný zamestnať sťažovateľa na mieste zodpovedajúcom pracovnej zmluve zo 16. apríla 1973 platnej v čase skončenia pracovného vzťahu. Návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. E 466/95.

Za účelom nariadenia výkonu rozhodnutia obvodný súd 8. februára 1996 vyžiadal celý   spisový   materiál   v merite   veci,   ale   keďže   sa   tento   nachádzal   z dôvodu   dovolania na Najvyššom   súde Slovenskej   republiky, bol pripojený k spisu   o výkon   rozhodnutia až v júni 1996. Následne obvodný súd uznesením sp. zn. E 466/95 z 11. júna 1996 nariadil výkon rozhodnutia v predmetnej veci.

Proti   uvedenému   uzneseniu   1.   augusta   1996   podal   povinný   odvolanie.   Navrhol zamietnuť nariadenie výkonu rozhodnutia v prospech sťažovateľa, argumentujúc tým, že sťažovateľ do 30 dní od právoplatnosti rozsudku neprejavil záujem o uzavretie pracovnej zmluvy   a ani   nepreukázal,   že   jeho   predchádzajúci   pracovný   pomer   skončil.   Podnet smerujúci k plneniu rozsudku vykonal sťažovateľ až listom z 18. septembra 1995, z ktorého je zrejmé,   že stále   bol   ešte   zamestnaný   a alternatívne   žiadal   pri   neuzavretí   pracovného pomeru vyplatenie odškodného a odstupného v celkovej sume 150 000 Sk. Takéto plnenie v prospech sťažovateľa však uvedeným rozsudkom povinnému uložené nebolo.

Listom zo 7. augusta 1996 obvodný súd zaslal odvolanie povinného sťažovateľovi za účelom vyjadrenia sa k nemu. Sťažovateľ už 14. augusta 1996 doručil obvodnému súdu písomné vyjadrenie k odvolaniu povinného. Po vyhotovení predkladacej správy obvodný súd odstúpil vec 21. novembra 1996 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Krajský   súd   9.   januára   1997   vrátil   spis   už   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia o odvolaní s tým, že podanie povinného treba považovať za návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia, lebo oprávnený nepreukázal súčinnosť, ktorá podľa vykonávaného rozsudku je nutná. Súdu prvého stupňa uložil preveriť, či oprávnený postupoval v súlade s § 262 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a na   základe   toho   rozhodnúť,   či   sa   zastavuje   výkon rozhodnutia, alebo či sa zamieta návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia.

Okresný súd následne 27. marca 1997 nariadil termín pojednávania na 25. apríl 1997 a za tým účelom predvolal účastníkov konania. Na pojednávaní konanom 25. apríla 1997 okresný súd vydal uznesenie, ktorým návrh povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia zamietol. Zároveň za porušenie povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím uložil povinnému pokutu vo výške 10 000 Sk.

Dňa   21.   mája   1997   podal   sťažovateľ   voči   predmetnému   uzneseniu   odvolanie (namietal   nedostatočnosť   postihu   povinného   a žiadal   uložiť   mu   vyššiu   pokutu),   ktoré okresný súd listom z 30. mája 1997 zaslal na vyjadrenie povinnému.

Voči uzneseniu okresného súdu z 25. apríla 1997 podal 30. mája 1997 odvolanie aj povinný.   Okresný   súd   ho   zaslal   na   vyjadrenie   sťažovateľovi   listom   z   10.   júla   1997. Po vyhotovení predkladacej správy bol spis odstúpený 13. októbra 1997 krajskému súdu.Krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 31 Co 302/97 z 28. novembra 1997 prvostupňové   uznesenie   v napadnutej   časti   potvrdil.   Okresnému   súdu   bolo   predmetné uznesenie doručené 3. februára 1998.

Dňa   16.   marca   1998   okresný   súd   vydal   pokyn   učtárni   tohto   súdu   na   predpis a vymáhanie uloženej pokuty voči povinnému. Listom z 3. júla 1998 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil, či trvá na pokračovaní vo výkone rozhodnutia alebo navrhuje výkon   rozhodnutia   zastaviť.   Keďže   sťažovateľ   neodpovedal,   okresný   súd   ho   listom z 20. októbra 1998 urgoval. Sťažovateľ 6. novembra 1998 okresnému súdu oznámil, že trvá na   pokračovaní   vo   výkone   rozhodnutia,   svoju   nečinnosť   ospravedlnil   dlhotrvajúcou práceneschopnosťou.

Sťažovateľ však trval na ďalšom konaní súdu napriek tomu, že už 30. mája 1997 podpísal pracovnú zmluvu s povinným s tým, že od 1. júna 1997 bol prijatý do pracovného pomeru u povinného na pracovnú pozíciu odborný radca. Túto skutočnosť potvrdil sám sťažovateľ v odpovedi na výzvu z 21. januára 2004, ktorú okresný súd s odstupom času vykonal, ako aj povinný, ktorý doručil do spisu   21. októbra 2004 ako dôkaz pracovnú zmluvu uzavretú so sťažovateľom.

Sťažovateľ v liste doručenom okresnému súdu 5. februára 2004 však namietal, že pracovnú zmluvu s ním povinný uzavrel len formálne, nevytvoril mu na pracovisku ani minimálne pracovné podmienky na vykonávanie funkcie redaktora, nedal mu k dispozícii pracovnú miestnosť, pracovný stôl, telefón, ani počítač. V takomto postupe povinného voči nemu videl sťažovateľ hrubé porušenie Zákonníka práce a nesplnenie tej povinnosti, ktorú povinnému ukladal rozsudok mestského súdu č. k. 12 Co 411/94-102 z 18. mája 1995.

Keďže   vo   veci   okresný   súd   mal   vedomosť   a aj   následnými   listinnými   dôkazmi považoval za preukázané, že skutočne došlo k uzavretiu pracovnoprávneho vzťahu medzi sťažovateľom ako oprávneným a povinným na základe pracovnej zmluvy z 30. mája 1997, čím došlo k zániku práva oprávneného v zmysle vyššie uvedeného rozsudku, uznesením sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 výkon rozhodnutia zastavil celkom.

Sťažovateľ zotrvávajúc na svojom stanovisku listom zo 16. marca 2005, doručeným okresnému súdu 18. marca 2005, podal voči predmetnému uzneseniu o zastavení výkonu rozhodnutia odvolanie a súčasne požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a určenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Listom z 1. apríla 2005 okresný súd zaslal odvolanie povinnému. Povinný 25. apríla 2005 okresnému súdu oznámil, že v uvedenej právnej veci nemá žiadne nové skutočnosti a podanie sťažovateľa považuje za neopodstatnené.

Po   odstúpení   spisu   29.   apríla   2005   odvolaciemu   krajskému   súdu   tento   súd 28. decembra   2005   vrátil   vec   prvostupňovému   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o žiadosti sťažovateľa   o ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov.   Následne   okresný   súd   listom z 9. marca 2006 zaslal sťažovateľovi príslušné tlačivá na vyplnenie. Sťažovateľ tak urobil 21.   marca   2006,   keď   súdu   zaslal   vyplnené   potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch. Po ich posúdení okresný súd 10. októbra 2006 vydal uznesenie, ktorým   priznal   oprávnenému   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   pre   konanie   vedené pred okresným súdom pod sp. zn. E 466/95 a ustanovil k ochrane jeho záujmov v tejto veci zástupcu   z radov   advokátov,   pričom   išlo   o ostatný   úkon   okresného   súdu   vo   veci sťažovateľa.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať postup okresného súdu v posudzovanom konaní za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   uviedol,   že   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   vzťahuje   aj   na   konanie   o výkon rozhodnutia   a rozhodovanie   súdu   v exekučnom   konaní,   keďže   nútený   výkon   súdnych a iných rozhodnutí je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a treba   ho   tiež   považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v zmysle   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   pričom   požiadavku   na   rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03, III ÚS 29/04).

V posudzovanom prípade však nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že pri výkone rozhodnutia o pracovnoprávnu rehabilitáciu je základným predpokladom jeho uskutočnenia uzatvorenie   pracovného   pomeru   povinného   s oprávneným.   V danom   prípade   priznávalo súdne   rozhodnutie,   ktoré   bolo   titulom   prebiehajúceho   vykonávacieho   konania, sťažovateľovi   právo   na   zamestnanie   u povinného   na   mieste   zodpovedajúcom   pracovnej zmluve zo 16. apríla 1973 platnej v čase skončenia pracovného vzťahu.

Z predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vyplýva, že postup okresného súdu (na začiatku konania ešte obvodného súdu) po podaní sťažovateľovho návrhu na súdny výkon   rozhodnutia   (21.   septembra   1995)   smeroval   k nariadeniu   výkonu   rozhodnutia a k posúdeniu splnenia zákonom ustanovených podmienok (uzatvorenie pracovnej zmluvy) na jeho uskutočnenie. V namietanom prípade skutočne aj došlo s účinnosťou od 1. júna 1997   k uzavretiu   pracovného   pomeru   povinného   so   sťažovateľom.   K vedomosti   o tejto skutočnosti okresný súd dospel aktívnym dopĺňaním podkladov potrebných pre posúdenie, či   pracovný   pomer,   ktorý   povinný uzavrel   so   sťažovateľom,   zodpovedá   vykonávanému súdnemu   rozhodnutiu   a či   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   zastavenie   výkonu rozhodnutia.

V priebehu   súdneho   konania   pritom   opakovane   došlo   k situácii,   že   sťažovateľ napriek podpísaniu pracovnej zmluvy argumentujúc subjektívnymi pocitmi spochybňoval úkony povinného, zotrvávajúc na stanovisku, že v skutočnosti nedošlo k naplneniu rozsudku mestského súdu. V liste doručenom najvyššiemu súdu 10. apríla 2003 sťažovateľ uvádza, že hoci sa už všeobecné súdy jeho vecou zaoberali, znovu ich „zainteresováva“ na opätovnom riešení jeho žaloby. Pritom ako sám potvrdzuje, po uzavretí pracovného pomeru zotrval na pracovisku povinného len trinásť dní a v dôsledku údajného nevytvorenia základných pracovných podmienok sám odišiel od povinného.

Ústavný súd konštatuje, že úlohou okresného súdu bolo v danom prípade zabezpečiť rýchly a efektívny výkon rozhodnutia, aby práva účastníkov konania ostali v plnej miere zachované   a rešpektované   a aby   čo   najskôr   došlo   k odstráneniu   právnej   neistoty,   teda k ukončeniu výkonu rozhodnutia zákonným spôsobom. Je nesporné, že napriek tomu, že okresný súd nepristúpil v konaní o výkon rozhodnutia už v roku 1997, prípadne v roku 1998 k zastaveniu   výkonu   rozhodnutia,   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa,   t.   j. k uzatvoreniu   pracovného   pomeru   povinného   so   sťažovateľom   v dôsledku   postupu okresného súdu v konaní o výkon rozhodnutia skutočne aj došlo (sťažovateľ sám priznal túto   skutočnosť,   keď   v odvolaní   proti   uzneseniu   o zastavení   výkonu   rozhodnutia z 12. januára 2005 konštatoval, „... po vynesení pokuty 10 000 Sk povinnému za nesplnenie výkonu rozhodnutia povinné ministerstvo vnútra pristúpilo k uzavretiu pracovnej zmluvy so mnou k 1. júnu 1997...“).

S ohľadom na uvedené skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní, napriek   nie optimálnej dobe doterajšieho výkonu rozhodnutia, kvalifikoval ako porušenie označeného práva sťažovateľa.

Splnenie   zákonných   podmienok   definitívneho   zastavenia   výkonu   rozhodnutia na základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   voči   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 o zastavení výkonu rozhodnutia bude vecou rozhodnutia odvolacieho krajského súdu.

Preto je sťažovateľova sťažnosť zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   nemožno   odstrániť.   Z uvedeného   dôvodu   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu   ústavným   súdom)   stratilo   opodstatnenie,   a preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007