znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 492/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou   JUDr.   Janou   Fridrichovou,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 111/2006 a postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 77/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súduBratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   111/2006a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 3 Co 77/2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   23.   februára   2006   na   okresnom   súdeodporovaciu   žalobu,   ktorou   sa   proti   v žalobe   uvádzaným   osobám   domáhal   určenianeúčinnosti   predaja   bytu   uskutočneného   sťažovateľovým   dlžníkom.   V sťažnosti   opisujeúkony,   ktoré   vo   veci   okresný   súd   postupne   vykonával,   poukazujúc   zároveň   na   dlhšieobdobia   nečinnosti   v postupe   okresného   súdu   konkrétne   obdobie   od   januára   2008̶do augusta 2009 a obdobie od decembra 2009 do februára 2011. Nadväzne na uvedenésťažovateľ   poukazuje   na   odpoveď   predsedníčky   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   2219/2011z 1. januára 2012 v súvislosti s prešetrením vybavenia sťažnosti proti postupu okresnéhosúdu, ktorá k uvedenému dňu mala konštatovať vznik prieťahov v konaní okresného súdu,pričom neprítomnosť sťažovateľa na nariadených pojednávaniach nemala byť z jej stranyvyhodnotená ako príčina vzniku zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v napadnutom konaní vydal okresný súd 9. mája 2012rozsudok,   ktorým   sťažovateľovu   žalobu   zamietol,   pričom   sa   tak   podľa   neho   dopustil„vydania   tzv.   šokujúceho   rozhodnutia“. Uvedený   rozsudok   mal   okresný   súd   doručovaťúčastníkom   konania   viac   ako   rok,   čo   podľa   neho «nesvedčí   o efektívnej   práci   súdu... Po opakovanom predložení spisu a dodnes je KS Ba je pasívny. Výsledkom je,   že stav právnej neistoty v danej kauze v neprospech ⬛⬛⬛⬛ trvá už osem rokov!...

Sťažovateľ... tvrdí, že OS Ba II bol od marca 2006 do apríla 2012 výrazne procesné neefektívny, pracoval nesústredene, nekoncepčne. Voči obštrukčným žalovaným bol príliš benevolentný, procesno-právne inkonzekventný. Konanie porušovateľa (teda OS Bratislava II)   bolo   masívne   poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   pričom   tento   fakt   priznalo   vedenie KS Ba. Konštatujeme, že involvovaný všeobecný súd prvej inštancie dlhodobo a bezdôvodne nerealizoval to právo na súdu ochranu a právo na spravodlivý a súčasne primerane rýchly proces, ktoré je procesnej strane (v danej afére žalobcovi ⬛⬛⬛⬛, sťažovateľovi v intenciách tohto podania) ústavne garantované. Už sme uviedli, že spor bol iniciovaný ⬛⬛⬛⬛ podaním z februára 2006. Priamo sa teda natíska poukaz na záväzný právny   názor   Ústavného   súdu   SR   :   lehota   presahujúcu   obdobie   troch   rokov   je neakceptovateľná   na   riešenie   akejkoľvek   zložitej   právnej   otázky...   Zdĺhavosť   konania všeobecného súdu totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby (a tu reálne hovorí sťažovateľka aj v záujme je procesného kontrahenta) do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a je teda ohrozené vo svojej podstate...

Protiústavným   postupom   porušovateľa   OS   Ba   II   a   porušovateľa   KS   Ba   došlo a dochádza   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   v   súdnom konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Konkrétne   obaja   porušovatelia   (hoci   prioritne porušovateľ 1) svojím postupom porušili čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou   prácou   a   pretrvávajúcou   nečinnosťou   spôsobovali   a   stále   spôsobujú sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti. Predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska pritom nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. Dá sa povedať, že v činnosti justície je   obvyklý;   „procesná technológia“   konania o   odporovaní   právneho úkonu je a musí byť všeobecným súdom dostatočne známa a rutinná. V tomto kontexte poukazujeme   aj   na   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   OSP),   ktorý   súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.»

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie: „1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 C 111/2006 porušil právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co 77/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co 77/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. ⬛⬛⬛⬛...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   10.000,-   €...,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   Bratislava   II   a   vo   výške 2.000, €... ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave...

5.   Okresný   súd   Bratislava   II   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinné   spoločne a nerozdielne uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1. K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak   v   čase, keď bola   sťažnosť doručená ústavnému súdu,   už   k porušovaniuoznačeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jetotiž   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sarozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávapreventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že vo veci bol 9. mája 2012 vyhlásenýrozsudok, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Ústavný súd dopytmi na okresnomsúde a na krajskom súde zistil, že spis bol po doručení rozsudku a vykonaní nadväzujúcichprocesných úkonov spolu s podaným odvolaním doručený krajskému súdu 18. februára2014. Na krajskom súde je vec vedená pod sp. zn. 3 Co 77/2014 a o odvolaní sťažovateľanebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   rozhodnuté.   Krajským   súdom   nebol   vo vecinariadený ani žiaden termín pojednávania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   doručením   rozsudku   okresného   súdu   a vykonanímostatných úkonov, ktoré v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskehosúdneho poriadku okresný súd musel vykonať, boli z jeho strany vykonané všetky zákonompredpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalší postupani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovaťso zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu priodstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že totorozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek podanémuodvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Okresný súd teda v čase podania sťažnosti na ústavnom súde (február 2015) užnemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Súčasne jezrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   k   prieťahom,resp. nečinnosti,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ,   v   konaní   pred   okresným   súdom   nedochádzalo(a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte rozhodnuté právoplatne). Preto je daný dôvodna   odmietnutie   takejto   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (napr.   II.   ÚS   275/06,IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosťv časti,   ktorou   bolo   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   konaním   okresného   súdu   vedeným   pod   sp.   zn.   8   C   111/2006,odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudkua vrátenie   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   by   v súhrne   s doterajším   konanímokresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresnéhosúdu   a   prípadné   neefektívne   (nesústredené)   konanie   okresného   súdu   alebo   konaniepoznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohlo byť v príčinnej súvislosti s porušovanímzákladného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo byv danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovaniavo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označeného práva postupom krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   považuje   ústavný   súd   za   takýto   právny   prostriedok   nápravy   s   účinnosťouod 1. apríla 2005 aj sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento právny názor reflektuje i ustálená judikatúraústavného súdu (napr. IV. ÚS 153/03, I. ÚS 164/2010, III. ÚS 391/2010).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnomkonaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočnýchprieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne ajzákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, čiv danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odsekucitovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účelzistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súdpoznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytujea na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stavzapríčinený porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákonao súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu18. februára 2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáha vyslovenia porušeniazákladného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy aj vo vzťahu k postupu krajského súdu,ktorý vo veci koná od 18. februára 2014 na podklade odvolania podaného sťažovateľom.Zo sťažnosti ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ v minulosti podal sťažnosť na zbytočnéprieťahy v súdnom konaní proti postupu okresného súdu, počas odvolacieho konania všakpostup   krajského   súdu   u predsedu   tohto   súdu   podaním   podľa   §   62   zákona   o súdochnenamietal. Sťažovateľ pritom v sťažnosti sám uvádza, že «upustil od „planého“ sťažovania sa inštrumentáriom zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch».

Ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej   sa   v prípade   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v odvolacom   konaní   pred   podanímsťažnosti ústavnému súdu vyžaduje aj podanie sťažnosti predsedovi tohto súdu podľa § 62zákona   o súdoch   (m.   m.   III.   ÚS   160/2013).   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zároveňnevyplýva, že by k nesplneniu podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Skutočnosť, žekrajský súd o sťažovateľom podanom odvolaní nerozhodol ani jeden rok od predloženia veciokresným súdom, však takúto povinnosť sťažovateľa vyčerpať uvedený právny prostriedoknápravy namietaného porušenia základného práva nevylučuje. Uvedená dĺžka odvolaciehokonania pritom podľa názoru ústavného súdu svojou intenzitou nesignalizuje taký zásah dozákladného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, pre ktorý by trvaniu ústavného súdu navyčerpaní   tohto   právneho   prostriedku   nápravy   porušeného   práva   mohol   chýbať   reálnyvýznam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ napádalpostup   krajského   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jejneprípustnosť,   pretože sťažovateľ   nepreukázal využitie   dostupného   právneho prostriedkunápravy,   ktorý   mal   podľa   zákona   o súdoch   k   dispozícii   (obdobne   II.   ÚS   263/07,III. ÚS 160/2013).

V   závere   ústavný   súd   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a nebráni ani tomu, abypo splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí a v prípade zotrvania na stanovisku,že   postupom   krajského   súdu   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   sťažovateľ   predložilústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015