znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 497/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   miesto   podnikania

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Rudolfom   Manikom,   PhD.,   MBA,   MHA, advokátska kancelária ADVOKÁT s. r. o., Masarykova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/16/2014 z 3. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, miesto podnikania ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Sžo/16/2014 z 3. marca 2015.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že na základe rozhodnutia mesta mal umiestnené dve reklamné zariadenia na pozemku v katastrálnom území. Prvýkrát mu povolenie na ich umiestnenie bolo udelené rozhodnutím zo 16. októbra 2002 na dobu troch rokov a následne mu boli povolenia opätovne udeľované, naposledy 4. decembra 2008 na obdobie do 31. decembra 2011. Pred skončením uvedenej lehoty požiadal sťažovateľ 14. novembra   2011   mesto o   predĺženie   platnosti   povolenia   predmetných reklamných zariadení, ale mesto tentokrát rozhodnutím č. SÚ 113/2859/2013/Rá z 26. februára 2013 jeho žiadosť zamietlo.

Sťažovateľ sa voči zamietavému rozhodnutiu mesta odvolal na Obvodnom úrade   Prešov,   ktorý   rozhodnutím   č.   ObÚ-PO-OVBP-2013/419/1752/ŠSS-KAM z 15. mája 2013 jeho odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o odvolaní. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S/27/2013-93 z 26. novembra 2011 jeho žalobu zamietol. Na základe odvolania   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   rozhodoval   vo   veci   najvyšší   súd   tak,   že rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/16/2014 z 3. marca 2015 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ na podporu svojho tvrdenia o porušení svojich takto argumentuje: «Najvyšší súd SR sa stotožnil s názorom oboch stupňov rozhodujúcich správnych orgánov   a   krajského   súdu,   že   v   konaní   správneho   orgánu   Mesta,   mali   byť dotknutými orgánmi Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát Prešov, pričom oba tieto orgány vydali nesúhlasné stanovisko s umiestnením reklamných zariadení a preto, na základe týchto stanovísk bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá.

Najvyšší súd SR dospel k záveru, že správny orgán v konaní postupoval v súlade so stavebným zákonom a v súčinnosti s dotknutými orgánmi, chrániacimi záujmy podľa osobitných predpisov (cestný zákon) a považoval za rozhodujúce nesúhlasné stanovisko Krajského   úradu   pre   cestnú   dopravu   a   pozemné   komunikácie   v   Prešove,   ktorý   bol dotknutým orgánom v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 534/2003 Z. z. o organizácii štátnej správy na úseku cestnej dopravy a pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   a   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   krajského   dopravného inšpektorátu, ktorý bol dotknutým orgánom v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z., § 2 ods. 1 písm. j) zákona o Policajnom zbore, chrániacim verejný záujem, život, zdravie a majetok na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Najvyšší súd SR ďalej tvrdí, že „záväzné stanoviská dotknutých orgánov verejnej správy   sú   vydávané   na   základe   zákonom   povolenej   voľnej   úvahy   správneho   orgánu. V danom prípade ide o podkladové rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre stavebný úrad (§ 140b ods. 1 stavebného zákona), ktorý z nich musí v stavebnom konaní vychádzať.“ Najvyšší súd SR nakoniec tvrdí, že žalobca sa názorom, že konanie o predĺžení platnosti   povolenia   reklamných   zariadení   sa   má   riadiť   nie   stavebným   zákonom,   ale správnym poriadkom, snaží obísť ustanovenia stavebného zákona a vylúčiť v konaní záväzné stanoviská dotknutých orgánov.

Tieto   názory   Najvyššieho   súdu   SR.   odôvodňujúce   rozhodnutie,   považujeme za svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   účinky   interpretácie   a   vyvodené   závery   majú za následok porušenie našich základných práv a slobôd, dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky.

Namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   s   rozsudkom   krajského   súdu stotožnil, má znaky arbitrárnosti z dôvodu nerešpektovania relevantných zákonných noriem a odklonu od ustálenej judikatúry...

Podľa   názoru   sťažovateľa,   žiadosť   o   predĺženie   platnosti   povolenia   reklamných zariadení bola zamietnutá na základe stanovísk orgánov, ktoré neboli vecne príslušné sa do konania o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení vyjadrovať. Okrem toho tieto orgány vo svojich vyjadreniach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, na základe ktorých by bolo dôvodné zamietnuť žiadosť o predĺženie platnosti povolenia reklamných zariadení a svoje tvrdenia uvádzané v stanoviskách žiadnym spôsobom neodôvodnili... Krajské   riaditeľstvo   policajného   zboru,   krajský   dopravný   inšpektorát   nie   je dotknutým orgánom v zmysle § 140a ods. 1 písm. a) stavebného zákona, pretože žiadny osobitný predpis neupravuje žiadne konanie, ktoré by malo byť súčasťou konania o povolení reklamných   zariadení   podľa   stavebného   zákona,   ani   zo   žiadneho   osobitného   predpisu nevyplýva, že by mal tento orgán vydávať záväzné stanoviská do konaní vo veci povolenia reklamných zariadení. Skutočnosť, že policajný zbor dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej   premávky   a   spolupôsobí   pri   jej   riadení,   nemá   žiadny   súvis   s   umiestnením reklamných zariadení mimo pozemnej komunikácie ani so správnym konaním, v ktorom sú reklamné zariadenia povoľované. Žiadny správny orgán pri rozhodovaní nemôže vychádzať zo   stanoviska,   vydaného   orgánom,   ktorý   nemal   vecnú   príslušnosť   na   vydanie   takého stanoviska ani ho nevedel oprieť o úpravu v právnom predpise.

Podľa § 10 ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení   neskorších   predpisov,   na   diaľniciach,   cestách   pre   motorové   vozidlá a medzinárodných cestných ťahoch a v ich ochranných pásmach okrem odpočívadiel je zakázané umiestňovať reklamné, informačné a propagačné zariadenia

Podľa   §11   ods.   1   cestného   zákona,   „na   ochranu   diaľnic,   ciest   a   miestnych komunikácií a premávky mi nich mimo súvislé zastavaného územia slúžia cestné ochranné pásma.“

Cestný zákon vydanie záväzného stanoviska v zmysle § 140b stavebného zákona upravuje v ust. § 11 ods. 2 cestného zákona, podľa ktorého v cestných ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla ohroziť diaľnice, cesty alebo miestne komunikácie   alebo   premávku   na   nich;   príslušný   cestný   správny   orgán   povoľuje v odôvodnených   prípadoch   výnimky   z   tohto   zákazu   alebo   obmedzenia   záväzným stanoviskom.

Predmetné reklamné zariadenia sa nachádzajú v zastavanom území obce, v ktorom sa v zmysle § 11 ods. 1 cestného zákona ochranné pásma nezriaďujú, nenachádzajú sa na diaľnici, ceste pre motorové vozidlá ani medzinárodnom cestnom ťahu a preto cestný správny   orgán   -   Krajský   úrad   pre   cestnú   dopravu   a   pozemné   komunikácie   v   Prešove nedisponoval právomocou vydať záväzné stanovisko ani nemal byť dotknutým orgánom v konaní o povolení predmetných reklamných zariadení...

Čiže cestný zákon presne upravuje, na akých miestach nemožno povoliť reklamné zariadenia... napr. na križovatke a v rozhľadovom poli vodiča na križovatke (§ 8 ods. 12 zák. č. 135/1961 Zb.) alebo na ceste a na mieste pri ceste (§ 60 ods. 9 zák. č. 8/2009 Z. z); ináč je stavebný úrad povinný reklamné zariadenia povoliť; ak by ich nepovolil na mieste, kde to zákon nezakazuje, nebolo by to na základe voľnej úvahy správneho orgánu, ale svojvôle, nesúladnej so zákonom ani Ústavou SR (čl. 2 ods. 3 Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané...). Ak žiadateľ splní podmienky dané zákonom, správny orgán nemôže nepovoliť reklamné zariadenia. Preto právne predpisy tieto podmienky uvádzajú. Správny orgán nemá možnosť voľnej úvahy nad rámec zákona, musí konať takým spôsobom, ako zákon vyžaduje, čo zabraňuje jeho svojvôli a šikanovaniu žiadateľa.

Úvaha súdu nemôže byť neobmedzenou voľnou úvahou, záver súdu musí byť opretý o dostatočné   právne   argumenty,   musí   zodpovedať   platnému   právu   a   pri   jeho   výklade a aplikácii musí súd postupovať spôsobom, ktorý je konformný s ústavnou garanciou práv. Povinnosť   súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva   účastníka na dostatočné   a   presvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu,   ktoré   sa   vysporiada s námietkami   účastníka.   Záver   súdu   musí   vychádzať   z   vykonaných   dôkazov,   nielen z akceptovania nepodložených tvrdení žalovaného.

Čo sa týka umiestnenia reklamných zariadení v križovatke - krajský súd neskúmal vec   podrobne,   nevykonal   dôkazy,   iba   akceptoval   tvrdenia   žalovaného,   tvrdil,   že je   mu „zrejmé, že ide o križovatku tak, ako je definovaná v Cestnom zákone“ (hoci križovatka v cestnom zákone definovaná nie je; jej všeobecná definícia je v zákone č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a Najvyšší súd SR sa stotožnil s tvrdením krajského súdu bez toho aby ktorýkoľvek súd alebo správny orgán, ktorý o veci rozhodoval, dal vec posúdiť napr. znalcovi v príslušnom odbore (či sú predmetné reklamné zariadenia v križovatke alebo rozhľadovom poli: Križovatka je miesto,   kde   sa   pozemné   komunikácie   v   pôdorysnom   priemete   pretínajú   alebo   stýkajú a aspoň dve z nich sú navzájom prepojené (čl. 8.11 STN 73 6100 Názvoslovie pozemných komunikácií).   Hranica   križovatky   je   čiara   spájajúca   krajné   body   priečnych   rezov križujúcich sa komunikácií v mieste, kde sa mení ich pôvodný priečny rez na konštrukčné usporiadanie križovatky (čl. 8.11 a 8.47 STN 73 6100 Názvoslovie pozemných komunikácií). Odvolací   súd   napriek   tomu,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   v   rozpore   s   iným právoplatným rozsudkom   iného súdu,   čím vec   nesprávne   právne posúdil, nezrušil   jeho rozhodnutie.   Vysvetlením   pojmu   záväzné   stanovisko   v   konaní   stavebného   úradu a oprávnenosťou dotknutých orgánov podávať záväzné stanoviská v konaní sa zaoberá napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č. 24S/24/2011-32, Najvyšší súd SR v rozsudku č. 7Sžp/10/2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 6S/53/2013-58 alebo Krajský súd v Košiciach v rozsudku č. 6S/52/2013-39.

Konanie   o   predĺžení   platnosti   povolenia   reklamných   zariadení   nebolo   ako   druh konania   zadefinované   ani   procesné   upravené   stavebným   zákonom.   Nejde   v   ňom o povoľovanie nových reklamných zariadení, ktoré sa procesné riadilo, v súlade s § 73 stavebného   zákona,   ustanoveniami   oddielu   4   stavebného   zákona.   Konanie   o   predĺžení platnosti povolenia, keďže nie je upravené v stavebnom zákone, malo byť procesné vedené podľa ustanovení správneho poriadku (§ 18, § 19, § 21, § 27, § 46, § 47 správneho poriadku); výsledkom procesu v prípade predĺženia platnosti povolenia je nepomenované rozhodnutie o predĺžení platnosti povolenia pôvodného rozhodnutia (viď § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.). Aj samotné označenie tohto konania

- „o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení“ ako aj forma konania boli iba vytvorené správnymi orgánmi, keďže stavebný zákon ho neupravuje a prax si vyžiadala potrebu predlžovať dobu trvania reklamných zariadení. Keďže sú to jestvujúce reklamné zariadenia, ktoré už komplexne povolené boli a nedošlo k žiadnej zmene na nich, v prostredí a   okolí   reklamných   zariadení   ani   k   žiadnej   podstatnej   zmene   zákona,   nemožno   ich povoľovať   ako   nové   reklamné   zariadenia   s   novými   vyjadreniami.   Stavebný   zákon   až s účinnosťou od 02.01.2015 pozná pojem „zmena doby trvania reklamnej stavby“ (§ 67 ods. 4) a podľa názoru Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR v konaní o   zmene   doby   trvania   dočasnej   stavby   stavebný   úrad   posudzuje   len   doklady,   ktoré stavebníka oprávňujú predĺžiť dobu trvania stavby.

Odhliadnuc od tohto názoru, že konanie o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení   nemalo   byť   vedené   podľa   ustanovení   stavebného   zákona,   sme   už   v   žalobe konštatovali, že ani v konám o povolení reklamných zariadení, vedených podľa ustanovení stavebného zákona, nemali byť Krajské riaditeľstvo policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát   ani   Krajský   úrad   pre   cestnú   dopravu   a   pozemné   komunikácie   v   Prešove dotknutým orgánom, nemali vydávať záväzné stanoviská a teda nebol dôvod, aby z nich stavebný úrad pri rozhodovaní vychádzal.»

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní veci prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci prijal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   miesto podnikania ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/16/2014 zo dňa 03.03.2015porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/16/2014 zo dňa 03.03.2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, miesto podnikania

, priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 € za 2 úkony právnej pomoci á 139,83 € + 2 x režijný paušál á 8,39 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet ⬛⬛⬛⬛ do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva označené v petite sťažnosti, zaručené ústavou a dohovorom, nepreukázal však   dôkazy   o porušení   základných   práv   a slobôd,   a preto   je   jeho   sťažnosť   aj   zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V   rámci   predbežného   prerokovania   veci   ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti konštatuje, že podanie sťažovateľa neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručil žiadne písomné podklady.

Ústavný súd v nadväznosti na to pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľa   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a   preto   má   mať vedomosť o potrebe splnenia zákonom predpísaných náležitostí, ústavný súd jeho sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015