znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 497/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného primátorom JUDr. P. H., P., právne zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 51/2011-163 z 10. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011   doručená   sťažnosť   M.   P.,   zastúpeného   primátorom   JUDr.   P.   H.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“), právne zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 51/2011-163 z 10. mája 2011 vo výroku, ktorým bolo zrušené uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 256/10-143 zo 16. marca 2011.

Sťažovateľ bol žalovaný o náhradu za užívanie nehnuteľnosti s príslušenstvom. Na základe odvolania žalobcu spoločnosť B., s. r. o.,   krajský súd ako súd odvolací zrušil uznesenie okresného súdu   v napadnutej   časti,   t. j. vo výroku o zastavení konania. Ako dôvod   zrušenia   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   uviedol   odvolací   súd „späťvzatie   žaloby žalobcom v konaní vedenom pod sp. zn.   14 C 256/2010,   pričom   k   späťvzatiu   uvedenej žaloby došlo skôr, než súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania vo veci pod sp. zn. 11 C 256/2010, resp. že k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo pojednávanie vo veci pod sp. zn. 14 C 256/2010“. Odvolací súd teda dospel k záveru, že z dôvodu späťvzatia žaloby vo veci sp. zn. 14 C 256/2010 už táto nepredstavuje prekážku začatej veci vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 11 C 256/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Odvolací súd na jednej strane preukázal v odôvodnení svojho uznesenia, že týmto jednotlivým procesným otázkam rozumie, ale na strane druhej, vyvodil záver, že späťvzatie žaloby   konvaliduje   vznik   prekážky   začatej   veci.   Táto   úvaha   o   zhojení   prekážky litispendencie   späťvzatím   žaloby   sa   javí   ako   neprípustná,   arbitrárna   a   v   rozpore s konštantnou judikatúrou.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   uznesenie   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa 21. 10.   2009,   sp.   zn.   I.   ÚS   320/09,   podľa   ktorého   prekážka   litispendencie   patrí k podmienkam konania a ak súd zistí, že v tej istej veci prebieha iné konanie, je povinný začaté   konanie   zastaviť;   rozhodujúcim   okamihom   pre   posúdenie   existencie   prekážky litispendencie je stav v čase začatia konania. Pre uvedenú prekážku súd musí neskoršie konanie zastaviť bez ohľadu na to, že navrhovateľ zobral návrh na začatie konania späť. Z vyššie citovaného uznesenia ÚS SR ďalej vyplýva, že účinky začatia konania sa totižto   prejavujú   v   oblasti   procesnej,   ako   aj   v   oblasti   hmotnoprávnej   (vecnej). Procesnoprávnym   účinkom   je   predovšetkým   vznik   procesnoprávneho   vzťahu   medzi žalobcom a tým, proti komu návrh smeruje. Vznik tohto procesnoprávneho vzťahu zakladá procesnú prekážku „ne bis in idem" (nie dvakrát o tom istom) pre vznik ďalšieho vzťahu na základe totožného návrhu, teda aj prerokovaniu a rozhodnutiu tejto veci.

Aj z ustanovenia § 83 O. s. p. jednoznačne vyplýva, že rozhodujúcim okamihom pre posúdenie, či pôjde o prekážku litispendencie alebo nie, je okamih začatia konania, t. j. deň, hodina, minúta, kedy bola žaloba doručená súdu, resp., deň, kedy bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.

Vzhľadom na to,   že prekážka začatej   veci   patrí k neodstrániteľným   nedostatkom podmienok   konania,   tento   nedostatok   nemôže   byť   zvrátený,   resp.   zhojený   dispozičným úkonom účastníka, akým späťvzatie žaloby nepochybne je.

Krajský   súd   v   Prešove   v   napadnutom   rozhodnutí   uvedené   otázky,   ktoré   boli predmetom   konania,   vyriešil   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa   argumentačne v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vyrovnal   s   inými,   resp.   odlišnými   právnymi   závermi vyslovenými v iných súdnych rozhodnutiach.“

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 05. 2011, č. k. 5 Co 51/2011-163 vo výroku, ktorým bolo zrušené uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa 16. 03. 2011, č. k. 11 C 256/10-143 vo výroku o zastavení konania, porušené boli.

Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 05. 2011, č. k. 5 Co 51/2011- 163   vo   výroku,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   Okresného   súdu   v   Prešove   zo   dňa 16. 03. 2011,   č.   k.   11   C   256/2010-143   vo   výroku   o   zastavení   konania   a   vec   vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy konania M. P. v celkovej sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. N., P. v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie o nesprávnosti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 51/2011-163 z 10. mája 2011, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 256/2010-108 z 11. januára 2011, ktorým súd toto konanie zastavil. Podľa názoru   sťažovateľa úvaha krajského   súdu   o   zhojení   prekážky   litispendencie   späťvzatím žaloby sa javí ako neprípustná, arbitrárna a v rozpore s konštantnou judikatúrou. Odvolací súd tak nekonal v súlade s princípom právnej istoty a porušil tým sťažovateľovo základné právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací súd po oboznámení sa so spisom sp. zn. 14 C/256/2010, ktorý sa pre tento účel   od   súdu   prvého   stupňa   vyžiadal,   zistil,   že   aj   v   uvedenej   veci   zobral   žalobca   dňa 03. 01. 2011 žalobu späť. Zo spisu ďalej vyplýva, že žalobca zobral žalobu vo veci sp. zn. 14 C/256/2010 späť skôr, než prvostupňový súd rozhodol o zastavení konania v tejto veci, t. j. vo veci sp. zn. 11 C/256/2010...

... Späťvzatie návrhu na začatie konania je dispozitívny procesný úkon účastníka konania, ktorým účastník konania realizuje svoje procesné právo. Jeho účinky znamenajú, že konanie sa skončí bez meritórneho rozhodnutia vo veci samej. Žalobca týmto svojim procesným   úkonom   disponuje   celým   konaním   a   dôsledkom   takéhoto   procesného   úkonu účastníka je buď zastavenie konania alebo pokračovanie v ňom.

Keďže vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 14 C/256/2010 došlo ku späťvzatiu žaloby voči žalovanému skôr, než by sa začalo pojednávanie (§ 96 ods. 3 O. s. p.), nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby je neúčinný, čo prvostupňový súd v napadnutom uznesení opomenul. Keďže súd prvého stupňa vo veci zastavil konanie pre prekážku litispendencie vo vzťahu k veci sp. zn. 14 C/256/2010, bolo potrebné vychádzať zo skutočností, vyplývajúcich z tejto veci.

Aj keď sa formálne javilo, že tu prekážka začatej veci je, v súvislosti so späťvzatím návrhu na začatie konania vo veci 14 C/256/2010 je potrebné poukázať na to, že k nemu došlo skôr, než sa začalo pojednávanie, preto účinky takéhoto úkonu (späťvzatia žaloby žalobcom) nemôže žalovaný zvrátiť. Absentuje tu totiž zákonný dôvod na taký postup súdu, ktorým   by   mal   tento   pokračovať   v   konaní.   Žalobca   vzal   žalobu   späť   pred   začatím pojednávania, preto súhlas žalovaného nebol potrebný a prípadný nesúhlas žalovaného by nebol   ani   účinný   a   nemohol   by   zabrániť   účinkom   späťvzatia   žaloby,   teda   zastaveniu konania. Súd prvého stupňa preto nemôže vo veci sp. zn. 14 C/256/2010 rozhodnúť inak, než zastavením konania.

V dôsledku takéhoto postupu je potom zrejmé, že vec sp. zn. 14 C/256/2010 nebude tvoriť vo vzťahu k veci sp. zn. 11 C/256/2010 prekážku začatej veci.“

Vo   vyjadrení   predsedu   kolégia   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   10131/2011   boli zopakované dôvody na rozhodnutie, uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia. Na ich základe odvolací súd ustálil, „že v dôsledku uvedených skutočností je potrebné považovať podanie skoršej žaloby, vedenej pod sp. zn. 14 C/256/2010 v súvislosti s jej následným späťvzatím   za   odstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania,   v   dôsledku   čoho   môže   súd prvého stupňa v súlade s citovaným ustanovením § 104 ods. 2 O. s. p. pokračovať v konaní v tejto veci“.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   neznamená právo   na   to,   aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku bráni začatie konania tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. V tomto ustanovení vyjadrená prekážka veci začatej (litispendencia) patrí k podmienkam konania, ktorých nedostatok súdu znemožňuje konať vo veci a rozhodnúť o veci, o ktorej už bolo skôr začaté konanie. Jej zmyslom je zabrániť tomu, aby v tej istej veci prebiehalo viac ako jedno konanie a bolo prijaté viac ako jedno meritórne   rozhodnutie.   Súd   musí   prekážku   začatej   veci   z   úradnej   povinnosti   odstrániť. Spravidla súd zastaví konanie o návrhu, ktorý bol podaný neskôr. Ak však súd v dôsledku právoplatného rozhodnutia zastaví skoršie konanie, nastane nová procesná situácia, v ktorej prekážka litispendencie odpadla, a pretože súd v skoršom konaní nerozhodol meritórne, iba procesne, nevznikla ani prekážka veci rozhodnutej.

Ústavný súd z podania a vyžiadaného spisu krajského súdu zistil, že na okresnom súde   boli   začaté   v   tej   istej   veci   dve   konania,   čo   v   čase   podania   neskoršieho   podania predstavovalo vadu v konaní. Na základe dispozičného úkonu vzatia späť žalobcu došlo neskôr k zastaveniu skôr začatého konania, čím bola vada v konaní zhojená. V tomto štádiu už teda namietaná vada v konaní nemohla mať za následok porušenie ústavou zaručených základných práv účastníkov konania. V čase, keď vo veci rozhodoval okresný súd a tiež aj krajský súd, prebiehalo na súde už len jedno konanie, tvrdená prekážka začatej veci už bola odstránená aj keď neprávoplatným rozhodnutím, otázku späťvzatia žaloby zo strany žalobcu nemožno   odvolať,   takže   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý proces v konaní, v ktorom vystupoval ako žalovaný.

Ústavný súd dospel k záveru, že v dobe rozhodovania súdu prvého i druhého stupňa bola už prekážka litispendencie odstránená. Krajský súd sa svojím postupom a rozhodnutím nedopustil sťažovateľom tvrdeného porušenia práva na spravodlivý proces, len rozhodol o tom, aby sa pokračovalo v neskoršie začatom konaní, pretože konanie, ktoré začalo ako prvé,   bolo   právoplatne   zastavené.   Ak   sa   sťažovateľ   odvoláva   na   rozhodnutie   sp.   zn. I. ÚS 320/09, v tomto prípade bola opačná situácia ako v preskúmavanom prípade, pokiaľ ide o späťvzatie žaloby.

Ústavný   súd   k   veci   dodáva,   že   všeobecný   súd   správne   vykladal   a   používal ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   súlade   s   účelom   základného   práva na spravodlivé   konanie.   V   súlade   s   §   1   procesnej   normy   postupoval   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania, a poskytnúť   tak   materiálnu   ochranu   zákonnosti.   V   rozpore   s   požiadavkou   materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci môže byť aj príliš formalistický výklad práva, čo môže mať   za   následok   porušenie   ústavných   princípov   práva   na   spravodlivý   proces, v posudzovanom prípade napr. v podobe odňatia práva konať pred súdom.

Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v   predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľom   označenými   základnými   právami,   a   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011