znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 491/2014-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava, zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   RELEVANS,   s.   r.   o.,   Dvořákovo   nábrežie   8A, Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   Alexander   Kadela,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 543/2013 zo 7. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Rozhlasu   a   televízie   Slovenska,   Mlynská   dolina, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 543/2013 zo 7. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca R. Z. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou podanou 26. júla 2007 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal   proti   žalovanému   sťažovateľovi   ochrany   osobnostných   práv,   do   ktorých   mal sťažovateľ zasiahnuť 22. mája 2007 odvysielaním niektorých výrokov v reportáži nazvanej „Trafikanti“   v rámci   relácie   Reportéri.   Žalobca   požadoval   odvysielanie   ospravedlnenia za konkrétne výroky a náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 118/2007-68 z 18. októbra 2011 žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že odvysielané výroky považoval za hodnotiace úsudky, ktoré sa týkali hodnotenia činnosti žalobcu ako ministra zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len   „minister   zdravotníctva“),   teda   osoby   verejne   činnej,   u ktorej   sú   limity   prijateľnej kritiky širšie.

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 47/2012 z 29. júna 2012 rozsudok okresného súdu ako vecne nesprávny zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu následne rozsudkom č. k.   9   C   118/2007-135   z 26.   marca   2013   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   odvysielať ospravedlnenie žalobcovi a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobu zamietol.Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd rozsudkom č. k.   6 Co 543/2013-155 zo 7.   októbra   2013   však napadnutý   rozsudok   okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd svojím rozhodnutím zasiahol do jeho základného práva   na   slobodu   prejavu,   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   do   práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   slov   sťažovateľa «vo   veci   vedenej   pred   Porušovateľom   nebol   výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie v súlade s Ústavou SR a Dohovorom... Z...   výrokov   malo v   zmysle   výrokovej   časti   Rozsudku   prvostupňového súdu   dôjsť k zásahu do osobnostných práv Navrhovateľa odvysielaním nepravdivých informácií... Uplatnením   testu   proporcionality...   v prejednávanej   veci...   dospejeme   k zásadne odlišným   právnym   záverom   riešenia   stretu   práva   na   slobodu   prejavu   s ochranou osobnostných   práv,   s tým,   že   rezultátom   konfliktu   je   nevyhnutnosť   (potreba)   poskytnúť ochranu slobode prejavu...

Skutočnosť, že Navrhovateľ je osoba verejne činná (politik), ktorá sa v súvislosti s výkonom svojej funkcie nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie... Sťažovateľ bol v čase odvysielania relácie verejnoprávnou, národnou, nezávislou, informačnou,   kultúrnou   a vzdelávacou   inštitúciou,   ktorá   poskytovala   službu   verejnosti v oblasti televízneho vysielania...

...   odvysielaním   reportáže   reagoval   zo   svojej   pozície   verejnoprávneho   masmédia na aktuálne   otázky   transformácie   zdravotníckych   zariadení.   Účelom   a cieľom   reportáže bolo   podať   objektívny,   nestranný,   neskreslený   a vyvážený   náhľad   na   dôležitú   otázku verejného   záujmu   –   zdravotníctvo,   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   a nakladanie s verejnými zdrojmi...

...   úlohou   a ani   cieľom   reportáže   nebolo   poškodiť   obraz   Navrhovateľa   v očiach širokej verejnosti... Jedná sa len o poskytnutie vyvážených a pluralitných informácií o dianí v Slovenskej republike potrebných na slobodné utváranie názorov...

Sťažovateľ   je   ako   verejnoprávna   televízia   masmédiom,   a teda   nositeľom   slobody prejavu,   preto   sa   na   neho   vzťahuje   zvýšená   ochrana   (privilegované   postavenie)   čl.   26 Ústavy   SR   poskytovaná   novinárom   a masmédiám   pri   informovaní   o veciach   verejného záujmu...

... obsahom a aj cieľom reportáže bolo predovšetkým informovanie širokej verejnosti o konzekvenciách   reformy   zdravotníckych   zariadení   formou   transformácie   na   neziskové organizácie...   za   účelom   slobodného   utvárania   si   názorov   divákov   o zdravotníctve, poskytovaní zdravotnej starostlivosti a nakladaní s verejnými prostriedkami...

Pokiaľ   zo   strany   niektorých   osôb...   došlo   ku   kritike   modelu   transformácie, nesledovalo   sa   ňou   ohováranie,   znevažovanie,   či   škandalizácia   Navrhovateľa,   ale   len kritika   systému   ako   takého,   ktorý,   podľa   ich   názoru,   umožňoval   využívať   legislatívne nedostatky   transformačného   zákona   s dopadmi   na   oblasť   ekonomického   a personálneho substrátu v transformovaných zariadeniach...

Reportáž...   bola   odvysielaná   v investigatívno-publicistickom   programe...,   teda v programe na to vhodnom...

...   autorom   reportáže   je   Sťažovateľ   v pozícii   novinára/žurnalistu/masmédia,   teda osoba s privilegovaným postavením z hľadiska zvýšenej ochrany slobody prejavu najmä pri informovaní verejnosti o veci verejného záujmu...

Prvostupňový súd... posúdil prvý z výrokov [„mnohí dostávali od ministra Z. trafiky a usadzovali sa v správnych a dozorných radách, za nejaké iné možné protislužby“] ako skutkové tvrdenie...

Bližšie   skutočnosti,   ktoré   by   viedli   Porušovateľa   alebo   Prvostupňový   súd k vysloveniu   právneho   názoru   o tom,   že   Výrok   č.   1   je   skutkovým   tvrdením,   však v odôvodnení   oboch   rozhodnutí   všeobecných   súdov   absentujú,   čo   možno   považovať   za prejav arbitrárnosti v rozhodovaní oboch súdnych inštancií...

Právne posúdenie veci Porušovateľom, ako aj jeho právnym názorom zaviazaným Prvostupňovým súdom, však nemožno považovať za správne. Intenzitou svojej nesprávnosti sa dostáva do rozporu s namietanými právami garantovanými Ústavou SR a Dohovorom, s prihliadnutím   na   posúdenie   výroku   D.   v intenciách   skutkového   tvrdenia   alebo hodnotiaceho úsudku.

...   nemožno   v kontexte   celej   reportáže   bez   ďalšieho...   v prípade   Výroku   č.   1 konštatovať, že sa jedná o skutkové tvrdenie a zaťažiť tak Sťažovateľa dôkazným bremenom. Aj skutkové tvrdenie je totiž chránené právom na slobodu prejavu a striktné bazírovanie na preukazovaní   pravdivosti   akýchkoľvek   zverejnených   informácií   by   sa   stalo neprekonateľnou prekážkou aktuálnej a celospoločensky mimoriadne citlivej problematiky... Za zásadnú považuje Sťažovateľ tiež skutočnosť, že Porušovateľ a aj Prvostupňový súd   úplne   v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   opomenuli   uviesť   dôvod,   pre   ktorý   nedošlo k uverejneniu   ospravedlnenia   D.   v printových   médiách,   ale   sústredili   sa   výlučne na konštatovanie, že D. mal záujem sa Navrhovateľovi ospravedlniť.

K uverejneniu   ospravedlnenia   D.   nedošlo   z dôvodu,   že   D.   vzal   predmetné ospravedlnenia späť...

Výrok č. 1 D. v celkovom kontexte reportáže nevybočoval z medzí prípustnej kritiky, teda nepredstavoval exces zo Sťažovateľovho práva na slobodu prejavu...

Výkon   práva   kritiky   transformačného   systému   zdravotníckych   zariadení   teda nepredstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv Navrhovateľa. A contrario, právne posúdenie   veci,   aké   prezentoval   Porušovateľ   a aj   Prvostupňový   súd,   je   v rozpore so slobodou prejavu a právom verejnosti na informácie garantované v čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru...

Prvostupňový súd... posúdil druhý z výrokov[„Z. model transformácie je tunelovanie, tichá privatizácia, rozkrádanie majetku“] ako hodnotiaci úsudok.

S takýmto   právnym   posúdením   veci   sa   Sťažovateľ   stotožňuje.   Zásah   do   svojich Ústavou SR a Dohovorom garantovaných práv však vidí v jeho sankcionovaní za výkon práva kritiky, ktoré je imanentnou súčasťou práva na slobodu prejavu, ako parciálna oblasť hodnotiaceho úsudku...

Mimo   skutočnosti,   že   Porušovateľ   neposkytol   Sťažovateľovi   svojim   konaním a rozhodovaním   ochranu   práva   na   slobodu   prejavu,   identifikuje   Sťažovateľ   svojim charakterom   ústavné   nedostatky   výsledkov   rozhodovacej   činnosti   Porušovateľa a Prvostupňového súdu aj v zásahu do práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces....   z   odôvodnenia   Rozsudku   prvostupňového   súdu...   v zásade   nevyplýva   žiadne skutočné odôvodnenie samotného rozhodnutia.

Prvostupňový súd sa... žiadnym spôsobom nevysporiadal s odôvodnením základných otázok, t. j. prečo je Výrok č. 1... skutkovým tvrdením a Výrok č. 2 hodnotiacim úsudkom... Z obsahu Rozsudku prvostupňového súdu v týchto súvislostiach najmä nie je zrejmé, akými úvahami sa prvostupňový súd riadil pri hodnotení dôkazov a ako vec (odôvodnene) právne posúdil...

Porušovateľ... Sťažovateľovi napriek riadne podanému a odôvodnenému odvolaniu neposkytol   ochranu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Všeobecný   súd   tak   podľa Sťažovateľa konal v rozpore s ustanovením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ktoré   mu   ukladajú   povinnosť   v odôvodnení   rozhodnutia   podať   jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ďalší   z nedostatkov...   je   identifikovateľný   v nedostatku   aplikácie   ústavne konformného výkladu všeobecnými súdmi, keď na zistený skutkový stav nepoužili ústavne súladne interpretovanú právnu normu, a svojim rozhodovaním obmedzili právo Sťažovateľa na slobodu prejavu akceptáciou zásahu do osobnostných práv Navrhovateľa...

...   podľa   výrokovej   časti   Rozsudku   prvostupňového   súdu   mal   v reportáži   odznieť výrok,   v zmysle   ktorého   „Z.   model   transformácie   je   tunelovanie,   tichá   privatizácia, rozkrádanie majetku“, takýto výrok, a to ani čo do časti obsahu... v reportáži Sťažovateľa nikdy neodznel...

... v reportáži V. uviedla pojem „rozpredávanie majetku“, ktorého explicitnú ani implicitnú hodnotu nemožno ani v náznakoch porovnávať s obsahom pojmu „rozkrádanie majetku“.

Sťažovateľ považuje za nesúladné s právom na spravodlivé súdne konanie, pokiaľ sa má Navrhovateľovi ospravedlniť za výroky, ktoré v jeho reportáži nikdy neodvysielal. Odvysielanie   Porušovateľom   „nanúteného   ospravedlnenia“   je   preto   hrubým a bezprecedentným zásahom nielen do práva na spravodlivý súdny proces, ale aj do práva na slobodu prejavu...

Je   nutné   konštatovať,   že   vzhľadom   na   kontext   prípadu   je   porušením   práva Sťažovateľa, pokiaľ v Rozsudku porušovateľa v spojení s Rozsudkom prvostupňového súdu absentuje   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   všeobecné   súdy   neposkytli   ochranu Sťažovateľovmu   právu   na   slobodu   prejavu   keď   ústavne   nekonformne   vyložili   dotknuté ustanovenia   objektívneho   práva   a uložili   Sťažovateľovi   povinnosť   ospravedlniť   sa Navrhovateľovi za výroku, ktoré v reportáži Sťažovateľa neodzneli...».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„Základné právo Sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a základné   právo   Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením (správne   má   byť   rozsudkom,   pozn.) Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   07. 10. 2013   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 543/2013, bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 10. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co 543/2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania.“

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn.   9   C   118/2007 z 26. marca 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 543/2013 zo 7. októbra 2013 v časti uloženia povinnosti odvysielať ospravedlnenie navrhovateľovi s odôvodnením, že „bezodkladným výkonom Rozsudku porušovateľa v spojení s Rozsudkom prvostupňového súdu,   teda odvysielaním ospravedlnenia Navrhovateľovi v znení uvedenom vo výrokovej časti Rozsudku prvostupňového súdu, bude Sťažovateľovi spôsobená nenapraviteľná ujma. Tento   názor   Sťažovateľa   vyplýva   z charakteru   povinnosti,   na   ktorú   je   právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami všeobecných súdov zaviazaný...

Odklad   vykonateľnosti...   v časti   povinnosti   odvysielania   reportáže   nespôsobuje rozpor so všeobecným záujmom a Navrhovateľovi ním nemôže vzniknúť väčšia ujma, než vznikne jeho odvysielaním Sťažovateľovi...

...   Odvysielaním   ospravedlnenia   by   Sťažovateľ   s ohľadom   na   nemožnosť   návratu vzniknutého skutkového stavu... poprel všetko to, čoho ochrany sa podaním tejto ústavnej sťažnosti domáha.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 543/2013 zo 7. októbra 2013.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam,   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie ním označených základných   práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom   predovšetkým nesprávnym   právnym   posúdením   veci   zo   strany   všeobecných   súdov,   nesprávnym vyhodnotením   odvysielaných   výrokov   ako   skutkových   tvrdení,   resp.   ako   hodnotiacich úsudkov   a neodôvodnením   tejto   kvalifikácie   dotknutých   výrokov,   ako   aj   absenciou „skutočného“   odôvodnenia   samotného   rozhodnutia   a uloženia   povinnosti   odvysielania ospravedlnenia   za   výrok,   ktorý   v reportáži   neodznel.   Podľa   jeho   názoru   v danej   veci všeobecné súdy mali uprednostniť ochranu slobody prejavu pred ochranou osobnostných práv žalobcu, a nie naopak.

Vzhľadom na tieto tvrdenia úloha ústavného súdu spočívala v posúdení, či krajský súd napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol vo veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom (žalovaným) a žalobcom (ministrom zdravotníctva),   u   ktorého   sťažovateľom   odvysielanými   výrokmi   malo   podľa   názoru všeobecných   súdov   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   jeho   osobnostných   práv,   najmä do jeho práva na profesionálnu česť.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch uvedených ústavou chránených hodnôt (sloboda   prejavu   zaručená   čl.   26   ústavy   a ochrana   osobnosti   zaručená   čl.   19   ústavy) nemožno vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je to úloha najmä všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu   zisťovaním   miery   dôležitosti   oboch   v   kolízii   stojacich   ústavných   hodnôt   dospeli k záveru   o   potrebe   uprednostnenia   jednej   z   nich.   To   korešponduje   s   už   judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej   miere   a   rozsahu,   dokiaľ   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde k neprimeranému   obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   práva   alebo   slobody (IV. ÚS 256/07).   Ak   záver   všeobecných   súdov   plynúci   z   porovnávania   dvoch   ústavou chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod doň zasahovať. Ústavný súd totiž v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vychádzajúc   z týchto   hľadísk   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   napadnutého postupu a rozhodnutia druhostupňového súdu.

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   6   Co   543/2013   zo   7.   októbra   2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 118/2007-135 z 26. marca 2013, okrem iného uviedol:

«Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.). K odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa vychádzal   z   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   vyjadreného   v   zrušujúcom   uznesení z 29. 6. 2012 č. k. 6 Co 47/12-114. V tomto uznesení odvolací súd konštatoval, že si je vedomý toho, že limity prijateľnej kritiky sú širšie u politických osobností než u súkromných osôb.   Súčasne   však   odvolací   súd   uviedol,   že   v   prejednávanej   veci   boli   tieto   limity prekročené. Je pravda, že inkriminované výroky M. D. a V. V. predstavujú ich subjektívne názory, ale to nič nemení na tom, že pokiaľ mali charakter skutkového tvrdenia, žalovaného zaťažovala   povinnosť   preukázať   ich   pravdivosť,   a   pokiaľ   mali   charakter   hodnotiacich úsudkov, žalovaný bol povinný preukázať, že vychádzali z pravdivých premís. V uvedenom zrušujúcom   uznesení   odvolací   súd   uviedol,   ktoré   výroky   treba   považovať   za   skutkové tvrdenia (výrok M. D. „viem, že mnohí dostávali od ministra Z. rafiky a usadzovali sa v správnych a dozorných radách za nejaké možné iné protislužby“) a ktoré predstavujú hodnotiace úsudky (výroky M. D. a V. V. „čomu má Z. model slúžiť: tichá privatizácia, tunelovanie,   rozkrádanie majetku“,   resp.   „Z.   model transformácie je tunelovanie,   tichá privatizácia,   rozkrádanie   majetku“).   Žalovaný   nepreukázal   ani   pravdivosť   skutkového tvrdenia M. D. a ani to, že predmetné hodnotiace úsudky vychádzali z pravdivých premís. Odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že verejne činné osoby sa musia podrobiť kritike, ktorá môže byť vo verejnom záujme. ESĽP v tejto súvislosti judikoval, že hranice prípustnosti zásahu do ochrany osobnosti osôb verejného záujmu sú podstatne širšie ako vo vzťahu k súkromnej osobe, osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie (Oberschlick proti Rakúsku ). Treba však vziať do úvahy, že inkriminované výroky neboli vyslovené v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií a z tohto hľadiska preto žalovaný ich odvysielaním nepostupoval v súlade s „povinnosťami a zodpovednosťou“ vyplývajúcich z čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej vyhovujúcej časti vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»

Pretože odvolací   súd   sa   v súlade s §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a v odôvodnení   sa   obmedzil   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť   podstatné   dôvody   rozsudku okresného súdu:

«Odvolací súd uznesením zo dňa 29. 6. 2012 č. k 6 Co 47/12-114 rozsudok súdu prvého   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   V   rozhodnutí   vyslovil   názor, že predmetné výroky   boli   súčasťou   televízneho spravodajského vysielania   týkajúceho   sa vecí   verejných.   Podstatou   sporu   je   teda   stret   slobody   prejavu   žalovaného   ako prevádzkovateľa televízneho vysielania, s ochranou cti žalobcu, ktorý v inkriminovanom čase vykonával funkciu ministra zdravotníctva. Išlo teda o osobu tzv. verejného záujmu. Tieto   osoby   sú   síce   pre   ich   verejnú   činnosť,   t.   j.   činnosť,   ktorá   vyvoláva   u   verejnosti pozornosť, posudzované kritickejšie, ani im však nemôže byť odopretá súdna ochrana podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka.

Výrok   M.   D.   „viem,   že   mnohí   dostávali   od   ministra   Z.   trafiky   a   usadzovali   sa správnych a dozorných radách, za nejaké iné možné protislužby“ má charakter skutkového tvrdenia. Bolo teda na žalovanom, aby preukázal jeho pravdivosť (dôkaz pravdy). Treba tiež vziať do úvahy, že tento výrok podľa názoru odvolacieho súdu nebol v predmetnej relácii vyslovený v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií a žalovaný   teda   nepostupoval   v   súlade   s   „povinnosťami   a zodpovednosťou“,   ktoré   pre novinárov vyplývajú z čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Súčasne je odvolací súd toho názoru, že tento výrok sa dotýka závažným spôsobom cti žalobcu, pretože navodzuje dojem, ako by žalobca vo   funkcii   ministra   zdravotníctva   umožnil   netransparentné   obsadzovanie   postov v transformovaných zariadeniach.

Ďalší   výrok   M.   D.   „čomu   má   Z.   model   slúžiť:   tichá   privatizácia,   tunelovanie, rozkrádania majetku“ a výrok V. V. v predmetnej televíznej relácii „Z. model transformácie je tunelovanie, tichá privatizácia, rozkrádanie majetku“ sú hodnotiacimi úsudkami, ktorých pravdivosť nemožno priamo overiť. Ide teda o kritiku a to podľa názoru odvolacieho súdu, kritiku neprípustnú, pretože v konaní nebolo preukázané, že by vychádzala z pravdivých premís, teda z objektívne overiteľných pravdivých faktov. Okrem toho, nejde o konkrétnu kritiku, keďže nie je podopretá konkrétnymi faktami, ale iba všeobecnými formuláciami. Aj týmito výrokmi bol preto vykonaný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Aj v prípade týchto výrokov je odvolací súd toho názoru, že ich účelom nebolo poskytnutie presných   a spoľahlivých   informácií   týkajúcich   sa   situácie   v   zdravotníctve   televíznym divákom, ale išlo skôr o cielenú snahu o diskreditáciu žalobcu a jeho činnosti vo funkcii ministra   zdravotníctva   a   to   navyše   nepodopretú   žiadnymi   konkrétnymi   skutočnosťami a faktami. Treba tiež vziať do úvahy, že sám autor spomenutých výrokov M. D. sa chcel žalobcovi za ne ospravedlniť v denníku Pravda a v týždenníku Plus 7 dní, ale tieto periodiká jeho ospravedlnenie neuverejnili. Naviac, M. D. na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa   17. 9. 2009   uviedol   doslova:   „týmto   výrokom   som   nechcel   povedať,   že   nejaká konkrétna osoba dostala priamo od ministra Z. trafiku, alebo inú výhodu, nakoľko na to nemám konkrétne dôkazy“. Odvolací súd zdôraznil, že si je vedomý toho, že ako to správne uviedol súd prvého stupňa - limity prijateľnej kritiky sú širšie u politických osobností dnes už súkromných osôb. Tieto limity však boli v prejednávanej veci prekročené. Inkriminované výroky   sú   totiž   spôsobilé   ohroziť   osobnostné   práva   žalobcu   a   to   najmä   jeho   právo na profesionálnu česť. Odvolací súd nepochybuje o práve žalovaného vo svojich reláciách kriticky rozobrať veci verejné a v rámci nich aj otázky týkajúce sa zdravotníctva. Nie je však možné   tolerovať,   aby   namiesto   informovania   televíznych   divákov   o   (kritickom)   stave zdravotníctva, sa divákom predkladajú ničím nepodložené „úvahy“, ktorých jediným cieľom je očiernenie žalobcu.

Prvostupňový súd doplnil dokazovanie výsluchom žalovaného, ktorý uviedol, že má za   to,   že   žalovaný   ako   verejnoprávna   inštitúcia   má   povinnosť   informovať   verejnosť a výroky, ktoré odzneli v relácii boli len hodnotiace úsudky, k nim sa mal možnosť vyjadriť samotný žalobca a túto nevyužil. Išlo o subjektívne názory autorov týchto vyjadrení a to D. a V. Z uvedených dôvodov nemôže ani preukázať pravdivosť tvrdení D. a V., ktoré odzneli v televíznej relácii...

Súd prvého stupňa po vrátení veci žalobe vyhovel v časti v ktorej sa žalobca domáhal ospravedlnenia   za   výroky   odvysielané   v   televíznej   relácii   „Reportéri“   dňa   22. 5. 2007 z dôvodu,   že   žalovaný   nepreukázal   pravdivosť   skutkového   tvrdenia   („viem,   že   mnohí dostávali od ministra Z. trafiky a usadzovali sa v právnych a dozorných radách, za nejaké iné možné protislužby“). Žalovaný nepreukázal že hodnotiace úsudky („čomu má Z. model slúžiť: tichá privatizácia, tunelovanie, rozkrádanie majetku“, „Z. model transformácie je tunelovanie, tichá privatizácia, rozkrádanie majetku“) vychádzajú z objektívne overiteľných pravdivých faktov. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v spore zaťažuje, preto súd prvého stupňa v časti ospravedlnenia žalobe vyhovel a rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.»

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ktorú ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok   jej   rozvoja   a   sebarealizácie   jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu   k „informáciám“   a „myšlienkam“,   ktoré   sa   prijímajú   priaznivo,   resp.   sa   pokladajú   za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

Sloboda prejavu však so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha podmienkam   a   obmedzeniam,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré nepochybne   patrí   aj   ochrana   práv   a   slobôd   iných.   Preto   v   niektorých   situáciách   musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti   („opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“). Dôvodom   takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä   v   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   chránia   súkromné   osoby   pred neoprávnenými   zásahmi   zo   strany   iných   súkromných   osôb   alebo   štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010,   III.   ÚS   501/2012,   IV.   ÚS   472/2012).   Rovnováha   verejného a súkromného   záujmu   je   dôležitým   kritériom   na   určovanie   primeranosti   obmedzenia každého   základného   práva   a   slobody   (PL.   ÚS   7/96).   Tento   právny   názor   je   právne relevantný   aj   pre   určenie   rozsahu,   v   akom   sa   priznáva   právo   prijímať,   vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.

V prípadoch tvrdeného porušenia základného práva na slobodu prejavu rozsudkom všeobecného súdu je preto potrebné skúmať, či zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol v súlade   so   zákonom,   sledoval   legitímny   cieľ   a   či   bol   nevyhnutný   v   demokratickej spoločnosti.

Dôležitou parciálnou otázkou v sporoch tohto typu (ochrana osobnosti) je vo vzťahu k inkriminovaným   výrokom,   ktorými   malo   byť   zasiahnuté   do   osobnostných   práv,   aj nevyhnutnosť   dôsledného   rozlišovania   medzi   skutkovými   tvrdeniami   a hodnotiacimi úsudkami (názormi).

V prípade skutkových tvrdení musí žalovaný (v tomto prípade sťažovateľ) spravidla preukázať ich pravdivosť, ak má byť v spore úspešný. Naproti tomu u hodnotiacich úsudkov nemožno   uvažovať   o   ich   pravdivosti   či   nepravdivosti,   a   to   práve   preto,   že   hodnotiaci úsudok   je   vyjadrením   subjektívneho   názoru,   a   preto   samozrejme   nepodlieha   ani dokazovaniu.   Môže   však byť neprimeraný v   prípade   absencie akéhokoľvek skutkového základu (Hrico proti Slovenskej republike z 20. júla 2004, De Haas a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997).

Podobne ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi   a   hodnotiacimi   úsudkami.   Existenciu   faktov   možno   preukázať,   zatiaľ   čo   otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (napr. Feldek c. Slovenská republika, rozsudok   z   12.   júla   2001).   Aj   keď   hodnotiaci   úsudok   vzhľadom   na   svoj   subjektívny charakter   vylučuje   dôkaz   pravdy,   musí   vychádzať   z   dostatočného   faktického   základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001).

Ústavný súd, rovnako ako súdy všeobecné, zohľadnil skutočnosť, že žalobca bol v rozhodnom   čase   verejne   činnou   osobou   (minister   zdravotníctva),   preto   bol   povinný tolerovať i také zásahy do svojej osobnosti, ktoré tolerovať iné osoby nie sú povinné. Toto zúženie   sféry   ochrany   osobnosti   žalobcu   však   neznamená,   že   by   bol   povinný   strpieť uvádzanie nepravdivých tvrdení na svoju adresu alebo hodnotiacich úsudkov, ktoré nemajú oporu v pravdivých faktoch alebo z nich logicky nevyplývajú. Ústavný súd tiež uznáva, že chránené slobodou prejavu sú aj informácie šokujúce či znepokojujúce, novinárska sloboda zahŕňa   aj   určitú   mieru   zveličovania   alebo   dokonca   provokácie   (podobne   napr. II. ÚS 54/2010, III. ÚS 501/2012).

Poukazujúc na citované   časti   odôvodnení   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ku skúmaniu a hodnoteniu merita veci, predmetom ktorej bola ochrana osobnostných práv žalobcu, pristúpil v podstate obdobným spôsobom, ako ústavný súd (resp. ESĽP) v otázkach namietaných zásahov do základných práv zaručených v čl. 19 ústavy (osobnostné práva) alebo v čl. 26 ústavy (sloboda prejavu).

Všeobecné   súdy,   podobne   ako   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd, posudzovali v danom prípade stret „slobody prejavu“ sťažovateľa s právom na „ochranu cti“ žalobcu. Dospeli pritom k záveru, že mantinely prípustnej kritiky žalobcu boli zo strany sťažovateľa prekročené. Tento záver bol odôvodnený tým, že odvysielaný výrok, ktorý súdy považovali   za   skutkové   tvrdenie   („viem,   že   mnohí   dostávali   od   ministra   Z.   trafiky a usadzovali   sa   správnych   a   dozorných   radách,   za   nejaké   iné   možné   protislužby“),   sa dotýkal   závažným   spôsobom   cti   žalobcu,   a to   z dôvodu,   že   výrok   navodzoval   dojem, „akoby žalobca vo funkcii ministra zdravotníctva umožnil netransparentné obsadzovanie postov   v transformovaných   zariadeniach“.   Pritom   judikatúrou   vyžadovaný   dôkaz pravdivosti   takéhoto   skutkového   tvrdenia   v konaní   predložený   nebol.   Sám   autor   tohto výroku pred okresným súdom uviedol, že konkrétne dôkazy nemá.

Ďalšie   dva   výroky   („čomu   má   Z.   model   slúžiť:   tichá   privatizácia,   tunelovanie, rozkrádania   majetku“ a „Z.   model   transformácie   je   tunelovanie,   tichá   privatizácia, rozkrádanie majetku“) označené ako hodnotiace úsudky súdy oboch stupňov posúdili ako také, ktorých účelom nebolo poskytnutie presných a spoľahlivých informácií týkajúcich sa situácie v zdravotníctve, ale išlo skôr o cielenú snahu o diskreditáciu žalobcu a jeho činnosti vo   funkcii   ministra   zdravotníctva,   a   to   navyše   nepodopretú   žiadnymi   konkrétnymi skutočnosťami a faktmi.

Vzhľadom   na   uvedené   nemožno   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   rozsudok krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) nie je odôvodnený. Je evidentné, že konajúce   súdy   jasne   a   zrozumiteľne   reagovali   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré mali pre vec podstatný význam a dostatočne objasnili skutkový a právny základ svojich rozhodnutí. Svoje právne závery pritom opreli o platnú právnu úpravu a konfrontovali ich s relevantnou rozhodovacou činnosťou ESĽP. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu jednoznačne postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   bolo   plne   realizované   základné   právo   účastníkov   na   spravodlivý   proces, a v dôsledku tohto došlo aj k správnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   kvalifikácie   jednotlivých inkriminovaných výrokov ako hodnotiacich úsudkov a skutkového tvrdenia, t. j. prečo prvý výrok bol považovaný za skutkové tvrdenie a prečo zvyšné dva výroky súdy považovali za hodnotiace   úsudky,   ústavný   súd   konštatuje,   že z   okolností,   ktoré   sú   čitateľné   nielen z odôvodnení   rozhodnutí   ako   celkov,   ale   aj   zo   samotného   znenia   dotknutých   výrokov vyplýva, prečo ich bolo potrebné hodnotiť práve takto. Ústavný súd pritom nezistil žiadnu skutočnosť,   pre   ktorú   by   toto   záverečné   hodnotenie   mal   negovať.   Napokon,   ak   by   aj ústavný   súd   nesúhlasil   s hodnotením   jednotlivých   výrokov   krajským   súdom   a prijal   by názor sťažovateľa, že tvrdenie „viem, že mnohí dostávali od ministra Z. trafiky a usadzovali sa   v   správnych   a   dozorných   radách   za   nejaké   možné   iné   protislužby“,   je   hodnotiacim úsudkom,   nič   to   nemení   na   závere,   že   sťažovateľ   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi nepreukázal ani to, že by toto tvrdenie vychádzalo z pravdivej premisy.

Ústavný   súd   v   závere   uvádza,   že   v   posudzovanej   veci   sťažovateľ,   ktorý   má pri ochrane slobody   prejavu   v   zmysle   judikatúry   ESĽP   i   ústavného   súdu   privilegované postavenie, odvysielal reláciu, v ktorej odzneli tvrdenia, ktoré sa neopierali o hodnoverné skutkové zistenia. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia či dokonca nepresnosti až prípustného zveličenia, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim   skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   156/99).   Táto   zásada   však   v   uvedenom   prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola.

Za   daných   okolností   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska akceptovať záver   krajského   súdu,   že pri   konflikte   slobody   prejavu   a práva   na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu prejavu   zaručeného   v čl.   10   ods.   1   a 2   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 543/2013 zo 7. októbra 2013, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   výrok   V.   V. „Z.   model   transformácie   je tunelovanie,   tichá   privatizácia,   rozkrádanie   majetku“ v odvysielanej   reportáži   neodznel v tomto znení, t. j. namiesto slova „rozkrádanie“ malo byť použité slovo „rozpredávanie“, ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   žiadnym   spôsobom   v sťažnosti   nepreukázal a nevyplýva to ani z predložených príloh, že by túto skutočnosť pred všeobecnými súdmi namietal. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že už formuloval právny názor, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v konaní   pred ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale nepredniesol   v konaní   pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného   súdu   rozhodnúť   o určitej   námietke   sťažovateľa   nemožno   založiť   až   jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol   uplatniť   v napadnutom   konaní,   pričom   podľa   platného   právneho   poriadku   o nej mohol   a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán   verejnej moci.   Preto,   ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami (zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, uložiť krajskému súdu uhradiť sťažovateľovi trovy konania), rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo. Z rovnakého dôvodu (odmietnutie sťažnosti) bolo právne bezvýznamné rozhodovať o návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014