znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 493/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., trvale bytom R., L., S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom   Mgr.   P.   O.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   neudelením   súhlasu   na   návštevy   A.   Ž.   vo   väzbe z 13. júla   2012,   1.   augusta   2012   a   23.   augusta   2012,   ako   aj   6.   septembra   2012 a na používanie   telefónu   z   13.   júla   2012   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. septembra 2012   doručená   sťažnosť   A.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práv na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho rozhodnutiami   z   13.   júla   2012,   1.   augusta   2012   a   23.   augusta   2012,   ako   aj 6. septembra 2012 o neudelení súhlasu na návštevy sťažovateľa vo väzbe a na používanie telefónu z 13. júla 2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava (ďalej len „ÚBOK“ alebo „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-228/BOK-B1-2010 z 23. decembra 2010   trestne   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.

Okrem toho je proti nemu na základe uznesenia vyšetrovateľa ÚBOK z 2. júna 2011 začaté aj trestné stíhanie za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Uznesením   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   sp.   zn.   Tp   66/2010 z 27. decembra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo/71/2010 z 29. decembra 2010 bol sťažovateľ na základe návrhu Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad špeciálnej prokuratúry“) sp.   zn. VII/1/Gv   148/10 z 25.   decembra 2010 vzatý do   väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Väzba   začala   plynúť 23. decembra   2010   a   počas prípravného   konania   sťažovateľa   v   ústave   na výkon   väzby pravidelne navštevovali jeho rodinní príslušníci a priatelia.

Dňa   30.   mája   2012   bola   okresnému   súdu   doručená   obžaloba   na   sťažovateľa a 18. júna 2012 okresný súd rozhodol o predĺžení jeho väzby do 30. júna 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a následne krajský súd jeho sťažnosť uznesením sp. zn. 5 Tos/84/2012 z 28. júna 2012 zamietol.

Sťažovateľ požiadal v júli, auguste a septembri 2012 okresný súd, aby mu povolil návštevu jemu blízkych osôb a priateľov v ústave na výkon väzby, ako aj telefonovanie s jeho   otcom,   ale   okresný   súd   opatreniami   z   13.   júla   2012,   1.   augusta   2012 a 23. augusta 2012, ako aj 6. septembra 2012 nedal súhlas na návštevy osôb vo väzbe ani 13. júla 2012 súhlas na použitie telefónu s jeho otcom, ktoré iba stroho odôvodnil, že sa nachádza v kolúznej väzbe.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   mu „bez   právneho   dôvodu   a   bez   akéhokoľvek zrozumiteľného odôvodnenia bráni v kontakte“ s jeho najbližšími rodinnými príslušníkmi a priateľmi, hoci mu predtým vyšetrovateľ v prípravnom konaní ich návštevy povoľoval.

V tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“), ktorý mu umožňuje prijímať návštevy, a podľa neho neexistuje iná právna norma, ktorá by zakazovala návštevu iných osôb vo väzbe alebo upravovala zákaz používania telefónu, hoci uvádza, že je si vedomý toho, že právo telefonovať je vo väzbe obmedzené.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia ani riadne neodôvodnil, došlo k porušeniu jeho označených základných práv zaručených mu ústavou a práv, ktoré mu zaručuje dohovor.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné   práva „na   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy v spojení   s   právom   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   a právo   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1. ods. 2 dohovoru“ postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho rozhodnutiami z 13. júla 2012, 1. augusta 2012 a 23. augusta 2012, ako aj 6. septembra 2012 o neudelení súhlasu na návštevy sťažovateľa vo väzbe a na používanie telefónu 13. júla 2012, 3. a 24. augusta 2012 a 14. septembra 2012 porušené boli.

Okrem toho žiada rozhodnutia (opatrenia) okresného súdu zrušiť a navrhuje, aby ústavný súd zakázal okresnému súdu „pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa“.

Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov konania v sume 263,53 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné   súdy,   resp.   iné   orgány   verejnej   moci,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je determinovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto   právomoci   príslušným   kompetentným   orgánom   verejnej   moci   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Sťažovateľ   namieta   v   sťažnosti   porušenie   základného   práva   na   nedotknuteľnosť osoby   a   jej   súkromia   (čl.   16   ods.   1   ústavy),   základného   práva   na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy a čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru)   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   nebolo vyhovené jeho žiadosti telefonovať z výkonu väzby jeho otcom a neboli povolené návštevy rodinných príslušníkov sťažovateľa a jeho kamarátov vo výkone väzby.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Inými   slovami,   ak   na   ochranu   označených   práv   je   sťažovateľ   podľa   osobitných právnych   predpisov   oprávnený   využiť   iné   opravné   prostriedky,   ktoré   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpal,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, mal aj iné prostriedky predstavujúce účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   §   2a   ods.   1   zákona   o   výkone   väzby   počas   výkonu   väzby   je   obvinený obmedzený najmä vo   výkone práva   na nedotknuteľnosť   osoby   a jej súkromia, slobody pohybu a pobytu, zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku a práva slobodne   sa   zhromažďovať   a   združovať   v   spolkoch,   spoločnostiach   alebo   v   iných združeniach.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo prijať návštevu raz za tri týždne v trvaní najmenej jednej hodiny. Na návšteve sa môže zúčastniť najviac päť osôb vrátane detí; ak má obvinený viac ako štyri deti, toto obmedzenie neplatí pre deti obvineného.   V   odôvodnených   prípadoch   môže   riaditeľ   ústavu   povoliť   prijatie   návštevy častejšie alebo návštevu viacerých osôb.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo dvakrát za mesiac v prítomnosti príslušníka zboru telefonovať 15 minút v čase určenom v ústavnom poriadku prostredníctvom   telefónneho   automatu   umiestneného   v   ústave.   Pritom   sa   vyžaduje predchádzajúci súhlas orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý si môže pri udelení súhlasu vyhradiť svoju prítomnosť pri telefonovaní; to neplatí pre telefonovanie obvineného s obhajcom. Obvinený môže s obhajcom telefonovať aj častejšie ako dvakrát za mesiac.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o výkone väzby na uplatnenie a zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov podľa tohto zákona má obvinený právo podávať žiadosti, sťažnosti a   podnety   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky,   ktoré   sú   príslušné   na   prejednanie podnetov   alebo sťažností   týkajúcich   sa   ochrany ľudských   práv,   ako   aj   medzinárodným orgánom a medzinárodným organizáciám, ktoré sú podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv; ústav je povinný bezodkladne zabezpečiť ich odoslanie bez toho, aby zisťoval odosielateľa.

Podľa § 59 zákona o výkone väzby dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva   väzba,   trest   odňatia   slobody,   disciplinárne   tresty   vojakov,   ochranné   liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania ním namietaného postupu   okresného súdu   využitím   podnetu   adresovaného prokurátorovi príslušnej prokuratúry vykonávajúcej dozor nad zákonnosťou výkonu väzby, avšak využitie tohto účinného prostriedku nápravy namietaného porušenia označených práv sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepreukázal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo   veciach   patriacich   do   právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   ústavný   súd   preto sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne II. ÚS 372/08, II. ÚS 102/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012