znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 492/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., S., zastúpenej JUDr. Ľ. N., advokátom, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo/6/2010 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., a. s., na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo/6/2010 z 30. júna 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   MObdo/6/2010 z 30. júna 2011   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti H., a. s., trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ľ. N., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 MObdo/6/2010 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v obchodno-právnom konaní zaviazaná rozsudkom   Okresného   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   8   Cb   5/2005-318 z 9. decembra 2008 na zaplatenie sumy 365 945 Sk, zmluvnej pokuty vo výške 1 % denne z čiastky   365 945 Sk za obdobie od 19. augusta 2004 do   zaplatenia a na náhradu trov konania. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 21 Cob 133/2009-355 z 19. novembra 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti obidvom rozsudkom podal generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na   základe   podnetu sťažovateľky mimoriadne dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol a sťažovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka   v sťažnosti   predovšetkým   namieta   nedostatočné   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, následkom čoho je napadnutý rozsudok podľa jej názoru arbitrárny. Súčasne postup najvyššieho súdu,   pri ktorom   sa   odvoláva na právne názory   okresného   súdu   a krajského   súdu   označuje   za   taký,   ktorý   nemá   žiadnu   oporu v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože § 219 ods. 2 OSP „umožňuje iba odvolaciemu súdu, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že „Najvyšší   súd   SR   sa...   vôbec   nezaoberal a nevysporiadal   s   právnou   argumentáciou   Generálneho   prokurátora   SR   uvedenou v Mimoriadnom   dovolaní...   na   základe   ktorej   Generálny   prokurátor   SR   navrhol,   aby Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Okresného súdu v Senici zo dňa 9. decembra 2008 č. k. 8 Cb   5/2005-318,   okrem   výroku,   ktorým   súd   žalobu   vo   zvyšku   o   zaplatenie   zmluvnej pokuty zamietol,   ako   aj rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa   19.   novembra 2009 č. k. 21 Cob 133/2009-355, a vrátil vec Okresnému súdu v Senici na ďalšie konanie.

Sťažovateľ predpokladal, že sa Najvyšší súd SR vyjadrí taktiež k názoru Okresného súdu   v   Senici,   ktorý   tento   súd   vyslovil   vo   svojom   rozsudku   zo   dňa   9.   decembra   2008 č. k. 8 Cb 5/2005-318 a ktorý je v zhode s názorom Krajského súdu v Trnave, vysloveným v uznesení tohto súdu č. k. 21 Cob/143/2007-249 zo dňa 30. 11. 2007. Okresný   súd   v   Senici   vo   vyššie   uvedenom   rozsudku   totiž   bez   toho,   aby   uviedol konkrétne ustanovenia právnych predpisov, z ktorých jeho ďalej uvedený záver vyplýva, dospel k záveru, že prekážkou prevzatia diela žalovaným nemôže byť použitie dreva inej než predpokladanej kvality a zhotovenie diela iným spôsobom, než bol uvedený v projektovej dokumentácii, keďže tieto zmeny v realizácii nie sú podľa názoru Okresného súdu v Senici resp. Krajského súdu v Trnave v rozpore s funkciou predmetného diela. Chceme v tejto súvislosti   opätovne   osobitne   zdôrazniť,   že   tento   záver,   ktorý   bol   podstatný   pre   právne posúdenie   dôvodnosti   a   oprávnenosti   žalobou   uplatneného   nároku,   prvostupňový   ani druhostupňový   súd   vôbec   neodôvodnili,   t.   j.   oba   súdy   neuviedli   príslušné   ustanovenia právneho predpisu, v ktorých by mal ich právny názor oporu...

V   Rozsudku   NS   SR   Najvyšší   súd   SR   uviedol,   že   Mimoriadne   dovolanie   svojim obsahom bolo nad rámec podnetu sťažovateľa na podanie Mimoriadneho dovolania. Takéto konštatovanie   však   Najvyšší   súd   SR   v   Rozsudku   NS   SR   bližšie   neodôvodnil   (ide   teda o konštatovanie arbitrárnej povahy). V tejto súvislosti uvádzame, že Mimoriadne dovolanie bolo podané v rámci podnetu sťažovateľa na podanie Mimoriadneho dovolania, pretože sťažovateľ odôvodnil svoj podnet aj tým, že Mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Senica resp. rozsudok Krajského súdu v Trnave vychádzajú z nesprávneho právneho   posúdenia   otázky,   kedy   vzniká   zhotoviteľovi   (žalobcovi)   voči   objednávateľovi (žalovanému) nárok na zaplatenie ceny diela. Tento dôvod, pre ktorý sťažovateľ považuje uvedené rozsudky Okresného súdu v Senici resp. Krajského súdu v Trnave za nesprávne, vyplýva aj z Mimoriadneho dovolania.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   toto rozhodnutie:

„1.   Právoplatným   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 30. júna 2011 č. k. 1 M Obdo/6/2010 bolo porušené základné právo spoločnosti H., a. s... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo... na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   právoplatný   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2011 č. k. 1 MObdo/6/2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti H., a. s... trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   589,10   eur   na   účet   jej   právneho   zástupcu,   JUDr. Ľ.   N., advokáta, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   novembra   2011   predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   konštatoval, že   spĺňa   náležitosti ustanovené v   §   20   a   §   50   zákona o ústavnom   súde   a   nezistiac   procesné   prekážky,   ktoré   by   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, uznesením č. k. III. ÚS 492/2011-13 z 2. novembra 2011 sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa k sťažnosti   vyjadril   listom   sp.   zn. KP 4/2011 (Nobs 173/2011) zo 6. decembra 2011, v ktorom uviedol:

„Z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   tohto   času   s   vecou   súvisiaci   základný   spis   nemá k dispozícii,   mohol   vychádzať   len   z   obsahu   svojho   rozhodnutia,   ktorým   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že dovolací súd rozhodnutia vo veci konajúcich súdov (tak prvostupňového ako aj odvolacieho), vyhodnotil za správne a odvolal sa na ich právne závery. Poukázal na ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p.   a generálnemu prokurátorovi vytkol,   že mimoriadne   dovolanie   bolo nad   rámec podnetu sťažovateľky. Vo vzťahu k námietke generálneho prokurátora o tom, že súdy sa v konaní dôsledne neriadili ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Obchodného zákonníka,   oponoval,   že   konajúce   súdy   sa   príslušnými   právnymi   predpismi   štandardne riadili. Následne vo všeobecnosti charakterizoval zmluvu o dielo a vyjadril sa k rozsahu dôkaznej   povinnosti   súdov.   V   tejto   súvislosti   generálnemu   prokurátorovi   vytkol,   že v mimoriadnom dovolaní hodnotil dôkazy napriek tomu, že zákon tento postup nepozná... Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa vyššie citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo účastníka občianskeho súdneho konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia má byť jasné a výstižné, súčasne však má obsahovať dostatok dôvodov, ktoré viedli súd ku konkrétnemu rozhodnutiu.

Preskúmaním   odôvodnenia   rozsudku   napadnutého   ústavnou   sťažnosťou,   dospel tunajší   súd   k   záveru,   že   toto   skutočne   nie   je   dostatočné   a   vykazuje   znaky nepreskúmateľnosti.   Dovolací   súd   sa   uspokojil   s   odkazom   na   právne   závery   vo   veci konajúcich súdov, hoci tento postup je prípustný len v odvolacom konaní. Rovnako len v stručnosti   konštatoval,   že   súdy   sa   riadili   príslušnými   ustanoveniami   na   vec   sa vzťahujúcich právnych predpisov, avšak nevyjadril sa k otázke splnenia povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa diela zo zmluvy o dielo a v tej súvislosti ani k otá2ke vzniku jeho nároku na zaplatenie   ceny   diela.   Na   margo   absencie   náležitého   odôvodnenia   však   najvyšší   súd považuje za potrebné zdôrazniť, že toto neznamená automaticky, že v konkrétnom prípade ide o rozhodnutie nesprávne čo do meritu veci, ale nesprávnym je v zmysle jeho významu ako prostriedku kontroly a správnosti súdneho rozhodnutia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti   a s vyjadrením   najvyššieho   súdu,   ako   aj   s   obsahom   napadnutého   rozsudku a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 Cb 5/2005 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať   právne   názory   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS 331/09);   v   konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných   odlišností   a prípadné   porušenie   týchto   práv   je   v sťažovateľkinom   prípade potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo   počas   konania   najavo   vrátane   toho,   čo uviedli   účastníci.   Z   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09). O svojvôli pri výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   je   možné   uvažovať   predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 190/08).  

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho súdu   v napadnutom   rozsudku,   ďalej   s   nedostatočným   odôvodnením   tohto   rozsudku, v ktorom sa dovolací súd odvolal na právne závery uvádzané v rozsudkoch okresného súdu aj krajského súdu vydaných v sťažovateľkinej veci, a napokon tiež so spôsobom, akým sa najvyšší súd vysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v ním podanom mimoriadnom dovolaní.

Predmetom   konania   vedeného   pred   najvyšším   súdom   bolo   rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľky ako žalovanej obchodnej spoločnosti v právnej veci o zaplatenie 12 147,15 € s príslušenstvom vedenej pôvodne na okresnom súde ako súde prvostupňovom a na krajskom súde ako súde odvolacom. Najvyšší súd v rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým mimoriadne dovolanie podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 OSP ako právne nedôvodné zamietol, okrem iného uviedol:

«Dovolací   súd   predovšetkým   musí   reagovať   na   úvod   vyjadrenia   žalovaného na mimoriadne dovolanie (prvá strana, druhý odsek), vypracované A., s. r. o., a podpísanou JUDr. Ľ. N., advokátom a konateľom.

Procesné poučenia súd poskytuje účastníkom konania, ale neposkytuje ich v prípade zastúpenia účastníka advokátom (§ 5 OSP), čo platí aj o tomto prípade. Na rozdiel od stanoviska a právneho hodnotenia v mimoriadnom dovolaní, dovolací súd vychádza z toho, že oba súdy rozhodli správne a na ich právne závery sa dovolací súd odvoláva. Zistený skutkový stav bol dostatočným podkladom pre spravodlivé rozhodnutie súdov (§ 153 ods. 1 pre odvolací súd v spojení s § 211 ods. 2 OSP). Mimoriadne dovolanie svojím   obsahom   bolo   nad   rámec   samotného   podnetu   a   neprípustne   sa   dotýka   postupu súdov...

Základnou   podmienkou   pre   podanie   mimoriadneho   dovolania   je   to,   „že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu“. V mimoriadnom dovolaní (na str. 4, 5) sa konštatujú všeobecné ustanovenia OSP (§ 1,   §   2,)   z   ktorých   všetky   súdy   v   občianskoprávnom   konaní   vychádzajú,   ďalej hmotnoprávne ustanovenia, § 1 ods. 2 zák. č. 513/1991 Z. z. Obch. zák. a urobil školský výklad pre všeobecné súdy, ktoré vo veci rozhodovali ohľadne ustanovení § 324 ods. 1, § 536 ods. 1, § 537 ods. 1, 2, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, 2, 4 a § 560 ods. 1 tohto zákona. Taktiež   poukázal   na   hmotnoprávne   ustanovenie   §   544   ods.   1   Občianskeho   zákonníka ohľadne   úpravy   zmluvnej   pokuty.   Generálny   prokurátor   v   mimoriadnom   dovolaní konštatuje,   že   „citovanými   právnymi   predpismi   sa   konajúce   súdy   dôsledne   neriadili“, pričom názor dovolacieho súdu je taký, že súdy sa štandardne riadili týmito právnymi predpismi. Zmluva o dielo, podľa rozsahu a obtiažnosti zhotovenia diela, počnúc jej uzavretím a realizáciou   sa   stáva   zmluvou   obtiažnou   a   často   aj   právne   komplikovanou.   Často dochádza k tomu, že dielo nemôže byť zhotovené podľa objednávky objednávateľa či už pre prekážky na strane zhotoviteľa, alebo aj objednávateľa. Podstatnou náležitosťou je, aby dielo bolo zhotovené objednávateľom prevzaté a zaplatenie dohodnutej ceny za zhotovenie a   tým   aj   zmluva   zavŕšená.   Objednávateľ   nemá   povinnosť   dielo   prevziať   ak   vykazuje podstatné vady, ak však dielo prevezme nastáva taký stav, že samotnú zmluvu o dielo už otvárať nemôže (nezaniká mu tým právo na prípadnú náhradu škody, pokiaľ by k vzniku škody došlo). V tomto smere prvostupňový aj odvolací súd postup zachovali.

V mimoriadnom dovolaní rozoberá generálny prokurátor zmluvu o dielo, hodnotí dôkazy aj keď tento postup zákon nepozná.

V tejto súvislosti k postupu súdov a následne k postupu generálneho prokurátora k hodnoteniu tohto postupu v súvislosti s § 120 a nadväzujúcimi ustanoveniami § 125 a § 127 v spojení s § 132 OSP dovolací súd poznamenáva, že súdu pripadá do právomoci určiť rozsah dôkaznej povinnosti, pričom v kontradiktórnom konaní hlavné postavenie majú účastníci, ktorí navrhujú dokazovanie, ako aj súd, hlavne pokiaľ ide o dokazovanie, ktoré účastníci nemôžu zabezpečiť. Aj v úvode ustanovenia § 132 OSP sa uvádza: „Dôkazy súd hodnotí...“ a teda ide o právo a povinnosť súdu, do ktorého postupu nikto ani generálny prokurátor zasahovať nemôže, nemôže súd usmerňovať a súdu vytýkať tento postup zvlášť keď nejde o konanie bez návrhu alebo o konanie, do ktorého prokurátor vstúpil a má práva účastníka.   Rozhodnutie   musí   byť   zrozumiteľné   predovšetkým   účastníkom   a   prípadne odvolaciemu (dovolaciemu) súdu, ktorému pripadá kompetenčné túto otázku posudzovať. Zákon dáva dostatok možnosti, aby účastník v rámci konania (opravných prostriedkov) dosiahol   nápravu,   ak   k   takým   vadám   došlo.   Tak   isto   generálnemu   prokurátorovi   pri rozhodnutí o podaní či nepodaní mimoriadneho dovolania (§ 243e OSP) procesne nemôže zasahovať   ani   súd,   aj   keď   o   tomto   mimoriadnom   dovolaní   rozhoduje.   Nemožno   vidieť porušenie   zákona   v   tom,   že   súd   mal   odlišný   názor   na   rozsah   dôkaznej   povinnosti a vyhodnotenie dôkazov, ako má prokurátor. Ide o zásadnú otázku. Súd je pri rozhodovaní viazaný Ústavou SR a ostatnými zákonmi a tieto dodržuje. K porušeniu zákona môže dôjsť a len výnimočne dochádza. Nezistil teda dovolací súd dôvody na zrušenie mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí, preto mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 OSP).»

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 Cb 5/2005 dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je odôvodnený ústavne konformným spôsobom.

Podľa § 243c OSP, vety pred bodkočiarkou, pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda okrem iného vyplýva, že pre konanie na dovolacom súde neplatia ustanovenia o konaní na súde odvolacom, teda ani ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré umožňuje odvolaciemu súdu, v prípade ak sa tento v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   obmedziť   sa   pri odôvodnení odvolacieho rozhodnutia na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí   dostatočné   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej stránky rozhodnutia. Z judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že   povinnosť   súdu   rozhodnutie   náležite   v   súlade s ustanovením   §   157 ods.   2 OSP odôvodniť   je odrazom   práva účastníka   na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami účastníka (III. ÚS 198/2011). K obdobným záverom dospel tiež Európsky súd pre ľudské práva   a   slobody   v   súvislosti   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keď   do   práva   na   spravodlivé prejednanie   veci   zahrnul   aj   právo   účastníka   súdneho   konania   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia.   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo   verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri Repík, Bohumil. Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. 2002. 152 s., tiež nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 248/2010 z 21. októbra 2010).

Pokiaľ   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   odôvodní dovolací   súd   právne   posúdenie   predloženej   veci   len   odkazom   na   jej   právne   posúdenie súdmi nižších stupňov bez zrozumiteľnej a výstižnej argumentácie, ktorou by dovolací súd sám   vyhodnocoval   hmotno-právnu   stránku   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu, poruší   tým   nielen   zákonné   pravidlá   vyplývajúce   z   §   157   ods.   2   OSP,   ktorými   sa   má dovolací súd v zmysle § 243c OSP spravovať, ale súčasne tým poruší aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Porušením   uvedených   procesných   pravidiel   sa   stal   rozsudok najvyššieho súdu z hľadiska práva nepreskúmateľný (zmätočný), teda z pohľadu ústavného práva arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený.

Dokonca, aj pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, pre ústavne konformné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia nepostačuje, ak sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzí   len   na   stotožnenie sa   s   dôvodmi   uvedenými   v   prvostupňovom   rozhodnutí, a neuvedie   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   potvrdili   alebo   vyvrátili   relevantné tvrdenia uvedené v odvolaní. Takéto rozhodnutie by podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu   bolo   nezlučiteľné   s požiadavkami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 149/2009, resp. č. 71/2009 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky).

Ústavne   akceptovateľný   by   preto   bol   v predloženom   prípade   len   taký   postup dovolacieho súdu, pri ktorom by tento riadne vyhodnotil závery súdov nižších   stupňov a náležite by sa vyjadril k právnemu posúdeniu veci, súčasne reagujúc na všetky relevantné argumenty   generálneho   prokurátora   uvedené   v jeho   mimoriadnom   dovolaní.   Keďže v sťažovateľkinej   veci   takto   dovolací súd nepostupoval, porušil   tým   jej   základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo/6/2010 z 30. júna 2011 došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   (bod   1   výroku   tohto   nálezu),   ústavný   súd v nadväznosti   na to   zrušil   napadnutý rozsudok   a vec vrátil   najvyššiemu   súdu   na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 589,10 € za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 a 2, § 14 ods. 1 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) vychádzajúc zo žalovanej sumy uplatnenej v konaní pred všeobecnými súdmi. Na základe   uvedeného   určila sťažovateľka   odmenu   za 1 úkon   právnej   služby   na sumu 287,14 € a paušálnu náhradu za 1 úkon na sumu 7,41 €.

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   priznať   úhradu   trov   právneho   zastúpenia uplatnených právnym zástupcom sťažovateľky za označené dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2011, avšak pri určení výšky týchto trov je potrebné vychádzať z princípu, podľa ktorého je predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je odlišný od predmetu konania vedeného pred všeobecnými súdmi.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred   ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

V prvom   polroku   2010   bola priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   priznať   sťažovateľke   úhradu   trov   právneho zastúpenia   za   obidva   vyúčtované   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011,   a preto porušovateľa   základného   práva   zaviazal   na   zaplatenie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľke v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu tak, ako je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012