znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 499/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1502/2008, Ex 19541/2007 a jeho uznesením č. k. 15 Er 1502/2008-11 z 3. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. augusta 2013 doručená sťažnosť J. S., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er/1502/2008,   Ex 19541/2007   (ďalej   aj „napadnuté   konanie“)   a jeho   uznesením   č.   k. 15 Er/1502/2008-11 z 3. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   okresný   súd 5. februára 2008   poverením   č. 5107   000445   (ďalej   len   „poverenie“)   poveril   súdneho exekútora   P. H.,   Exekútorský   úrad,   Štefanovičova   20,   Bratislava,   aby   v prospech oprávneného – Slovenskej republiky, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, vymohol od povinného, ktorým bol sťažovateľ, sumu 33,19 € s prísl. z titulu nezaplatenia blokovej pokuty na mieste za dopravný priestupok, ktorý spáchal 19. júla 2006.

Dňa 8. augusta 2012 bol okresného súdu doručený návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie odôvodnený uplynutím 3-ročnej prekluzívnej lehoty vyplývajúcej z § 88 ods. 1 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov. Napadnutým uznesením okresný súd návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol, pričom s poukazom na doložku právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu konštatoval, že „lehota na jeho vykonanie by uplynula 03. 08. 2009“.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že okresný súd mu neposkytol primeranú a spravodlivú ochranu jeho práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ich porušenie podľa jeho názoru spočíva v tom, že okresný súd vydal poverenie „v rozpore s platnými ustanoveniami   Ex. poriadku“ a   že   tu   existujú „závažné   rozpory   vo   veci   legitimácie oprávneného“,   pretože   súdny   exekútor   v žiadosti   o udelenie   poverenia   oprávneného výslovne   neoznačil   ako „Slovenská   republika...“.   Sťažovateľ   poznamenáva, že   rovnako súdny exekútor postupoval aj pri vydaní upovedomenia o začatí exekúcie č. Ex 19541/2007 z 11.   marca   2008,   ktoré   mu   bolo   doručené   22.   marca   2008.   Na   základe   uvedených skutočností   sa   preto   domnieva,   že   exekúcia   je   proti   nemu   vedená   nezákonne a nespravodlivo a že okresný súd „zjavne legalizoval vlastné nezákonné a nespravodlivé konanie   proti   sťažovateľovi   vydaním   arbitrárne   odôvodneného   uznesenia č. k. 15 Er/1502/2008-11, Ex 19541/2007 zo dňa 03. 09. 2012“, proti ktorému dokonca nepripustil   ani   odvolanie;   predmetné   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené 3. októbra 2012.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   ani   jeho   sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom konaní z 9.   augusta   2012   predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   2101/2012 zo 4. septembra 2012 „nevybavil náležito“.

Na základe uvedených skutočností v petite navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   J. S.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Pezinok č. k. 15 Er/1502/2008-11, Ex 19541/2007 zo dňa 03. 09. 2012 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 15 Er/1502/2008-11, Ex 19541/2007 zo dňa 03. 09. 2012 sa zrušuje, vec sa vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

3. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod č. k. 15 Er/1502/2008, Ex 19541/2007 vedenom na Okresnom súde Pezinok porušené boli.

4.   J. S. priznáva úhradu   trov   konania   v   sume 269,58   €..., ktoré   je   Okresný   súd Pezinok   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Uvedená   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (t. j. petit), pričom tento musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu   v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08), keďže v podstate   vymedzuje   hranice,   v   ktorých   sťažovateľ   žiada   realizovať   ústavný   prieskum dodržiavania   základných   práv   a   slobôd   v konaní   realizovanom   tým-ktorým   orgánom verejnej moci.

K námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením okresného súdu č. k. 15 Er 1502/2008-11 z 3. septembra 2012

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   sťažnosť   nemožno považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02)   a   že   nedodržanie   zákonnej   lehoty   na podanie   sťažnosti   je   zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (IV. ÚS 28/02), pričom ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03).

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že táto judikatúra je sťažovateľovi, aj   jeho   právnej   zástupkyni   známa,   pričom   už   napr.   uznesením   sp.   zn.   I. ÚS 280/2012 zo 6. júna 2012 ich upozornil na to, že podľa zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ práva patria   len   bdelým   (pozorným,   ostražitým,   opatrným,   starostlivým),   teda   tým,   ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú   včas   a   s   dostatočnou   starostlivosťou   a   predvídavosťou;   podanie   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu nevynímajúc.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľom vznesené   námietky   smerujú   v   podstate   proti   úkonom   súdneho   exekútora   vykonaným v priebehu   exekúcie,   ktorú   považuje   za   nezákonnú   a   nespravodlivú,   pričom   v petite napadnutým uznesením mal byť postup súdneho exekútora zlegalizovaný.

Odhliadnuc   od   absurdity   vznesených   námietok   vrátane   toho,   že   o dôvodoch zakladajúcich   arbitrárnosť   napadnutého   uznesenia   sa   mal   sťažovateľ   dozvedieť až 22. augusta 2013 pri nazretí do spisu okresného súdu sp. zn. 15 Er 1502/2008, od ktorého dátumu odvodzuje začatie plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd z pripojených príloh zistil, že o návrhu sťažovateľa   na zastanie exekúcie   z   8.   augusta   2012   rozhodol   okresný   súd   napadnutým uznesením tak, že ho ako nedôvodný zamietol; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. októbra 2012.

Ústavný súd považuje sťažovateľom podaný výklad, ktorým sa ho snaží presvedčiť o včasnosti podania svojej sťažnosti, za účelový. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   totiž   nepatrí   právo   účastníka   dožadovať   sa   toho,   aby   súdy   preberali   alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže je zrejmé, že sťažovateľ podal sťažnosť po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd túto v napadnutej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

K námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1502/2008, Ex 19541/2007

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek tomu, že je zastúpený kvalifikovanou právnou   zástupkyňou,   pričom   obom   je   známa   konštantná   judikatúra   ústavného   súdu týkajúca   sa   obsahu   označených   práv,   námietku   ich   porušenia   vo   vzťahu   k   postupu okresného súdu v napadnutom konaní v podstate žiadnym právne relevantným spôsobom neodôvodnili a teda predložená sťažnosť v tejto časti neobsahuje jednu zo všeobecných náležitostí   požadovaných   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 61/2014 a iné).

Vychádzajúc   z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   podstatou, účelom   a cieľom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02 a iné), ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť v tejto časti je aj zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že úlohou okresného súdu, ktorý je v exekučnom konaní exekučným súdom, je „dohliadať“ na exekučné konanie a v tomto konaní (ako jediný oprávnený) rozhodovať. Exekučný súd rozhoduje o návrhoch účastníkov exekučného   konania   predložených   mu   exekútorom,   pričom   v niektorých   prípadoch má vzhľadom   na obsah   týchto   návrhov   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)   ustanovenú   lehotu   na svoje rozhodnutie.   Rozhodnutím   o tom-ktorom   návrhu účastníka exekučného konania sa jeho úloha v exekučnom konaní v podstate končí. Dĺžku trvania   exekučného   konania,   ktoré   začína   doručením   návrhu   na   vykonanie   exekúcie exekútorovi   a pokračuje   niektorým   zo spôsobov   vykonávania   exekúcie   ustanovených vo štvrtej   časti   Exekučného   poriadku,   exekučný   súd   nemá   ako   ovplyvniť (m. m. III. ÚS 68/2013).

Ako bolo uvedené, o návrhu sťažovateľa na zastanie exekúcie z 8. augusta 2012 rozhodol   okresný   súd   napadnutým   uznesením,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 3. októbra 2012.

Keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už reálne nemohlo dochádzať k namietanému   porušovaniu   označených   práv   okresným   súdom,   ústavný   súd   sťažnosť v tejto časti odmietol taktiež z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože konanie o nej nie   je   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   vo vzťahu   k označeným právam poskytuje (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   ústavný súd o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa nerozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014