znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 497/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu   v Košiciach spisových   značiek: 5 Co 413/2013 (Rvp 3404/2014), 5 Co 397/2013 (Rvp 3405/2014), 5 Co 411/2013 (Rvp 3408/2014) a 5 Co 326/2013 (Rvp 3410/2014) z 29. novembra 2013; 5 Co 390/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 3406/2014 a Rvp 3407/2014), 2 Co 599/2013 z 23. decembra 2013 (Rvp 3409/2014), 6 Co 284/2013 (Rvp 3411/2014) a 6 Co 308/2013 (Rvp   3412/2014)   z 30.   decembra   2013;   4   Co   232/2013   z 2.   septembra   2013 (Rvp 3413/2014) a 2 Co 144/2013 z 27. decembra 2013 (Rvp 3414/2014), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 3404/2014,   Rvp   3405/2014,   Rvp   3406/2014,   Rvp   3407/2014, Rvp 3408/2014,   Rvp   3409/2014,   Rvp   3410/2014,   Rvp   3411/2014,   Rvp   3412/2014, Rvp 3413/2014 a sp. zn. Rvp 3414/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 497/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   31.   marca   2014 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniach vedených Okresným súdom Spišská Nová Ves, Okresným súdom Trebišov a Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej   škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke   uvedenú   škodu   a nemajetkovú   ujmu   spôsobili.   Na   základe   uvedeného sťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k vylúčeniu   okresných   súdov   a spory   budú   prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   v žalobných   návrhoch   okresné súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných súdov“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietky zaujatosti.   Na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,   podstatou   ktorých   bolo   jej tvrdenie   o nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniami krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e)svojím   rozhodnutím   porušil   bez   uvedenia   dôvodov   ustálenú   rozhodovaciu   prax Najvyššieho súdu SR.“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).   Napriek   uvedenému   okresné   súdy   aj   krajský   súd   prejavy   vôle   sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   tiež   poukázala   na   rozhodnutia   iných   všeobecných súdov,   ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa.

Rovnako   tak   sťažovateľka   nesúhlasí   s   tým,   ako   krajský   súd   v   napadnutých uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresné súdy jej uložili povinnosť poskytnúť   finančné   plnenie   štátu   bez   práva   štátu   na   takéto   plnenie,   čím   došlo k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutými   uzneseniami,   zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorými potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako   aj   z odvolaní   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   sťažovateľka   námietku   zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov   zákona,   tvoriaceho   prílohu   zákona   č.   71/1992   Zb.“. Proti   týmto   uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, a okrem iného uviedla, že už „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP)“. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia okresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomenia o skutočnostiach   týkajúcich   sa   toho-ktorého   okresného   súdu,   ktorý   má   v jej   právnych veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil   sťažovateľke škodu,   pričom   jej upovedomenia   nemožno posúdiť   ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval na námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“   a   tiež   vec   správne   právne   posúdili   podľa   príslušných   ustanovení   zákona č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd   považuje   zákonný   a ústavne   akceptovateľný,   pretože   miera   interpretácie   a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   dohovoru.   Skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama   osebe   nezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z pohľadu   ústavného súdu   je   podstatné   to,   či   okresné   súdy   a krajský   súd   ústavne   súladným   spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Takisto   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktoré súvisia   s   tým,   že   nemal   byť vyrubený   súdny   poplatok   za   námietku   zaujatosti   v   tomto konaní,   pretože   vecné   oslobodenie   občianskeho   súdneho   konania   od   súdneho   poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť   súdny   poplatok   za   vznesenú   námietku   zaujatosti   (m.   m.   II.   124/2011),   na   čo poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu   a   kolégiám,   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   súčasťou   systému   všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného práva   alebo   slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade   napadnutých   uznesení   prejav svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti   podľa   § 25 zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).

II.2.2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a do   práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto   práv   po   prijatí   sťažností   na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   pri   predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   ako   celok   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014