znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 495/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 32 K 33/2010-23 z 11. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   32   K/33/2010-23   z   11.   júla 2012   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   návrh   sťažovateľa   na   vyhlásenie konkurzu na dlžníka D. s. r. o., M. (ďalej len „dlžník“), z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal pohľadávky   odôvodňujúce   platobnú   neschopnosť   dlžníka,   keď   nepredložil   doklady preukazujúce, že ako veriteľ vyzval dlžníka na zaplatenie pohľadávky v zmysle § 11 ods. 3 v spojení s § 12 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Pred vydaním napadnutého uznesenia okresný súd uznesením č. k. 32 K/33/2012-13 z 22. júna 2012 vyzval sťažovateľa na predloženie písomnej výzvy, ktorou sťažovateľ   alebo   druhý   veriteľ   označený   sťažovateľom   vyzval   dlžníka   na   zaplatenie pohľadávky uvedenej v návrhu na vyhlásenie konkurzu. Sťažovateľ na základe tejto výzvy okresného súdu ako dôkaz doručenia takejto výzvy predložil platobný rozkaz Okresného súdu Košice I z 22. októbra 2010 sp. zn. 9 Rob/154/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 13. novembra 2010, ako aj upovedomenie o začatí exekúcie z 29. marca 2011,   exekučný   príkaz   na vykonanie   exekúcie   z   19.   apríla   2011   a   oznámenie   o   stave exekučného konania zo 4. mája 2011.

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd v jeho konkurznej veci právne pochybil, pretože nebol daný dôvod na to, aby ho vyzýval na doplnenie návrhu, a už vôbec nie, aby ho odmietol z dôvodu, že doručený platobný rozkaz nepovažoval za výzvu dlžníkovi v zmysle ustanovení   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zákon o konkurze a reštrukturalizácii nijako nešpecifikuje spôsob, akým má veriteľ dlžníka vyzvať na zaplatenie pohľadávky, zakotvuje len písomnú formu takejto výzvy. Sťažovateľ tvrdí, že „platobný rozkaz vydaný súdom sám o sebe preukazuje, že dlžník bol riadne zo strany mojej osoby   ako   veriteľa   písomne   vyzvaný   na   zaplatenie,   a   to   okrem   predžalobnej   výzvy,   aj prostredníctvom   samotného   platobného   rozkazu,   ktorý   bol   dlžníkovi   ako   žalovanému doručený spolu s mojou žalobou.

Mám za to, že samotný platobný rozkaz je forma výzvy veriteľa voči dlžníkovi, ktorá v každom   prípade   plní   účel   ustanovenia   §   11   ods.   3   ZoKR,   Z   uvedených   dôvodov nepovažujem   postup   súdu,   ktorým   zamietol   môj   návrh   zo   dňa   7.   júna   2012   z   dôvodu nedodržania   dikcie   ustanovenia   §   11   ods.   3   ZoKR   za   opodstatnený,   keď   z   mnou predložených dôkazov do konkurzného konania jasne vyplýva, že platobný rozkaz musel byť dlžníkovi riadne doručený, keďže sa tento stal právoplatný a Občiansky súdny poriadok nepripúšťa   náhradné   doručovanie   platobného   rozkazu   (okrem   zmenkového   platobného rozkazu)...

Účelom zakotvenia povinnosti veriteľa adresovať dlžníkovi písomnú výzvu v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR je eliminácia takých prípadov, kedy by veritelia podávali návrhy   na   vyhlásenie   konkurzu   bez   toho,   aby   bol   dlžník   preukázateľne   informovaný   o svojom   záväzku   a   dostal   možnosť   tento   záväzok   splniť.   Pritom   nie   je   podstatné,   akým spôsobom   bol   dlžník   informovaný   o   pohľadávke   a   vyzvaný   na   jej   uhradenie.   Nie   je podstatné,   či   bol   vyzvaný   prostredníctvom   neformálnej   výzvy   na   zaplatenie   alebo prostredníctvom platobného rozkazu, ktorý v tomto prípade považujeme za kvalifikovanú výzvu.“.

Sťažovateľ považuje spôsob, akým konajúci súd vyložil a následne aplikoval § 11 ods.   3   zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii   za   mechanickú   a   formalistickú   aplikáciu právnej   úpravy,   ktorá   nezodpovedá   ústavným   požiadavkám   na   aplikáciu   práva.   Svoju argumentáciu podopiera odkazom na judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/2010), resp. Ústavného   súdu   Českej   republiky   (napr.   IV.   ÚS   1735/07,   PL.   ÚS   33/97).   Rovnako poukazuje   na   formalizmus   okresného   súdu   pri   vyhodnocovaní   skutočnosti,   že   ani upovedomenie   o   začatí   exekúcie   nemožno   považovať   za   výzvu   na   plnenie   v   zmysle označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tejto súvislosti uvádza, že nútený „výkon tohto súdneho rozhodnutia je predovšetkým realizáciou môjho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy (viď napr. III. ÚS 266/07). Preto   Upovedomenie   o   začatí   exekúcie   je   potrebné   považovať   za   ďalšie   pokračovanie procesu vymáhania mojej pohľadávky voči dlžníkovi a je len ďalším dôkazom, toho, že bolo učinené zadosť zákonnej dikcii ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR a že bol dlžník dostatočne informovaný o mojej pohľadávke a vyzvaný na jej zaplatenie...

Mám za to, že postupom a rozhodnutím porušovateľa, t. j. Okresného súdu Nitra bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Podotýkam,   že   v   uznesení   zo   dňa   22.   júna   2012   naviac   konajúci   súd   svoje rozhodnutie o odmietnutí môjho návrhu vôbec neodôvodnil. Súd sa iba obmedzil na citáciu ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR bez toho, aby vysvetlil, prečo platobný rozkaz nepovažuje za dostatočný   dôkaz   v   zmysle   predmetného   ustanovenia   a   uviedol   o   aké   ďalšie   dôkazné prostriedky mám svoj návrh doplniť, aby som vyhovel požiadavke súdu formulovanej v uznesení. Takéto uznesenie možno označiť ako svojvoľné, arbitrárne a týmto postupom mi konajúci súd fakticky odňal moje právo konať pred súdom. V uznesení zo dňa 11. júla 2012 súd vec celkom zjavne nesprávne právne posúdil a neumožnil mi tak realizovať práva, ktoré mi vyplývajú zo ZoKR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   46   Ústavy Slovenskej republiky a   podľa   článku   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   základných   práv   a slobôd bolo porušené v konaní Okresného súdu Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 32 K 33/2012.

Okresný   súd   Nitra   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € a nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania vo výške 323,50 €, s tým, že trovy konania uhradí priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa, všetko do dvoch (2) mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   vyplývať   aj   z   ústavne nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na   prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka konania   pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s výkladom § 11 ods. 3 v spojení s § 12 ods.   2 a 14 ods.   1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vykonaným okresným súdom v jeho právnej veci, predovšetkým s „formalistickým prístupom“ okresného súdu, ktorý   nepovažoval   doložený   platobný   rozkaz   ukladajúci   dlžníkovi   zaplatenie   peňažnej pohľadávky, resp. upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie takejto pohľadávky za výzvu na jej zaplatenie podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

V   zmysle   §   12   ods.   2   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   návrh   veriteľa na vyhlásenie   konkurzu   musí   obsahovať   aj   skutočnosti,   z   ktorých   možno   odôvodnene predpokladať   platobnú   neschopnosť   dlžníka,   ako   aj   označiť   svoju   pohľadávku   30   dní po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. K návrhu je veriteľ povinný pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku označenú v návrhu, pričom označené ustanovenie ďalej bližšie konkretizuje, ktorými listinami môže navrhovateľ pohľadávku doložiť.

Podľa   § 14 ods.   1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak súd zistí,   že návrh na vyhlásenie   konkurzu   spĺňa   zákonom   ustanovené   náležitosti,   najneskôr   do   15   dní   od doručenia   návrhu   rozhodne   o   začatí   konkurzného   konania.   Inak   v   rovnakej   lehote uznesením navrhovateľa poučí o nedostatkoch návrhu a vyzve ho, aby tieto nedostatky v lehote 10 dní odstránil. Ak tak navrhovateľ neurobí, súd návrh odmietne najneskôr do 15 dní po tom, čo uplynula lehota na odstránenie nedostatkov. Inak v rovnakej lehote rozhodne o   začatí   konkurzného   konania.   Voči   uzneseniu   o   odmietnutí   návrhu   odvolanie   nie   je prípustné. Uznesenie o začatí konkurzného konania alebo uznesenie o odmietnutí návrhu súd doručí navrhovateľovi a dlžníkovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd nezverejňuje v Obchodnom vestníku.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „Súd zistil, že návrh na vyhlásenie konkurzu podaný navrhovateľom – veriteľom nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti.

Súd   zistil,   že   navrhovateľ   nepreukázal   pohľadávky   odôvodňujúce   platobnú neschopnosť dlžníka, keď nepredložil doklady preukazujúce, že veriteľ, ktorému je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku viac ako 30 dní, vyzval dlžníka na zaplatenie pohľadávky v zmysle § 12 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 3 ZoKR.

Navrhovateľ súdu predložil Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 29. 3. 2011 vydané   v   exekučnom   konaní   oprávneného   -   navrhovateľa   voči   povinnému   -   dlžníkovi súdnym   exekútorom   JUDr.   Mgr.   Andrejom   Dembickým.   Podľa   záveru   súdu   za   výzvu v zmysle § 11 ods. 3 ZoKR v žiadnom prípade nemožno považovať výzvu súdneho exekútora na zaplatenie formulovanú v upovedomení o začatí exekúcie, nakoľko exekútor nie je osoba splnomocnená veriteľom na vymáhanie pohľadávky veriteľa, teda nekoná v mene veriteľa, ale je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych rozhodnutí. Navrhovateľ teda nepreukázal, že on alebo iný veriteľ označený v návrhu vyzval dlžníka na zaplatenie pohľadávky, s ktorou je 30 dní po lehote splatnosti.

Zo zisteného skutkového stavu veci súd konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal to, že možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka a to s poukazom na § 11 ods. 3 a 12 ods. 2 ZoKR.

Na základe uvedených skutočností súd rozhodol podľa § 14 ods. 1, veta tretia ZoKR tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka odmietol.“

Ústavný súd reagujúc na sťažovateľom formulované dôvody podania sťažnosti, ktoré spočívajú   v   spochybnení   výkladu   realizovaného   okresným   súdom,   predovšetkým pripomína,   že   jeho   úlohou   nie   je   pôsobiť   ako   tzv.   ďalšia   (mimoriadna)   inštancia všeobecného súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Výklad   a   aplikácia   zákonov   (v   danom   prípade   OSP)   patrí do právomoci   všeobecných   súdov,   a   pokiaľ   tento   výklad nie je   arbitrárny   a   je   náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   do   neho   zasahovať.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

V danom prípade okresný súd odmietol návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu nepreukázania jedného z predpokladov vyžadovaných označenými ustanoveniami zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii.   Dôvody   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   riadne a zrozumiteľne vysvetlil. K výhradám o formalistickom prístupe okresného súdu ústavný súd poznamenáva, že konštrukcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii v úvodnej fáze konania – t. j. pri rozhodovaní o tom, či sa konkurzné konanie začne alebo bude návrh na vyhlásenie   konkurzu   ešte   pred   jeho   začatím   odmietnutý   –   spočíva   na   zásade posudzovania   náležitostí   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   predovšetkým   po   formálnej stránke s cieľom vyhodnotiť, či návrh na vyhlásenie konkurzu je dostatočným podkladom na   začatie   konkurzného   konania,   ktoré   predchádza   vyhláseniu   samotného   konkurzu, prípadne vydaniu iného rozhodnutia, s ktorým zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta. Prípustnosť vyššej miery formalizmu pri skúmaní náležitostí návrhu odôvodňujú aj striktné (zákonom   určené)   lehoty, v   ktorých   má okresný   súd o   návrhu   na vyhlásenie konkurzu rozhodnúť, t. j. do 15 dní od doručenia návrhu, prípadne do 15 dní po tom, ako uplynula lehota   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   (§   14   ods.   2   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii). Navyše, pri posudzovaní únosnej miery formalizmu je vždy potrebné rozlišovať, či ide o procesné pravidlá (podmienky), alebo práva hmotnej povahy. Procesné podmienky, o ktoré ide v danom prípade, nemožno obmedzovať na splnenie účelu, teda materiálne. Súčasne sa žiada uviesť, že odmietnutím návrhu veriteľ nestráca právo podať nový   (skompletizovaný)   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   a   konajúci   súd   je   povinný navrhovateľovi   vrátiť   preddavok   na   úhradu   odmeny   a   výdavkov   predbežného   správcu zložený pred podaním návrhu, ktorý bol odmietnutý.

Ústavný súd konštatuje, že odmietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neboli sťažovateľom doložené listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že dlžník bol niektorým z veriteľov označeným v návrhu na vyhlásenie konkurzu písomne vyzvaný na zaplatenie splatných pohľadávok, aj keď   pri   ňom   posúdenie   zákonom   vyžadovaných   predpokladov   okresný   súd   vykonal z formálnych hľadísk, v konečnom dôsledku nedosahuje takú intenzitu, ktorá je potrebná na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   tým   ani na zrušenie   napadnutého   uznesenia   prostredníctvom   meritórneho   rozhodnutia   ústavného súdu.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu preto ústavný súd konštatuje,   že   okresný   súd   dostačujúco   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vychádzal z racionálnych argumentov, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a preto jeho závery možno z ústavného hľadiska považovať za udržateľné. Ústavný súd tiež poznamenáva, že v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej   činnosti   už   podobný   prípad   posudzoval,   pričom   aj   pri   ňom   dospel k obdobným právnym záverom (m. m. III. ÚS 85/2012).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu, ešte sama osebe viesť nemôže k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   realizovaná   interpretácia   dotknutých   právnych predpisov okresným súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti. Okresný súd v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich ústavne akceptovateľným spôsobom. Preto obsah napadnutého uznesenia neporušuje označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012