znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 498/2011-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na starostlivosť o deti   a ich   výchovu   podľa   čl. 41 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa   čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 18 ods. 1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   rozsudkom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2011 doručená a 21. októbra 2011 doplnená sťažnosť Ing. J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   10   P/363/2009-92   z 30.   marca   2011 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011 (sťažovateľ nesprávne uviedol č. k. 3 CoP/37/2011-123, pozn.).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C/79/2008-76 z 21. januára 2009 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľa, bola schválená dohoda rodičov, podľa ktorej sa maloletá K. M. (ďalej len „maloletá“) zveruje do osobnej starostlivosti   matky,   a zároveň   bol   upravený   styk   sťažovateľa   s maloletou   tak,   že   bol oprávnený sa s ňou stretávať každý párny týždeň v čase od soboty od 10.00 h do nedele do 18.00   h   a počas   letných   prázdnin   v každom   kalendárnom   roku   počas   prvého   týždňa v auguste od pondelka od 10.00 h do nedele do 18.00 h a počas vianočných sviatkov každý kalendárny   rok   v čase   od   26.   decembra   od   10.00   h   do   28.   decembra   do   18.00   h. Dňa 8. októbra   2009   sťažovateľ   podal   návrh   na   rozšírenie   styku   s maloletou. Na pojednávaní konanom 21. júla 2010 sťažovateľ rozšíril svoj návrh na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, pričom posúdenie dĺžky striedania ponechal   na   rozhodnutie   okresnému   súdu,   resp.   na   znalecké   posúdenie.   Uznesením z 29. júla 2010 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie v odbore psychológia, v odvetví poradenská psychológia. Dňa 19. novembra 2010 bol okresnému súdu predložený znalecký posudok.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011 (okrem iného) návrh   sťažovateľa   na   zverenie   maloletej   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   obidvoch rodičov zamietol (bod VII výroku) a zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletou (bod I výroku) takto:

„- každý párny týždeň v mesiaci v čase od soboty od 10.00 hod. do nedele do 17.00 hod... s tým, že maloletú si prevezme v stanovenom čase pred bytom matky maloletého dieťaťa a po ukončení styku na tom istom mieste pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá,

- počas letných prázdnin v mesiaci júl tretí a štvrtý týždeň, v mesiaci august druhý a tretí týždeň s tým, že maloletú si prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa o 10.00 hod. a po ukončení styku na tom istom mieste o 17.00 hod. pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá,

- počas veľkonočných sviatkov od piatku od 16.00 hod. do soboty do 17.00 hod. s tým, že maloletú si prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa a po ukončení styku na tom istom mieste pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá,

- počas vianočných sviatkov v každom párnom kalendárnom roku od 26. 12. od 10.00 hod. do 28. 12. do 17.00 hod. a v každom nepárnom kalendárnom roku od 31. 12. od 9.00 hod. do 01.   01.   nasledujúceho kalendárneho roku do 17.00 hod. s tým, že maloletú si prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa a na tom istom mieste po ukončení styku pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá.“

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okresného súdu vyplýva:„Súd na základe prevedeného dokazovania, aj znaleckého dokazovania v predmetnej veci,   výpoveďami   účastníkov   konania   a   ich   písomnými   vyjadreniami,   ako   aj   správami kolízneho opatrovníka Úradu práce,   sociálnych vecí a rodiny B.,   pracovisko Ž.   a jeho stanoviskom k zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, potom dospel k jednoznačnému záveru, že v súčasnosti síce maloletá K. má pozitívny citový vzťah k obidvom svojim rodičom, jej preferencie sa však menia podľa toho, u ktorého sa aktuálne nachádza, toho rodiča aj uprednostňuje. Je vo veku, kedy nedokáže zaujať ešte objektívny postoj k svojim rodičom a v čase, keď sa nachádza u toho ktorého rodiča, odráža sa to aj v jej vzťahu a správaní sa k druhému rodičovi. Jednoznačne pravidelné stretávanie sa maloletej s jej otcom výrazne pozitívne vplýva na jej psychiku a emocionálny rozvoj. Je nutné však poznamenať, že obidvaja rodičia maloletého dieťaťa, tak otec, ako aj matka maloletého dieťaťa majú odlišné očakávania   od maloletej.   Táto ambivalentnosť sťažuje adaptáciu maloletého dieťaťa na svoje aktuálne sociálne prostredie. Jednoznačne možno konštatovať, že styk otca s maloletou dcérou neohrozuje jej psychický vývoj. Práve naopak, pri týchto stretnutiach si maloletá uvedomuje, že je členom rodiny. Je preto v záujme jej nerušenej výchovy dôležité, aby sa pravidelne stretávala so svojim otcom a až následne, keď dôjde k skonsolidovaniu vzájomných vzťahov medzi rodičmi, pretože na maloletú nepôsobí negatívne jej pobyt u otca, ale psychické napätie, ktorým je poznačený vzájomný vzťah rodičov,   čo   si   vyžaduje   zjednotenie   očakávania   na   maloleté   dieťa   zo   strany   obidvoch rodičov   a   preto   by   bolo   vhodné,   aby   sa   rodičia   maloletého   dieťaťa   za   prítomnosti odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na maloletú dcéru a až po úprave, skultúrnení vzájomného vzťahu rodičov by bolo možné uvažovať o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, pretože súd sa jednoznačne stotožňuje so závermi znaleckého posudku, že zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov vyžaduje zjednotenie očakávania na dieťa zo strany obidvoch rodičov, pričom pokiaľ je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným očakávaniam, pôsobí to negatívne na jeho hodnotenie a rozvoj sebaúcty. Vzhľadom na tieto skutočnosti potom súd s prihliadnutím na okolnosti na strane maloletého dieťaťa, jeho vek, zdravotný   stav,   denný   režim,   vzťah   k   obidvom   rodičom,   ako   aj   okolnosti   týkajúce   sa obidvoch rodičov, ich vzájomné vzťahy, osobné a rodinné pomery, keď bolo preukázané, že stykom otca s maloletým dieťaťom nie je ohrozený jeho zdravý telesný a duševný vývin, považoval   súd,   kým nedôjde k skonsolidovaniu vzťahov medzi   rodičmi,   za najvhodnejší spôsob ďalšieho psychického, fyzického a duševného vývinu maloletého dieťaťa rozšírenie úpravy styku otca s maloletým dieťaťom tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto súdneho rozhodnutia, čím zároveň súd upravil aj oznamovaciu činnosť zo strany matky maloletého dieťaťa, ktorá môže prispieť k ďalšiemu skonsolidovaniu vzťahov medzi rodičmi, nájdeniu ich komunikácie týkajúcej sa ich maloletej dcéry a následne možnosť uvažovania aj o inej forme úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, čo si v prvom rade vyžaduje, aby si rodičia upravili svoj vzájomný vzťah, odpadlo medzi nimi psychické napätie, ktoré sa prenáša aj na maloletú, ktoré dešifruje aj neverbálne znaky ich vzájomného odporu. Zároveň súd podotýka, že aby sa naplnil účel rozšírenej úpravy styku otca   s   maloletým   dieťaťom   je   potrebné,   aby   sa   odovzdávanie   maloletého   dieťaťa uskutočňovalo bez zbytočných konfliktov a v pokojnej atmosfére, pretože ak sa v budúcnosti zmenia   okolnosti,   ktoré   tvorili   skutkový   základ   tohto   rozhodnutia,   môže   súd   svoje rozhodnutie zmeniť a styk prispôsobiť veku, režimu maloletého dieťaťa, ako aj ďalšieho jeho prosperujúceho psychického, fyzického a duševného vývinu.“

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mu neposkytli primeranú ochranu, naopak, ich rozhodnutia sú v rozpore so zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   ústavou a dohovorom. Porušenie svojich základných práv a slobôd vidí v tom, že:

„Napriek uvedeným záverom znaleckého dokazovania súd návrh otca mal. dieťaťa na zverenie mal. dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov zamietol. Svoje rozhodnutie súd bližšie nezdôvodnil, nakoľko na str. 8 rozsudku prakticky len opísal niektoré závery znaleckého dokazovania a vôbec sa nevysporiadal s tvrdeniami znalca na pojednávaní dňa 30. 3. 2011. Súd konštatuje, že kým nedôjde ku skonsolidovaniu vzťahov medzi rodičmi, tak za najvhodnejší spôsob súd považuje rozšírenie úpravy styku otca s mal. dieťaťom, ako je to uvedené vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia. Okresný súd však dokonca sťažovateľovi bežný styk zúžil o jednu hodinu a to na základe návrhu na rozšírenie styku, čo následne Krajský súd potvrdil...

Prvostupňový súd, a následne i odvolací súd nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že citový vzťah dieťaťa k otcovi je rovnako pozitívny ako k matke, a tak niet najmenšieho dôvodu, aby dieťa s otcom netrávilo taký istý čas svojho života ako s matkou. Nielen dieťa má právo, ale zároveň aj otec (s poukazom na závery psychologického vyšetrenia oboch rodičov a ich komparáciu) má nespochybniteľné právo tráviť s dieťaťom rovnaký čas ako matka. Akékoľvek umelé odďaľovanie časovo alikvotného striedania sa rodičov na výchove dcéry v tejto konkrétnej situácií pedagogicky invalidizuje otca a navyše ohrozuje optimálne vytváranie   si   obrazu   otca   vo   vnútornom   prežívaní   dcéry.   Podľa   nášho   názoru   bolo nariadenie striedavej osobnej starostlivosti s okamžitou platnosťou jediným riešením, kedy nebude   naďalej   ohrozovaný   a   zámerne   spomaľovaný   proces   rovnocennej   výchovnej participácie oboch rodičov na duševnom a sociálnom vývine mal. dieťaťa. Sme presvedčení o tom, že efekt striedavej osobnej starostlivosti sám osebe už v krátkom čase pozitívne ovplyvní nielen psychickú pohodu a prosperitu mal. dcéry, ale i postupnú akceptáciu tohto stavu matkou, keď zistí, že sa zo strany otca nemá čoho obávať. Pokiaľ prvostupňový súd na str. 9 rozsudku uvádza, že zmena výchovného prostredia je rušivým zásahom do procesu výchovy dieťaťa, tak s takýmto konštatovaním nie je možné súhlasiť, nakoľko pravidelné striedanie výchovného prostredia nemôže byť a ani nie je rušivým zásahom do procesu výchovy   dieťaťa   a   bude   jednoznačne   podporou   jej   harmonického   duševného   vývinu v budúcnosti... Striedavá osobná starostlivosť o dieťaťa znižuje konfliktný potenciál medzi rodičmi,   zachováva   obidvoch   rodičov   a   umožňuje   obidvom   rodičom   deti   skutočne vychovávať, tak ako to vyžaduje ústavný imperatív, nielen sa s nimi občas stretávať - ako to nedôvodne nariadil Okresný súd a Krajský súd potvrdil...“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 CoP/37/2011-123   zo   14.   júna   2011   došlo   k porušeniu   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy,   základného   práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby prikázal krajskému súdu zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   000   €,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 1108/11 z 18. októbra 2011 vyjadril predseda krajského súdu, ktorý okrem iného uviedol:

«Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v súlade s § 24 ods. 2 Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov, skúmal možnosť zveriť maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Skúmal nielen právne, ale aj psychologické aspekty prípadu.   Poukázal   na   to,   že   pohnútkou   rodiča   v   žiadnom   prípade   nesmie   byť   riešenie vzájomných konfliktov medzi rodičmi, s tým súvisí aj pravidlo,,neočierňovať“ druhého rodiča pred dieťaťom, schopnosť rodičov dohodnúť sa na pravidlách výchovy dieťaťa, ako aj   dennom   režime,   nezatajovať   dôležité   skutočnosti   týkajúce   sa   dieťaťa   a   vzájomná tolerancia a úcta oboch rodičov. Došiel k záveru, že v súdenej veci zatiaľ nie je možné zveriť   maloletú   K.   do   striedavej   osobnej   starostlivosti.   Z   vykonaného   dokazovania,   ani z podaných   odvolaní   nevyplýva,   že   rodičia   sa   vedia   dohodnúť   a   hľadať   riešenia   na výchovné problémy. Vysporiadal sa aj so záverom znaleckého dokazovania s tým, že pokiaľ je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným očakávaniam, to pôsobí na jeho sebahodnotenie a rozvoj sebaúcty. Považoval za vhodné, aby sa rodičia za prítomnosti odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní dieťaťa, a potom je možné sa dohodnúť na striedavej starostlivosti.

Okresný súd o úprave výkonov rodičovských práv a povinností rozhodoval v súlade s § 36 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť ich výkon rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloletí dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, 25 a 26 sa použijú primerane.

Na úpravu striedavej osobnej starostlivosti prichádza do úvahy úprava podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine, podľa ktorého ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa, a ak budú takto   lepšie   zaistené   potreby   dieťaťa.   Ak   so   striedavou   osobnou   starostlivosťou   súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Pri presadzovaní inštitútu tzv. striedavej osobnej starostlivosti je dôležité prihliadať na záujem maloletého dieťaťa. Aj keď osobnú striedavú starostlivosť, ktorá zabezpečuje primeraný   kontakt   s   obidvomi   rodičmi,   je   možné   považovať   za   najefektívnejšiu   formu starostlivosti o deti po rozvode, pravidelné striedanie miesta pobytu dieťaťa však nemusí mať   vždy   pozitívny   vplyv   na   dieťa.   Neustále   striedanie   prostredia,   v   ktorom   je   dieťa vychovávané a v ktorom vyrastá, môže mať aj negatívny vplyv a to najmä v prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť o veciach súvisiacich so školskou dochádzkou, mimoškolskými aktivitami, záujmami dieťaťa. Pokiaľ sa rodičia na striedavej osobnej starostlivosti nevedia dohodnúť,   sú   tu   dôvodné   pochybnosti   o   tom,   či   by   výchovné   prostredie   založené autoritatívnym rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti bolo stabilné a v záujme dieťaťa, a či by rodičia boli schopní sa následne dohodnúť na ďalších zásadných otázkach súvisiacich s osobnou starostlivosťou o dieťa.

Okresný súd a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj odvolací súd vzali do úvahy najmä záujem dieťaťa, pričom aj odvolací súd poukázal na to, že by bolo vhodné, aby sa rodičia za prítomnosti odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na dieťa a potom je možné dohodnúť sa na striedavej starostlivosti. Aj za účelom odstránenia napätia   medzi   rodičmi   v   tejto   fáze   ich   vzájomného   vzťahu   bola   im   uložená   povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny B., Referáte poradensko-psychologických služieb v Ž.

Z týchto dôvodov sa Krajský súd v Banskej Bystrici nestotožňuje s dôvodmi ústavnej sťažnosti sťažovateľa...»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva   podľa   čl.   41   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   starostlivosť   o deti   a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa   rozsudkom   okresného súdu   č. k.   10 P/363/2009-92 z 30.   marca 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011.

K namietanému porušeniu označených základných práva a slobôd sťažovateľa rozsudkom okresného súdu č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu   (podobne II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04,   I. ÚS 178/04,   IV.   ÚS   380/04). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ako je uvedené v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv a slobôd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu domáhal podaním odvolania, o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   71/97).   Z tohto   vyplýva,   že   uvedené   právne   východiská   sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Napadnutým   rozhodnutím   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu o úprave   styku   sťažovateľa   s maloletou   a o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   zverenie maloletej   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   obidvoch   rodičov.   Sťažovateľ   v sťažnosti uviedol, že „požadoval, aby všeobecné súdy v medziach zákona a Ústavy SR poskytli jeho právam   primeranú   ochranu.   V skutočnosti   táto   ochrana   nebola   poskytnutá,   naopak, označené rozsudky sú v rozpore so zákonom, ako aj príslušnými ustanoveniami Ústavy SR. K ochrane práv na súde a k spravodlivému súdnemu procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedošlo.“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:«V   dôsledku   podaného   odvolania   krajský   súd   vec   prejednal   v   medziach   daných ustanovením § 212 ods. 2 písm. a) OSP a v súlade s ustanovením § 214 OSP bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §219 ods. 1 a 2 OSP rozsudok okresného súdu potvrdil z týchto dôvodov.

Okresný   súd   v   dostatočnom   rozsahu   zistil   skutkový   stav   a   tento   správne   právne posúdil.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozsudku...

Súd rozhodne o osobnej striedavej starostlivosti, ak je to v záujme dieťaťa a ak by boli   týmto   spôsobom   lepšie   zaistené   potreby   dieťaťa.   Ďalšou   zákonnou   podmienkou   je záujem aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti a jeho   spôsobilosť   vychovávať   dieťa.   Súčasne   musí   skúmať   nielen   právne,   ale   aj psychologické aspekty prípadu. Pohnútkou rodiča v žiadnom prípade nesmie byť riešenie vzájomných konfliktov medzi rodičmi, s tým súvisí aj pravidlo „neočierňovať“ druhého rodiča pred dieťaťom, schopnosť rodičov dohodnúť sa na pravidlách výchovy dieťaťa ako aj   dennom   režime,   nezatajovať   dôležité   skutočnosti   týkajúce   sa   dieťaťa   a   vzájomná tolerancia a úcta oboch rodičov.

V   súdenej   veci   zatiaľ   nie   je   možné   zveriť   maloletú   K.   do   striedavej   osobnej starostlivosti.   Ak   rodičia dokážu   kultivovane zvládnuť   ambivalentné názory na výchovu maloletej,   prichádzala   by   osobná   striedavá   starostlivosť   do   úvahy.   Z   vykonaného dokazovania a ani z podaných odvolaní nevyplýva, že rodičia sa vedia dohodnúť a hľadať riešenia na výchovné problémy.

Vzhľadom na odvolaciu námietku otca, že „napriek záveru znaleckého dokazovania, súd návrh otca zamietol“, odvolací súd poznamenáva, že znalec v znaleckom posudku zo dňa 17. 11. 2010 v bode 6 (č. l. 70 - 71 spisu) uviedol, že „zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti rodičov vyžaduje zjednotenie očakávania na dieťa zo strany oboch rodičov. Pokiaľ je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným očakávaniam, to pôsobí na jeho seba hodnotenie a rozvoj seba úcty. Bolo by vhodné, aby sa rodičia za prítomnosti odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na dieťa a potom je možné sa dohodnúť na striedavej starostlivosti.“ Na pojednávaní dňa 30. 03. 2011 (č. l. 87 p. v. spisu) uviedol, že ak „nedošlo k zmene vzťahov medzi rodičmi maloletého, zotrváva na svojom písomnom vyjadrení.“ Súd má za to, že za daného stavu nie je osobná striedavá starostlivosť vhodná.»

Z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento dôsledne   preskúmal   skutkové   a právne   závery   prvostupňového   súdu   a jeho   právnu argumentáciu a následne, ako už bolo uvedené, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Ústavný pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie   vo   veci   Olsson   v.   Sweden   z 27.   novembra   1992   a Johansen   v.   Norway z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha,   pričom   pri   hľadaní   tejto   rovnováhy   musí   byť   osobitný   význam   venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

Aj keď argumentácii uvádzanej sťažovateľom nemožno uprieť racionálny základ, podľa   názoru ústavného súdu nemôže vytvárať dostatočný podklad na to, aby citované závery   krajského   súdu   mohli   byť označené   ako   nesúladné   s   obsahom   ním   označených základných práv a slobôd, porušenie ktorých namieta.

Je totiž v prvom rade v záujme maloletej, aby sa vzťahy rodičov stabilizovali tak, aby boli schopní dohody o širšom rozsahu styku sťažovateľa s maloletou, prípadne aj dohody o striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. V tom treba vidieť „výchovný“ vplyv napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   na   účastníkov   konania,   ktorého   naplnenie   je nepochybne v záujme maloletej.

Na   psychiku   dieťaťa   veľmi   pôsobí   nekomunikatívnosť   rodičov.   Ide   o výrazne nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého dieťaťa. Preto   treba v záujme   dieťaťa   tento   negatívny   stav   zmeniť.   Pokiaľ   zlyhanie   v podobe   nedostatku vzájomnej kvalifikovanej komunikácie nie sú rodičia schopní napraviť sami, je potrebný v záujme dieťaťa autoritatívny zásah štátnej moci (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2661/10 z 2. novembra 2010).

Aby bolo určité riešenie vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, je požadovaný stav takmer ideálny. To je však ilozórne. Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojím správaním   k takémuto   stavu   približovali,   teda,   aby   rodičia   opustili   svoje   egoistické, mnohokrát   dokonca   „nízke   záujmy“   (napr.   v podobe   trýznenia   druhého   rodiča prostredníctvom   dieťaťa).   Každý   rodič   by si   mal byť vedomý   toho,   že   priorita   záujmu dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére (v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť a nie je schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý život (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. augusta 2010).Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu   vyjadrené   v napadnutom rozhodnutí zodpovedajú príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem maloletej, preto ich nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu vykladať   zákony   a ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor   krajského   súdu   a jeho závery   v posudzovanej   veci   treba   považovať   za   legitímne.   Nemožno   preto   súhlasiť s tvrdením   sťažovateľa,   že   krajský   súd   neposkytol   primeranú   ochranu   jeho   základným právam a slobodám.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   považuje   závery   vyjadrené   v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18   ods. 1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011

Sťažovateľ   namietal,   že   v   súvislosti   s neposkytnutím   súdnej   ochrany   krajským súdom bol porušený aj čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy upravujúci zákaz diskriminácie, základné právo sťažovateľa na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základné právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   právo   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov a až následné uplatňovanie rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaným v čl. 41 ods. 1 ústavy.

Relatívna   voľnosť   pri   formulovaní   ustanovení   o úprave   styku   rodičov   s ich maloletými   deťmi   poskytuje   dostatočný   priestor   rodičom,   aby   sa   na   styku   so   svojimi maloletými deťmi mohli dohodnúť podľa ich špecifických podmienok a záujmu.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy (PL. ÚS 26/05).

Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   príslušné   ustanovenia   zákona   o rodine upravujúce   výkon   rodičovských   práv   a povinností   nemožno   vnímať   izolovane,   ale v kontexte   celej   právnej   úpravy   styku   rodičov   s ich   maloletými deťmi   umožňujúcej   pri zmene pomerov zmeniť či už dohodu, alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností.

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Ak   rodičia   žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme   maloletého   dieťaťa.   Iná   situácia   vzniká   v prípade   rodičovstva   detí,   ktoré   sa narodia   mimo manželstva a medzi rodičmi   nedôjde k dohode   o výchove dieťaťa. Zákon o rodine   úpravu   výkonu   rodičovských   práv   a povinností   rieši   aj   v týchto   prípadoch,   čo nielen umožňuje čl. 51 ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods.   1,   §   24   ods.   2   zákona   o rodine).   Až   keď   nedôjde   k dohode   rodičov   o výkone rodičovských práv a povinností, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Z okolností   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   k porušeniu   označených   základných práv   a slobôd   by   mohlo   dôjsť   len   v príčinnej   súvislosti   s porušením   základného   páva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv   a slobôd,   a z tohto   dôvodu   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011