znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 493/2015-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou, L. Novomeského   25,   Pezinok,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   29   Cb/130/2001   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. Rob/2329/2000) a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   29   Cb/130/2001   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. Rob/2329/2000)   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   29   Cb/130/2001 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v sume 3   500   €   (tritisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, trovy konania v sume 295,74 € (slovom dvestodeväťdesiatpäť eur   a sedemdesiatštyri   centov)   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, L. Novomeského 25, Pezinok.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 493/2015-11 zo 6. októbra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb/130/2001 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Rob/2329/2000). Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3649/2015 doručeným ústavnému súdu 9. novembra 2015, v ktorom k skutkovej a právnej stránke veci uviedla:

„... K namietaným prieťahom v súvislosti s nesprávnym doručovaním rozsudku a z toho vyplývajúce nesprávne vyznačenie právoplatnosti na prvopise rozsudku považujem za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   odporca   ako   sťažovateľ   v   uvedenom   období nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu, ktorou by zisťoval stav namietaného konania a domáhal sa   tak   odstránenia   namietajúcich   prieťahov   v   konaní.   Uvedené   síce   nezbavuje   súd zodpovednosti za prípadné sťažovateľom tvrdené porušenie jeho práv, avšak poukazuje na nižšiu intenzitu následkov sťažovateľom tvrdeného porušovania jeho práv.

Tvrdenie sťažovateľa, že súd v období od 12.04.2014 do 15.01.2015 nevytýčil vo veci žiaden   termín   pojednávania   je   nepravdivé.   Z   obsahu   súdneho   spisu   vyplýva,   že v predmetnom období súd po vrátení spisu z Krajského súdu v Bratislave (06.08.2014) nariadil   termín   pojednávania   na   deň   04.12.2014,   pričom   predvolanie   bolo   odporcovi doručené na adresu, ktorú uviedol ako adresu na doručovanie písomností a táto zásielka sa súdu vrátila s poznámkou, že si ju odporca v odbernej lehote na pošte nevyzdvihol. Rovnako je   nepravdivé   tvrdenie   sťažovateľa   o   nesprávnom   doručovaní   zrušujúceho   uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3Cob/6/2014-118. Uvedené uznesenie bolo odporcovi doručované na adresu, ktorú oznámil súdu na doručovanie písomností. Z uvedenej adresy bola zásielka súdu vrátená opätovne s poznámkou, že si ju adresát nevyzdvihol v odbernej lehote. Ako vyplýva z vyjadrenia zákonnej sudkyne, o skutočnosti, že odporca bol v čase, keď sa mu doručovalo uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo väzbe, sa súd dozvedel až z podania   odporcu   doručeného   súdu   dňa   21.01.2015,   na   základe   ktorého   mu   obratom opätovne   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   doručoval.   Je   povinnosťou   účastníka konania informovať súd o adrese, na ktorú mu majú byť doručované písomnosti, a teda uvedenú skutočnosť nemožno považovať za prieťah spôsobený konajúcim súdom.

Na   základe   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   k   sťažovateľom   namietanému predĺženiu súdneho konania prispel svojím správaním aj samotný sťažovateľ. Z uvedeného dôvodu si Ústavný súd Slovenskej republiky dovoľujem požiadať, aby v prípade, ak dospeje k   záveru,   že   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo porušené, vzal vyššie uvedené skutočnosti do úvahy, a aby sťažovateľovi ním uplatnené finančné zadosťučinenie v plnom rozsahu nepriznal...“

Súčasťou vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bola aj chronológia procesných úkonov, v ktorej sa uvádza:

„... 17.11.2000 - doručená žaloba

23.11.2000 - vydaný platobný rozkaz

08.01.2001 - pokyn na opätovné doručenie platobného rozkazu

21.02.2001 - pokyn na opätovné doručenie platobného rozkazu

05.03.2001 - doručený odpor odporcu

08.03.2001 - uznesenie, ktorým bol odporcovi vyrubený súdny poplatok za odpor 03.09.2001 - výzva navrhovateľovi na vyjadrenie k odporu

17.09.2001 - doručenie vyjadrenia navrhovateľa

04.02.2005   -   výzva   navrhovateľovi,   aby   súdu   oznámil,   na   ktorú   novovzniknutú spoločnosť v dôsledku rozdelenia štátneho podniku prešla pohľadávka, ktorá tvorí predmet sporu

29.03.2005 - doručené oznámenie navrhovateľa k výzve súdu

26.09.2005   -   termín   pojednávania   -   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   odporcu a potreby výsluchu svedka.

20.01.2006 - termín pojednávania - odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti štatutárneho zástupcu odporcu

(zákonný sudca JUDr. Zuzana Moťovská Dobošová)

04.12.2006 - termín pojednávania - zrušený pre PN zákonnej sudkyne (zákonný sudca Mgr. Nina Kollárova)

12.06.2008 - termín pojednávania - odročený za účelom doplnenia dokazovania

17.07.2008 - dopyt Krajskému súdu Bratislava na zapožičanie spisu 67Cbi/41/2000 (zákonný sudca JUDr. Mária Ondriašová - vec pridelená dna 15.03.2010)

21.06.2010 - termín pojednávania - nedostavil sa odporca pre PN, odročené

11.10.2010   -   termín   pojednávania   -   nedostavil   sa   odporca   pre   PN,   odročené na neurčito z dôvodu zisťovania predpokladanej dĺžky PN konateľa odporcu

25.10.2001 - dopyt ⬛⬛⬛⬛ na oznámenie predpokladanej dĺžky PN konateľa odporcu

26.11.2010   -   doručené   oznámenie   ošetrujúceho   lekára,   že   nedoporučuje   ukončiť pracovnú neschopnosť

16.02.2011 - uznesenie o prerušení konania, právoplatné dňa 22.03.2011

04.11.2011 - dopyt ošetrujúcemu lekárovi na oznámenie predpokladanej dĺžky PN konateľa odporcu

28.11.2011 - oznámenie ošetrujúceho lekára o ukončení PN konateľa odporcu

05.03.2012 - termín pojednávania - vyhlásený rozsudok

03.05.2013 - výzva odporcu - na doručenie právoplatného rozsudku na správnu adresu

28.08.2013 - odvolanie odporcu voči rozsudku 25.09.2013 - výzva navrhovateľovi na vyjadrenie k odvolaniu

25.09.2013 - uznesenie na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie

30.06.2014   -   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   3Cob/6/2014-118, ktorým   rozsudok   zo   dňa   05.03.2012   zrušil   a   vrátil   súdu   na   ďalšie   konanie   (doručené Okresnému súdu 06.08.2014)

04.12.2014 - termín pojednávania - odročené pre neprítomnosť účastníkov

22.01.2015 - termín pojednávania - odročené - odporca nemal vykázané doručenie predvolania

27.02.2015 - návrh odporcu na vydanie opravného uznesenia

05.03.2015   -   termín   pojednávania   -   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia dokazovania

16.03.2015 - žiadosť Okresnému súdu Bratislava IV na zapožičanie trestného spisu 2T/46/2010

19.03.2015 - žiadosť Krajskému súdu v Bratislave na zapožičanie spisu 3K/131/1996

01.04.2015 - predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave za účelom vypracovania opravného uznesenia

13.04.2015 - opravné uznesenie Krajského súdu v Bratislave

26.11.2015 - vytýčený termín pojednávania...“

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   29   Cb/130/2001 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Rob/2329/2000) ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa   týka   predloženej   chronológie,   aké   uviedol   okresný   súd,   preto   ich   považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konania o zaplatenie peňažnej sumy tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Ústavný súd nezistil, že by išlo o právne alebo skutkovo zložitú vec.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania   prispeli   aj okolnosti na strane sťažovateľky. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané prieťahy súvisiace s doručovaním predvolania na pojednávanie a zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktoré neboli doručované do ústavu na výkon väzby, ale na adresu, ktorú sťažovateľka uviedla na doručovanie   písomností,   nesprávne   doručovanie   bolo   spôsobené   tým,   že   sťažovateľka neoznámila   súdu   zmenu   adresy   na   doručovanie   písomností.   Tento   prieťah   ide   na   vrub sťažovateľky. Taktiež práceneschopnosť konateľa sťažovateľky od pojednávania nariadeného na 21. jún 2010 do 28. novembra 2011 prispela k predĺženiu konania a túto dobu nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania v dĺžke 15 rokov, z toho na okresnom súde takmer 14 rokov je už samo osebe neprimerané.

Do dnešného dňa nie je vec právoplatne skončená. Ústavný súd poukazuje na to, že aj bez toho, aby bližšie určoval obdobia nečinnosti okresného súdu, už samotná dĺžka predmetného konania na okresnom súde je neprimeraná. Okresný súd v konaní postupoval neefektívne, o čom svedčí skutočnosť, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/6/2014-118 z 30. júna 2014 bol prvostupňový rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   ním   vedené   pod   sp. zn.   29   Cb/130/2001 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Rob/2329/2000), došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vyjadrenie okresného súdu, v ktorom poukázal na nedostatočné obsadenie súdu, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou (napr. I. ÚS 35/03,   I.   ÚS   179/03, III.   ÚS   398/09)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb/130/2001 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Rob/2329/2000), prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb/130/2001 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Rob/2329/2000) berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci a skutočnosť, že aj samotná sťažovateľka prispela k celkovej   dĺžke   konania   na   okresnom   súde   (práceneschopnosť   konateľa   sťažovateľky a neoznámenie   správnej   adresy   na   doručovanie   písomností),   považoval   priznanie   sumy 3 500   €   sťažovateľke   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky trovy konania vyčíslila sumou 295,74 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie písomného podania – ústavná sťažnosť).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014 v sume 839 €. Odmena za jeden úkon právnej služby je vo výške 139,83 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2015   (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné vyhotovenie sťažnosti), ako aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,39 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky v sume 295,74.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015