SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 498/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd, základného práva na ochranu súkromného a rodinného životapodľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práva slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosťpodľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromnéhoa rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkomsp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) uznalrozsudok Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013v spojení s rozsudkom Vrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014 (ďalejaj „uznávaný rozsudok“), ktorým bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo zločinuvydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c) Trestného zákonníkaČeskej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky,z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178 ods. 1 a 3 Trestného zákonníka Českejrepubliky, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2 Trestného zákonníkaČeskej republiky a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestnéhozákonníka Českej republiky a podľa § 175 ods. 3 v spojení s § 43 ods. 1 Trestnéhozákonníka Českej republiky odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.Na výkon uznaného trestu odňatia slobody zaradil krajský súd sťažovateľa do ústavu navýkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na základe sťažovateľom podanéhoodvolania najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu, uznávanýrozsudok podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí,ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmenea doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí“) uznal a rozhodol, že uložený trest sťažovateľvykoná na území Slovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 zákona o uznávaní a výkonerozhodnutí a § 48 ods. 4 Trestného zákona sťažovateľa zaradil na výkon uloženého trestuodňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Sťažovateľ namieta, že v konaní pred vydaním napadnutého rozsudku nebolvypočutý, hoci „z povahy veci išlo o nutnú obhajobu“ a v dôsledku toho nebolo ani úplnevyplnené osvedčenie podľa prílohy zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí. Tentonedostatok pritom nebol v konaní riadne odstránený. V dôsledku toho považuje sťažovateľzávery okresného súdu za „zjavne arbitrárne“ a pre neúplnosť uvedeného osvedčeniaaj za neudržateľné. Ďalším pochybením najvyššieho súdu má byť „absencia premeny trestu“, ktorú najvyšší súd napriek odvolacej námietke sťažovateľa s poukazom na § 4ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí odmietol. Sťažovateľ namieta, že „toto zákonné ustanovenie vôbec nesúvisí s premenou trestu a popisuje výlučne situácie, kedy nie je potrebné skúmať, či ide... o trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky... Faktom zostáva, že Najvyšší súd trest uložený cudzím rozhodnutím nenahradil trestom, ktorý by sám mohol v takomto konaní uložiť (§ 517 ods. 1 Trestného poriadku), a ani ho do rozsudku neprevzal (§ 517 ods. 2 Trestného poriadku), čo napokon pre nezlučiteľnosť dĺžky jeho trvania s právnym poriadkom Slovenskej republiky ani nemohol, čím pochybil a porušil tak právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže výrok o premene trestu absentuje“.
Podľa názoru sťažovateľa nebola splnená ani podmienka uznania cudziehorozhodnutia podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie nebolovydané v konaní zodpovedajúcom zásadám obsiahnutým v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričomnajvyšší súd „absolútne svojvoľne uviedol, že porušenie čl. 6 Dohovoru nezistil, a to napriek tomu, že ako vyplýva z rozsudku, toto vôbec ani nezisťoval. Rozsudok Najvyššieho súdu je z uvedeného dôvodu arbitrárny, nepreskúmateľný... V prípade podania mimoriadnych opravných prostriedkov proti uznávanému rozhodnutiu, opierajúcich sa priamo o námietky porušenia čl. 6 Dohovoru, objektívne nemožno bez rozhodnutia o nich konštatovať podmienku uznania podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. V uvedenej situácii, teda pri pochybnosti o tom, že rozhodnutie (ktoré má byť uznané) bolo vydané v konaní, ktoré zodpovedá zásadám obsiahnutým v čl. 6 Dohovoru, je prosté, ničím nepodložené vylúčenie tejto pochybnosti, neprípustným prejavom svojvôle v postupe Najvyššieho súdu.“. Sťažovateľ pritom namieta, že podaním dovolania ovplyvnilnezmeniteľnosť uznávaného rozsudku, pričom jeho zrušenie dovolacím súdom môže maťvplyv na jeho právoplatnosť.
Sťažovateľ namieta aj konštatovanie najvyššieho súdu, že zhoršenie jeho postavenia votázke podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné súdnymrozhodnutím zmeniť, a tvrdí, že najvyšší súd „mohol a mal výrokom rozhodnúť o tom, že režim podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody sa bude riadiť právnou úpravou priaznivejšou pre sťažovateľa, keďže sám o uznanie cudzieho rozhodnutia nežiadal a nemožno teda ani dovodzovať jeho vzdanie sa akýchkoľvek výhod plynúcich z výkonu trestu v štáte pôvodu uznávaného rozhodnutia“. V súvislostis namietaným porušením práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovorusťažovateľ porovnáva zákonnú úpravu práv priznaných odsúdeným v Českej republikea v Slovenskej republike pri výkone trestu odňatia slobody a z ich konkrétnych aspektov(napr. práva na prijatie návštev, práva na telefonovanie, práva na prijatie balíkov, právana korešpondenciu a pod.) konštatuje zhoršenie svojho postavenia. V dôsledku rozsudkunajvyššieho súdu je tak sťažovateľ „vystavený ponižujúcim podmienkam detencie“.S poukazom na takéto ponižujúce podmienky a na pocit právnej neistoty sťažovateľ žiadaaj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo vecinasledujúce rozhodnutie:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa 21. 4. 2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa 21. 4. 2015 sa zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3000 EUR...
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúretiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavaťa posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výkladea uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ichrozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015konštatoval čiastočnú dôvodnosť odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdusp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014, pričom v relevantnej časti svojho odôvodneniauviedol, že pri plnení svojej prieskumnej povinnosti nezistil zákonné dôvody odmietnutiauznania a výkonu uznávaného rozhodnutia vyplývajúce z § 16 ods. 1 a 2 zákona o uznávanía výkone rozhodnutí. K odvolacím námietkam sťažovateľ uviedol, že «uznávacie konanie má špecifický, nostrifikačný charakter, v ktorom súd na neverejnom zasadnutí skúma iba objektívne skutočnosti, a to z úradnej povinnosti. Nostrifikácia tu spočíva v posúdení či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území Slovenskej republiky a v premene cudzieho rozhodnutia na rozhodnutie slovenské, ktoré nahrádza pôvodné rozhodnutie. Uznávajúci súd nesmie cudzie rozhodnutie preskúmavať vo veci samej, je viazaný skutkovými zisteniami odsudzujúceho súdu a slovenské orgány nenadobúdajú právo konať o podstate veci...
Uznaniu cudzieho rozhodnutia nebráni odsúdeným tvrdené podanie mimoriadnych opravných prostriedkov, pretože zákonnou podmienkou pre postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí je právoplatnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá podmienka bola v posudzovanom prípade splnená. Najvyšší súd nezistil ani žiadne skutočnosti svedčiace pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré nezodpovedá zásadám obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako už bolo skôr uvedené, predmetné konanie má zo zákona špecifický charakter a súd o posudzovanej otázke rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo veci samej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému sa neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní, neposkytuje sa mu ani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno analogicky uplatniť judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá sa týka extradičného konania predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, že článok 6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu. Keďže slovenský súd v rámci uznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde o konanie, ktoré by muselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Nedôvodná je aj námietka odsúdeného o nezlučiteľnosti uloženej sankcie s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ak sa žiada o uznanie a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a ktorý je v osvedčení o vydaní rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením k jednej alebo k viacerým kategóriám trestných činov uvedených v odseku 3, súd neskúma, či ide o čin trestný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
V posudzovanom prípade boli tieto zákonné podmienky splnené, pretože sa jedná o žiadosť o uznanie a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a tento bol v osvedčení o vydaní rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením ku kategórii trestného činu uvedeného v odseku 3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí pod písm. u/.
Odsúdenému bola uložená trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá je zlučiteľná správnym poriadkom Slovenskej republiky (§ 17 ods. 2 zákona), ktorá nezhoršila postavenie odsúdeného a zodpovedá pôvodne uloženej trestnej sankcii, ktorú nebolo potrebné primerane upraviť (§ 17 ods. 3, ods. 4).
Z obsahu spisu vyplýva, že odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Navyše ak by aj odsúdený nemal obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody má byť na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní vyhostený na územie Slovenskej republiky.
Pochybil však prvostupňový súd pri úvahe o zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody.
Podľa § 17 ods. 2 zákona, ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii.
Výrok o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody je súčasťou výroku o trestnej sankcii a preto je pri tomto druhu rozhodovacej činnosti nevyhnutné, pri posudzovaní uvedenej otázky, dôsledne prihliadať na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona aj z hľadiska nezhoršenia postavenia odsúdeného.
V súvislosti s jej posúdením si Najvyšší súd Slovenskej republiky zadovážil správy Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Vězeňskej služby Českej republiky a zistil, že odvolanie odsúdeného je v tomto smere dôvodné.
Aj keď režim výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého bol odsúdený zaradený súdmi Českej a Slovenskej republiky, pri ich vzájomnom porovnaní je bez zásadnejších rozdielov (návštevy, prijatie balíkov, užívanie telefónu, nákup potravín a vecí osobnej potreby, korešpondencie), zásadný rozdiel je v zákonných podmienkach upravujúcich možnosť preradenia odsúdeného z maximálneho stupňa stráženia do stredného stupňa stráženia. Zo zákonnej úpravy Českej republiky je nepochybné, že vo väznici „so zvýšenou ostrahou“ možno preradiť odsúdeného do iného typu väznice po nepretržitom výkone aspoň jednej štvrtiny trestu, najmenej však šiestich mesiacov. V Slovenskej republike môže odsúdený podať návrh o zmenu spôsobu výkonu trestu až po vykonaní polovice trestu, ak bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zaradením odsúdeného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia tak došlo k zhoršeniu postavenia odsúdeného, ktoré bolo potrebné napraviť.
Pokiaľ ide o posúdenie otázky podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody najvyšší súd konštatuje, že je síce pravdou, že Slovenská právna úprava je v tomto smere pre odsúdeného prísnejšia (až po výkone troch štvrtín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody na rozdiel od dvoch tretín vymedzených Českou právnou úpravou), avšak tento právny stav súdnym rozhodnutím zmeniť nie je možné.».
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľasiedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a nietmedzi nimi zásadných odlišností a obdobne niet zásadných odlišností ani medzi obsahomzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právom na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patríako právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normymajúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho vecivykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitieústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťouobsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnenímnárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Podstatou uznania cudzozemského rozhodnutia je jeho akceptovanie zo stranySlovenskej republiky. Jeho účelom nie je nahradzovať cudzozemské rozhodnutia novýmrozhodnutím, pretože už cudzozemským rozhodnutím bolo rozhodnuté o vine aj tresteodsúdeného. Preto sa nevykonávajú dôkazy ku skutkovým okolnostiam veci, ale len dôkazydosvedčujúce splnenie či nesplnenie podmienok pre uznanie cudzozemského rozhodnutia.Uvedené reflektuje aj § 15 ods. 5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí.
S ohľadom na uvedené považuje ústavný súd napadnutý rozsudok (vrátane konania,ktoré jeho vydaniu predchádzalo) za ústavne udržateľný. Najvyšší súd sa totiž zaoberalvšetkými relevantnými námietkami vznesenými sťažovateľom v odvolaní proti rozsudkukrajského súdu, ktoré boli v konečnom dôsledku prenesené aj do sťažnosti podanejústavnému súdu. Arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým nemožno vyvodiťz absencie vyjadrenia odsúdeného k podanému návrhu na uznanie a výkon uznávanéhorozsudku, keďže najvyšší súd (tak, ako aj pred ním krajský súd) v zhode so svojou ustálenoujudikatúrou, ako aj s obsahom vo veci aplikovaného § 15 ods. 1 zákona o uznávaní a výkonerozhodnutí rozhodoval na neverejnom zasadnutí a po písomnom vyjadrení prokurátora.Vypočutie odsúdeného je podľa § 7 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutíobligatórne len v prípade, ak sa vyžaduje súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonurozhodnutia, čo v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) zákona o uznávaní a výkonerozhodnutí nebol sťažovateľov prípad, pričom takéto vypočutie vykonáva súd, ktorýrozhoduje o odovzdaní výkonu rozhodnutia, a nie súd konajúci o výkone rozhodnutia.Vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie sťažovateľa o neúplnosti osvedčenia podľa čl. 4rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV zo 17. novembra 2008. Právny závernajvyššieho súdu, že odsúdenému sa neposkytuje právo na výsluch či vyjadrenie, ani právobyť zastúpený obhajcom, keďže nejde o konanie vo veci samej (a teda ani o konanie„o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“), tak nezasahuje do obsahu sťažovateľomoznačených práv a je ústavne akceptovateľný. Uvedená námietka sťažovateľa neobstojínapokon aj z dôvodu, že pred vydaním rozhodnutia krajský súd oznámil sťažovateľovivedenie konania o uznanie a výkon uznávaného rozsudku, avšak do termínu neverejnéhozasadnutia krajského súdu sťažovateľ na uvedené oznámenie nereagoval (uvedené vyplýva zodôvodnenia rozsudku krajského súdu).
K ďalšej námietke o tom, že v rozsudku najvyššieho súdu absentuje premena trestupodľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, resp. absentujú dôvody, pre ktoré najvyšší súdoznačené ustanovenie nepoužil, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúryk čl. 46 ods. 1 ústavy nemusí dať všeobecný súd odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Z obsahunapadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že najvyšší súd na danú vec aplikoval § 17 zákono uznávaní a výkone rozhodnutí, a to bez potreby súčasného použitia § 517 Trestnéhoporiadku. Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zákono uznávaní a výkone rozhodnutí je vo vzťahu k Trestnému poriadku špeciálnou právnouúpravou, ktorá predpokladá len subsidiárne použitie Trestného poriadku, a to pokiaľ ideo otázky, ktoré zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí osobitne neupravuje (§ 29 zákonao uznávaní a výkone rozhodnutí). Z § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vyplýva,že v prípade, ak niet dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia, súd rozhodneo uznaní a výkone rozhodnutia, a len v prípade trestnej sankcie spojenej s odňatím slobodynezlučiteľnej s právnym poriadkom Slovenskej republiky nahradí trestnú sankciu takoutrestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by o spáchanom trestnom čine sám rozhodoval.Tento postup je tak analogický postupu podľa § 517 Trestného poriadku o premene trestu,uplatňovaný je však len v prípadoch uznávania rozhodnutí vydaných súdmi štátovEurópskej únie. Ústavný súd preto nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu aplikujúci vo vecilen postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí za ústavne neakceptovateľnýa svojimi účinkami za zasahujúci do obsahu označeného základného práva na súdnuochranu.
Na uvedený princíp len subsidiárneho použitia Trestného poriadku možno poukázať,aj pokiaľ ide o námietku, že najvyšší súd nepreskúmal konanie, v ktorom bolo vydanéuznávané rozhodnutie z hľadiska zásad obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 písm. d) dohovoru.Sťažovateľ odkazujúc na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Pelegrini protiTaliansku uvádza, že úlohou uznávacieho súdu je preskúmať, či uznávané rozhodnutie spĺňazáruky čl. 6 dohovoru, zároveň však opomína, že v predmetnom rozhodnutí Európskehosúdu pre ľudské práva konštatoval, že tento prieskum sa vyžaduje obzvlášť tam, kderozhodnutie pochádza od súdu štátu, ktorý dohovor neaplikuje. To ale nie je prípad Českejrepubliky, ktorá sa záruky vyplývajúce z čl. 6 dohovoru zaviazala dodržiavať tým,že dohovor sa stal súčasťou jej právneho poriadku (platnosť pre Českú a SlovenskúFederatívnu Republiku nadobudol 18. marca 1992). Je zrejmé, že zákon o uznávanía výkone rozhodnutí (ako aj rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra2008, ktoré bolo uvedeným zákonom prebraté) predpokladá dodržiavanie zárukvyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v konaniach, v ktorých mali byť uznávané rozhodnutiavydané, keďže k dohovoru pristúpili nielen štáty Európskej únie, ale prostredníctvomCharty základných práv Európskej únie aj samotná Európska únia. Preto pokiaľ súduznávajúci rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie nezistí niektorý z dôvodovodmietnutia uznania uvedený v čl. 16 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, § 17ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí mu ukladá takéto rozhodnutie uznať.Ako obiter dictum ústavný súd uvádza, že dôvod odmietnutia uvedený v § 16 ods. 1 písm. j)zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vychádza zo záruk obsiahnutých v čl. 6 dohovoru.Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na nekonkrétnosť sťažovateľovej námietkyo nedodržaní záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v odvolaní proti rozsudkukrajského súdu hodnotí ústavný súd konštatovanie najvyššieho súdu o nezistení žiadnychskutočností svedčiacich pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní nezodpovedajúcomzásadám obsiahnutým v čl. 6 dohovoru ako ústavne udržateľné.
Najvyšší súd sa ústavne konformne vysporiadal aj s požiadavkou nezhoršeniapostavenia odsúdeného, ktorá súvisí najmä so spôsobom výkonu uznaného trestu odňatiaslobody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovanízohľadnil vyžiadané správy týkajúce sa spôsobu výkonu trestu a jeho obmedzení v Českejrepublike a v Slovenskej republike, pričom následným zaradením sťažovateľa do ústavuna výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia zmenil rozsudok krajskéhosúdu v sťažovateľov prospech. Podľa názoru ústavného súdu toto svoje rozhodnutie najvyššísúd dostatočne odôvodnil a jeho závery sú v tomto smere logické a nezasahujú do obsahuoznačených práv. Existencia odlišných podmienok výkonu trestu odňatia slobody vrátanepredpokladov podmienečného prepustenia je v jednotlivých štátoch prirodzená a skutočnosť,že v niektorých aspektoch sa tieto podmienky môžu subjektívne javiť ako prísnejšie, ešteneznamená, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu sťažovateľom označených právústavne nezlučiteľnou aplikáciou (výkladom) zákona o uznávaní a výkone rozsudkov.Neobstojí tak ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd svojím rozhodnutímvysloviť, že režim podmienečného prepustenia sa mal riadiť pre sťažovateľa priaznivejšouprávnou úpravou, pretože ako správne skonštatoval aj najvyšší súd v závere napadnutéhorozsudku, vydanie takéhoto rozhodnutia právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje.Žiada sa podotknúť, že podmienečné prepustenie je skutočnosť, ktorá môže, ale nemusínastať a pri rozhodovaní podľa § 17 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutív súvislosti s výrokom o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody ani nemôžebyť zohľadňovaným kritériom, keďže závisí od právnej kvalifikácie trestného činua správania odsúdeného, nie však od diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie obstojíz hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom možno konštatovať, že v sťažnosti predloženéargumenty sú len opakovaním námietok uplatnených sťažovateľom v odvolaní protirozsudku krajského súdu. Uvedené argumenty však podľa názoru ústavného súdu prezentujúv zásade len nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom najvyššieho súdu a právnymi názormi v ňomvyslovenými, nemôžu však viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladajú ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názornajvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradeníprávneho názoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti sústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými právami zaručenýmičl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviťslobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru má každý právo na slobodu a bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného uväznenia po odsúdení príslušnýmsúdom, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny má každý právo na ochranupred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto právazasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickejspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytukrajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky aleboochrany práv a slobôd iných.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svojustabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťouje aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľomzákladných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 17ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 5 ods. 1písm. a) dohovoru, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru], ak toto porušenie nevyplýva z toho,že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolomožné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlok porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp.v spojení s ich porušením.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru najvyšším súdom vychádzalústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré zaručuje pozbavenie osobnej slobody lenz dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V danom prípade je sťažovateľ pozbavenýosobnej slobody na základe napadnutým rozsudkom uznaného rozsudku Krajského súduv Brne, pobočke Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkomVrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014, ktorý je právoplatný(na uvedenom nič nemení ani sťažovateľom podané dovolanie proti uznávanémurozhodnutiu), a preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na osobnú slobodupodľa čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, obzvlášť keďústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku z hľadiskaobsahu práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd zároveň nenachádza ani žiadnu vecnú súvislosť medzi sťažovateľomnapadnutým rozsudkom a právami zaručenými čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 19 ods. 2ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, keďže napadnutý rozsudok nezasahuje do práva sťažovateľana súkromný a rodinný život neoprávnene, ale na základe právoplatného rozsudku vydanéhov súlade so zákonom o uznaní a výkone rozhodnutí. Pod neoprávneným zasahovaním trebatotiž rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesledujeustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobodyalebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa(I. ÚS 13/2000). Napadnutým rozsudkom sa však dosahuje výkon právoplatne uloženejtrestnej sankcie spojenej s odňatím osobnej slobody na území Slovenskej republiky, ktorá jezlučiteľná s jej právnym poriadkom a je v záujme verejnej bezpečnosti, akoaj predchádzaniu zločinnosti.
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti za zjavneneopodstatnenú, na základe čoho bola sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde akocelok odmietnutá. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanie o ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015