znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 496/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   DEKODO   s.   r.   o.,   Žitavská   14,   Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Tomášek, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 78/2014-49 z 13. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti DEKODO s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2015 doručená   sťažnosť   spoločnosti   DEKODO   s.   r.   o.,   Žitavská   14,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 20 ods. 1 ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 5 S 78/2014-49 z 13. januára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka si nárokuje nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie štvrtého štvrťroka 2013. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula 11. marca 2014, avšak nadmerný odpočet sťažovateľke vrátený nebol. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) na základe oznámenia o daňovej kontrole na   zistenie   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   alebo   jeho   časti č. 9104404/5/786820/2014 (ďalej len „oznámenie“) začal u sťažovateľky 7. marca 2014 daňovú kontrola. Podľa sťažovateľky má oznámenie závažné nedostatky, ktoré spôsobujú jeho ničotnosť a v konečnom dôsledku vedú k nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy do   jej   práv.   Preto   sa   návrhom   doručeným   krajskému   súdu   14.   apríla   2014   domáhala v zmysle   §   250v   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   ochrany   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy spočívajúcim v nezákonnom výkone daňovej kontroly a v nezákonnom zadržiavaní nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2013.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 78/2014-49 z 13. januára 2015 návrh sťažovateľky zamietol ako neprípustný. Podľa sťažovateľky krajský súd uvedeným rozhodnutím porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Tvrdenie o porušení svojich základných práv odôvodňuje sťažovateľka takto:

«Sťažovateľ v žalobe v konaní vedenom pod sp. zn. 5S/78/2014 uviedol nasledovné argumenty, prečo považuje výkon daňovej kontroly odporcom u sťažovateľa a zadržiavanie nadmerného odpočtu na DPH odporcom za nezákonný zásah orgánu verejnej správy:

1.   Nedostatkom   je   spätné   určenie   dňa   začatia   daňovej   kontroly   na   dátum   pred doručením Oznámenia o daňovej kontrole sťažovateľovi. Oznámenie o daňovej kontrole nemá vo všeobecnosti charakter správneho rozhodnutia, ale jednoznačne ide o právny úkon. Z povahy tohto úkonu vyplýva, že ide o jednostranný adresný právny úkon, ktorý môže vyvolať právne účinky až okamihom jeho doručenia adresátovi tohto právneho úkonu. V zmysle ust. § 43a ods. 2 a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle vyjadrený jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Oznámenie podal odporca na poštovú prepravu dňa 05.03.2014 a už vtedy bolo úplne zrejmé, že Oznámenie bude sťažovateľovi doručené až po dni určenom ako začiatok daňovej kontroly v Oznámení. Začiatok a trvanie daňovej kontroly má za následok vznik celého katalógu povinností a práv pre daňový subjekt a podľa ust. § 46 zákona č. 563/2009 Z. z. nie je prípustné, aby daňová kontrola prebiehala bez vedomosti kontrolovaného subjektu. Určenie dňa začatia kontroly pred dátum, kedy sa kontrolovaný subjekt o kontrole dozvedel, resp. mohol dozvedieť je nezákonným   postupom.   Ak   chcel   odporca   začať   daňovú   kontrolu   okamžite,   mal   na   to zákonom ustanovený postup, ktorým je spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly. Tento postup však odporca nevyužil. Podľa ust. § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., ktoré sa vzťahuje na daňovú kontrolu všeobecne, sa lehoty ohľadom stanovenia začiatku daňovej kontroly počítajú od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

2.   Odporca   v   Oznámení   stanovil   lehotu   na   predloženie   dokladov   nezákonným spôsobom, keď sťažovateľovi určil pod hrozbou sankcií lehotu 0 dní od začatia daňovej kontroly na ich predloženie. Zákon č. 563/2009 Z. z. neumožňuje neposkytnúť lehotu na predloženie   dokladov,   pričom   lehota   0   dní   fakticky   znamená   uloženie   nesplniteľnej požiadavky. Podľa ust. § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. musí byť poskytnutá primeraná lehota na predloženie dokladov, odporca predloženie nemôže požadovať okamžite. Odporca teda neurčil žiadnu lehotu napriek tomu, že mal takúto zákonnú povinnosť. V zmysle ust. § 27 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. je možné určiť lehotu kratšiu ako 8 dní, iba pre jednoduché úkony alebo osobitne naliehavé úkony a aj to len vo výnimočných prípadoch. Ani jedna podmienka nie je v tomto prípade splnená. Navyše aj keby tieto podmienky pre určenie kratšej lehoty splnené boli, nemohla by byť lehota stanovená, tak ako to urobil odporca, t. j. fakticky žiadna. Poskytnutie lehoty 0 dní totiž znamená, že lehota nebola vôbec poskytnutá. Oznámenie odporcu tak má nedostatky, ktoré spôsobujú jeho ničotnosť, resp. neplatnosť. Ničotný úkon sa z právno-teoretického pohľadu považuje za neexistujúci úkon. Neplatný právny úkon je existujúci právny úkon, na ktorý však objektívne právo neviaže   tie   právne   následky,   ktoré   spája   s   platným   právnym   úkonom.   Dôsledné právnoteoretické   zaradenie   tohto   konkrétneho   úkonu   nie   je   potrebné,   pretože   v   oboch prípadoch Oznámenie nemá za právny následok začatie daňovej kontroly. Odporca žiadny iný úkon, s ktorým zákon spája začatie daňovej kontroly nevykonal.

3. Aj v prípade, že by Oznámenie nebolo vadné v takej miere, aby bolo ničotným, resp. neplatným právnym úkonom, jeho účinky nemohli nastať skôr ako dňa 14.03.2014, kedy   bolo   doručené   sťažovateľovi.   To   znamená,   že   aj   keby   Oznámenie   bolo   spôsobilé na vyvolanie následku spočívajúcom v začatí daňovej kontroly, daňová kontrola nemohla začať   skôr   ako   dňa   14.03.2014.   Lehota   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   uplynula dňa 11.03.2014.   Odporca   sťažovateľovi   dodnes   nadmerný   odpočet   nevrátil.   Stav,   ktorý svojim konaním odporca spôsobil a ktorý trvá, je vážnym zásahom do celého katalógu práv sťažovateľa   počnúc   právom   na   majetok   zakotvenom   v   čl.   20   Ústavy   SR   a   právom na podnikanie zakotvenom v čl. 35 Ústavy nekončiac.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Odporca nemôže zadržiavať nadmerný odpočet po lehote stanovenej v ust. § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Konanie odporcu je mimo medzí zákona a je tak v rozpore aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

KS BA ani v najmenšom nereagoval na argumenty sťažovateľa 1, 2 a 3 napriek tomu že išlo o námietky smerujúce k samej podstate veci.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.01.2015, č. k. 5S 78/2014-49 trpí závažnými   vadami   odôvodnenia   takej   intenzity,   že   ich   dôsledkom   je   porušenie   práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje aby ústavný súd vyniesol vo veci jej sťažnosti tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 13.01.2015, č. k. 5S 78/2014-49 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.01.2015, č. k. 5S 78/2014-49 sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   boli   porušené   jej základné práva označené v petite jej sťažnosti, zaručené ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovateľka   v   návrhu   na   začatie   konania   pred   krajským   súdom   tvrdila,   že oznámenie   daňového   úradu   o   začatí   daňovej   kontroly   je   ničotné   v   dôsledku   spätného určenia dňa začatia daňovej kontroly a nezákonnému stanoveniu lehoty na predloženie dokladov   v   rozsahu   0   dní.   Preto   považuje   daňovú   kontrolu   spolu   s   nezákonným zadržiavaním   predmetného   nadmerného   odpočtu   na   DPH   za   nezákonný   zásah   orgánu verejnej správy.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplývajú určité pochybenia správneho orgánu týkajúce sa stanovenia lehoty na predloženie dokladov, ktoré daňový úrad riešil telefonickým rozhovorom so sťažovateľkou, v ktorom ju upozornil na mylne nesprávne uvedenú   lehotu,   ktorá   mala   byť   správne   stanovená   na   8   dní   od   doručenia   oznámenia, a oznámil   jej,   že   termín   na   odovzdanie   dokladov   bude   dohodnutý   dodatočne. Z telefonického   rozhovoru   bol   spísaný   úradný   záznam,   ktorý   bol   súčasťou administratívneho   spisu.   Z   rozhodnutia   tiež   vyplýva,   že   deň   začatia   daňovej   kontroly uvedený v oznámení o daňovej kontrole (7. marec 2014) nie je skorší ako deň, kedy bola zásielka daná na poštovú prepravu (5. marec 2014). Prvý (neúspešný) pokus o jej doručenie sa uskutočnil 7. marca 2014. Sťažovateľka si zásielku prevzala osobne 14. marca 2014. Samotná daňová kontrola bola v období rozhodovania krajského súdu o návrhu sťažovateľky prerušená z dôvodu, že daňový úrad požiadal príslušné inštitúcie v Maďarskej republike o výmenu informácií.

Krajský súd zaujal k námietkam sťažovateľky takéto stanovisko: „Na tomto mieste je treba ozrejmiť, čo je zmyslom a cieľom konania podľa § 250v O. s. p. a aké sú jeho zákonné limity. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo   proti   nej   alebo   v   jeho   dôsledku   bol   proti   nej   priamo   vykonaný.   Takéto   súdne konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušení práva navrhovateľa a prípadne i v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním. Cieľom tohto konania je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb pred takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy, ale   spočívajú   vo   faktickej   činnosti   proti   nej.   Pritom   pod   nezákonným   zásahom   treba rozumieť   tak   aktívne   konanie   vykazujúce   znaky   bezprostredného   zásahu,   pokynu,   či donútenia zameraného priamo proti poškodenému, resp. proti nemu priamo vykonaného, ale aj nekonanie. Charakteristickým znakom nezákonného zásahu je aj to, že ním vyvolané účinky na poškodeného sú definitívne a teda inými prostriedkami nápravy ako súdnym donútením   neodstrániteľné.   Neprípustný   je   taký   návrh,   ktorý   smeruje   proti   zásahu, na elimináciu ktorého však neboli vyčerpané iné zákonom prípustné prostriedky.

Je treba zdôrazniť i tú skutočnosť, že právomoc súdu k zásahu do konfliktu medzi verejnou správou a jednotlivcom nastupuje len subsidiárne a len tam, kde iná právna možnosť   ochrany   chýba.   Pre   otázku   prípustnosti   návrhu   a   konania   o   ochrane   pred nezákonným zásahom je rozhodujúce, či zásah bol realizovaný v rámci riadne zahájeného správneho   konania,   ktoré   bude   ukončené   vydaním   rozhodnutia,   alebo   mimo   rámca akéhokoľvek správneho konania.

V danom prípade je nesporné, že daňová kontrola u navrhovateľa ako daňového subjektu začala a bola zahájená vydaním a doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly zo   dňa   28.02.2014   č.   910444/5/786860/2014   a   toto   konanie   bude   ukončené   vydaním rozhodnutia správcu dane. Potom návrh doručený súdu dňa 14.04.2014 vo veci konania na ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy tak ako si ho navrhovateľ voči súdu uplatnil, je treba považovať za neprípustný. V danej veci s ohľadom na uvedené okolnosti sa navrhovateľ môže domáhať ochrany svojich práv podaním žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p., v ktorej vymedzí všetky námietky, pre ktoré sa domnieva, že postup správcu dane trpel takými vadami, ktoré môžu privodiť nezákonnosť rozhodnutia. Uvedené napokon vyplýva i z judikatúry Najvyššieho súdu správneho ČR, ktorý napríklad v rozsudku zo dňa 13.02.2014, č. k. 7Aps 2/2013-35 jednoznačne vyslovil, že v konaní o žalobe   na   ochranu   pred   nezákonným   zásahom   nemožno   preskúmavať   zákonnosť jednotlivých   procesných   úkonov   vykonávaných   správnym   orgánom   v   riadne   zahájenom správnom   konám.   V   prípade,   že   by   bol   súdny   prieskum   takýchto   procesných   úkonov prípustný, správne súdy by týmto spôsobom zasahovali do správneho konania pred jeho ukončením a neprípustné by ovplyvňovali rozhodovaciu činnosť správneho orgánu. Z judikatúry NSS ČR (napríklad rozsudok zo dňa 04.08.2005, č. k. 2Aps 3/2004-42, publ. pod č. 720/2005 Sb.NSS) vo vzťahu medzi žalobou proti rozhodnutiu (aj postupu) a žalobou   proti   nezákonnému   zásahu   správneho   orgánu   vyplýva   priorita   žaloby   proti rozhodnutiu a neprináleží účastníkovi správneho konania ani právo voľby, ktorú z týchto žalôb bude považovať za výhodnejšiu a ktoré konanie bude podanou žalobou iniciovať. V predmetnej veci niet pochybnosti v tom, a administratívny spis to súdu bezosporu osvedčuje, že v prípade navrhovateľa sa jedná o proces daňovej kontroly začatej vydaním a doručením   Oznámenia   zo   dňa   28.02.2013.   So   zreteľom   na   vyššie   povedané   potom predmetný   návrh   navrhovateľa   nemožno   považovať   za   prípustný   v   komplexnosti uplatneného petitu, a preto súd tento podľa § 250v ods. 4 O. s. p. zamietol.“

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné. V posudzovanom konaní   rozhodoval   všeobecný   súd   o   návrhu   podľa   §   250v   OSP   a   jeho   úlohou   bolo preskúmať,   či   navrhovateľom   konkrétne   označeným   postupom   daňového   úradu   došlo   k nezákonnému   zásahu   do   práv   a   chránených   záujmov   navrhovateľa,   resp.   že   tento   bol ukrátený na svojich právach a chránených záujmoch.

V   zmysle   judikatúry   v   správnom   súdnictve   (napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžz/2/2011) Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v OSP   pojem  ,,nezákonný   zásah“   nedefinuje;   jeho   definíciu   neobsahuje   ani   iný   zákon. Judikatúra považuje za nezákonný zásah, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej   moci   proti   subjektívnym   právam   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   taký   postup orgánu   verejnej   správy   alebo   jeho   činnosť,   úkon,   pokyn,   prípadne   nečinnosť,   ktorý predstavuje priamy zásah do subjektívnych práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Samotný zásah   pozostáva   obvykle   z   určitých   faktických   úkonov   orgánov   verejnej   správy,   jeho jednotlivých zamestnancov uskutočňovaných v rámci správneho konania, ale aj mimo neho. Dôvod na uskutočnenie takýchto faktických úkonov býva rôzny. V zmysle ustanovenia § 250v ods. 3 OSP je potrebné na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom vyčerpať   všetky   ostatné   prostriedky   nápravy,   ktoré   umožňujú   osobitné   predpisy. Sťažovateľka   využila   prostriedky   nápravy,   o   výsledku   prešetrenia   ktorých   upovedomilo sťažovateľku Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky listom č. 1300210/1/463799/2014 z 20. októbra 2014 s tým, že jej námietku uznalo za neopodstatnenú.

Krajský súd nemal pochybnosti o tom, že u sťažovateľky prebieha riadny proces daňovej kontroly, ktorej súdny prieskum by znamenal neprípustný zásah a ovplyvňovanie rozhodovacej   činnosti   správneho   orgánu.   Preto   sa   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či sťažovateľkou tvrdené pochybenia daňového úradu dosiahli intenzitu nezákonného zásahu orgánu   verejnej   správy.   V   prípade   pre   sťažovateľku   nepriaznivého   výsledku   daňovej kontroly jej totiž náš právny poriadok poskytuje   účinný prostriedok ochrany v podobe žaloby   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v   ktorej   môže uplatniť aj námietky vadnosti oznámenia o začatí daňovej kontroly a ďalšie svoje námietky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá   tvorí   súčasť   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   tvorí   súčasť   takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom interpretovaná   platná   a   účinná   právna   norma   (m.   m.   II.   ÚS   249/04,   IV.   ÚS   23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

Zo   sťažnosti   vyplýva   nespokojnosť   sťažovateľky   so   spôsobom   aplikácie,   resp. neaplikácie ustanovenia § 250v OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa aplikácie dotknutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zmyslu pojmu „nezákonný zásah“ nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. S poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom rozsudku možno považovať za ústavne konformný a zodpovedajúci doterajšej judikatúre všeobecných súdov.

Na   základe   uvedených   okolností   možno   považovať   relevantnú   časť   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky za   ústavne akceptovateľnú, t. j. nemožno z nej vyvodiť také pochybenia, ktoré by signalizovali zásah do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj označené právo, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd takéto porušenie nekonštatoval, odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015