SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 490/2015-367
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkavo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛,
, v mene ktorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛, pre namietanéporušenie jeho základného práva na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoruo ochraneľudskýchpráva základných slobôdpostupomKrajskéhosúduv Bratislave v konanívedenompod sp. zn. Ntt-2-D-100/2006a jehorozhodnutímsp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľačl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a právo na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoruo ochraneľudskýchpráva základnýchslobôdpostupomKrajskéhosúduv Bratislave v konanívedenompodsp. zn. Ntt-2-D-100/2006a jehorozhodnutímsp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 p o r u š e n é b o l i.
2.RozhodnutieKrajskéhosúduv Bratislavesp. zn. Ntt-2-D-100/2006z 26. januára 2006 z r u š u j e.
3. Krajský súd v Bratislavej e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účetadvokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 490/2015-310zo 6. októbra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie svojho základnéhopráva na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného právanebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranusúkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 a jeho rozhodnutímsp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 (ďalej aj „napadnutý postup“ a „napadnutérozhodnutie“), ktorým udelil súhlas Slovenskej informačnej službe (ďalej len „SIS“)na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“).
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3492/15z 19. novembra 2015 vyjadril predseda krajského súdu a uviedol:
«Pokiaľ ide o sťažnosť, pre namietané porušenie jeho základných práv v zmysle vyššie uvedených ustanovení vnútroštátnych a medzinárodných právnych predpisov v konaní na Krajskom súde v Bratislave, a to rozhodnutím sp. zn. Ntt-2-D- 100/2006 zo dňa 26. 01. 2006, je potrebné, so zreteľom na skôr vydaný nález Ústavného súdu SR pod č. k. III. ÚS 97/2012-229 zo dňa 20. 11. 2012, vzhliadnuť určitú analógiu, keďže ide v podstate o tú istú osobu, u ktorej v iných konaniach tunajšieho súdu (rozhodnutie sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 zo dňa 23. 11. 2005 a rozhodnutie sp. zn. Ntt-3-D- 482/2006 zo dňa 18. 05. 2006) boli vydané iné ďalšie rozhodnutia – príkazy, ktoré boli Ústavným súdom SR zrušené po tom, ako boli konštatované vyššie uvedené porušenia práv menovaného.
Zároveň možno uviesť, že zo sporného spisového materiálu jednoznačne vyplýva, odkedy dokedy bol daný príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“), kedy oznámil pôvodca – Slovenská informačná služba (ďalej len „SIS“) jeho ukončenie (aj s výsledkom, ale bez uvedenia konkrétnych údajov a súvislostí), čo vzal tunajší súd na vedomie a následne sa spis založil. Je potrebné pritom mať na zreteli, že tunajší súd v danej veci konal a rozhodoval o použití ITP (o odposluchu) v zmysle ustanovení § 2 až § 4 zákona č. 166/2003 Z. z., a to na základe riadne predloženého a odôvodneného návrhu SIS.
SIS ako oprávnený orgán štátu s odkazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. žiadal o použitie ITP pre účely získania, sústredenia a vyhodnotenia informácií o skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky. O skutočnosti, aké boli konkrétne tieto informácie, pôvodca (SIS) súd neinformoval. Pôvodca totiž nepredložil tunajšiemu súdu žiadne záznamy takto získaným postupom, ani zápisnice o prípadnom zničení príslušných záznamov získaných použitím ITP. Vzhľadom na uvedené je však nutné konštatovať, že Krajský súd v Bratislave vydal svoj príkaz v tom čase štandardným postupom, bez riadneho odôvodnenia, s odkazom však na žiadateľom predložený návrh na použitie ITP podľa príslušných ustanovení zákona č. 166/2003 Z. z. Uvedený postup nebol v tom čase upravený žiadnym procesno-právnym predpisom...
Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom SR.»
K vyjadreniu krajského súdu predložil sťažovateľ prostredníctvom právnehozástupcu stanovisko zo 4. decembra 2015, v ktorom uviedol, že«... z Vyjadrenia plynie, že Krajský súd si je vedomý jeho protiústavnosti, keďže v tomto smere výslovne uvádza, že bol neodôvodnený a poukazuje na analógiu s nálezom sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 21. 11. 2012..., v ktorom Ústavný súd Súhlas 1 a ďalší súhlas na odpočúvanie vo veci sťažovateľa (práve kvôli ich nedostatočnému odôvodneniu) už zrušil. Na druhej strane však Krajský súd takýto postup označuje za „štandardný“, pričom v tejto súvislosti uvádza, že súd odkázal na dôvody uvedené v žiadosti SIS, ako aj na to, že v tom čase uvedený postup nebol upravený žiadnym procesno-právnym predpisom». Okrem toho sťažovateľ uviedol, že„... s rozhodnutím vo veci, ktorá je na Ústavnom súde momentálne vedená pod sp. zn. III. ÚS 490/2015 (tak ako bola Uznesením prijatá na ďalšie konanie) bez nariadenia pojednávania súhlasíme“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa podľačl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv podľa čl. 10 ods. 2,čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovorupostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 a jehorozhodnutím sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...
Podľa čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.
Pre účely preskúmania vznesenej námietky porušenia označených práv sťažovateľa siústavný súd vyžiadal spis krajského súdu sp. zn. Ntt-2-D-100/2006, po predložení ktoréhozistil, že jeho obsah podlieha režimu utajenia. Z uvedeného dôvodu bude nasledujúcaargumentácia formulovaná tak, aby zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnila výrok tohtorozhodnutia, ale zároveň tak, aby neporušila relevantnú právnu úpravu týkajúcu sa ochranyutajovaných skutočností. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že účastníci bolinavzájom oboznámení so všetkými písomnými podaniami, ktoré mu v priebehu tohtokonania predložili.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, z vyjadrení účastníkov a zo spisovéhomateriálu krajského súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné pre posúdenie vecisťažovateľa:
Krajský súd rozhodnutím sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 označenýmv záhlaví ako„ROZHODNUTIE“udelil podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. ochranesúkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmenea doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“) oprávnenému orgánu štátu súhlasna použitie ITP pri vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo inýchzáznamov u osoby sťažovateľa v byte na označenej adrese v jeho vlastníctve (ďalej len„súhlas“). Ďalej z tohto rozhodnutia vyplýva, že súhlas je daný na základe žiadostioprávneného orgánu štátu z 26. januára 2006, podľa ktorej získanie informácií podľa § 2ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskejinformačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.“) jev zmysle § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené.Súhlas bol udelený na dobu od 26. januára 2006 do 26. júla 2006. V rozhodnutí bolo podľa§ 4 ods. 6 zákona č. 166/2003 Z. z. žiadateľovi uložené, aby v lehote„3 mesiacov“predkladal sudcovi všetky potrebné podklady na skúmanie dôvodnosti trvania používaniaITP. Rozhodnutie je v pravom dolnom rohu opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky krajskéhosúdu a slovami„meno, funkcia, podpis sudcu“, ku ktorým je pripojený nečitateľný podpis,rovnakým spôsobom je vecne a právne vymedzený predmet a dôvod súhlasu aj v žiadosti,v ktorej sú navyše uvedené informácie k vecným dôvodom žiadosti, a v súdnom spisek súhlasu je tiež informácia o priebehu používania ITP a oznámenie o ukončení používaniaITP.Ústavný súd konštatuje, že predmetná vec súvisí s vecou vedenou pod sp. zn.III. ÚS 97/2012, v ktorej nálezom č. k. III. ÚS 97/2012-229 z 20. novembra 2012 (ďalej aj„nález“), rozhodol, že:
„1. Základné právona ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2, na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 10 ods. 2, na súdnuochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1a na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 a jeho rozhodnutím z 23. novembra 2005 a v konanívedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 a jeho rozhodnutím z 18. mája 2006 p o r u š e n éb o l i.
2. RozhodnutieKrajskéhosúduv Bratislavesp.zn.Ntt-3-D-2879/2005z 23. novembra 2005 a rozhodnutie sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 z 18. mája 2006 týkajúce sa ⬛⬛⬛⬛ s a z r u š u j ú...“
Kým nálezom zrušené rozhodnutia predstavovali súhlasy krajského súdu na použitieITP SIS v období od 23. novembra 2005 do 23. mája 2006, resp. od 18. mája 2006do 18. novembra 2006, sťažovateľom napadnuté rozhodnutie predstavuje ďalší súhlaskrajského súdu na použitie ITP SIS.
Vzhľadom na obsahovú a skutkovú súvislosť daných vecí boli preto pre rozhodnutieústavného súdu o prijatej sťažnosti relevantné rovnané právne východiská, aké uviedolv bode III.A (s. 18 – 25) nálezu, na ktoré týmto v podrobnostiach odkazuje.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
Porušenie široko ponímaného „práva na súkromie“ zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy,čl. 10 ods. 2 listiny a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutímkrajského súdu sťažovateľ napádal v kontexte porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. aj základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, pričom vychádzal z predpokladu, že„Súhlas 3 trpí obdobnými vadami ako Súhlas 1 a Súhlas 2, a je teda tiež nulitný“, a preto aj vznesenáargumentácia obsahovo zodpovedala argumentácii, ktorú uplatnil už v predchádzajúcejsťažnosti.
Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či označené rozhodnutie krajského súdu,ktorým udelil súhlas SIS na použitie ITP, ako aj postup krajského súdu pri tomtorozhodovaní boli v súlade s príslušnými právnymi normami, teda či výkon jeho súdnejprávomoci v tomto prípade spĺňal parametre zákonnosti, ale aj parametre ústavnostia konformnosti s listinou a dohovorom.
Aj keď v obsahu práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, prirodzene dominujeprávo na ochranu súkromia, ústavný súd najprv posúdil postup a označené rozhodnutiekrajského súdu z hľadiska procesnoprávnych limitov.
Bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal výkladom do úvahy prichádzajúcichzákonných procesných noriem, ktorými sa v danom prípade mal krajský súd spravovať, jezrejmé, že jeho postup v tejto špecifickej agende musí v prvom rade vychádzať z osobitnejprávnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 166/2003 Z. z., najmä ustanovení § 2 až § 4.Podľa § 4 ods. 3 písm. c) poslednej vety zákona č. 166/2003 Z. z. súd nesmierozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť vrátižiadateľovi.
Krajský súd v prípade súhlasu takto nepostupoval napriek tomu, že v žiadosti nie jeuvedený druh ITP (§ 2 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z.) a účel, na ktorý mal byť ITPpoužitý, je vymedzený iba citovaním zákona [§ 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z.],pričom nie je zrejmé, o aké „iné záznamy“ v daných prípadoch ide.
Ďalšou zákonnou náležitosťou žiadosti o súdny súhlas na použitie ITP požadovanouustanovením § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 166/2003 Z. z. (uvedenie informáciío predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaníčinnosti, pre ktorú bol ITP použitý) je premietnutie regulačného kritéria proporcionalitydo právnej úpravy. Takéto konkrétne informácie preukazujúce zlyhanie predchádzajúcich(miernejších) prostriedkov použitých orgánom štátu pri plnení úloh podľa § 2 ods. 1písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z. však udelený súhlas neobsahoval.
Obdobne v otázke (ne)potreby rozhodnúť podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z.o tom, či sa súhlas vzťahuje aj na miesta verejne neprístupné (byt v súkromnom vlastníctvenepochybne takým miestom je), nie je možné z obsahu predmetného súdneho spisu zistiť.
Napokon, pokiaľ ide o následnú kontrolu použitia ITP (§ 4 ods. 6 zákonač. 166/2003 Z. z.), ústavný súd bez toho, aby podrobil podrobnému výkladu slovné spojenie„sústavne skúmať trvanie dôvodov ich použitia“, konštatuje, že nečitateľne uvedená lehotav súhlase, v ktorej mali byť požadované informácie predkladané zákonnému sudcovi,znamená aj jeho nepreskúmateľnosť v tejto časti.
Vzhľadom na absenciu zmienených zákonných náležitostí súhlasu boli obmedzeniaa podmienky udeleného súhlasu príliš voľné na to, aby existovala garancia striktnejprimeranosti zásahu sledujúcemu legitímny cieľ.
Ústavný súd už viackrát judikoval, že výkon súdnej právomoci, pri ktorej súdnesprávne aplikuje relevantné zákonné normy, nie je v súlade so základným právomúčastníka na súdnu ochranu ani s právom na spravodlivý proces.
Tak napríklad v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 70/01 ústavný súd uviedol: „Obsah právana súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobámnemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jehoobsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskejrepubliky, keďže konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, jeporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“
Obdobne v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 321/08 ústavný súd konštatoval, že „Do obsahuzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jehoveci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.“.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako ajpodľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inejzainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretožepráve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny(III. ÚS 133/2010).
Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach v obdobných veciach vyslovil názor, ženemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každomprípade, či už boli vydané na základe Trestného poriadku alebo na základe zákonač. 166/2003 Z. z. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknutéosoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu či príkazu sadozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Majúpreto možnosť žiadať o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu či príkazu až dodatočne.Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu či príkazu si vyžaduje relevantnú konkrétnuvysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovenépodmienky na tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sao konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla nepreskúmateľný (I. ÚS 114/2012,mutatis mutandis I. ÚS 274/05).
Súhlas krajského súdu bol udelený podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z.na základe žiadostí oprávneného orgánu štátu s odkazom na § 2 ods. 2 zákonač. 166/2003 Z. z., podľa ktorého tu vymedzené orgány štátu môžu používať ITP v rozsahupodľa osobitných predpisov, a v danom konkrétnom prípade išlo o použitie ITP pre účelyzískania, sústredenia a vyhodnotenia informácií o skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziťalebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky [§ 2 ods. 1 písm. e) zákonač. 46/1993 Z. z.]. Príslušné ustanovenia zmienených právnych predpisov ako jedenz predpokladov nariadenia tohto inštitútu teda vyžadovali existenciu dôvodnéhopredpokladu, že využitím ITP budú získané informácie o skutočnostiach spôsobilých vážneohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky.
Z uvedeného vyplýva, že realizácia sledovacieho opatrenia má jednoznačný zmysela význam a využitie ITP nie je možné zneužiť na iný účel. Sťažovateľ nemal možnosť saproti takémuto opatreniu brániť, keďže o obsahu súhlasu sa dozvedel až so značnýmčasovým odstupom. Toto zistenie spolu so skutočnosťou, že z namietaného súhlasu nie jedostatočne zrejmé, na základe akých dôvodov bol vydaný, je kľúčovým problémom priposúdení relevantnosti zásahov do práv sťažovateľa na súkromie, ako aj do jeho základnéhopráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, ktorých súčasťou je aj právona zreteľnú prezentáciu dôvodov rozhodnutia.
V prípade realizácie sledovacieho opatrenia formou vyhotovenia a využívaniaobrazových, zvukových alebo iných záznamov ide o výrazný zásah do súkromnej sféryjednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo na preskúmanie opodstatnenostia zákonnosti takéhoto zásahu.
Sledovacie opatrenia predstavujú závažný zásah do sféry súkromia, pričom dotknutéosoby nemajú možnosť podať proti nariadeniu takéhoto opatrenia opravný prostriedoka o jeho realizácii sa môžu potenciálne dozvedieť až dodatočne, keď už zásah do právana súkromie bol realizovaný. Musia preto disponovať účinnou možnosťou (za predpokladu,že získajú vedomosť o realizácii ITP) žiadať o jeho dodatočné preskúmanie. Ako už bolouvedené, preskúmateľnosť dôvodnosti vydania takého súhlasu si vyžaduje relevantnúkonkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonomustanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodneniaopierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je daný súhlas spravidla nepreskúmateľný. Na prvýpohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter takýchto sledovacích opatreníby bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne skutočnostiodôvodňujúce vydanie súhlasu, lebo tieto by mohli jeho účel zmariť. V skutočnosti je všakopak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter sledovacích opatrení nič nebráni tomu,aby dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu predmetných súhlasov, boli konkrétneuvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby potenciálne môžu o vydaní tohtorozhodnutia a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne (obdobneI. ÚS 274/05).
Ústavný súd konštatuje, že súhlas z hľadiska náležitosti, ktorou je uvedenie dôvodovna použitie ITP [§ 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z.], požadované ústavnéparametre nespĺňal. Prezentáciu dôvodov v podobe formálneho odkazu na ustanovenie § 2ods. 1 písm. e) zákona č. 46/1993 Z. z. bez bližšej špecifikácie konkrétnych skutočností,ktorú krajský súd zvolil, považuje ústavný súd za nedostatočnú, pretože oboznámenie sas takto formulovanými dôvodmi nie je spôsobilé ozrejmiť súvislosti a okolnosti, na základektorých by osoba, ktorej sa tieto rozhodnutia týkajú, pochopila dôvodnosť zásahu do jejpráva na súkromie.
Vychádzajúc z prezentovaných záverov ústavný súd považuje namietaný súhlaskrajského súdu za neodôvodnený a nelegálny. Len nekonkrétne (rámcové) náznakyodôvodnenia (spočívajúce iba v odkaze na zákon), absenciu ďalších požadovanýchzákonných náležitostí a výskyt ďalších zmienených nedostatkov, ktoré svedčia o celkovozjavne formálnom prístupe krajského súdu pri rozhodovaní o takom závažnom zásahudo súkromia sťažovateľa, nemožno akceptovať. Súdna ochrana, ktorá predstavuje v súborelegislatívnych opatrení zameraných na ochranu súkromia v intenciách ústavy, listinya dohovoru neopomenuteľnú garanciu pre dotknuté osoby a poskytnutie ktorej je výlučneúlohou príslušného súdu, sa za zistených okolností javí ako iluzórna.
Zistené nedostatky súhlasu krajského súdu spočívajúce v nedodržaní kritérialegálnosti, ako aj postup krajského súdu, ktorý napriek zjavným nedostatkom žiadostíoprávneného orgánu štátu o nich rozhodoval, viedli ústavný súd v zhode s judikatúrouštrasburských orgánov ochrany práva bez toho, aby pristúpil k skúmaniu ďalších dvochhľadísk (kritérií legitimity a proporcionality zásahu), k záveru, že základné právasťažovateľa zaručené čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listinya práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým postupoma rozhodnutím krajského súdu porušené boli (bod 1 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
Neoddeliteľnou súčasťou konštrukcie kontrolného mechanizmu zakotvenéhov zákone č. 166/2003 Z. z. je zverenie ochrany súkromia jednotlivcov do rúk zákonnéhosudcu garantujúceho nezávislosť a nestrannosť takéhoto dohľadu. Zásada zákonného sudcupredstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestrannéhorozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníkakonania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľavopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovaniesúdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevnéhoprideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výbersúdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07, III. ÚS 212/2011).Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladomna naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Predmetný súhlaskrajského súdu však transparentnú identifikáciu zákonného sudcu, ktorý ho mal udeliť,neposkytoval, pretože pri slovách„meno, funkcia, podpis sudcu“, meno a funkciakonkrétnej osoby sudcu nie sú uvedené, ale je k nim pripojený len nečitateľný podpis.Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že akékoľvek následné zisťovanie konkrétnejosoby zákonného sudcu nič nemení na jeho nepreskúmateľnosti od samého začiatku.Uvedený mimoriadne závažný nedostatok súhlasu krajského súdu zbavil sťažovateľamožnosti presvedčivej záruky, že o zásahu do práv spojených s jeho súkromím rozhodolzákonný sudca. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia z uvedeného hľadiska sa tak premietla dojeho nelegálnosti a v konečnom dôsledku neprípustne zasiahla aj do základného právasťažovateľa na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, čoviedlo ústavný súd k záveru o porušení tohto práva napadnutým postupom a rozhodnutímkrajského súdu (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boliporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo inýzásah.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľazaručených čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 2, čl. 36 ods. 1a čl. 38 ods. 1 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutýmpostupom a rozhodnutím krajského súdu, v zmysle citovaného čl. 127 ods. 2 prvej vetyústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde napadnuté rozhodnutie krajskéhosúdu zrušil (bod 2 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
Pri námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým postupom krajskéhosúdu sťažovateľ okrem predpokladu, že„Súhlas 3 trpí obdobnými vadami ako Súhlas 1 a Súhlas 2, a je teda tiež nulitný“, vychádzal aj z predpokladu, že záznamy z ITP získanéSIS na základe napadnutého rozhodnutia stále existujú, a teda krajský súd„už takmer 8 rokov“je nečinný, resp. nevykonáva žiadne úkony vedúce k zničeniu týchto záznamov.
V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd podľa § 31 ods. 2 zákonao ústavnom súde listom č. k. Rvp 9195/2014-58 z 15. októbra 2014, ako aj listomč. k. III. ÚS 490/2015-347 zo 4. decembra 2015 vyzval SIS na oznámenie, či záznamyzískané na základe napadnutého rozhodnutia krajského súdu boli zničené, resp.na predloženie zápisnice o ich zničení. Na poslednú výzvu ústavného súdu reagovala SISlistom č. p. 77/33-D-60/2016 z 15. januára 2016, v ktorom okrem iného uviedla, žek zničeniu výsledkov použitia ITP získaných na základe napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu nedošlo, keďže jeho použitie okrem spravodajského účelu malo smerovať k získaniudôkazových materiálov pre procesné úkony. Podľa oznámenia SIS výsledky použitia tohtoITP boli následne v súlade s ustanovením § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. uložené,v dôsledku čoho používajú zákonnú ochranu utajovaných registratúrnych záznamovspravodajskej povahy.
Z ustanovenia § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. pritom vyplýva, že ak údajeuchovávané v evidenciách už nie sú na plnenie ustanovených úloh potrebné, alebo ak jena to iný zákonný dôvod, je informačná služba oprávnená tieto údaje uložiť spôsobom,ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nim.
Vo vzťahu k tretej hlave zákona č. 46/1993 Z. z. označenej ako „Vedenie evidencií“dôvodová správa zo 17. novembra 1992 uvádzala, že „toto ustanovenie umožňujeinformačnej službe viesť a využívať evidencie, ktoré majú priamu súvislosť s plnením úlohinformačnej služby. Súčasne sa ustanovuje základný účel evidencií, ktorým jezhromažďovanie, uchovávanie a využívanie informácií. Navrhuje sa, aby informačná službabola oprávnená s údajmi uchovávanými v evidenciách nakladať podľa uváženia a súčasne saukladá povinnosť ochraňovať údaje pred vyzradením, zneužitím, poškodením alebozničením.“.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozsahu ostatných údajovzískaných použitím ITP, ktoré zničeniu nepodliehajú, keďže nie sú záznamom ani inýmvýsledkom použitia ITP, je potrebné postupovať v intenciách načrtnutých už uznesenímč. k. III. ÚS 490/2015-310 zo 6. októbra 2015, na ktoré týmto v podrobnostiach odkazuje.Konkrétne je nutné, aby takéto údaje SIS uložila podľa § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z.,a to tak, aby k nim nemal nikto prístup, keďže len takýto spôsob dáva dostatočnú záruku, žedo práva sťažovateľa na ochranu súkromia už nebude viac zasahované. Takéto údaje užtotiž nebude možné použiť na dôkazové a ani iné účely. Po preverení zákonných podmienoknakladania s výsledkami a údajmi z použitia ITP krajský súd konanie ukončí, a ak budúzáznamy ešte existovať, zabezpečí spísanie zápisnice podľa § 7 ods. 5 zákonač. 166/2003 Z. z.
Ústavný súd teda nevyhovel tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou sa domáhal, abyvyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listinynapadnutým postupom krajského súdu a aby krajskému súdu uložil konkrétne povinnosti priodstraňovaní prieťahov v konaní nadväzujúcom na ním vydané (a týmto nálezom zrušené)rozhodnutie sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006, pretože, ako to už bolo uvedené,takéto povinnosti vyplývajú krajskému súdu priamo z príslušnej zákonnej úpravy.Z uvedených dôvodov preto ústavný súd o tejto časti sťažnosti rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 4 výroku nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 €,ktoré mu má zaplatiť krajský súd, k čomu uviedol:„Vyššie uvedená výška finančného zadosťučinenia je len symbolická. Sťažovateľ totiž v zásade nemá záujem saturovať zásah do jeho vyššie uvedených práv formou finančnej kompenzácie. Uplatnenie tohto nároku má totiž pre sťažovateľa principiálny význam, keďže predstavuje vyjadrenie jeho snahy o vyriešenie zásadných ústavnoprávnych nejasností dotýkajúcich sa práva na ochranu súkromia v kontexte spravodajského použitia ITP.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že cieľom primeraného finančnéhozadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušených práv v prípadoch, v ktorých sa zistilo, žek porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielendeklaráciu porušenia (IV. ÚS 210/04). Pri rozhodovaní o primeranom finančnomzadosťučinení ústavný súd vychádza zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásadspravodlivosti, o ktoré sa opiera aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznávaspravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnostiprípadu.
Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu považoval deklaráciuporušenia označených práv sťažovateľa napadnutým postupom a rozhodnutím krajskéhosúdu za dostatočnú satisfakciu, preto jeho návrhu na priznanie finančného zadosťučinenianevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
IV.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré muvznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a ktoré jehoprávny zástupca v liste zo 4. decembra 2015 vyčíslil celkovou sumou 2 845,87 €.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume518,76 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby [prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti (Rvp 9195/2014) – vykonané v roku2014] v sume po 134 € a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, a tiež za jeden úkon právnejslužby (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu zo 4. decembra 2015 – vykonané v roku2015) v sume 139,83 € a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, plus 20 % DPH, ktoré zaviazaluhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).
Náhradu hotových výdavkov (prepravného do miesta výkonu právnej služby a späťz dôvodu preštudovania spisov ústavného súdu v spojených veciach) ani odmenu za ďalšieúkony právnej služby špecifikované v liste zo 4. decembra 2015 ústavný súd sťažovateľovinepriznal, pretože neboli dôvodné, resp. neobsahovali žiadne nové skutočnosti relevantnépre rozhodnutie ústavného súdu v merite veci.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016