znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 498/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   Mgr.   Romanom   Tomanom,   PhD.,Rudnayovo   námestie   1,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd, základného práva na ochranu súkromného a rodinného životapodľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práva slobôd,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosťpodľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivésúdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   na   rešpektovanie   súkromnéhoa rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej   len „najvyšší   súd“) sp. zn. 4   Urto 1/2015   z 21.   apríla 2015   (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkomsp.   zn.   23   Ntc   5/2014   z 9.   decembra   2014   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“) uznalrozsudok Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013v spojení s rozsudkom Vrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014 (ďalejaj „uznávaný rozsudok“), ktorým bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo zločinuvydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c) Trestného zákonníkaČeskej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky,z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178 ods. 1 a 3 Trestného zákonníka Českejrepubliky, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2 Trestného zákonníkaČeskej republiky a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestnéhozákonníka   Českej   republiky   a   podľa   §   175   ods.   3   v spojení   s § 43   ods.   1   Trestnéhozákonníka Českej republiky odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.Na výkon uznaného trestu odňatia slobody zaradil krajský súd sťažovateľa do ústavu navýkon   trestu   s maximálnym   stupňom   stráženia.   Na   základe   sťažovateľom   podanéhoodvolania najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu, uznávanýrozsudok podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí,ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmenea doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o uznávaní   a výkone   rozhodnutí“)   uznal   a rozhodol,   že   uložený   trest   sťažovateľvykoná na území Slovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 zákona o uznávaní a výkonerozhodnutí a § 48 ods. 4 Trestného zákona sťažovateľa zaradil na výkon uloženého trestuodňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Sťažovateľ   namieta,   že   v konaní   pred   vydaním   napadnutého   rozsudku   nebolvypočutý, hoci „z povahy veci išlo o nutnú obhajobu“ a v dôsledku toho nebolo ani úplnevyplnené   osvedčenie   podľa   prílohy   zákona   o uznávaní   a výkone   rozhodnutí.   Tentonedostatok pritom nebol v konaní riadne odstránený. V dôsledku toho považuje sťažovateľzávery   okresného   súdu   za „zjavne   arbitrárne“ a pre   neúplnosť   uvedeného   osvedčeniaaj za neudržateľné.   Ďalším   pochybením   najvyššieho   súdu   má   byť „absencia   premeny trestu“, ktorú najvyšší súd napriek odvolacej námietke sťažovateľa s poukazom na § 4ods. 2   zákona   o uznávaní   a výkone   rozhodnutí   odmietol.   Sťažovateľ   namieta,   že „toto zákonné ustanovenie vôbec nesúvisí s premenou trestu a popisuje výlučne situácie, kedy nie je potrebné skúmať, či ide... o trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky... Faktom zostáva, že Najvyšší súd trest uložený cudzím rozhodnutím nenahradil trestom, ktorý by sám mohol v takomto konaní uložiť (§ 517 ods. 1 Trestného poriadku), a ani ho do rozsudku neprevzal (§ 517 ods. 2 Trestného poriadku), čo napokon pre nezlučiteľnosť dĺžky jeho trvania s právnym poriadkom Slovenskej republiky ani nemohol, čím pochybil a porušil tak právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže výrok o premene trestu absentuje“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nebola   splnená   ani   podmienka   uznania   cudziehorozhodnutia podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie nebolovydané v konaní zodpovedajúcom zásadám obsiahnutým v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričomnajvyšší   súd „absolútne   svojvoľne   uviedol,   že   porušenie   čl.   6   Dohovoru   nezistil, a to napriek   tomu,   že   ako   vyplýva   z   rozsudku,   toto   vôbec   ani   nezisťoval.   Rozsudok Najvyššieho súdu je z uvedeného dôvodu arbitrárny, nepreskúmateľný... V prípade podania mimoriadnych   opravných   prostriedkov   proti   uznávanému   rozhodnutiu,   opierajúcich   sa priamo o námietky porušenia čl. 6 Dohovoru, objektívne nemožno bez rozhodnutia o nich konštatovať podmienku uznania podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. V uvedenej situácii, teda pri pochybnosti o tom, že rozhodnutie (ktoré má byť uznané) bolo vydané v konaní,   ktoré   zodpovedá   zásadám   obsiahnutým   v   čl.   6   Dohovoru,   je   prosté,   ničím nepodložené   vylúčenie   tejto   pochybnosti,   neprípustným   prejavom   svojvôle   v   postupe Najvyššieho   súdu.“.   Sťažovateľ   pritom   namieta,   že   podaním   dovolania   ovplyvnilnezmeniteľnosť uznávaného rozsudku, pričom jeho zrušenie dovolacím súdom môže maťvplyv na jeho právoplatnosť.

Sťažovateľ namieta aj konštatovanie najvyššieho súdu, že zhoršenie jeho postavenia votázke podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné súdnymrozhodnutím zmeniť, a tvrdí, že najvyšší súd „mohol a mal výrokom rozhodnúť o tom, že režim podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody sa bude riadiť   právnou   úpravou   priaznivejšou   pre   sťažovateľa,   keďže   sám   o   uznanie   cudzieho rozhodnutia nežiadal a nemožno teda ani dovodzovať jeho vzdanie sa akýchkoľvek výhod plynúcich   z   výkonu   trestu   v   štáte   pôvodu   uznávaného   rozhodnutia“.   V   súvislostis namietaným porušením práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovorusťažovateľ   porovnáva   zákonnú   úpravu   práv   priznaných   odsúdeným   v   Českej   republikea v Slovenskej republike pri výkone trestu odňatia slobody a z ich konkrétnych aspektov(napr. práva na prijatie návštev, práva na telefonovanie, práva na prijatie balíkov, právana korešpondenciu a pod.) konštatuje zhoršenie svojho postavenia. V dôsledku rozsudkunajvyššieho   súdu   je   tak   sťažovateľ „vystavený   ponižujúcim   podmienkam   detencie“.S poukazom na takéto ponižujúce podmienky a na pocit právnej neistoty sťažovateľ žiadaaj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   vo   vecinasledujúce rozhodnutie:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa 21. 4. 2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa 21. 4. 2015 sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3000 EUR...

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúchainterpretácia   a aplikácia   zákonov, a   jeho   úloha   sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúretiež   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavaťa posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výkladea uplatňovaní   iných   než   ústavných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ichrozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   sp.   zn.   4   Urto   1/2015   z 21.   apríla   2015konštatoval   čiastočnú   dôvodnosť   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdusp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014, pričom v relevantnej časti svojho odôvodneniauviedol, že pri plnení svojej prieskumnej povinnosti nezistil zákonné dôvody odmietnutiauznania a výkonu uznávaného rozhodnutia vyplývajúce z § 16 ods. 1 a 2 zákona o uznávanía výkone rozhodnutí. K odvolacím námietkam sťažovateľ uviedol, že «uznávacie konanie má špecifický, nostrifikačný charakter, v ktorom súd na neverejnom zasadnutí skúma iba objektívne   skutočnosti,   a   to   z   úradnej   povinnosti.   Nostrifikácia   tu   spočíva   v   posúdení či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území Slovenskej republiky a v   premene   cudzieho   rozhodnutia   na   rozhodnutie   slovenské,   ktoré   nahrádza   pôvodné rozhodnutie.   Uznávajúci   súd   nesmie   cudzie   rozhodnutie   preskúmavať   vo veci   samej, je viazaný skutkovými zisteniami odsudzujúceho súdu a slovenské orgány nenadobúdajú právo konať o podstate veci...

Uznaniu cudzieho rozhodnutia nebráni odsúdeným tvrdené podanie mimoriadnych opravných   prostriedkov,   pretože   zákonnou   podmienkou   pre   postup   podľa   §   17   zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí je právoplatnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá podmienka bola   v   posudzovanom   prípade   splnená.   Najvyšší   súd   nezistil   ani   žiadne   skutočnosti svedčiace pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré nezodpovedá zásadám obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako už bolo   skôr   uvedené,   predmetné   konanie   má   zo   zákona   špecifický   charakter   a   súd o posudzovanej   otázke   rozhoduje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   odsúdeného a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo veci samej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému sa neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní, neposkytuje sa mu ani   právo   na   výsluch   či   vyjadrenie,   ani   právo   byť   zastúpený   obhajcom.   Judikatúra Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   použiteľnosti   článku   6   Európskeho   dohovoru   o ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno analogicky uplatniť judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá sa týka extradičného konania predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, že článok 6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v ktorom sa skúma vina alebo nevina   jednotlivca   z   hľadiska   spáchania   trestného   činu.   Keďže   slovenský   súd   v   rámci uznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde o konanie, ktoré by muselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Nedôvodná je aj námietka odsúdeného o nezlučiteľnosti uloženej sankcie s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ak sa žiada o uznanie a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a ktorý je v osvedčení o vydaní rozhodnutia   označený   justičným   orgánom   štátu   pôvodu   priradením   k   jednej   alebo k viacerým kategóriám trestných činov uvedených v odseku 3, súd neskúma, či ide o čin trestný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

V posudzovanom prípade boli tieto zákonné podmienky splnené, pretože sa jedná o žiadosť o uznanie a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a tento bol v osvedčení o vydaní rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením ku kategórii trestného činu uvedeného v odseku 3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí pod písm. u/.

Odsúdenému   bola   uložená   trestná   sankcia   spojená   s   odňatím   slobody,   ktorá   je zlučiteľná správnym poriadkom Slovenskej republiky (§ 17 ods. 2 zákona), ktorá nezhoršila postavenie   odsúdeného   a   zodpovedá   pôvodne   uloženej   trestnej   sankcii,   ktorú   nebolo potrebné primerane upraviť (§ 17 ods. 3, ods. 4).

Z obsahu spisu vyplýva, že odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Navyše ak by aj odsúdený nemal obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody má byť na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní vyhostený na územie Slovenskej republiky.

Pochybil   však   prvostupňový   súd   pri   úvahe   o   zaradení   odsúdeného   do   ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

Podľa   §   17   ods.   2   zákona,   ak   sa   rozhodnutím   uložila   trestná   sankcia   spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii.

Výrok o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody je súčasťou výroku o trestnej   sankcii   a   preto   je   pri   tomto   druhu   rozhodovacej   činnosti   nevyhnutné, pri posudzovaní uvedenej otázky, dôsledne prihliadať na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona aj z hľadiska nezhoršenia postavenia odsúdeného.

V súvislosti s jej posúdením si Najvyšší súd Slovenskej republiky zadovážil správy Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky a Vězeňskej služby Českej republiky a zistil, že odvolanie odsúdeného je v tomto smere dôvodné.

Aj keď režim výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého bol odsúdený zaradený súdmi Českej a Slovenskej republiky, pri ich vzájomnom porovnaní je bez zásadnejších rozdielov (návštevy,   prijatie   balíkov,   užívanie   telefónu,   nákup   potravín   a   vecí   osobnej   potreby, korešpondencie),   zásadný   rozdiel   je   v   zákonných   podmienkach   upravujúcich   možnosť preradenia odsúdeného z maximálneho stupňa stráženia do stredného stupňa stráženia. Zo zákonnej úpravy Českej republiky je nepochybné, že vo väznici „so zvýšenou ostrahou“ možno preradiť odsúdeného do iného typu väznice po nepretržitom výkone aspoň jednej   štvrtiny   trestu,   najmenej   však   šiestich   mesiacov.   V   Slovenskej   republike   môže odsúdený podať návrh o zmenu spôsobu výkonu trestu až po vykonaní polovice trestu, ak bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zaradením odsúdeného do ústavu na výkon   trestu   s   maximálnym   stupňom   stráženia   tak   došlo   k   zhoršeniu   postavenia odsúdeného, ktoré bolo potrebné napraviť.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody najvyšší súd konštatuje, že je síce pravdou, že Slovenská právna úprava je v tomto smere pre odsúdeného prísnejšia (až po výkone troch štvrtín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody na rozdiel od dvoch tretín vymedzených Českou právnou úpravou), avšak tento právny stav súdnym rozhodnutím zmeniť nie je možné.».

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadochustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľasiedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a nietmedzi nimi zásadných odlišností a obdobne niet zásadných odlišností ani medzi obsahomzákladného práva na osobnú slobodu podľa   čl. 17 ods. 2 ústavy a právom na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patríako právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normymajúcej   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho vecivykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy   predpokladajúci   použitieústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťouobsahu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace   s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnenímnárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podstatou   uznania   cudzozemského   rozhodnutia   je   jeho   akceptovanie   zo   stranySlovenskej republiky. Jeho účelom nie je nahradzovať cudzozemské rozhodnutia novýmrozhodnutím,   pretože   už   cudzozemským   rozhodnutím   bolo   rozhodnuté   o vine   aj   tresteodsúdeného. Preto sa nevykonávajú dôkazy ku skutkovým okolnostiam veci, ale len dôkazydosvedčujúce splnenie či nesplnenie podmienok pre uznanie cudzozemského rozhodnutia.Uvedené reflektuje aj § 15 ods. 5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí.

S ohľadom na uvedené považuje ústavný súd napadnutý rozsudok (vrátane konania,ktoré jeho vydaniu predchádzalo) za ústavne udržateľný. Najvyšší súd sa totiž zaoberalvšetkými relevantnými námietkami vznesenými   sťažovateľom   v odvolaní proti   rozsudkukrajského   súdu,   ktoré   boli   v konečnom   dôsledku   prenesené   aj   do   sťažnosti   podanejústavnému súdu. Arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým nemožno vyvodiťz absencie   vyjadrenia   odsúdeného   k podanému   návrhu   na   uznanie   a výkon   uznávanéhorozsudku, keďže najvyšší súd (tak, ako aj pred ním krajský súd) v zhode so svojou ustálenoujudikatúrou, ako aj s obsahom vo veci aplikovaného § 15 ods. 1 zákona o uznávaní a výkonerozhodnutí   rozhodoval na neverejnom zasadnutí a po písomnom vyjadrení prokurátora.Vypočutie   odsúdeného   je   podľa   §   7   ods.   1 zákona   o uznávaní   a výkone   rozhodnutíobligatórne   len   v prípade,   ak   sa   vyžaduje   súhlas   odsúdeného   s odovzdaním   výkonurozhodnutia, čo v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) zákona o uznávaní a výkonerozhodnutí   nebol   sťažovateľov   prípad,   pričom   takéto   vypočutie   vykonáva   súd,   ktorýrozhoduje   o odovzdaní   výkonu   rozhodnutia,   a nie   súd   konajúci   o výkone   rozhodnutia.Vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie sťažovateľa o neúplnosti osvedčenia podľa čl. 4rámcového   rozhodnutia   Rady   2008/909/SVV   zo   17.   novembra   2008.   Právny   závernajvyššieho súdu, že odsúdenému sa neposkytuje právo na výsluch či vyjadrenie, ani právobyť   zastúpený   obhajcom,   keďže   nejde   o konanie   vo   veci   samej   (a   teda   ani   o konanie„o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“), tak nezasahuje do obsahu sťažovateľomoznačených   práv   a je   ústavne   akceptovateľný.   Uvedená   námietka   sťažovateľa   neobstojínapokon   aj   z dôvodu,   že   pred   vydaním   rozhodnutia   krajský   súd   oznámil   sťažovateľovivedenie konania o uznanie a výkon uznávaného rozsudku, avšak do termínu neverejnéhozasadnutia krajského súdu sťažovateľ na uvedené oznámenie nereagoval (uvedené vyplýva zodôvodnenia rozsudku krajského súdu).

K ďalšej námietke o tom, že v rozsudku najvyššieho súdu absentuje premena trestupodľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, resp. absentujú dôvody, pre ktoré najvyšší súdoznačené   ustanovenie   nepoužil,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   ustálenej   judikatúryk čl. 46   ods.   1   ústavy   nemusí   dať   všeobecný   súd   odpoveď   na všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Z obsahunapadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že najvyšší súd na danú vec aplikoval § 17 zákono uznávaní   a výkone   rozhodnutí,   a to   bez   potreby   súčasného   použitia   §   517   Trestnéhoporiadku.   Vo   vzťahu   k uvedenému   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   zákono uznávaní a výkone rozhodnutí je vo vzťahu k Trestnému poriadku špeciálnou právnouúpravou, ktorá predpokladá len subsidiárne použitie Trestného poriadku, a to pokiaľ ideo otázky, ktoré zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí osobitne neupravuje (§ 29 zákonao uznávaní a výkone rozhodnutí). Z § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vyplýva,že v prípade, ak niet dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia, súd rozhodneo uznaní a výkone rozhodnutia, a len v prípade trestnej sankcie spojenej s odňatím slobodynezlučiteľnej   s právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky   nahradí   trestnú   sankciu   takoutrestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by o spáchanom trestnom čine sám rozhodoval.Tento postup je tak analogický postupu podľa § 517 Trestného poriadku o premene trestu,uplatňovaný   je   však   len   v prípadoch   uznávania   rozhodnutí   vydaných   súdmi   štátovEurópskej únie. Ústavný súd preto nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu aplikujúci vo vecilen postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí za ústavne neakceptovateľnýa svojimi   účinkami   za   zasahujúci   do   obsahu   označeného   základného   práva   na   súdnuochranu.

Na uvedený princíp len subsidiárneho použitia Trestného poriadku možno poukázať,aj pokiaľ ide o námietku, že najvyšší   súd nepreskúmal konanie, v ktorom bolo   vydanéuznávané rozhodnutie z hľadiska zásad obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 písm. d) dohovoru.Sťažovateľ odkazujúc na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Pelegrini protiTaliansku uvádza, že úlohou uznávacieho súdu je preskúmať, či uznávané rozhodnutie spĺňazáruky čl. 6 dohovoru, zároveň však opomína, že v predmetnom rozhodnutí Európskehosúdu   pre   ľudské   práva   konštatoval,   že   tento   prieskum   sa   vyžaduje   obzvlášť   tam,   kderozhodnutie pochádza od súdu štátu, ktorý dohovor neaplikuje. To ale nie je prípad Českejrepubliky,   ktorá   sa   záruky   vyplývajúce   z čl.   6   dohovoru   zaviazala   dodržiavať   tým,že dohovor   sa   stal   súčasťou   jej   právneho   poriadku   (platnosť   pre   Českú   a SlovenskúFederatívnu   Republiku   nadobudol   18.   marca   1992).   Je zrejmé,   že   zákon   o uznávanía výkone rozhodnutí (ako aj rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra2008,   ktoré   bolo   uvedeným   zákonom   prebraté)   predpokladá   dodržiavanie   zárukvyplývajúcich   z čl.   6   dohovoru   v konaniach,   v ktorých   mali   byť   uznávané   rozhodnutiavydané,   keďže   k dohovoru   pristúpili   nielen   štáty   Európskej   únie,   ale   prostredníctvomCharty   základných   práv   Európskej   únie   aj   samotná   Európska   únia.   Preto   pokiaľ   súduznávajúci rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie nezistí niektorý z dôvodovodmietnutia uznania uvedený v čl. 16 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, § 17ods.   1   zákona   o uznávaní   a výkone   rozhodnutí   mu   ukladá   takéto   rozhodnutie   uznať.Ako obiter dictum ústavný súd uvádza, že dôvod odmietnutia uvedený v § 16 ods. 1 písm. j)zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vychádza zo záruk obsiahnutých v čl. 6 dohovoru.Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na nekonkrétnosť sťažovateľovej námietkyo nedodržaní   záruk   vyplývajúcich   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v odvolaní   proti   rozsudkukrajského súdu hodnotí ústavný súd konštatovanie najvyššieho súdu o nezistení žiadnychskutočností svedčiacich pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní nezodpovedajúcomzásadám obsiahnutým v čl. 6 dohovoru ako ústavne udržateľné.

Najvyšší   súd   sa   ústavne   konformne   vysporiadal   aj   s požiadavkou   nezhoršeniapostavenia odsúdeného, ktorá súvisí najmä so spôsobom výkonu uznaného trestu odňatiaslobody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovanízohľadnil vyžiadané správy týkajúce sa spôsobu výkonu trestu a jeho obmedzení v Českejrepublike   a v Slovenskej   republike,   pričom následným   zaradením   sťažovateľa   do   ústavuna výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia zmenil rozsudok krajskéhosúdu v sťažovateľov prospech. Podľa názoru ústavného súdu toto svoje rozhodnutie najvyššísúd dostatočne odôvodnil a jeho závery sú v tomto smere logické a nezasahujú do obsahuoznačených práv. Existencia odlišných podmienok výkonu trestu odňatia slobody vrátanepredpokladov podmienečného prepustenia je v jednotlivých štátoch prirodzená a skutočnosť,že v niektorých aspektoch sa tieto podmienky môžu subjektívne javiť ako prísnejšie, ešteneznamená, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu sťažovateľom označených právústavne   nezlučiteľnou   aplikáciou   (výkladom)   zákona   o uznávaní   a výkone   rozsudkov.Neobstojí tak ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd svojím rozhodnutímvysloviť, že režim podmienečného prepustenia sa mal riadiť pre sťažovateľa priaznivejšouprávnou úpravou, pretože ako správne skonštatoval aj najvyšší súd v závere napadnutéhorozsudku, vydanie takéhoto rozhodnutia právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje.Žiada sa podotknúť, že podmienečné prepustenie je skutočnosť, ktorá môže, ale nemusínastať   a pri   rozhodovaní   podľa   §   17   ods.   2   zákona   o uznávaní   a výkone   rozhodnutív súvislosti s výrokom o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody ani nemôžebyť   zohľadňovaným   kritériom,   keďže   závisí   od   právnej   kvalifikácie   trestného   činua správania odsúdeného, nie však od diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   a jeho   odôvodnenie   obstojíz hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom možno konštatovať, že v sťažnosti predloženéargumenty   sú   len   opakovaním   námietok   uplatnených   sťažovateľom   v odvolaní   protirozsudku krajského súdu. Uvedené argumenty však podľa názoru ústavného súdu prezentujúv zásade len nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom najvyššieho súdu a právnymi názormi v ňomvyslovenými, nemôžu však viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto   názoru   a   nezakladajú   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názornajvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradeníprávneho názoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti sústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými právami zaručenýmičl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   dohovoru   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviťslobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru má každý právo na slobodu a bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného uväznenia po odsúdení príslušnýmsúdom, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   a čl.   10   ods.   2   listiny   má   každý   právo   na   ochranupred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto právazasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickejspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytukrajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   aleboochrany práv a slobôd iných.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svojustabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťouje aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľomzákladných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 17ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 5 ods. 1písm.   a)   dohovoru,   čl. 8   ods.   1   a   2   dohovoru],   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   zaručené   v čl. 46   až   čl.   48ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolomožné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlok porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov,   resp.v spojení s ich porušením.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru najvyšším súdom vychádzalústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré zaručuje pozbavenie osobnej slobody lenz dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V danom prípade je sťažovateľ pozbavenýosobnej slobody na základe napadnutým rozsudkom uznaného rozsudku Krajského súduv Brne, pobočke Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkomVrchného   súdu   Olomouc   sp.   zn.   2   To   19/2014   z 5.   júna   2014,   ktorý   je   právoplatný(na uvedenom   nič   nemení   ani   sťažovateľom   podané   dovolanie   proti   uznávanémurozhodnutiu), a preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na osobnú slobodupodľa čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, obzvlášť keďústavný   súd   dospel   k záveru   o ústavnej   udržateľnosti   napadnutého   rozsudku   z hľadiskaobsahu práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd zároveň nenachádza ani žiadnu vecnú súvislosť medzi sťažovateľomnapadnutým rozsudkom a právami zaručenými čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 19 ods. 2ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, keďže napadnutý rozsudok nezasahuje do práva sťažovateľana súkromný a rodinný život neoprávnene, ale na základe právoplatného rozsudku vydanéhov súlade so zákonom o uznaní a výkone rozhodnutí. Pod neoprávneným zasahovaním trebatotiž   rozumieť   také   zasahovanie,   ktoré   nemá   základ   v zákonnej   úprave,   nesledujeustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobodyalebo   nie   je   nevyhnutným   a primeraným   opatrením   na   dosiahnutie   ustanoveného   cieľa(I. ÚS 13/2000). Napadnutým rozsudkom sa však dosahuje výkon právoplatne uloženejtrestnej sankcie spojenej s odňatím osobnej slobody na území Slovenskej republiky, ktorá jezlučiteľná   s jej   právnym   poriadkom   a   je   v záujme   verejnej   bezpečnosti,   akoaj predchádzaniu zločinnosti.

Z uvedených   dôvodov   považuje   ústavný   súd   aj   zvyšnú   časť   sťažnosti   za   zjavneneopodstatnenú, na základe čoho bola sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde akocelok   odmietnutá.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo rozhodovanie   o ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015