znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 499/2011-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   novembra   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   H.   st.   a I.   H.   ml.,   obaja   t. č. vo   väzbe,   zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., pre namietané porušenie ich   základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   b)   a c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a práv podľa   čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   1   T   171/2011   z 20.   júla   2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 129/2011 z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2011 doručená sťažnosť I. H. st. a I. H. ml., obaja t. č. vo väzbe (ďalej aj „sťažovateľ č. 1“, „sťažovateľ č. 2“ a „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv   podľa   čl.   9   ods. 1   a 3   a čl.   14   ods.   1   a 3   písm.   b)   a d)   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 171/2011 z 20. júla 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 129/2011 z 26. júla 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2011 z 20. júla 2011 boli podľa § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku ponechaní vo väzbe z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku.   Sťažovatelia   ďalej pokračovali: „V rámci verejného zasadnutia konaného dňa 20. 7. 2011, na ktorom bolo prijaté vyššie citované uznesenie, sa ani jeden z nás ako obvinených k podaniu sťažnosti nevyjadril.   Pričom   následne   sa   podpísala   zápisnica   o verejnom   zasadnutí   (Zápisnica o výsluchu   obvinených...   a verejné   zasadnutie   sa   skončilo...   Následne   približne   po   2 hodinách od skončenia predmetného verejného zasadnutia predseda senátu, ktorý v danej veci rozhodoval, JUDr. S., si nás dal opätovne predviesť, pri tomto opätovnom predvedení po   skončení   verejného   zasadnutia   sme   boli   prítomní   my   (obvinení),   predseda   senátu a zapisovateľka.“ Sťažovatelia   uviedli,   že   predseda   senátu   im   v neprítomnosti   ich zvoleného obhajcu či náhradného obhajcu predložil na podpis úradný záznam a vyzval ich, aby   sa   vyjadrili   k tomu,   či   podávajú   proti   uzneseniu   okresného   súdu   ihneď   sťažnosť. Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   keďže   tento   procesný   úkon,   ktorý   podľa   nich   Trestný poriadok   nepozná,   sa   neuskutočnil   v prítomnosti   žiadneho   z obhajcov,   nemali „prístup k právnej pomoci a podali sme proti vyššie citovanému uzneseniu sťažnosť“.

O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 129/2011 z 26.   júla   2011   tak,   že   ich   zamietol.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia   vyslovili   názor,   že krajský   súd   rozhodol   bez   toho,   aby „prihliadal   na   závažné   pochybenia   v postupe a rozhodnutí Okresného súdu Galanta, ktorým pochybením Krajský súd v Trnave porušil naše   základné   práva   a slobody   Garantované   Ústavou   SR   a Ľudské   práva   a základné slobody garantované medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to tým, že neodstránil pochybenia, ku ktorým došlo v konaní na Okresnom súde Galanta“.

Sťažovatelia   teda   namietali   jednak   skutočnosť,   že   po „verejnom   zasadnutí“ okresného súdu   im   bol   predložený úradný   záznam s tým,   aby sa   vyjadrili,   či   podávajú sťažnosť   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   a zároveň   namietali,   že   ich   výsluch   na okresnom súde sa uskutočnil v prítomnosti náhradného obhajcu, ktorý podľa ich názoru „ani   len   nepreštudoval   náš   spis   vedený   v danej   trestnej   veci,   ani   nekontaktoval   nášho zvoleného obhajcu, príp. pracovníkov jeho advokátskej kancelárie, preto je jednoznačné, že nemohol mať žiadnu vedomosť o našej trestnej veci, ani o našich záujmoch... čo som ja I. H. ml.,   aj   do   zápisnice   o výsluchu   namietal   a domáhal   som   sa   toho,   aby   bol   výsluch realizovaný za prítomnosti nášho zvoleného obhajcu, čo sa však nestalo“.

Vo vzťahu k nastoleným námietkam sťažovatelia dodali: «Poukazujeme na to, že v žiadnom   smere   nám   nie   je   zrejmé,   o   aký   právny   úkon   sa   pri   spisovaní   predmetného úradného   záznamu   za   prítomnosti   predsedu   senátu   a   zapisovateľky   jednalo.   Trestný poriadok   takýto   úkon   nepozná   a   teda   takýto   úkon   je   v   zmysle   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR nezákonný, pretože súd nepostupoval v súlade so zákonom. Je evidentné, že pri danom úkone súd obchádzal zákon, keďže konal, resp. „vymyslel si formu konania“, akú Trestný poriadok   nepozná.   Zároveň   pri   tomto   úkone   nebola   žiadnym   spôsobom   zabezpečená ochrana našich práv ako obvinených, a to napriek tomu, že vzhľadom na to, že sme vo väzbe,   sa   jedná   o   prípad   povinnej   obhajoby.   Náhradný   obhajca   nevykonával   a   ani vzhľadom na neznalosť danej trestnej veci (nevykonal poradu s klientom, nenaštudoval si spisový materiál k danej trestnej veci, nekomunikoval ani so zvoleným obhajcom, príp. jeho zamestnancami) nemohol kvalifikovane vykonávať obhajobu v danom prípade.»

Podľa   názoru   sťažovateľov   uvedené   pochybenia   okresného   súdu   neodstránil   ani druhostupňový   súd,   ktorý   ich   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   zamietol. V závere sťažnosti sťažovatelia dodali, že nenamietajú skutkové a právne závery obsiahnuté v rozhodnutiach   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ale   poukazujú   na   to,   akým „protiústavným spôsobom“ tieto súdy zasiahli do ich práv.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T/171/2011 zo dňa 20. 7. 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos/129/2011-997 zo dňa 26. 7. 2011 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c),   čl.   6   ods.   1,   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   a   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, ods. 3, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 3 písm. b) a písm. d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2.   Podľa   §   56   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ústavný   súd   zrušuje   právoplatné uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos/129/2011-997 zo dňa 26. 7. 2011, ako aj uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T/171/2011 zo dňa 20. 7. 2011 a vracia vec Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi I. H. primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi I. H. primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania vo výške 906,12 Eur za 2 úkony právnej služby - príprava a prevzatie zo dňa 18. 8. 2011 a podanie sťažnosti zo dňa 30. 8. 2011 á 370,14 Eur, spolu 740,28 Eur + 20% DPH, spolu: 888,34 Eur + 2x režijný paušál po 7,41 Eur + 20% DPH, spolu 17,78 Eur), ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia práva spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona o   ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti   pre   namietané   porušenie   označených   práv sťažovateľov postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2011 z 20. júla 2011, ktorým bolo rozhodnuté o ich ponechaní vo väzbe aj v konaní pred súdom, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a   uznesenia   okresného   súdu   bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodujúceho o zákonnosti väzby,   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV.   ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   namietali   porušenie   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru a práv podľa čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) paktu postupom a uznesením krajského súdu sp.   zn.   5   Tos   129/2011   z 26.   júla   2011.   Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovatelia nenamietali   dôvodnosť   väzby   ani   skutočnosť,   ako   sa   s problematikou   ich   väzobného stíhania vyrovnal krajský súd. Sťažovatelia namietali, že krajský súd v rámci rozhodovacej činnosti neodstránil pochybenia, ktorých sa podľa ich názoru dopustil okresný súd. V tejto súvislosti tvrdili:

1.   Namietali,   že   ich   výsluch   na   okresnom   súde   sa   uskutočnil   v prítomnosti náhradného obhajcu, hoci sťažovateľ č. 2 túto skutočnosť namietal a žiadal, aby výsluch bol vykonaný   v prítomnosti   zvoleného   obhajcu,   pretože   o pripravenosti   náhradného   obhajcu mali pochybnosti.

2. Namietali, že po vykonaní výsluchu na okresnom súde 20. júla 2011 im predseda senátu   predložil   na   podpis   úradný   záznam   s tým,   aby   sa   vyjadrili,   či   proti   uzneseniu o ponechaní vo väzbe podávajú ihneď sťažnosť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   o ponechaní   sťažovateľov   vo   väzbe   aj   pre   štádium konania pred súdom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 171/2011 z 20. júla 2011. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   sťažovatelia   sťažnosti,   o ktorých   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 5 Tos 129/2011 z 26. júla 2011 tak, že ich zamietol. Preskúmaním týchto sťažností   ústavný   súd   zistil,   že   argumenty,   ktoré   sťažovatelia   použili   v konaní   pred ústavným súdom námietky spojené s ustanovením náhradného obhajcu a námietky spojené s postupom   predsedu   senátu   pri   spisovaní   úradného   záznamu),   predložil   v konaní o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu len sťažovateľ č. 2, zatiaľ čo sťažovateľ č. 1 tieto argumenty v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nepredložil.

Pokiaľ teda ide o sťažnosť sťažovateľa č. 1 smerujúcu proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu, túto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Vychádzal pritom z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem   iného   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak   nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   90/03,   III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, III. ÚS 309/2011).

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ č. 2 námietky, ktoré predložil v konaní pred ústavným súdom, predložil aj v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu. Ako vyplýva z druhostupňového rozhodnutia, krajský súd sa týmito námietkami výslovne nezaoberal. Druhostupňový   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   sústredil   na   opodstatnenosť   väzby sťažovateľov, ktorú odôvodnil skutkovými a právnymi dôvodmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej konajúci   súd   nie   je   povinný   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dať   na   každý   argument a návrh   sťažovateľa   podrobnú   odpoveď.   Všeobecný   súd   sa   musí   vysporiadať   s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam (I. ÚS 27/2011).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia mohol aspoň   stručne   vyjadriť   k   námietkam   sťažovateľa   č.   2,   ktoré   ústavný   súd   konkretizoval v bodoch 1 a 2, ale aj napriek tomu, že tak neučinil, je ústavný súd toho názoru, že daným postupom nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv. Podľa názoru ústavného súdu za daných   okolností   tieto   námietky   nemožno   považovať za   námietky   zásadného   významu, pretože postup okresného súdu, ktorý sťažovateľ č. 2 namietal a pri ktorom žiadal o nápravu nadriadený súd, bol v prípade námietky uvedenej v bode 1 vykonaný v súlade so zákonom a v prípade   námietky   uvedenej   v bode   2   vyznieval   jednoznačne   v prospech   oboch sťažovateľov. To znamená, že akákoľvek ingerencia krajského súdu v danej veci by bola právne bezvýznamná.

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu považoval ústavný súd za potrebné zaujať svoj právny názor k uvedeným námietkam sťažovateľa č. 2.

Ešte predtým, a to v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al.   v.   Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy (prípadne čl. 9 paktu), pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné   atribúty   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia   o   osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru (respektíve čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 14 ods. 1 paktu) o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010, III. ÚS 270/2011).

K   námietke   uvedenej   v   bode   1,   predmetom   ktorej   bolo   tvrdenie   o   porušení   práv v   súvislosti s   vykonaním výsluchu sťažovateľov za prítomnosti náhradného, a   nie zvoleného obhajcu

Ústavný súd zistil, že pred rozhodnutím okresného súdu o ponechaní sťažovateľov vo väzbe aj v štádiu konania pred súdom súd prvého stupňa sťažovateľov 20. júla 2011 vypočul.   Ich   výsluch   sa   uskutočnil   v prítomnosti   náhradného   obhajcu.   Podľa   zistení ústavného súdu okresný súd ustanovil sťažovateľom náhradného obhajcu z dôvodu, že ich zvolený   obhajca,   ktorý   termín   výsluchu   vzal   na   vedomie   6.   júla   2011,   sa   ospravedlnil z neúčasti na tomto procesnom úkone. Svoju neúčasť ospravedlnil tým, že v čase realizácie výsluchu   sa   nebude   nachádzať   na   území   Slovenskej   republiky.   Z uvedeného   dôvodu okresný   súd   14.   júla   2011   ustanovil   sťažovateľom   náhradného   obhajcu,   ktorý   termín výsluchu vzal na vedomie toho istého dňa.

Podľa   §   42   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodná   obava,   že   by   mohlo   byť zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo   ustanoveného   obhajcu,   môže   byť   obvinenému   popri   zvolenom   obhajcovi   alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca.

Podľa   §   42   ods.   2   Trestného   poriadku   náhradný   obhajca   má   rovnaké   práva a povinnosti   ako   zvolený   obhajca   alebo   ustanovený   obhajca;   na   hlavnom   pojednávaní a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Súčasne podľa § 44 ods. 1 a 2 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc,   na   obhajovanie   jeho   záujmov   účelne   využívať   prostriedky   a   spôsoby   obhajoby uvedené   v   zákone,   najmä   starať   sa   o   to,   aby   boli   v konaní   náležite   a   včas   objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Z ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   okrem   iného   vyplýva,   že   pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie   vypočuje   obvineného,   a   potom   umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vyslovil, že základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy [podobne aj čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 14 ods. 3 písm. b) a d) paktu] zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu, prípadne aj iným zásahom zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ktoré vyvstanú v priebehu trestného konania a medzi ktoré možno zaradiť aj pozbavenie osobnej slobody jednotlivca (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06).

Vychádzajúc z účelu základného práva na obhajobu sa ústavný súd nedomnieva, aby postupom   prvostupňového   súdu,   ktorý   uskutočnil   výsluch   sťažovateľov   v prítomnosti náhradného obhajcu, mohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva, prípadne iných práv uvedených v sťažnosti.

K ustanoveniu   náhradného   obhajcu   zo   strany   okresného   súdu   nedošlo   spôsobom, ktorý by nepredpokladal Trestný poriadok. Ten vo svojom ustanovení § 42 ods. 1 jasne predpokladá, že dôvodom tohto procesného úkonu je dôvodná obava zo zmarenia hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia pre neprítomnosť zvoleného alebo ustanoveného obhajcu. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2011 z 20. júla 2011 vyplýva, že lehota trvania väzby sťažovateľov bola v rámci prípravného konania predĺžená do 30. júla 2011. Keďže 30. júna 2011 bola na sťažovateľov podaná obžaloba, okresný súd bol povinný rozhodnúť o zákonnosti ich väzby v súlade s § 76 ods. 3 Trestného poriadku, to znamená do uplynutia   lehoty   väzby   v rámci   prípravného   konania.   Z uvedeného   dôvodu   naplánoval výsluch   sťažovateľov,   pričom   o jeho   plánovanej   realizácii   upovedomil   ich   zvoleného obhajcu   v dostatočnom   časovom   predstihu   (6.   júla   2011).   Keďže   ten   okresnému   súdu 11. júla 2011 oznámil, že sa ho nemôže zúčastniť, okresný súd postupoval v súlade s § 42 ods. 1 Trestného poriadku a 14. júla 2011 ustanovil sťažovateľom náhradného obhajcu, ktorého v tento deň upovedomil o procesnom úkone.

K inštitútu náhradného obhajcu považuje ústavný súd za dôležité uviesť,   že jeho účelom   je   okrem   iného   zabrániť   v účelových   ukončeniach   splnomocnení   pre   obhajcov v snahe predĺžiť trestné konanie či eliminovať situácie alebo obštrukcie v rámci trestného konania, ktoré môžu spočívať aj v objektívnych alebo subjektívnych dôvodoch   neúčasti zvolených alebo ustanovených obhajcov na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí (obdobne III. ÚS 386/2011).

Aj keď v danom prípade nešlo o verejné zasadnutie alebo hlavné pojednávanie, ale o výsluch sťažovateľov pred rozhodnutím okresného súdu o zákonnosti väzby, keď podľa § 72   ods.   2   Trestného   poriadku   bol   tento   súd   povinný   sťažovateľov   predtým   vypočuť, podstatné je, že výsluch sa uskutočnil v prítomnosti náhradného obhajcu. Ten podľa názoru ústavného súdu mal vzhľadom na svoje ustanovenie a upovedomenie o výsluchu (14. júla 2011), ktorý sa uskutočnil 20. júla 2011, dostatok času na prípravu uplatnenia svojich práv a povinností, ktoré prináležia obhajcovi. Napokon aj zo zápisnice o výsluchu sťažovateľov z 20. júla 2011 vyplýva, že náhradný obhajca nebol v priebehu výsluchu pasívny, ale na obhajobu oboch sťažovateľov tvrdil, že dôvody väzby u nich nie sú dané, pretože podľa jeho názoru, pokiaľ išlo o sťažovateľa č. 1, ten sa „iba zaoberal zberateľskou činnosťou“, a pokiaľ išlo o sťažovateľa č. 2, podľa názoru náhradného obhajcu nebolo preukázané, aby sa trestnej činnosti [zločin nedovolaného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona], z ktorej boli obaja obžalovaní, dopustil. K uvedenému ústavný súd dodáva, že všeobecný súd   je   povinný   zabezpečiť   dotknutým   osobám   uplatnenie   práva   na   obhajobu,   k čomu v danom prípade ustanovením náhradného obhajcu došlo, ale nenesie zodpovednosť za to, akú formu a kvalitu obrany náhradný obhajca zvolí.

K   námietke uvedenej v   bode 2, v   rámci ktorej sťažovateľ č. 2 tvrdil porušenie práv v   súvislosti so spísaním úradného záznamu po výsluchu

Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2011 z 20. júla 2011 ústavný súd zistil, že   potom,   ako   okresný   súd   sťažovateľov   vypočul,   rozhodol   o ich   ponechaní   vo   väzbe. Po vyhlásení   uznesenia   predseda   senátu   sťažovateľov   poučil   o možnosti   podať   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   opravný   prostriedok.   Z predmetnej   zápisnice   vyplýva,   že po tomto poučení obaja sťažovatelia uviedli, že sa k tomu nevyjadrujú.

Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.

V danom prípade okresný súd rozhodoval podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku, preto bolo povinnosťou predsedu senátu sťažovateľov o tejto skutočnosti poučiť. Predseda senátu však toto opomenul a zo samotnej zápisnice o výsluchu sťažovateľov preto nebolo zrejmé, či títo ihneď podávajú sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní vo väzbe. Z uvedeného dôvodu predseda senátu dal opäť predviesť sťažovateľov na ten účel, aby ich o tejto skutočnosti poučil a vyzval ich, aby sa vyjadrili, či danú sťažnosť podávajú ihneď. Vzhľadom na to, že zápisnica o výsluchu sťažovateľov sp. zn. 1 T 171/2011 z 20. júla 2011 bola už skončená a podpísaná, predseda senátu spísal úradný záznam. Z obsahu tohto úradného záznamu okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2011 jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia boli poučení o tom, že v prípade rozhodnutia okresného súdu podľa § 76 ods. 3 a 4 Trestného poriadku, ak chcú proti nemu podať sťažnosť, musia tak urobiť ihneď po jeho vyhlásení. Po tomto poučení sťažovatelia výslovne uviedli, že proti vyhlásenému uzneseniu podávajú ihneď sťažnosť, ktorú dodatočne písomne zdôvodnia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedeným   postupom   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť k namietanému   porušeniu   uvedených   práv   sťažovateľa   č.   2,   hoci   k spísaniu   úradného záznamu   nedošlo   v prítomnosti   ani   prokurátora,   ani   zvoleného   či   náhradného   obhajcu. Okresný súd v naznačenom smere postupoval neštandardným spôsobom. Na druhej strane je však   potrebné   poukázať   na   význam   a podstatu   tohto   postupu   okresného   súdu,   ktorý z hľadiska   jeho   formy   síce   nemožno   subsumovať   pod   žiadne   ustanovenie   Trestného poriadku   upravujúce   niektorý   z procesných   úkonov,   ale   v každom   prípade   ho   možno pokladať za úkon, ktorý bol realizovaný v jeho prospech. Totiž v dôsledku tohto postupu okresný súd korigoval svoje skoršie pochybenie, a tým umožnil, že sťažovatelia zahlásili svoju   sťažnosť   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   ihneď   po   jeho   vyhlásení,   ak   by   tak okresný súd nepostupoval, zbavil by ich práva iniciovať druhostupňové konanie, pretože sťažnosť   by   nebola   podaná   ihneď.   Takýto   postup   je   súladný   s materiálnym   chápaním ústavnosti, ktorá bola sťažovateľovi okresným súdom poskytnutá.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto   časti   je   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   ústavný   súd   z tohto   dôvodu   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľov   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011