znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 492/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   Š.,   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou A. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 21/2012 zo 7. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 21/2012 zo 7. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 37/2012-104 z 29. februára 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), ktorým bolo   zmenené   uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 22Cb/129/2010-92 z 2.   decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“)   tak, že krajský súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti C., s. r. o., ako žalobcu v 2. rade.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   žalobkyňa   v   konaní   podala   najskôr   návrh na zámenu účastníkov konania podľa § 92 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého mala na jej miesto ako žalobkyňa vstúpiť obchodná   spoločnosť   C.,   s.   r.   o.,   avšak   pre   nesúhlas   ostatných   účastníkov   konania navrhovaná zámena pripustená nebola. Podľa sťažovateľky mala žalobkyňa neskôr zmeniť stratégiu tak, že podala návrh na vstup označenej obchodnej spoločnosti do konania podľa § 92 ods. 1 OSP, a tak zneužila postup podľa uvedeného ustanovenia pre účely dosiahnutia faktickej zámeny žalobcu, o ktorú sa usilovala už pred podaním návrhu na vstup nového účastníka do konania.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   okresný   súd „adekvátne   využil   svoju   možnosť nepripustiť do konania ďalšieho účastníka“, keď návrh posudzoval v kontexte so skoršími procesnými úkonmi žalobkyne. Krajský súd a následne aj najvyšší súd však nepovažoval predchádzajúci   návrh   žalobkyne   na   zámenu   účastníkov   konania   za   právne   relevantný, v dôsledku čoho došlo k vydaniu sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením „podporil taký výklad ustanovení,   ktorý   sa   v   okolnostiach   daného   prípadu   javí   byť   ústavne   nekonformným a v právnom štáte neakceptovateľným. Svoje závery Najvyšší súd SR naviac nedostatočne odôvodnil,   keďže   dôležitú   námietku   sťažovateľky   v   odôvodnení   žiadnym   spôsobom nereflektoval a okrem toho jeho závery o hospodárnosti konania sú rozporné a logicky nekoherentné.“.

Podľa názoru sťažovateľky výklad ustanovenia § 92 ods. 1 OSP, ktorý podal najvyšší súd   v   napadnutom   uznesení, „nezohľadňuje   logické   väzby   jednotlivých   ustanovení v relevantnom   právnom   predpise,   popiera   účel   a   význam   aplikovaného   ustanovenia, zvýhodňuje jedného účastníka na úkor iného účastníka a v neposlednom rade je výkladom rigidne formálnym, bez zohľadnenia konkrétnych okolností prípadu.

Základné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku kladú dôraz na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, úctu k právam iných osôb (§ 1 OSP), dbajúc aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb (§ 2 OSP) a aby súdny proces bol jednou zo záruk zákonnosti a slúžil na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (§ 6 OSP).

Vychádzajúc   z   týchto   zásad,   zákon   umožňuje   zmeny   okruhu   účastníkov   len výnimočne,   a   to   v   troch   základných   režimoch.   V   konkrétnom   prípade   zámenu   žalobcu v zmysle § 92 ods. 4 umožňuje len vtedy, keď s tým súhlasia ostatní účastníci konania. Takáto zmena má totiž významný vplyv na ďalšie konanie. Súhlas účastníkov so zmenami podľa § 92 ods. 4 má svoj jasný účel a zmysel, ktorý podľa názoru sťažovateľky nemožno obísť zneužitím iného inštitútu - vstupu ďalšieho účastníka do konania. Je pravdou,   že v mnohých prípadoch súd u navrhovateľa ťažko môže odhaliť takýto nepoctivý zámer, avšak v danom prípade tento zámer žalobkyňa sama vyjadrila.

V súvislosti s tým ustanovenie 92 ods. 1 OSP predpokladá možnosť súdu nepripustiť vstup nového žalobcu ani vtedy, ak s tým žalobca súhlasí. Máme za to, že prvostupňový súd správne využil túto možnosť s poukazom na predchádzajúce procesné podania žalobkyne, ktoré svedčia o zneužití tohto inštitútu. Proti dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu pritom sťažovateľka nenachádza v neskorších rozhodnutiach odvolacieho a dovolacieho súdu žiadnu rozumnú argumentáciu.“.

Nadväzne   na   to   sťažovateľka   poukazuje   na   obsah   rozhodnutia   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/264/2011 z 30. septembra 2011, ktorý rozhodoval v analogickom prípade,   rovnako   tak   na   rozhodovaciu   prax   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky (sp. zn. 22 Cdo/383/2010 a sp. zn. 29 Odo/119/2006), a napokon aj na viaceré rozhodnutia ústavného súdu vydané v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu.   Podľa   názoru   sťažovateľky   interpretácia «relevantných   právnych   noriem odvolacím   súdom   a   Najvyšším   súdom   SR   bola   v   danom   prípade   celkom   odtrhnutá   od reálnych okolností prípadu a čisto formálne splnenie podmienky súhlasu nového žalobcu so vstupom   do   konania   nebolo   podľa   názoru   sťažovateľky   dostatočným   dôvodom   na   jeho pripustenie. Pokiaľ sa dôvodí, že ide o jedinú podmienku vstupu do konania, sťažovateľka považuje takýto výklad ustanovenia za príliš formálny...

Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   odvolací   súd,   ako   aj   Najvyšší   súd   SR   svoje uznesenia   nedostatočne   odôvodnili.   Sťažovateľka   poukazovala   na   obchádzanie   inštitútu zámeny účastníka konania a jedinou odpoveďou jej bolo všeobecne konštatovanie, že táto argumentácia je bez právnej relevancie že návrhu žalobkyne na vstup ďalšieho účastníka do prebiehajúceho konania je potrebné vyhovieť „aj vzhľadom na jej skoršie procesné úkony“. Najvyšší súd SR ani odvolací súd neosvetľujú, prečo je argumentácia sťažovateľky bez právnej relevancie, ani prečo je potrebné návrhu žalobkyne vyhovieť aj napriek skorším procesným   úkonom...   Sťažovateľka   je   pritom   toho   názoru,   že   jej   argumentácia   bola   v kontexte   rozhodnutia   významnou.   Bez   adekvátneho   vyjadrenia   k   nej,   sťažovateľka nerozumie,   v   čom   je   jej   úvaha,   alebo   úvaha   prvostupňového   súdu   v   neporiadku... Argumenty, ktoré Najvyšší súd SR uvádza v prospech hospodárnosti a rýchlosti konania v danej veci podľa názoru sťažovateľky svedčia skôr v neprospech týchto zásad. Konanie sa predĺži a účastníci ponesú vyššie náklady.».

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 6. 2012, sp. zn. 2 Obdo 21/2012 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   7.   6.   2012,   sp.   zn. 2 Obdo 21/2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo-relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania   na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské   práva   nevyžaduje,   aby v   odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   dovolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu krajského súdu, odôvodnil týmito právnymi úvahami:

„Pristúpenie účastníka do konania podľa ust. § 92 ods. 1 O. s. p. umožňuje odstrániť nedostatok   aktívnej   alebo   pasívnej   vecnej   legitimácie,   ktorá   tu   bola   už   v   čase   začatia konania a viedla by k zamietnutiu žalobného návrhu. Otázku vecnej legitimácie posudzuje súd na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. V prípade nedostatku vecnej   legitimácie   súd   nie   je   oprávnený   zasahovať   do   vymedzenia   okruhu   účastníkov konania, nemôže konanie pre nedostatok takejto podmienky zastaviť, avšak musí žalobu zamietnuť.

Z dispozičnej zásady, ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie účastníka   konania   môže   navrhnúť   iba   žalobca   (nie   žalovaný)   a   v   prípade   takéhoto pristúpenia   účastníka   na   strane   žalobcu,   je   prípustnosť   tohto   procesného   postupu podmienená súhlasom žalobcu. Súd však nesmie umožniť vstup ďalšieho účastníka konania v tom prípade, ak takýmto pristúpením nastane taký stav nedostatku podmienky konania, pre ktorý stav bude musieť byť konanie zastavené.

V danom prípade bola podaná žaloba na určenie neplatnosti právnych úkonov. Ide teda o žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., ktorú zákon považuje za procesné prípustnú, len   ak   je   na   požadovanom   určení   naliehavý   právny   záujem.   Existencia   naliehaného právneho   záujmu   je   teda   zákonná   požiadavka,   ktorá   musí   byť   splnená:,   inak   nemožno žalobu o určenie právneho vzťahu alebo práva vecne prejednať.

Žalobkyňa v žalobnom návrhu uviedla, že má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti v návrhu špecifikovaných právnych úkonov. Za stavu, kedy na základe doposiaľ zistených skutočností nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, či žalobkyňa vzhľadom na uvedené je aktívne legitimovaná, je potrebné jej návrhu na pristúpenie účastníka do konania podľa ust. § 92 ods. 1 O. s. p. vyhovieť aj vzhľadom na jej skoršie procesné úkony, samozrejme výhradne v prípade súhlasu toho, kto má na stranu žalobcu pristúpiť.

Dovolací   súd   považuje   za   potrebné   dodať,   že   pristúpenie   ďalšieho   účastníka   na strane   žalobcu nie   je   v rozpore   ani   so zásadou hospodárnosti konania,   keďže za   tejto situácie   je   hospodárne,   aby   bola   vec   prejednaná   už   v   rámci   začatého   konania   i   voči ďalšiemu účastníkovi konania. Pristúpením ďalšieho účastníka na strane žalobcu sa môže navyše dospieť k rýchlejšiemu vyriešeniu sporu, nakoľko sa náležite zistí, kto je v danom prípade aktívne vecne legitimovaný na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach je vrátane zistenia skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia, správne.“

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s pripustením vstupu ďalšieho účastníka konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 OSP, pretože tým podľa nej dochádza k obchádzaniu inštitútu zámeny účastníkov podľa § 92 ods. 4 OSP, ktorého podmienky sa od pripustenia vstupu nových účastníkov konania odlišujú.

K zásahu do sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že najvyšší   súd   zamietnutím   dovolania   potvrdil   správnosť   pripustenia   vstupu   ďalšieho účastníka   konania   na   opačnej   procesnej   strane,   ako   na   akej   vystupuje   sťažovateľka. Sťažovateľka teda považuje za sporný výklad procesno-právnych ustanovení upravujúcich otázku   zmeny   okruhu   účastníkov   súdneho   konania   realizovaný   v   jej   právnej   veci, vychádzajúc pritom z názoru, že pokiaľ predchádzajúcimi procesnými návrhmi žalobkyňa žiadala o zámenu účastníkov konania na svojej procesnej strane a túto zámenu nedosiahla, pretože niektorý z účastníkov konania s vykonaním navrhnutej zámeny nesúhlasil, potom pripustenie vstupu ďalšieho účastníka konania na strane žalobcu (podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku) je zneužitím tohto inštitútu.

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných   súdov.   Výklad   a   aplikácia   zákonov   (v   danom   prípade   Občiansky súdny   poriadok)   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov,   a   pokiaľ   tento   výklad   nie   je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   napadnutom   rozhodnutí   zrozumiteľne   vysvetlil predpoklady aplikácie § 92 ods. 1 OSP posúdiac, že v danom prípade boli tieto predpoklady naplnené. Jeho výklad práva, podľa ktorého aj týmto ustanovením (a nielen § 92 ods. 4 OSP) možno odstrániť nedostatky v aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácii, ktorá tu bola v   čase   začatia   konania   a   mohla   by   viesť   k   zamietnutiu   žalobného   návrhu,   je   ústavne udržateľná.   Dispozičné   oprávnenie   žalobcu   totiž   zahŕňa   aj   právo   rozhodnúť   sa,   či na konvalidáciu nedostatkov vecnej legitimácie na niektorej procesnej strane využije inštitút zámeny účastníkov konania podľa § 92 ods. 4 OSP alebo inštitút vstupu ďalšieho účastníka do konania podľa § 92 ods. 1 OSP. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k záveru, že v ním posudzovanom   prípade   boli   podmienky   na   pripustenie   navrhovanej   zmeny   v   okruhu účastníkov konania naplnené (bez ohľadu na to, či ide o pristúpenie ďalšieho účastníka k ostatným účastníkom konania, alebo ide o ich zámenu) a takémuto návrhu všeobecný súd napokon vyhovie, tento procesný postup ešte sám osebe nemožno označiť za popierajúci obsah sťažovateľkou označených práv.

Ústavný   súd   nepovažuje   za   dôvodnú   ani   výhradu   sťažovateľky   týkajúcu   sa nedostatočnosti   (nepresvedčivosti)   odôvodnenia,   najmä   pokiaľ   ide   o   súlad   napadnutého uznesenia so zásadou hospodárnosti konania, keďže najvyšší súd ozrejmil, že umožnením vstupu   ďalšieho   účastníka   na   strane   žalobcov   môže   byť   vec   meritórne   prejednaná   už v rámci začatého konania i voči ďalšiemu účastníkovi konania bez toho, aby bolo potrebné realizovať   samostatné   konanie,   a   pristúpenie   ďalšieho   účastníka   konania   môže   prispieť k náležitému zisteniu, komu v danom prípade svedčí aktívna vecná legitimácia. V tejto súvislosti   ústavný   súd   vyhodnocujúc   dopady   napadnutého   rozhodnutia   na   procesné postavenie sťažovateľky pripomína, že ním nedošlo k žiadnej zmene procesného postavenia sťažovateľky   ani   jej   procesné   práva   vo   vzťahu   k   ostatným   účastníkom   konania   neboli odňaté a v ďalšom konaní bude mať sťažovateľka dostatočný priestor prednášať argumenty a   produkovať   dôkazy,   a   tak   efektívne   obhajovať   svoje   práva.   Uvedené   nesignalizuje porušenie princípov týkajúcich sa organizácie a zloženia súdu, vedenia konania, rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania, práva byť prítomný na pojednávaní či iných požiadaviek spravodlivého procesu vyplývajúcich z obsahu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľka poukazuje na odlišné rozhodnutie v analogickom   prípade,   konkrétne   na   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 5 Co/264/2011 z 30. septembra 2011, ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).

Sťažovateľka   nenamieta,   že   v   obdobnom   prípade,   aký   bol   jej   prípad,   rozhodol najvyšší súd inak, čím by bola založená rozdielnosť jeho judikatúry v Slovenskej republike, avšak namieta, že Najvyšší súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti judikoval, že všeobecný súd pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania nepripustí tiež vtedy, ak je zrejmé, že doterajší žalovaný už v dobe zahájenia konania nebol vecne legitimovaný a že návrhom na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania obchádza inštitút zámeny účastníkov (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. R 29 Odo/119/2006 z 15. februára 2006; podobne poukazuje aj na obsah uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 3838/2010 z 23. novembra 2010). K tejto argumentácii ústavný súd poznamenáva, že judikatúra všeobecných súdov v Slovenskej republike nemusí byť nevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom Českej republiky, pokiaľ je   jej   prípadná   odlišnosť   založená   na   racionálnej   právnej   argumentácii.   Napokon z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ani   v   prípadne   existencie   obsahovo   odlišnej judikatúry nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Slovenskej republike (obdobne I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre   namietanie   porušenia   základného   práva (napr. II. ÚS 54/02).

Najvyšší súd v posudzovanej veci použil relevantné procesno-právne normy a vyložil ich   ústavne   konformným   spôsobom.   Obsah   napadnutého   uznesenia   preto   neporušuje označené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd dospel   k   záveru,   že   predmetná   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená   a   je   na   mieste   ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S   prihliadnutím   na   uvedené   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012