znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 492/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   zastúpeného   advokátkou   J.   Z.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009, ako aj základného práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   Košice   I vo   veci vedenej pod sp. zn. 3 Pv 15/09 a jej uznesením z 25. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2014 doručená sťažnosť S (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Košiciach,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „OR PZ“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009,   ako   aj   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   Okresnej prokuratúry   Košice   I (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 3 Pv 15/09 a jej uznesením z 25. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z príloh vyžiadaných z okresnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ ako poškodená osoba podal na A. J. (ďalej len „obvinená“) trestné oznámenie pre zločin sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   a   3   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   ktorého   sa   mala   dopustiť   ako predsedníčka   spoločenstva   vlastníkov   bytov.   Uznesením   vyšetrovateľa   OR   PZ sp. zn. ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009   z 2.   januára   2009   bolo   obvinenej   vznesené obvinenie.   Napadnutým   uznesením   okresnej   prokuratúry   bolo   trestné stíhanie obvinenej pre zločin   sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   a   3   Trestného   zákona   zastavené,   pretože podľa okresnej prokuratúry nie je tento skutok trestným činom a v danom prípade nie je dôvod   na   postúpenie   veci.   Proti   napadnutému   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   Krajská   prokuratúra   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1/1 KPt 683/09 z 11. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajskej   prokuratúry   z 11.   novembra   2013“)   zamietla.   Sťažovateľ   preto   podal 3. januára 2014 v zmysle ustanovenia § 363 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) návrh Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), v ktorom žiadal zrušiť napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, pretože je podľa jeho názoru v celom rozsahu nezákonné. Generálna prokuratúra prípisom z 10. apríla 2014 sťažovateľovi oznámila, že sa v plnom rozsahu   stotožňuje   s napadnutým   uznesením   okresnej   prokuratúry,   ako   aj   s uznesením krajskej prokuratúry z 11. novembra 2013, a návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 Trestného poriadku nevyhovela. Predmetný prípis generálnej prokuratúry bol sťažovateľovi doručený 30. apríla 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s postupom OR PZ vo veci trestného stíhania obvinenej pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009, pričom podľa jeho názoru bol postup OR PZ pomalý, čím malo byť porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Taktiež podľa názoru sťažovateľa bolo porušené aj jeho právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to postupom okresnej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   Pv   15/09   a jej   uznesením z 25. augusta 2013, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie obvinenej pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1)   Právo   sťažovateľa   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   bolo   v   konaní pred Okresnou prokuratúrou Košice I, sp. zn. 3 PV 15/09 porušené.

2) Rozhodnutie Okresnej prokuratúry Košice I, sp. zn. 3 PV 15/09 zo dňa 25.8.2013 zrušuje a vec vracia Okresnej prokuratúre Košice I na ďalšie konanie.

3) Právo sťažovateľa zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Okresným riaditeľstvom PZ v Košiciach, Úrad justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009 porušené.

4)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje,   aby   Okresné   riaditeľstvo   PZ v Košiciach, Úrad justičnej a kriminálnej polície, konal bez prieťahov.“

Sťažovateľ taktiež žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenia porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (okresná prokuratúra a OR PZ). Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Pv 15/09 a jej   uznesením   z   25.   augusta   2013,   ako   aj   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   OR PZ   vo   veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   OR   PZ   vo   veci   vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ústavný súd konštatuje, že vo veci vedenej OR PZ pod sp. zn. ČVS: ORP-27/4-OJP-KE-2009   dozorujúci   prokurátor   okresnej   prokuratúry   napadnutým   uznesením   trestné stíhanie obvinenej zastavil. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi, ktorý   mal v tomto trestnom konaní procesné postavenie poškodeného doručené 9. septembra 2013, pričom o jeho   sťažnosti   proti   tomuto   uzneseniu   rozhodla   krajská   prokuratúra,   ktorá   uznesením z 11. novembra 2013 sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietla.

Podľa   §   184   ods.   1   písm.   b)   bodu   3   Trestného   poriadku   sa   uznesenie   považuje za právoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľné, ak zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, ale podaná sťažnosť bola zamietnutá.

Z uvedeného je teda zrejmé, že trestné konanie napadnuté sťažnosťou sťažovateľa bolo právoplatne skončené 11. novembra 2013, t. j. dňom vydania rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   smerujúca   proti   napadnutému   uzneseniu   okresnej prokuratúry.

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako   aj   práva   na   prerokovanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru), k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku postupu OR PZ v trestnom konaní vednom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-27/4-OJP-KE-2009,   ktoré,   ako   už   bolo   uvedené,   bolo právoplatne   skončené 11.   novembra   2013,   pričom   sťažnosť   sťažovateľa   adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu 10. júna 2014, nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Pv 15/09 a jej uznesením z 25. augusta 2013

Napadnutým   uznesením   okresnej   prokuratúry   bolo   zastavené   trestné   stíhanie obvinenej pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona, „... pretože nie je tento   skutok   trestným   činom   a nie   je   dôvod   na   postúpenie   veci“.   Sťažovateľ   v zmysle poučenia podal proti tomuto uzneseniu podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku sťažnosť, o ktorej   rozhodla   krajská   prokuratúra   uznesením   z 11.   novembra   2013   tak,   že   ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľa postupom   okresnej   prokuratúry   a jej   napadnutým   uznesením   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   190 ods.   1 Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim súhlasom   prokurátora   alebo   na   jeho   pokyn,   môže   policajt   sám   sťažnosti   vyhovieť   len s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží vec na rozhodnutie

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu...

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b)   uloží orgánu, proti   ktorého rozhodnutiu   sťažnosť   smeruje, aby vo veci   znovu konal a rozhodol.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva, že   tento   zákon   poskytoval sťažovateľovi účinný prostriedok   nápravy, na použitie ktorého bol oprávnený. Uvedený právny   prostriedok   umožňoval   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom na právomoc   prokurátora   danú   mu   Trestným   poriadkom,   ak   by   na   základe   sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj jemu predchádzajúci postup boli v rozpore so zákonom.

V konečnom dôsledku sťažovateľ tento prostriedok nápravy aj využil a o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry prokurátor krajskej prokuratúry konal a rozhodol.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   vzťahu   k   tej   časti sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   napadnutým uznesením okresnej prokuratúry, Trestný poriadok zakladá právomoc príslušnej krajskej prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v   danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   domáhať a aj sa   domáhal ochrany svojich práv uplatnením právneho prostriedku nápravy adresovaného orgánu prokuratúry podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v   časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde   sa   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   dôkaz o inom   zásahu.   Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý koncipoval samotný návrh, tak neurobil, a teda nesplnil si dôkaznú povinnosť vyplývajúcu mu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo zakladá aj dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014