znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 5/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska   kancelária,   P.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci jeho dovolania z 20. apríla 2002 vedeného pod sp. zn. 5 Cdo 80/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2002   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie jeho práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) vo veci jeho dovolania z 20. apríla 2002 vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 80/02.

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 4 C 1620/98-9 z 19. marca 2002 zastavil podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   konanie   vo   veci   jeho   žaloby   proti   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky a Okresnému úradu B. o „neoprávnené pozastavenie výkonu pracovnej činnosti“ z dôvodu, že žaloba nemala všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ 20. apríla 2002 na najvyšší súd (prostredníctvom okresného súdu) dovolanie, ktoré doplnil podaním z 10. júna 2002.

Najvyšší súd o podaní sťažovateľa z 20. apríla 2002 nerozhodol ani rozsudkom, ani uznesením. Sudca najvyššieho súdu listom z 22. augusta 2002 (doručeným sťažovateľovi podľa   jeho   tvrdenia   15.   októbra   2002)   oznámil   okresnému   súdu,   že   spis   vracia   ako nesprávne predložený, teda o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že: „Najvyšší súd v Bratislave, ako orgán verejnej moci, porušil moje ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd), a (...) jeho postup voči mne je odoprením spravodlivosti, čo už samo o sebe pokladám za výraz protiústavnosti (čl. 46 ods. 1 úst. zák. č. 460/1992 Zb., čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uverejnená v zbierke zákonov pod č. 23/1991 Zb., a čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejnený v zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb.).“

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   porušil   jeho   ústavou   zaručené   právo   na   súdnu ochranu, pretože „podľa článku 46 ústavy sa každý môže domáhať zákonom stanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Takýmto zákonom je aj občiansky súdny poriadok. Podľa §   243b   O.   s.   p.   dovolací   súd   dovolanie   rozsudkom   zamietne,   ak   dôjde   k záveru,   že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne; inak napadnuté rozhodnutie rozsudkom zruší. (...) Ak   dovolací   súd   zruší   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a súdu   prvého   stupňa   z dôvodov uvedených v § 237 písm. a), b), d), e), rozhodne svojím uznesením tiež o zastavení konania. Ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne. Ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví. Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd rozhoduje rozsudkom alebo uznesením. Inú formu jeho rozhodovania občiansky súdny poriadok nepozná.“  

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „nálezom prikázal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave, aby vo veci sp. zn. 5   Cdo   80/02,   konal,   teda,   aby   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   rozhodol o podanom dovolaní z 20. 4. 2002.“

Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 10   000   Sk   z dôvodu   spôsobenej   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   bližšie   nešpecifikoval [nezdôvodnil v zmysle § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], a žiadal taktiež, aby ústavný súd uložil najvyššiemu súdu povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom v uvedenej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 dohovoru, aby o jeho práve občianskej povahy rozhodol súd, a to na základe skutočnosti, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa z 20. apríla 2002, ktorým napadol uznesenie okresného súdu   č.   k.   4   C   1620/98-9   z 19.   marca   2002   o zastavení   konania   podľa   §   43   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   nerozhodol   ani   rozsudkom,   ani   uznesením.   Sudca najvyššieho súdu listom z 22. augusta 2002 oznámil okresnému súdu, že spis vracia ako nesprávne predložený.

Z fotokópie uvedeného listu, ktorú sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil, vyplýva, že najvyšší súd svoj postup zdôvodnil nasledovne: „So zreteľom na podanie žalobcu (pozn. dovolanie sťažovateľa z 20. apríla 2002) proti uzneseniu prvostupňového súdu, prichádza do úvahy iba mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie – cez Generálnu prokuratúru SR (§ 243e O. s. p.). Preto bolo treba spis postúpiť Krajskej prokuratúre v P. a nie Najvyššiemu súdu SR, a to napriek listu žalobcu (...).“

Podľa   §   236   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V ustanoveniach § 236 ods. 2 až § 239 Občianskeho súdneho poriadku sú bližšie vymedzené   podmienky,   za   splnenia   ktorých   „zákon   pripúšťa“   napadnúť   právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu dovolaním.

Podľa § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku platí pre konanie na dovolacom súde obdobne ustanovenie § 218 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku).

Z listinných dôkazov pripojených k sťažnosti, ako aj z tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že svojím dovolaním z 20. apríla 2002 napadol rozhodnutie, ktoré bolo síce právoplatné, avšak nešlo o rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 218 ods. 1 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolací   súd   v takýchto   prípadoch   dovolanie uznesením odmietne ako neprípustné.

Najvyšší súd však za daných okolností vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval, ale vrátil spisový materiál okresnému súdu s tým, aby bolo sťažovateľovo podanie posúdené (z hľadiska   jeho   obsahu)   ako   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 243e a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   a v tomto   zmysle   postúpené   Krajskej   prokuratúre   v P., pretože z okolností daného prípadu vyplývalo, že len tento postup (mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom) by mohol viesť k meritórnemu preskúmaniu uznesenia okresného súdu č. k. 4 C 1620/98-9 z 19. marca 2002, čo bolo v konečnom dôsledku cieľom sťažovateľovho podania z 20. apríla 2002.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny názor,   že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 13/01)

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred   skutkovými   a právnymi   omylmi   všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by postup najvyššieho   súdu   v uvedenom   prípade   predstavoval   ústavne   neakceptovateľný   zásah   do sťažovateľom   označených   práv.   Sťažovateľ   svojím   podaním   z   20.   apríla   2002   napádal právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa. Postup v zmysle ustanovení § 236 až 243d Občianskeho   súdneho   poriadku   nemohol   preto   (vzhľadom   na   procesnú   situáciu)   viesť k preskúmaniu   napadnutého   uznesenia   dovolacím   súdom   a jeho   následnému   potvrdeniu alebo   zrušeniu   a vráteniu   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (§   243b   ods.   1   a   2 Občianskeho súdneho poriadku). Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, rešpektoval cieľ, o ktorý sa sťažovateľ prostredníctvom svojho podania usiloval (dosiahnuť preskúmanie a zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 4 C 1620/98- 9 z 19. marca 2002), a smeroval k umožneniu uplatnenia takého procesného postupu, ktorý mohol k realizácii toho, čoho sa sťažovateľ v podaní z 20. apríla 2002 domáhal, reálne viesť. Aj keby ústavný súd dospel k záveru, že postup   najvyššieho súdu   v uvedenej   veci   predstavoval   sám   osebe porušenie   zákonnosti, vzhľadom na spomínané konkrétne okolnosti daného prípadu nemôže táto skutočnosť viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. čl. 36 ods. 1 listiny) alebo k záveru o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   ak navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99).

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003