SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 492/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006 a postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 77/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 3 Co 77/2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 23. februára 2006 na okresnom súdeodporovaciu žalobu, ktorou sa proti v žalobe uvádzaným osobám domáhal určenianeúčinnosti predaja bytu uskutočneného sťažovateľovým dlžníkom. V sťažnosti opisujeúkony, ktoré vo veci okresný súd postupne vykonával, poukazujúc zároveň na dlhšieobdobia nečinnosti v postupe okresného súdu konkrétne obdobie od januára 2008̶do augusta 2009 a obdobie od decembra 2009 do februára 2011. Nadväzne na uvedenésťažovateľ poukazuje na odpoveď predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 2219/2011z 1. januára 2012 v súvislosti s prešetrením vybavenia sťažnosti proti postupu okresnéhosúdu, ktorá k uvedenému dňu mala konštatovať vznik prieťahov v konaní okresného súdu,pričom neprítomnosť sťažovateľa na nariadených pojednávaniach nemala byť z jej stranyvyhodnotená ako príčina vzniku zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že v napadnutom konaní vydal okresný súd 9. mája 2012rozsudok, ktorým sťažovateľovu žalobu zamietol, pričom sa tak podľa neho dopustil„vydania tzv. šokujúceho rozhodnutia“. Uvedený rozsudok mal okresný súd doručovaťúčastníkom konania viac ako rok, čo podľa neho «nesvedčí o efektívnej práci súdu... Po opakovanom predložení spisu a dodnes je KS Ba je pasívny. Výsledkom je, že stav právnej neistoty v danej kauze v neprospech ⬛⬛⬛⬛ trvá už osem rokov!...
Sťažovateľ... tvrdí, že OS Ba II bol od marca 2006 do apríla 2012 výrazne procesné neefektívny, pracoval nesústredene, nekoncepčne. Voči obštrukčným žalovaným bol príliš benevolentný, procesno-právne inkonzekventný. Konanie porušovateľa (teda OS Bratislava II) bolo masívne poznačené zbytočnými prieťahmi, pričom tento fakt priznalo vedenie KS Ba. Konštatujeme, že involvovaný všeobecný súd prvej inštancie dlhodobo a bezdôvodne nerealizoval to právo na súdu ochranu a právo na spravodlivý a súčasne primerane rýchly proces, ktoré je procesnej strane (v danej afére žalobcovi ⬛⬛⬛⬛, sťažovateľovi v intenciách tohto podania) ústavne garantované. Už sme uviedli, že spor bol iniciovaný ⬛⬛⬛⬛ podaním z februára 2006. Priamo sa teda natíska poukaz na záväzný právny názor Ústavného súdu SR : lehota presahujúcu obdobie troch rokov je neakceptovateľná na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky... Zdĺhavosť konania všeobecného súdu totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby (a tu reálne hovorí sťažovateľka aj v záujme je procesného kontrahenta) do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a je teda ohrozené vo svojej podstate...
Protiústavným postupom porušovateľa OS Ba II a porušovateľa KS Ba došlo a dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov. Konkrétne obaja porušovatelia (hoci prioritne porušovateľ 1) svojím postupom porušili čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou prácou a pretrvávajúcou nečinnosťou spôsobovali a stále spôsobujú sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti. Predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska pritom nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. Dá sa povedať, že v činnosti justície je obvyklý; „procesná technológia“ konania o odporovaní právneho úkonu je a musí byť všeobecným súdom dostatočne známa a rutinná. V tomto kontexte poukazujeme aj na § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.»
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie: „1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 C 111/2006 porušil právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co 77/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co 77/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €..., ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava II a vo výške 2.000, €... ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave...
5. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniuoznačeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jetotiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sarozhodnutia orgánu verejnej moci.
V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohrávapreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že vo veci bol 9. mája 2012 vyhlásenýrozsudok, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Ústavný súd dopytmi na okresnomsúde a na krajskom súde zistil, že spis bol po doručení rozsudku a vykonaní nadväzujúcichprocesných úkonov spolu s podaným odvolaním doručený krajskému súdu 18. februára2014. Na krajskom súde je vec vedená pod sp. zn. 3 Co 77/2014 a o odvolaní sťažovateľanebolo do rozhodnutia ústavného súdu rozhodnuté. Krajským súdom nebol vo vecinariadený ani žiaden termín pojednávania.
Ústavný súd konštatuje, že doručením rozsudku okresného súdu a vykonanímostatných úkonov, ktoré v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskehosúdneho poriadku okresný súd musel vykonať, boli z jeho strany vykonané všetky zákonompredpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalší postupani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovaťso zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu priodstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že totorozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek podanémuodvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.
Okresný súd teda v čase podania sťažnosti na ústavnom súde (február 2015) užnemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Súčasne jezrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom,resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľ, v konaní pred okresným súdom nedochádzalo(a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte rozhodnuté právoplatne). Preto je daný dôvodna odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS 275/06,IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).
Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosťv časti, ktorou bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 8 C 111/2006,odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudkua vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie by v súhrne s doterajším konanímokresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresnéhosúdu a prípadné neefektívne (nesústredené) konanie okresného súdu alebo konaniepoznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohlo byť v príčinnej súvislosti s porušovanímzákladného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo byv danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovaniavo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označeného práva postupom krajského súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V prípade namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov považuje ústavný súd za takýto právny prostriedok nápravy s účinnosťouod 1. apríla 2005 aj sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento právny názor reflektuje i ustálená judikatúraústavného súdu (napr. IV. ÚS 153/03, I. ÚS 164/2010, III. ÚS 391/2010).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnomkonaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočnýchprieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne ajzákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, čiv danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odsekucitovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účelzistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súdpoznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytujea na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stavzapríčinený porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákonao súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu18. februára 2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáha vyslovenia porušeniazákladného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy aj vo vzťahu k postupu krajského súdu,ktorý vo veci koná od 18. februára 2014 na podklade odvolania podaného sťažovateľom.Zo sťažnosti ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ v minulosti podal sťažnosť na zbytočnéprieťahy v súdnom konaní proti postupu okresného súdu, počas odvolacieho konania všakpostup krajského súdu u predsedu tohto súdu podaním podľa § 62 zákona o súdochnenamietal. Sťažovateľ pritom v sťažnosti sám uvádza, že «upustil od „planého“ sťažovania sa inštrumentáriom zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch».
Ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej sa v prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v odvolacom konaní pred podanímsťažnosti ústavnému súdu vyžaduje aj podanie sťažnosti predsedovi tohto súdu podľa § 62zákona o súdoch (m. m. III. ÚS 160/2013). Z obsahu sťažnosti a jej príloh zároveňnevyplýva, že by k nesplneniu podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Skutočnosť, žekrajský súd o sťažovateľom podanom odvolaní nerozhodol ani jeden rok od predloženia veciokresným súdom, však takúto povinnosť sťažovateľa vyčerpať uvedený právny prostriedoknápravy namietaného porušenia základného práva nevylučuje. Uvedená dĺžka odvolaciehokonania pritom podľa názoru ústavného súdu svojou intenzitou nesignalizuje taký zásah dozákladného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, pre ktorý by trvaniu ústavného súdu navyčerpaní tohto právneho prostriedku nápravy porušeného práva mohol chýbať reálnyvýznam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ napádalpostup krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jejneprípustnosť, pretože sťažovateľ nepreukázal využitie dostupného právneho prostriedkunápravy, ktorý mal podľa zákona o súdoch k dispozícii (obdobne II. ÚS 263/07,III. ÚS 160/2013).
V závere ústavný súd pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a nebráni ani tomu, abypo splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí a v prípade zotrvania na stanovisku,že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom, sťažovateľ predložilústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015