znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 493/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., trvale bytom S., zastúpenej advokátkou JUDr. L. R., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tpo 33/2011 z 13. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. Z. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   1   Tpo   33/2011 z 13. septembra 2011   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.   III   ÚS   493/2011-10 z 2. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 33/2011 z 13. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd podaním sp. zn. Spr 1307/11 z 25. novembra 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 1. decembra 2011. V jeho vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„V podanej sťažnosti je ako porušovateľ týchto práv označený Krajský súd v Nitre, ktorý uznesením č. k. 1 Tpo/33/2011 zo dňa 13. septembra 2011 zrušil napadnuté uznesenie súdu I. stupňa, zamietol žiadosť obvinenej M. Z. o prepustenie z väzby, neprijal písomný sľub na nahradenie väzby, nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň neprijal peňažnú záruku J. S. na nahradenie väzby u obvinenej.

Sťažnosti M. Z. navrhujem nevyhovieť. Na tunajšom súde je k dispozícií len tzv. zberný spis pod sp. zn. 1 Tpo/33/2011, v ktorom sa nachádzajú uznesenia súdov I. a II. stupňa. Podľa obsahu tohto zberného spisu nám bola vec predložená dňa 8. 9. 2011 na rozhodnutie o sťažnosti krajského prokurátora v Nitre proti uzneseniu Okresného súdu v Nitre zo dňa 8. 9. 2011 sp. zn. 33Tp/79/2011, ktorým súd prijal písomný sľub obvinenej M. Z. a prepustil ju z väzby na slobodu, väzbu nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka, uložil jej zákaz vycestovania do zahraničia,   t.   j.   mimo   územia   Slovenskej   republiky,   zákaz   vykonávať   osobne   alebo sprostredkovane podnikateľskú činnosť, zákaz vzďaľovať sa z miesta trvalého pobytu bez predchádzajúceho súhlasu probačného a mediačného úradníka okrem prípadov účasti na úkonoch trestného konania, plnenia povinností dostaviť sa k probačnému a mediačnému úradníkovi   a   výkonu   povinností,   ktoré   jej   vyplynú   z   prípadnej   pracovnej   zmluvy   alebo dohody o vykonaní prác, povinnosť dostaviť sa k probačnému a mediačnému úradníkovi v ním určenom čase a na každé predvolanie orgánu činného v trestnom konaní Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre, zákaz styku a zákaz úmyselného kontaktovania sa s osobami,   ktoré   v   predmetnej   trestnej   veci   vystupujú   v   procesnom   postavení   spolu obvinených a svedkov, uložil jej povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi a Okresnému súdu Nitra každú zmenu miesta pobytu a neprijal peňažnú záruku ponúknutú J. S. Krajský súd v Nitre dňa 9. 9. 2011 určil termín neverejného zasadnutia na deň 13. 9. 2011. Keďže ani do tohto dňa nadriadenému súdu nebolo doručené odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora, krajský súd o nej rozhodol v tento deň, pretože v zmysle § 2 ods. 6 prvej vety Trestného poriadku väzobné veci sú súdy povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Krajský   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   z   predloženého   spisového   materiálu   a pripojeného vyšetrovacieho spisu, pričom v zmysle § 79 ods. 2 Trestného poriadku súd je povinný   skúmať   v   každom   štádiu   trestného   konania,   či   dôvody   väzby   trvajú.   Pri rozhodovaní o sťažnosti súd vychádzal jednak z vyjadrenia prokurátora, ktorým predkladal žiadosť obvinenej M. Z. súdu na rozhodnutie, pretože sám tejto nevyhovel a okrem toho aj zo záverečného návrhu prokurátora, ktorý urobil do zápisnice o výsluchu obvinenej dňa 8. 9. 2011.

Tvrdenia   sťažovateľky   uvedené   v   sťažnosti,   že   sťažnosť   prokurátora   nebola zdôvodnená v zmysle ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku mala, a preto mala byť zamietnutá v zmysle §   193 ods.1   písm.   c/   Trestného poriadku,   nezodpovedá   zákonu.   V Trestnom poriadku totiž nie je uvedené žiadne ustanovenie o tom, že sťažnosť musí byť zamietnutá aj vtedy, keď nie je odôvodnená.

Sťažnosti   prokurátora   krajský   súd   vyhovel   z   dôvodov   uvedených   v   napadnutom uznesení zo dňa 13. 9. 2011 sp. zn. 1 Tpo/33/2011 a v podrobnostiach poukazujem na odôvodnenie tohto uznesenia. Sťažnosť obvinenej M. Z. na porušenie základného práva na osobnú slobodu a základného práva na súdnu ochranu v súdnom konaní podanú Ústavnému súdu Slovenskej republiky považujem vzhľadom na správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu za neopodstatnenú.“

K   vyjadreniu   krajského   súdu   podala   stanovisko   právna zástupkyňa   sťažovateľky, v ktorom sa uvádza:

„Zo stanoviska Krajského súdu v Nitre k podanej sťažnosti vyplýva, že sa krajský súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky M. Z., že ak sťažnosť prokurátora nebola odôvodnená v zmysle v zmysle § 189 ods. 3 Trestného poriadku, mala byť zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Svoje stanovisko opiera o to, že v Trestnom poriadku nie je žiadne ustanovenie pojednávajúce o tom, že by sťažnosť musela byť zamietnutá aj vtedy, keď nie je odôvodnená.

Je pravdou, že Trestný poriadok takéto výslovné ustanovenie neobsahuje, ale to ešte neznamená,   že   by   takúto   sťažnosť   nemusel   krajský   zamietnuť   ako   nedôvodnú.   Ak   totiž Trestný poriadok v ustanovení § 189 ods. 3 výslovne uvádza, že sťažnosť musí byť zároveň pri podaní odôvodnená (okrem výnimky tam uvedenej, o ktorú sa však v danom prípade nejednalo), znamená to, že Trestný poriadok odôvodnenie považuje za podstatnú náležitosť sťažnosti ako opravného prostriedku.   V danom prípade má odôvodnenie svoje zákonné opodstatnenie tým viac, že sa jednalo o sťažnosť proti rozhodnutiu vo väzobnej veci. Je pritom nepochybné, že účelom odôvodnenia je nezameniteľnosť a určitosť vôle sťažovateľa, rozhodná pre posúdenie nadriadeného súdu, či je, alebo nie je sťažnosť dôvodná, resp. či je dôvodná sčasti. Z neodôvodnenej sťažnosti prokurátora v danom prípade ale nebola zrejmá jeho vôľa. Krajský súd nemohol predsa suplovať vôľu sťažovateľa a teda sám rozhodovať o tom,   čo prokurátor sťažnosťou mienil napádať,   ak to   výslovne neuviedol,   t.   j.   sťažnosť neodôvodnil. Je treba pritom poukázať na skutočnosť, že sťažnosťou napadnuté uznesenie obsahovalo niekoľko výrokov, z ktorých mohol byť každý napadnutý i samostatne, prípadne i sčasti.

Krajský   súd   v   Nitre   teda   nesprávne   postupoval,   ak   neodôvodnenú   sťažnosť prokurátora automaticky posúdil nad rámec svojich kompetencií ako sťažnosť smerujúcu proti   všetkým   výrokom   uznesenia   sudcu   pre   prípravné   konanie   a   o   všetkých   konal   a rozhodol v celom rozsahu a dokonca protichodne. Neobstojí v tomto smere ani stanovisko krajského   súdu,   že   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   zo   spisového   materiálu, vyšetrovacieho spisu, stanoviska prokurátora k podanej žiadosti o prepustenie obvinenej z väzby na slobodu a záverečného návrhu prokurátora urobeného do zápisnice o výsluchu obvinenej dňa 08. 09. 2011, nakoľko mal v prvom rade vychádzať zo sťažnosti a až túto posúdiť   a   preskúmať   na   podklade   spisového   materiálu,   ale   ak   táto   sťažnosť   nebola odôvodnená, nemal z procesného hľadiska podklad z čoho vychádzať.

Krajský súd v Nitre svojim nezákonným postupom zjavne nadradil povinnosť súdu uvedenú v § 79 ods. 2 Trestného poriadku (v každom štádiu konania skúmať, či dôvody väzby trvajú) nad ustanovenie § 189 ods. 3 Trestného poriadku určujúce povinnú náležitosť sťažnosti - súčasné jej odôvodnenie, zjavne si neuvedomujúc svoju pozíciu nadriadeného súdu. Nadriadenému súdu totiž možnosť skúmania existencie dôvodov väzby je daná až na základe   sťažnosti   podanej   v   súlade   so   zákonom.   Ak   teda   u   sťažnosti   prokurátora absentovalo   jej   odôvodnenie,   skúmanie   existencie   dôvodov   väzby   u   nadriadeného   súdu neprichádzalo   ani   vôbec   do   úvahy,   nakoľko   sťažnosť   ako   neodôvodnená   nemohla   byť posúdená inak ako nespĺňajúca zákonnú náležitosť a ako taká bola teda nedôvodná a mala byť v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   189   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   podáva   sťažnosť   prokurátor,   orgán sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   alebo   obhajca   za   obvineného   alebo vo vlastnom   mene,   musí   byť   sťažnosť   zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola „uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru...   obvinená   pre   zločin neodvedenia   dane   a   poistného...   a   následne   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn. 33 Tp/29/2011 z 19. 03. 2011 bola vzatá do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku...

O ďalšej žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval Okresný súd Nitra uznesením sp. zn. 33 Tp/79/2011 zo dňa 08. 09. 2011.

Podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   súd   prijal   písomný   sľub a sťažovateľku prepustil z väzby na slobodu“ a jej väzbu Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) nahradil tiež dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti rozhodnutiu podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajský prokurátor“) sťažnosť „s tým, že ju zdôvodní dodatočne“.

Ústavný súd zistil, že spis bol nadriadenému súdu predložený ešte toho istého dňa, t. j. 8. septembra 2011, a o sťažnosti krajský súd rozhodol 13. septembra 2011 uznesením sp.   zn.   1   Tpo/33/2011   tak,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a   žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Súčasne neprijal ani jej písomný sľub, väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal ponúknutú peňažnú záruku.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   čl.   17   ods.   2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, že krajský súd rozhodol o sťažnosti krajského prokurátora, aj keď nebola riadne a ani dodatočne zdôvodnená, teda postupoval v rozpore s ustanovením § 189 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého «„Ak podáva sťažnosť prokurátor, štátny orgán starostlivosti o mládež alebo obhajca za obvineného alebo vo vlastnom mene, musí byť   sťažnosť   zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu   o nevzatí obvineného do väzby.“ Vzhľadom na to, že nešlo o prípad výnimky uvedenej v tomto ustanovení, zo zákona platí, že podaná sťažnosť, v tejto veci sťažnosť prokurátora, mala byť zároveň odôvodnená, t. j. zároveň s podaním sťažnosti. V danom prípade nielenže nešlo o zdôvodnenie podanej sťažnosti zároveň, ale ani o zdôvodnenie dodatočné (čo by však tiež nemalo byť prípustné).

Ak   teda   zákon   s   podaním   predmetnej   sťažnosti   spája   potrebu   jej   súčasného zdôvodnenia, ide o zjavné porušenie uvedených ústavných práv sťažovateľky. Krajský súd predmetnú sťažnosť krajského prokurátora, t. j. sťažnosť súčasne - ihneď nezdôvodnenú, mal   zamietnuť   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú   a sťažovateľka mala byť ihneď prepustená z väzby na slobodu v súlade s uznesením súdu prvého stupňa.».

Ústavný súd po preskúmaní dôvodov sťažnosti sťažovateľky o porušení Trestného poriadku zo strany krajského prokurátora konštatuje, že aj keď sa jej námietky ukázali ako pravdivé, a krajský prokurátor naozaj nezdôvodnil (ani dodatočne) svoju sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu v zmysle § 189 ods. 3 Trestného poriadku (teda zo strany krajského prokurátora došlo k nesplneniu jeho povinnosti odôvodniť svoju sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu), táto okolnosť sama osebe ešte neznamená, že v konečnom dôsledku   samotný   krajský   súd   mal   alebo   mohol   porušiť   označené   základné   práva sťažovateľky podľa ústavy.

Tu   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   je   nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy) a preto mu z tohto postavenia v okolnostiach tohto prípadu neprislúchalo posudzovať   dôsledky   porušenia   ustanovenia   §   189   ods.   3   Trestného   poriadku   krajskou prokuratúrou a nezákonnosť jej postupu nie je ani predmetom tejto sťažnosti. Ústavný súd sa však stotožňuje s vyjadrením krajského súdu, že v Trestnom poriadku nie je zakotvené žiadne   také   ustanovenie,   z   ktorého   by   explicitne   vyplývalo,   že   sťažnosť   krajského prokurátora musí byť zamietnutá aj vtedy, keď nie je zdôvodnená. Na ťarchu krajského súdu teda nemožno pričítať toto pochybenie krajskej prokuratúry, ktorá svoju povinnosť do rozhodnutia krajského súdu nesplnila, pretože ide o výlučne jej povinnosť, ktorá nemôže byť nijako sankčne vynucovaná zo strany krajského súdu, a všeobecný súd nedisponuje ani účinnými   zákonnými   prostriedkami,   prostredníctvom   ktorých   by   mohol   vo   vzťahu k prokurátorovi ovplyvniť rýchlosť jeho konania.

V   okolnostiach   danej   veci   pritom   krajský   súd   rešpektoval   zásadu   neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby, keď rozhodol v súlade   s   procesným   kódexom   (v   zmysle   §   2   ods.   6   druhej   vety   Trestného   poriadku väzobné veci sú súdy povinné vybavovať prednostne a urýchlene), pretože po predložení spisu   (8.   september   2011)   ihneď   na   druhý   deň,   t.   j.   9.   septembra   2011,   určil   termín neverejného   zasadnutia   na   13.   september   2011.   Aj   keď   nemal   odôvodnenie   sťažnosti k dispozícii,   pri   svojom   rozhodovaní   zohľadnil   jednak vyjadrenie „prokurátora,   ktorým predkladal žiadosť obvinenej M. Z. súdu na rozhodnutie, pretože sám tejto nevyhovel“, a vychádzal okrem toho „aj zo záverečného návrhu prokurátora, ktorý urobil do zápisnice o výsluchu obvinenej dňa 8. 9. 2011“, a svoje rozhodnutie na s. 3 a 4 krajský súd riadne odôvodnil.   Trvanie   dôvodov   väzby   krajský   súd   skúmal   v   rozsahu   ich   zákonného vymedzenia, väzobné dôvody odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku nevykazuje znaky svojvôle.

Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľky (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by namietaným uznesením krajského súdu došlo k takýmto dôsledkom, a preto ústavný súd v závere konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 33/2011 z 13. septembra 2011 a   ani   priamu   súvislosť   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu   a   námietkami   sťažovateľky v súvislosti s možným porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože uznesenie   krajského   súdu   bolo   vydané   v   súlade   so   zákonom   a   ako   také   zodpovedá zákonným   požiadavkám   vymedzeným   v   §   176   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   preto rozhodol tak, že základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené neboli.

Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľky, bolo bez ďalšieho právneho významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch viažucich sa na vyslovenie ich porušenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012