znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., L. t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, v ktorej namieta   porušenie   svojho   základného   práva „vo veci   osobnej   slobody“ v   konaniach Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1 T 464/88 a 2 T 795/87, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2005 doručená sťažnosť J. K., L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu   10. augusta 2005 a 24. augusta 2005, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva „vo veci osobnej slobody“ rozsudkami sp. zn. 1 T 464/88 a 2 T 795/87.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „Okresný súd v Považskej Bystrici ma uznal vinným v dvoch prípadoch a odsúdil ma pod číslom rozsudku sp. zn. 2 T 795/87 na 36 mesiacov   nepodmienečne.   V druhom   prípade   som   bol   uznaný   vinným   a bol   som odsúdený   na   30   mesiacov   –   číslo   rozsudku   sp.   zn.   1   T   464/88.   V roku   1990   som   bol amnestiou pána prezidenta amnestovaný a to v prvom prípade 1 rok a v druhom prípade tiež 1 rok, teda spolu mi boli amnestované 2 roky. V skutočnosti som vykonal z pôvodných 66 mesiacov 54 mesiacov, avšak podľa amnestie som mal vykonať iba 42 mesiacov.“

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   v tomto   prípade   nedisponuje „žiadnymi   písomnými dôkazmi“, pričom zároveň „Generálny prokurátor neberie moju sťažnosť vážne a priamo sa   vyjadril,   že   ja   som   bol   amnestovaný   z celého   trestu   24   mesiacov,   čo   ja   nemôžem pochopiť, odkiaľ mal takéto presvedčenie“. Sťažovateľ žiada, aby „ústavný súd v tejto veci konal a preskúmal postup a vybavenie orgánov činných v tejto danej veci,... vyslovil, že boli porušené ústavné práva mojej osoby vo veci osobnej slobody, že som bol 12 mesiacov vo výkone trestu protizákonne a teda boli porušené moje základné ústavné práva ako občana Slovenskej republiky.“

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom   uvedené najmä v ustanoveniach § 20 ods.   1 a 2, ako aj v ustanovení § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). K sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom, tak ako to je ustanovené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahovala návrh rozhodnutia vo veci (petit), vymedzený presne,   určito   a zrozumiteľne   (v   súlade   s čl.   127   ústavy   a ustanovením   §   56   zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného   súdu   v uvedenej   veci   (napr.   III.   ÚS   17/03,   III.   ÚS   234/04),   jednoznačné označenie,   ktoré   ústavné   práva   sťažovateľa   boli   porušené   (uvedená   len   všeobecná formulácia), ktorým orgánom, kedy a akým konaním k tomuto porušeniu došlo, a chýbali dôkazy vzťahujúce sa na sťažovateľom namietané porušenie práva (fotokópie relevantných rozhodnutí).

Ústavný súd   výzvou   z 12.   júla 2005   (doručenou   sťažovateľovi podľa   doručenky 21. júla   2005)   upozornil   sťažovateľa   na   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom, ako aj skutočnosť, že jeho sťažnosť zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Sťažovateľ bol vyzvaný, aby v lehote 21 dní od doručenia výzvy doplnil svoju sťažnosť tak, aby spĺňala náležitosti v zmysle ustanovení zákona o ústavnom súde, pokiaľ sťažnosť nemá byť odmietnutá podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ bol zároveň vyzvaný, aby v rovnakej lehote ústavnému súdu uviedol, na základe ktorých   skutočností   sa   v súčasnosti   nachádza   vo výkone trestu   odňatia slobody (spisová značka, skutkový a právny stav).

Sťažovateľ   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   10.   augusta   2005   uviedol,   že dôkazy,   ktoré   potvrdzujú   jeho   tvrdenia,   sa   nachádzajú   v spise   Okresného   súdu   Levice sp. zn. PP 219/90 a Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 T 464/88 a 2 T 795/87, pričom „... pán Generálny prokurátor sa písomne na moju sťažnosť vyjadril, že bol som amnestovaný vo výške 24 mesiacov. To ale pravda nie je. Okresný súd Levice, aby zakryl chybu štátneho zamestnanca, po tom, čo som žiadal vysvetlenie a odstránenie chyby, mi na moju žiadosť poslal   fotokópiu   mojej   žiadosti   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   NVÚ   Ž.“. Sťažovateľ sa v uvedenom podaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) domáha aj náhrady škody „... rozhodnutím o treste – výkone jeho dĺžky...“ Zároveň dodáva, že v súčasnosti sa nachádza vo výkone trestu podľa rozsudkov sp. zn. 1 T 173/01 a č. k. 2 T 61/04-246 „... pre trestný čin § 238 ods. 1, 2 tr. zákona, § 202 tr. zákona, § 221 tr. zákona dvoma rozsudkami, na § 238 ods. 1, 2 na 18 mesiacov, ktorý v tomto čase vykonávam, a § 202, § 221 tr. zákona na dobu 24 mesiacov nepodmienečne, tiež   už   právoplatne.“ Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   v ďalšom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   24.   augusta   2005 zopakoval   rovnaké   argumenty   ako   v predchádzajúcich   podaniach,   pričom   ako   prílohy pripojil fotokópie uznesení Okresného súdu Levice sp. zn. 5 Pp 219/90 z 26. júla 1990 a 30. augusta 1993, fotokópiu jeho žiadosti o podmienečné prepustenie s pečiatkou Útvaru Zboru nápravnej výchovy Ž. s dátumom 4. júla 1990 a vyjadrenie Okresného súdu Levice z 1. júla 2005, ktorým boli sťažovateľovi zaslané ním požadované písomnosti.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia   §   25   zákona   o   ústavnom   súde.   Skúmal   pritom,   či   má   na jej   prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

V zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 citovaného zákona sa k návrhu na začatie konania musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2, ako aj v ustanovení § 50 zákona   o   ústavnom   súde,   a to   ani   po   jej   doplnení   na   základe   výzvy   ústavného   súdu z 12. júla 2005, a to podaniami doručenými ústavnému súdu 10. augusta 2005 a 24. augusta 2005. Sťažovateľ neuviedol, ktoré základné práva alebo slobody podľa ústavy, alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   boli   podľa   jeho   názoru porušené. Podanie neobsahovalo ani presné označenie orgánu verejnej moci, voči ktorému sťažnosť smeruje, taktiež neobsahovalo návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorý by mohol slúžiť   ako   východisko   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu.   Sťažovateľ   síce   požiadal o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ale ako ďalej ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uvádza, v tejto oblasti nie je daná právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ požiadal ústavný súd aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Podanie v súčasnej podobe však má nedostatky takého rozsahu, ktoré napriek doplneniu sťažnosti neboli odstránené, ústavný súd nie je povinný ich odstraňovať z úradnej moci a ktoré neumožňujú záver, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.   Navyše,   k podaniu   boli   pripojené   len   niektoré   prílohy,   z ktorých   však nevyplývali sťažovateľom tvrdené skutočnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   navyše   z pripojených   príloh   –   fotokópie   uznesenia   Okresného   súdu Levice sp. zn. 5 Pp 219/90 z 26. júla 1990, ktoré nadobudlo v rovnaký deň právoplatnosť, zistil, že sťažovateľ bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 1,5 roka uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1 T 464/88 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 To 333/88 z 19. októbra 1988 a podľa ustanovenia § 63 ods. 1 Trestného zákona súd stanovil skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. V poučení tohto uznesenia je uvedené, že proti nemu nie je prípustná sťažnosť, pretože „... sa jej účastníci výslovne vzdali“.

Uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 5 Pp 219/90 z 30. augusta 1993 bolo rozhodnuté,   že   sťažovateľ   sa   v skúšobnej   dobe   neosvedčil,   preto   zvyšok   trestu   odňatia slobody vyplývajúceho z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1 T 464/88 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 To 333/88 z 19. októbra 1988 vykoná. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 1993.

Navyše, sťažovateľ mal možnosť podať proti uzneseniam Okresného súdu Levice sp. zn.   5   Pp   219/90   z 26.   júla   1990   a 30.   augusta   1993   sťažnosť.   V zmysle   princípu subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ústavy, ústavný súd má právomoc konať o namietanom porušení základných práv len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Pokiaľ sa sťažovateľ mohol v minulosti, môže v súčasnosti alebo bude môcť domáhať ochrany pred   porušením   práv,   ktoré   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pred   všeobecným súdom, potom je v danom prípade vylúčená právomoc ústavného súdu (rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 3/04).

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 90/03 uviedol: „Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu k všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom   súde   tiež   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.“

Sťažovateľ v podaní žiadal, aby ústavný súd rozhodol aj o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 1   citovaného   zákona   nárok   na   náhradu   škody   je   potrebné   vopred   prerokovať s ústredným   orgánom   –   v danom   prípade   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, preto právomoc ústavného súdu je aj v tejto veci vylúčená.

V konkrétnych okolnostiach danej veci ak by bol sťažovateľ doplnil svoje podanie v rozsahu prijateľnom na jej predbežné posúdenie, sťažnosť by bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2006