znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 491/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   M.,   Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline   sp.   zn.   9   CoP/33/2011   z   28.   apríla   2011   a oznámeniami Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011, sp. zn. IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a Okresnej prokuratúry Čadca sp. zn. Pd 97/11 z 15. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   CoP/33/2011   z   28.   apríla   2011   a oznámeniami   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011, sp. zn. IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. Pd 97/11 z 15. júla 2011. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému   súdu   7.   októbra   2011.   Súčasťou   jeho   podaní   bola   žiadosť   o   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „OS mňa dlhodobo diskriminuje a neumožnil mi ani styk s maloletým M.kom a ani do plnoletosti môjho syna som ho nemal ustanovený. OS vyniesol rozhodnutie, hoci maloleté dieťa nebolo zastúpené.“.

Vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   namieta,   že „nepostupoval   podľa   Tr.   p.   a   ani nepostupoval podľa zákona o vybavovaní sťažnosti“, a vo vzťahu ku generálnej prokuratúre tvrdí,   že   bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie „zlým   úradným postupom“, pretože „kryjú niekoho trestnú činnosť“ a tým, že zamietajú jeho námietky vznesené podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupmi   okresného   súdu, krajského súdu a generálnej prokuratúry boli porušené jeho označené základné práva podľa ústavy, dohovoru, listiny, Dohovoru o právach dieťaťa a Všeobecnej deklarácie ľudských práv, pričom žiada vo vzťahu k jednotlivým porušovateľom priznanie „náhrady škody v nemajetkovej ujme“ spolu v sume 40 tis. eur.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľom   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania napádaného   rozsudku   okresného   súdu   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a   to odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho   oprávnenia   musel   vo   vzťahu   k   rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 9 CoP/33/2011 z 28. apríla 2011

Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv malo dôjsť rozsudkom krajského súdu.Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd zistil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 CoP/33/2011 z 28. apríla 2011 v spojení rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra 2010   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   osobnej   striedavej   starostlivosti a na zrušenie výživného.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu považuje za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrany   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti   s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ústavný   súd z rozhodnutia   krajského súdu   zistil,   že okresný   súd   zamietol   návrh sťažovateľa na zverenie syna, v tom čase maloletého, do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, ako aj návrh, ktorým žiadal otec maloletého zrušiť vyživovaciu povinnosť. Tiež zamietol návrh matky na zvýšenie výživného na maloleté dieťaťa (teda rozhodol v prospech sťažovateľa). Svoje rozhodnutie zdôvodnil ustanoveniami „§ 24, § 26, § 43 a § 62 Zákona o rodine“, keď konštatoval, „že neboli splnené podmienky na zmenu rozhodnutia súdu, ktorým naposledy bolo rozhodnuté o zverení maloletého do výchovy a výške výživného“, pričom súd prihliadal aj na názor maloletého dieťaťa (v čase rozhodovania okresným súdom mal syn sťažovateľa 17 rokov, pričom v čase rozhodovania krajského súdu dovŕšil už 18 rokov, pozn.), ktorý „nesúhlasil s tým, aby bol zverený do striedavej starostlivosti oboch rodičov a nebol dôvod meniť ani rozhodnutie o výške výživného...“.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, ktorým namietal, že „okresný súd pri rozhodovaní porušil zákon, keď nerešpektoval ustanovenie § 25 ods. 4 Zákona o rodine, v   zmysle   ktorého,   keď   jeden   z   rodičov   opakovane,   bezdôvodne   a   zámerne   neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom, môže súd aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti. Navyše na pojednávanie, kde súd rozhodol o jeho návrhu nebol prítomný   opatrovník   maloletého   dieťaťa,   čím   opäť   prvostupňový   súd   porušil   Dohovor o právach dieťaťa.“.

Krajský   súd „rozhodnutie   prvostupňového   súdu   v   napadnutej   časti   ako   vecne správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil a výrok, ktorým súd zamietol návrh matky na zvýšenie výživného, odvolaním nenapadnutý, ostal nedotknutý“.

Z   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   odvolací   súd   mal   za   preukázané,   že „o   zverení maloletého   M.   do   osobnej   starostlivosti   na   čas   po   rozvode   rodičov   bolo   rozhodované rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 C 59/2003, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 7 Co 81/2008, resp. v časti výživy sp. zn. 7 Co 144/2010. Maloletý M. bol zverený   do   osobnej   starostlivosti   matky   a   otec   zaviazaný   prispievať   výživné   49,70   eur mesačne. Otec maloletého návrhom zo dňa 18. 10. 2010 požiadal o zmenu rozhodnutia tak, aby maloletý bol zverený do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov a súd aby zrušil vyživovaciu   povinnosť,   ktorú   má   predchádzajúcim   rozhodnutím   stanovenú   otec   voči maloletému M. Prvostupňový súd zistil, že o výške výživného bolo rozhodované v čase, keď otec maloletého dieťaťa bol už nezamestnaný, poberal opatrovateľský príspevok a k zmene pomerov, ktorá by oprávňovala súd rozhodnúť o zmene predchádzajúceho rozhodnutia ani na strane matky maloletého dieťaťa, resp. samotného dieťaťa nedošlo. Maloletý M. bol v čase rozhodovania prvostupňového súdu stále odkázaný na zabezpečenie výživy zo strany rodičov, pretože bol študentom strednej školy. Súd prihliadal na jeho vyjadrenie, v zmysle ktorého nemá záujem, aby bol zverený do osobnej striedavej starostlivosti oboch rodičov, s otcom nemá záujem sa vôbec stretávať. Navyše v priebehu odvolacieho konania maloletý M.   dosiahol   plnoletosť   a   preto   rozhodovanie   o   jeho   zverení   do   osobnej   starostlivosti rodičov   sa   stalo   bezvýznamným.   Odvolací   súd   tak   vzhľadom   na   výsledky   dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom,   že nebol dôvod na zmenu rozhodnutia o výchove a starostlivosti   o   mal.   Tomáša   sa   so   závermi   tohto   súdu   stotožnil,   a   preto   v   tejto   časti prvostupňový   súd   správne   návrh   otca   na   rozhodnutie   o   striedavej   starostlivosti   oboch rodičov,   ktorým   malo   dôjsť   k   zmene   týkajúcej   sa   maloletého   krátko   pred   dovŕšením plnoletosti zamietol. Správne súd tiež posudzoval, či od posledného rozhodnutia, ktorým súd určil výživné otcovi maloletého dieťaťa došlo k tak podstatnej zmene pomerov, aby to mohlo odôvodniť zmenu predchádzajúceho rozhodnutia. Tu súd nezistil žiadnu zmenu oproti stavu zistenému predchádzajúcim rozhodnutím a preto návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol.

Z obsahu návrhu otca vyplynulo, že zrušenie vyživovacej povinnosti žiada najmä v tom prípade, ak by súd rozhodol o osobnej striedavej starostlivosti rodičov, k čomu však nedošlo a preto súd zrušenie vyživovacej povinnosti ani z tohto dôvodu nerealizoval. Vzhľadom na takto zistené skutočnosti odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil. Vo svojom odvolaní odvolateľ neuviedol žiadne   iné   skutočnosti,   s   ktorými   by   sa   nevysporiadal   prvostupňový   súd   a   preto   jeho odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.“.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd svoje závery veľmi podrobne, teda dostatočne a presvedčivo zdôvodnil, a to predovšetkým z hľadiska   rozhodujúcich   skutkových   okolností,   ktoré   považoval   za   základ   svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa nie sú tieto skutkové závery správne, nie   je   z   pohľadu   ústavného   súdu   rozhodujúca.   Závery   krajského   súdu   totiž   nemožno v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet ani   dôvodu,   aby   ústavný   súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Uznesením   krajského   súdu nemohlo   dôjsť   k   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv,   ako   aj   práv zaručených   dohovorom,   listinou   a   Dohovorom   o   právach   dieťaťa,   pretože   medzi   ich obsahom a postupom dotknutého súdu nie je žiadna príčinná súvislosť.

Vo vzťahu   k namietanému porušeniu   označených   článkov Všeobecnej   deklarácie ľudských práv je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že Všeobecná deklarácia ľudských práv   nebola   vyhlásená   podľa   čl.   7   ústavy   a   §   1   a   §   4   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov, nemá tento dokument povahu prameňa práva Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným dokumentom, ktorý nemá povahu prameňa práva (I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06).

3. Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) došlo   nesprávnym   a   nezákonným   úradným   postupom   generálnej   prokuratúry,   resp.   jej oznámeniami sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011, sp. zn. IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a tiež oznámením okresnej prokuratúry sp. zn. Pd 97/11 z   15.   júla   2011,   pretože   rozhodovala   neobjektívne,   nezaoberala   sa   zlým   znaleckým posudkom a sfalšovala nielen „policajný spis, ale aj súdny spis“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods.   2   zákona   o   prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

Podľa   §   31   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   podnetom   sa   rozumie písomná   alebo   ústna   žiadosť,   návrh   alebo iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal   návrh na začatie konania pred   súdom   alebo opravný prostriedok,   aby vstúpil   do   už   začatého   konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podnet   možno   podať   na ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   generálna prokuratúra   sa   jeho   podnetmi   v   napadnutom   konaní   náležite   zaoberala   a   o   spôsobe preskúmania   riadne   sťažovateľa   aj   vyrozumela,   o   čom   svedčí   predloženie   namietaných oznámení   generálnej   prokuratúry   a   okresnej   prokuratúry   samotným   sťažovateľom   pre potreby ústavného súdu. Skutočnosť, že generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým   sa   odchýlila   od   očakávaní   a   predstáv   sťažovateľa,   ešte   neznamená,   že   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a   slobody   podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd.“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti B. M.) bolo vyhovené. Ak dôkazy nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp. na   jeho   pokračovanie   v   trestnom   stíhaní,   generálna   prokuratúra   nie   je   povinná   zrušiť napadnuté   uznesenie   Krajskej   prokuratúry   v Žiline,   resp.   okresnej   prokuratúry   podľa ustanovení   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   ako   podávateľ   trestného   oznámenia   má   iba zákonné právo domáhať sa toho, aby sa s jeho podaniami orgány prokuratúry (generálna prokuratúra) riadne zaoberali. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto súvislosti   poznamenáva,   že   naša   ústava   negarantuje   nikomu   „právo   na   trestné   stíhanie iného“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   konštatuje,   že   generálny prokurátor Slovenskej republiky vybavil opakovaný podnet sťažovateľa z 22. mája 2011 oznámením z 30. júna 2011 vydaným pod č. k. IV/1 Gn 788/11-4 zákonným spôsobom, keď nezistiac dôvody na trestné stíhanie B. M. upovedomil sťažovateľa o svojich záveroch z prešetrenia veci, v zmysle ktorých považoval nesplnenie zákonných podmienok na začatie trestného stíhania proti menovanej osobe.

Rovnako aj odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1.   júla   2011   [trestné   oznámenia   sťažovateľa   na   začatie   trestného   stíhania   PhDr.   A.   F. (znalca)] považuje ústavný súd za zákonné a dostatočne odôvodnené a obdobne aj v ďalších troch   prípadoch   generálna   a   okresná   prokuratúra   primerane   reagovali   na   podnety sťažovateľa a zrozumiteľne mu na ne odpovedali (pri prešetrovaní jeho žiadostí o zásahy do trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 82/2008 - oznámenie sp. zn. IV/1 479/10 z 1. júla 2011, trestného   oznámenia   vo   veci   sp.   zn.   IV/1   Gn   803/11   z   1.   júla   2011   a vybavení   jeho námietok z 15. júna 2011 okresnou prokuratúrou vo veci vedenej pod sp. zn. Pd 97/11 z 15. júla 2011).

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   napadnutými   opatreniami   generálnej prokuratúry   a   okresnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnako   ústavný   súd   nezistil   ani   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietanými oznámeniami   generálnej   prokuratúry   a   okresnej   prokuratúry   a   označenými   právami sťažovateľa podľa ústavy, listiny, dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa a Všeobecnej deklarácie   ľudských   práv,   a   preto   sťažnosť   odmietol   aj   v   tejto   časti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť (obdobne napr. III. ÚS 405/2008, III. ÚS 310/2010, II. ÚS 224/2011).Preto   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalším   návrhmi   sťažovateľa (žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu a priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011