znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 491/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s. S. v likvidácii, B., zastúpenej spoločnosťou A., s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 14 Co 102/2012 z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   a.   s.   S.   v likvidácii,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s. S. v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Co   102/2012   z   30.   marca   2012   (ďalej   len   „uznesenie z 30. marca 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti   a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 25 C 306/2009 vedené konanie v právnej veci navrhovateľa Ing.   J.   P.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   proti   sťažovateľke   ako   odporkyni   o   neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy.

Sťažovateľke   bol   22.   februára   2012   doručený   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 25 C 306/2009 zo 16. januára 2012, prostredníctvom ktorého okresný súd rozhodol o neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   a   zároveň   určil,   že   o   ďalších nárokoch   (náhrade   mzdy)   rozhodne   samostatným   rozsudkom   až   po   nadobudnutí právoplatnosti tohto čiastočného rozsudku.

V priebehu predmetného konania navrhovateľ podal opakovane návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením zo 7. decembra 2009 okresný súd zamietol prvý návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia. Na základe podaného odvolania bolo uznesenie   okresného   súdu   zo   7.   decembra   2009   potvrdené   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 42/2010 z 11. januára 2010.

Uznesením   z   20.   júla   2010   okresný   súd   zamietol   aj   v   poradí   druhý   návrh navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 Co 320/2010   z   31.   augusta   2010   na základe   odvolania   navrhovateľa   uznesenie okresného súdu z 20. júla 2010 ako vecne správne potvrdil.

V poradí tretím návrhom na vydanie predbežného opatrenia doručeným okresnému súdu   28.   decembra   2011   navrhovateľ   navrhol,   aby   okresný   súd   sťažovateľke   uložil povinnosť zložiť do jeho úschovy peňažnú sumu 87 630,92 €.

Okresný súd uznesením z 25. januára 2012 zaviazal sťažovateľku zložiť do jeho úschovy   sumu   87   630,92   €   (uvedené   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené 1. februára 2012).   Sťažovateľka   sa   následne   podaním   z   8.   februára   2012   a   doplneným podaním z 10. februára 2012 proti tomuto uzneseniu okresného súdu z 25. januára 2012 odvolala.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   14   Co   102/2012   z   30.   marca   2012   (doručeným sťažovateľovi   19.   apríla   2012)   rozhodol   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu z 25. januára 2012 potvrdil.

Sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom krajského súdu, a preto podala proti rozhodnutiu   krajského   súdu   z   30.   marca   2012   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 4 Cdo 146/2012 z 26. júna 2012 jej dovolanie odmietol.

Sťažovateľka   v   záujme   ochrany   svojich   práv   podala   30.   apríla   2012   aj   podnet na podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, o ktorom napokon prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave 27. júna 2012 rozhodol tak, že nie sú dané podmienky na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   z   30.   marca   2012   porušil   jej základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jeho   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to „predovšetkým tým, že neprihliadol   na   procesnú   prekážku   res   iudicata   a   rozhodol   opakovane   o   právoplatne rozhodnutej veci bez toho, aby reálne došlo k zmene skutkových okolností“.

S   ohľadom   na   obsah   sťažnosti   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní týchto práv, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 1 € a náhradu trov konania.

II.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľky konaním a rozhodnutím krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ústavný súd uvádza, že toto bolo predmetom preskúmania v rámci konania na dovolacom súde, teda patrilo   to   do   právomoci   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   v   konaní   vedenom pod sp. zn. I. ÚS 334/2012 a svojím uznesením z 27. júna 2012 sťažovateľku poučil o tom, že jej sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu bola podaná predčasne a až po rozhodnutí o dovolaní bude môcť preskúmavať okrem rozhodnutia dovolacieho súdu aj právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

Keďže   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   sťažnosti a jej   petite   nenamieta   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o   dovolaní,   v   ktorom   konaní   bolo preskúmané rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd nemal inú možnosť, ako jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce najprv preskúmanie postupu   a konečného rozhodnutia najvyššieho súdu (obdobne m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05), hoci je nepochybné, že   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   zachovaná   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu.

Ústavný súd v danej veci zobral v tejto veci do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu,   ktorý   by   bol   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ale na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie (m. m. IV. ÚS 406/2010).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012