znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 495/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti P. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 C/214/08 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C/214/08   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   C/214/08 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. M. trovy konania v sume 261,82   €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov)   na   účet   advokáta JUDr. Mgr. Š. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS   495/2011   z   2.   novembra   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C/214/08.

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprS 453/2011 z 1. decembra 2011, súčasťou ktorého je vyjadrenie zákonného sudcu k veci. V ňom sa okrem   iného   uvádza: «V   úvode   svojho   vyjadrenia   poukazujem   na   svoje   doterajšie vyjadrenia k sťažnostiam navrhovateľa na prieťahy v konaní, ktoré sa nachádzajú v spisoch Okresného súdu Žilina spis. zn. 1 Sprs 391/2010, 1 Sprs 227/2011 a 1 Sprs 339/2011. Týchto vyjadrení sa v plnom rozsahu pridržiavam...

Za sudcu s pridelením na Okresný súd Žilina som bol prezidentom menovaný dňa 17. 01. 2007.

S odkazom na vyššie uvedené sa tak budem v ďalšom vyjadrovať len k obdobiu po 24. 08. 2011.

Dňa 08. 09. 2011 bolo uznesením Okresného súdu Žilina rozhodnuté o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného navrhovateľmi dňa 10. 08. 2011.

Keďže bolo podané navrhovateľmi aj proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, spis bol opätovne dňa 03. 11. 2011 predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o podanom odvolaní. Súčasne bol však vo veci nariadený termín pojednávania na 17. 01. 2012. V ďalšom by som sa chcel vyjadriť k tvrdeniu sťažovateľa, že pojednávanie dňa 18.   01.   2011   bolo   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   odporcov,   čím   mal   súd   opätovne spôsobiť   prieťahy   v   konaní.   Toto   tvrdenie   sťažovateľa   je   nepravdivé   a   hrubo   účelovo zavádzajúce.   Zo   zápisnice   z   uvedeného   pojednávania   vyplýva,   že   na   pojednávaní   bolo vyhlásené uznesenie, že súd bude pojednávať s odkazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj za neúčasti neprítomných účastníkov konania. Pojednávanie však bolo odročené z dôvodu, že na   začiatku   tohto   pojednávania   právny zástupca navrhovateľov   súdu   predložil   písomné návrhy, a to jednak na pripustenie vstupu L. D. do konania ako ďalšieho účastníka na strane odporcov (ako odporcu VII), a to s poukazom na to, že dňa 25. 03. 2009 došlo k prevodu vlastníckeho práva k jednej z nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, práve na L. D. a jednak na rozhodnutie súdu o pripustení zmeny návrhu. Keďže samozrejme L. D. na pojednávaní prítomná nebola (nebol na to žiadny dôvod), z dôvodu návrhu na jej vstup do konania, nemohla byť vec na pojednávaní vecne prejednaná. Treba poukázať na to, že právna skutočnosť, ktorá bola dôvodom procesných návrhov navrhovateľov sa stala dňa 25. 03. 2009, teda takmer dva roky pred dotknutým pojednávaním. Je teda zjavné, že práve vinou   navrhovateľov   pojednávanie   dňa   18.   01.   2011   muselo   byť   odročené   z   dôvodu rozhodnutia o predmetných procesných návrhoch (teda došlo k jeho zmareniu).

Za posledný rok tak bolo vo veci rozhodované: o návrhu navrhovateľov na vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcov, o návrhu navrhovateľa na pripustenie zmeny návrhu, o troch návrhoch navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia a o návrhu   odporcov   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   nariadeného   ešte   uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co/80/2009-57 zo dňa 20. 03. 2009. Spis sa tak neustále pohyboval medzi Okresným súdom Žilina a Krajským súdom v Žiline v dôsledku podaných odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina. O väčšine odvolaní už Krajský súd v Žiline rozhodol, pričom rozhodnutie prvostupňového súdu vždy potvrdil, resp. odvolanie odmietol...».

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd (zákonný sudca) vo svojom vyjadrení, čo sa týka chronológie procesných úkonov v roku 2011, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na previerku 21. decembra 2011.

Navyše   zistil,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   v   prvom   rade   sa   domáhal   určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve zo 4. októbra 2005 po svojej   matke.   Súčasťou   bol   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z   dôvodu,   že   na sporných nehnuteľnostiach odporcovia bez stavebného povolenia a bez jeho súhlasu zbúrali časť strechy.

Uznesením   z   12.   novembra   2008   okresný   súd   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia   zamietol.   Dňa   3.   decembra   2008   bolo   podané   odvolanie   proti   rozhodnutiu okresného súdu právnym zástupcom sťažovateľa.

Odporkyňa v 6. rade 12. decembra 2008 oznámila, že nemá do dnešného dňa žalobu a ani návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 8. januára 2009 bol spis zaslaný Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),   ktorý   ho   5.   marca   2009   vrátil   bez   meritórneho   rozhodnutia,   pretože   napadnuté uznesenie o predbežnom opatrení nebolo doručené odporcom (zlé rozhodnutie krajského súdu, pozn.).

Dňa 3. marca a 17. marca 2009 právny zástupca odporkyne v 6. rade žiadal súd o opätovné zaslanie rozhodnutí a 12. marca 2009 opätovne spis predložil odvolaciemu súdu s tým, že nie je povinný od novely Občianskeho súdneho poriadku z 15. októbra 2008 doručovať návrh predbežného opatrenia, ak návrhu nebolo vyhovené.

Uznesením z 20. marca 2009 sp. zn. 8 Co/80/2009 krajský súd zmenil rozhodnutie okresného   súdu   a   zakázal   odporcom   zbúrať   predať,   prenajať,   zaťažovať   vecnými bremenami, záložnými právami, darovať „humno a pivnicu“ do právoplatného skončenia veci. Dňa 2. júla 2009 sa k žalobe vyjadril právny zástupca odporcov.

Dňa 19. novembra 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 10. január 2011 a 14.   januára   2011   podal   právny   zástupca   sťažovateľa   návrh   na   pristúpenie   ďalšieho účastníka   do   konania a   úpravu   petitu   (medzitým   došlo   k   darovaniu   časti   nehnuteľnosti odporkyňou v 6. rade dcére).

Dňa 18. januára 2011 sa konalo relevantné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí právnych zástupcov a účastníkov odročené na neurčito pre účely rozhodnutia o procesných návrhoch navrhovateľov, ako aj pre účely doplnenia dokazovania, a to pripojením spisu dedičského konania po V. M. a vyžiadania správy z katastra nehnuteľností.

Dňa   5.   marca   2011   právny   zástupca   odporcov   podal   okresnému   súdu   návrh   na zrušenie predbežného opatrenia krajského súdu vo vzťahu k rodinnému domu, ktorý je neobývaný a v deštrukčnom stave, a 28. marca 2011 právny zástupca sťažovateľa podal návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Uznesením   z   5.   apríla   2011   okresný   súd   pripustil   zmenu   návrhu   (a   pripustil do konania ďalšieho účastníka. Proti tomuto podal právny zástupca odporkyne v 7. rade odvolanie.

Uznesením z 3. mája 2011 okresný súd návrh odporcov na zrušenie predbežného opatrenia zamietol a 18. mája 2011 bol spis predložený odvolaciemu súdu.

Dňa   26.   mája   2011   právny   zástupca   navrhovateľov   podal   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia proti odporkyni v 7. rade, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením zo   7.   júna   2011   tak,   že   jej   zakázal   zbúrať „humno“,   ale   súčasne   zamietol   ich   návrh vo vzťahu k „rodinnému domu“. Proti uzneseniu podali účastníci odvolanie 21., resp. 23. a 27. júna 2011 a spis bol odvolaciemu súdu predložený 9. augusta 2011.

Okresný súd uznesením z 30. júna 2011 konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v časti zastavil a v časti ich návrh zamietol, účastníkov vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a 10. augusta 2011 opätovne právny zástupca sťažovateľa podal návrh na predbežné opatrenie. Uznesením z 8. septembra 2011 bol jeho návrh zamietnutý. Dňa 29. septembra 2011 bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že ho zamietol.

K   stanovisku   okresného   súdu   zaslal   vyjadrenie   právny   zástupca   sťažovateľa, v ktorom uvádza:

«Okresný súd Žilina sa vo svojom stanovisku odvoláva na svoje doterajšie vyjadrenia k sťažnostiam P. M., ktoré sa nachádzajú v spisoch Okresného súdu Žilina spis. zn. 1 Sprs 391/2010, 1 Sprs 227/2011 a 1 Sprs 339/2011.

Zdôrazňujem,   že   JUDr.   R.   B.   vo   svojej   odpovedi   zo   dňa   23.   11.   2010,   ako podpredseda Okresného súdu Žilina moju sťažnosť, ktorá je vedená na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 1 Sprs 391/2010 vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú.

Taktiež už vo svojej sťažnosti, adresovanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ktorá   je   vedená   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   495/2011,   som   riadne   poukázal   na   nesprávne odôvodnenie v konaní 1 Sprs 227/2011.

Ak zákonný sudca Okresného súdu Žilina Mgr.   A.   K.   zdôrazňuje,   že za sudcu s pridelením na Okresný súd Žilina   bol prezidentom menovaný dňa 17.   1.   2007,   tak my zdôrazňujeme,   že   žalobu:   „Žaloba   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľností",   sme osobne   doručili   na   Okresný   súd   Žilina   dňa   17.   10.   2008,   t.   j.   dávno   po   tom   čo   bol vymenovaný za sudcu.

Dňa 10. 8. 2011 som osobne doručil na Okresný súd Žilina: „Návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa ust. § 76 ods. 1. O. s. p.“..., ktorým som žiadal o okamžitú dočasnú úpravu pomerov, pretože existuje nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a to úplnému poškodeniu podzemnej pivnice nakoľko sa blíži zimné obdobie, kde voda, sneh a mráz   svojim   pôsobením   túto   pivnicu   určite   poškodia.   Ako   jednoznačné   dôkazy poškodzovania pivnice som uviedol samotné fotografie a ďalej som jednoznačne preukázal vydanými uzneseniami OO PZ v K., ktorých kópie sú v samotnom spise 31 C/214/2008, že je potrebné aby Okresný súd Žilina vydal mnou požadované predbežné opatrenie, pretože odporcovia mi bránia v nadkrytí podzemnej pivnice. Taktiež som poukázal na to, že zakrytie nebude   stavbou   spojenou   so   zemou   pevným   základom,   že   ho   vybudujem   a   takisto rozoberiem po rozhodnutí súdu vo veci samej na vlastné náklady. Stavebný úrad by mi v žiadnom prípade nevydal či už iba ohlásenie stavby alebo stavebné povolenie, nakoľko nie som vedený na príslušnom liste vlastníctva č..., k. ú. R., pretože vlastnícka je vedená L. D. Takže preto som sa obrátil na príslušný Okresný súd Žilina s návrhom dočasnej ochrany podzemnej pivnice jej jednoduchým nadkrytím.

Okresný súd Žilina Uznesením 31 C/214/2008 zo dňa 8. 9. 2011 zamietol môj návrh na vydanie uvedeného predbežného opatrenia... Dňa 29. 9. 2011 som doručil Okresnému súdu Žilina podanie; „Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Žilina zo dňa 8. 9. 2011 sp. zn. 31 C 214/2008..., v ktorom konštatujem na 3. strane „že v tomto konaní robí okresný súd prieťahy a tým porušuje naše Ústavné, Základné ľudské práva a O. s. p...“ Sudca Okresného súdu Žilina Mgr. A. K. v uznesení 31 C/214/2008 - 276 zo dňa 8. 9. 2011, konkrétne vo svojom odôvodnení na 5. strane zavádza a klame, keď tvrdí, že tento stav trvá cca už tri roky a navrhovatelia nijako neosvedčili, že by došlo k akémukoľvek poškodeniu pivnice,   pretože   som   jednoznačne   poukázal   doručením   dňa   29.   9.   2010   vo   veci: „Opakovaná   urgencia   súdneho   konania   -   Žaloba   na   určenie   vlastníckeho   práva   – 31   C/214/2008   zo   dňa   28.   9.   2010...   a   následne   aj   8.   11.   2010   som   doručil   podanie: „ Sťažnosť Predsedovi Okresnému súdu v Žiline..., kde som jednoznačne upozornil na to, že dňa 25. 9. 2010 bola táto podzemná pivnica odkrytá odporcami (to znamená, že do 25. 9. 2010 bola zakrytá a riadne ochránená pred poškodením poveternostnými vplyvmi) a toto moje tvrdenie som dokázal v priložených kópiách uznesení OO PZ v K., najmä ČVS: ORP- 1506/KM-CA-2010, zo dňa 14. 10. 2010 (taktiež tento dôkaz som uviedol aj v samotnom odvolaní - príloha č. 3). Pričom v samotnom návrhu na vydanie predbežného opatrenia

-príloha č. 2 som taktiež ako dôkaz úmyselného poškodzovania tejto pivnice doložil kópiu Uznesenia č. ČVS:ORP- 545/KM-CA-2011 zo dňa 6. 5. 2011.

Ďalším dôkazom na prieťahy v tomto konaní je aj opätovne odoslanie predmetného spisu 31 C/214/2008 z Okresného súdu Žilina Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o podanom odvolaní... až 3. 11. 2011, pričom toto odvolanie som doručil na Okresný súd Žilina už dňa 29. 9. 2011. To znamená, že okresný súd ho viac ako po mesiaci zaslal na Krajský súd v Žiline, čo považujem za prieťahy v konaní.

Nie je pravda, to čo tvrdí zákonný sudca Mgr. A. K., že práve našou vinou došlo k zmareniu pojednávania, ktoré sa konalo dňa 18. 1. 2011, pretože na pojednávanie prišla iba   jedna   odporkyňa   A.   S.   a   ta   na   pojednávaní   uviedla   aké   obštrukcie   robili   pred pojednávaním odporcovia, predovšetkým L. D. a to je uvedené v zápisnici o pojednávaní zo dňa 18. 01. 2011. Zdôrazňujem, že pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 18. 03. 201 bolo zatiaľ iba prvým pojednávaním od podania žaloby, teda od 17. 10. 2008, t. j. po viac ako dvoch rokoch.

Poznamenávam,   že   v   žiadnom   prípade   navrhovateľ   nerozhoduje   o   termínoch pojednávaní žalôb.

Ak   Okresný   súd   Žilina   poukazuje   koľkokrát   bolo   v   tejto   veci   rozhodované   za posledný rok, tak ja poukazujem na to, že to boli iba procesné rozhodnutia o predbežných opatreniach, ktoré pokiaľ by súd vo veci samej konal neboli by potrebné. Aj naďalej trvám na tom, čo som uviedol vo svojej samotnej sťažnosti na Ústavný súd SR sp. zn. III. ÚS 495/2011, zo dňa 17. 10. 2011, že Okresný súd Žilina v konaní 31 C/214/2008 porušuje moje základné práva v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy... a základného práva vyplývajúceho z Európskeho dohovoru... v zmysle čl. 6 ods. 1.

Postup a nečinnosť okresného súdu smeruje k tomu, aby konanie vo veci samej bolo neustále odkladané a tým nezakrytá pivnica pod vplyvom poveternostných vplyvov spadla a tým by odpadol dôvod konania.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tiež   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (obdobne   IV.   ÚS   117/04   a III. ÚS 142/08).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 31 C/214/08 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 31 C/214/08 podľa troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené okresným súdom (o určenie   vlastníckeho   práva)   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov.   Nárok sťažovateľa vychádzal z osvedčenia o dedičstve po svojej matke, ktorého vlastníctvo k jeho podielom k nehnuteľnostiam odporcovia počas konania spochybňujú. Ústavný súd zo spisu tiež   nezistil,   že   by   išlo   o   skutkovo   a   právne   zložitú   vec.   Ani   okresný   súd   napokon nepoukázal vo svojom vyjadrení, že išlo o zložitý spor.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ bol počas konania aktívny a súčinnostný, podal viackrát aj sťažnosť na zbytočné prieťahy a výraznou mierou neprispel k predĺženiu tohto konania, hoci je pravdou, že najmä v roku 2011   podával návrhy   na nariadenie predbežných   opatrení,   o   ktorých   musel   rozhodovať okresný súd, podával odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu a podobne.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Ak v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza   k   predĺženiu   konania,   zodpovednosť za tento   stav   neznáša   oprávnená   osoba,   ale   nemožno   ju   pripísať   ani   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd opierajúc sa o svoju judikatúru však k tomu poznamenáva, že procesné návrhy, ktoré sú procesným právom účastníka konania, však nemôžu byť dôvodom na nekonanie v merite veci (podobne napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).

3.   Pokiaľ   ide   o   hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že postup okresného súdu od podania návrhu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd z predloženého spisu zistil, že okresný súd počas trojročného obdobia (až na jednoduché procesné úkony) bol vo veci samej takmer úplne nečinný a nedokázal organizovať svoj procesný postup tak, aby čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania. Nečinnosť okresného súdu v trvaní 20 mesiacov bola zistená od apríla 2009, keď bol spis vrátený z krajského súdu, až do 18. januára 2011, keď sa konalo prvé pojednávanie, a hoci v priebehu roka 2011 okresný súd rozhodoval o procesných   návrhoch   účastníkov   (na   vydanie   predbežných   opatrení   a   na   pristúpenie ďalšieho účastníka do konania), do dnešného dňa právoplatne nerozhodol.

Aj   okresný   súd   priznal   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   sťažovateľa   zbytočné prieťahy   v   tomto   konaní,   preto   ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu s prihliadnutím   na   doterajšiu   dobu   konania a na   zistenú   nečinnosť   dospel   k   záveru,   že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne   aj §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde].   Ústavný   súd   preto okresnému   súdu   prikázal,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   C/214/08   konal   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľa trvá dosiaľ.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, a   tiež   z   predmetu   sporu,   čo   je   v   hre,   resp.   v   stávke   -   „at   stake“   pre   sťažovateľa (nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú v súčasnosti v schátralom stave a ide o malé podiely, o čom sa ústavný súd presvedčil z listinných dôkazov založených v spise okresného súdu), [m. m. I. ÚS 70/98, a tam citovaná judikatúra, napr. rozsudok ESĽP z 31. marca 1987, X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z 31. marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla 1994, Vallée v. France, rozsudok ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i. a podobne alebo III. ÚS 76/06].

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu,   povahu   veci,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   1   000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil sumou 482,47 €, ktorá pozostávala z troch úkonov právnej služby a režijných paušálov, každý po 130,91 € (prevzatie a príprava zastúpenia, napísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu), a tiež zo sumy 89,74 € za ďalšiu poradu s klientom.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 261,82 €, a to   za   dva   úkony   právnej   služby   –   príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie sťažnosti (vykonané v roku 2011) v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,41 €.

Nárok na úhradu úkonu právnej služby spočívajúceho v ďalšej porade s klientom, ktorú právny zástupca vykonal „15. decembra 2010“ (správne má byť uvedený rok 2011), ústavný súd nepriznal. Podľa názoru ústavného súdu mohol právny zástupca už na prvej porade s klientom (ktorá je súčasťou prevzatia a prípravy právneho zastúpenia a za ktorú bola právnemu zástupcovi odmena priznaná) zistiť právne relevantné skutočnosti potrebné na napísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu (obdobne napr. IV. ÚS 124/04).

Takisto   nepriznal   ani   odmenu   a   náhradu   paušálnych   výdavkov   za   napísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu zo 16. decembra 2011 v sume 130,91 €, pretože jeho vyjadrenie nijakým relevantným spôsobom už neprispelo k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012