znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 490/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. Š., K., zastúpeného A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Z. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To/41/2011 z 26. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 23/2012 zo 16. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2012 doručená sťažnosť MUDr. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To/41/2011 z 26. októbra   2011   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 23/2012 zo 16. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   rozsudkom   krajského   súdu   bol zrušený rozsudok Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/33/2010 z 26. apríla 2011 a súčasne bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona, pretože inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin   spáchal porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho zamestnania. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní jedného roka a zákaz   činnosti   vykonávať   ústavnú   pohotovostnú   službu   na   stanici   rýchlej   lekárskej pomoci v trvaní jedného roka.

Už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ namietal, že vykonaním dôkazu posudkom znaleckého ústavu Univerzity P. J. Šafárika Košice – Lekárska fakulta (ďalej len „znalecký ústav“), ktorý na to nemal oprávnenie, bol porušený zákon. Takisto namietal nesprávne právne posúdenie skutkových záverov, o ktoré sa opieralo prvostupňové rozhodnutie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   (mimoriadny   opravný prostriedok), v ktorom namietal okrem skutočností v odvolaní aj nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia „(zákon č. 382/2004 Z. z. k § 9)“.

Najvyšší   súd   uznesením   bez   nariadenia   verejného   zasadnutia   16.   mája   2012 dovolanie sťažovateľa odmietol.

V   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   všeobecné   súdy   sa   námietkou nezákonnosti výkonu znaleckej činnosti znaleckým ústavom vysporiadali nesprávne a ich záver odporuje aj zneniu § 8 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   382/2004   Z.   z.“).   Obdobne   sťažovateľ   odmieta   výsluch   znalcov ustanovených ad hoc, pretože „nebola splnená základná podmienka ustanovenia znalca ad hoc a to zloženie sľubu podľa § 268 ods. 4 Trestného poriadku v spojitosti s § 15 ods. 2 zákona 382/2004 Z. z.“.

Sťažovateľ v tretej časti svojej sťažnosti podrobne polemizuje so závermi znalcov a ich skutkovými zisteniami a podľa neho všeobecné súdy „nevykonali v smere preukázania možnosti a reálnosti záchrany života L. H. žiadne dokazovanie“ a v danom prípade nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi pochybením sťažovateľa a následkom, ktorým bola smrť poškodeného.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli   porušené   uznesením   najvyššieho   súdu   a   rozsudkom   krajského   súdu,   žiada   tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 600 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 426/08, III. ÚS 175/2012).

Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom všeobecných súdov (rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu) v jeho trestnej veci, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ jednak nesúhlasí s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd uznesením odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu, a tiež tvrdí, že vykonaním dôkazu posudkom znaleckého ústavu bol porušený zákon. Poukazuje aj na to, že všeobecné súdy sa námietkou   nezákonnosti   výkonu   znaleckej   činnosti   znaleckým   ústavom   vysporiadali nesprávne a ich záver odporuje aj zneniu § 8 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z.

Súčasne   sťažovateľ   odmieta   výsluch   znalcov   ustanovených   ad   hoc,   pretože   tí nezložili predpísaný   sľub podľa § 268 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   v   spojitosti   s   §   15   ods.   2 zákona 382/2004 Z. z. Sťažovateľ tiež namieta, že všeobecné súdy „nevykonali v smere preukázania možnosti a reálnosti záchrany života L. H. žiadne dokazovanie“ a v danom prípade nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi pochybením sťažovateľa a následkom, ktorým bola smrť poškodeného.

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   žiada   vysloviť   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a súčasne navrhuje rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec im vrátiť na ďalšie konanie.

1. Ústavný súd najprv preskúmal rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu, a potom podrobil kontrole aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, a v súvislosti s jeho námietkami v sťažnosti konštatuje, že nie sú dôvodné.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského   súdu   (obdobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   69/2010,   IV.   ÚS   58/2011, III. ÚS 175/2012).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01)   alebo ak by v prípade   opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv vo vzťahu ku krajskému súdu nezistil nič, čo by robilo rozsudok krajského súdu ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim   korekciu   zo strany ústavného súdu.   Rozsudok   krajského súdu   je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku).   Rozhodnutie   reaguje   na   všetky   podstatné   odvolacie   námietky sťažovateľa a jeho obhajcu, ktoré boli doplnené na odvolacom pojednávaní a jeho zistenia a závery   (uvedené   na   strane   6   až   strane   10)   vychádzajú   z   faktov,   výpovedí   svedkov a logických   súvislostí,   ktoré   preukazujú,   že   svojím   konaním   v   trestnej   veci   sťažovateľ naplnil „znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia“. Okrem toho krajský súd podrobil tiež kritike rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (bližšie na strane 9).

V tomto smere ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc všeobecných súdov, ktoré rozhodujú v trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a keďže z obsahu rozhodnutia nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu (ktorý nie je v žiadnom prípade arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený), sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby   citoval   z   jeho   odôvodnenia,   pretože   obsah   odôvodnenia   rozsudku   je   sťažovateľovi dobre známy.

2. Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplývajú zákonné   dôvody,   pre   ktoré   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol.   Najvyšší   súd   posudzoval rozsudok   krajského   súdu   vecne   len   z   hľadiska   sťažovateľom   vymedzených   dovolacích otázok [sťažovateľ tvrdil, že rozsudok krajského súdu je založený na dôkazoch, ktoré neboli ním   vykonané   zákonným   spôsobom   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku, a krajský súd vec údajne nesprávne právne posúdil podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].   K   jednotlivým   sťažovateľom   namietaným   dovolacím   dôvodom   najvyšší   súd vo svojom   uznesení zaujal bližšie   stanovisko   na strane   8 až strane 10,   keď sa   súčasne stotožnil so závermi odvolacieho súdu, a tiež konštatoval, že jeho závery boli správne, preto napokon jeho dovolanie odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu je toho názoru, že nie je svojvoľné   a arbitrárne,   a   preto   ani   v   tomto   prípade   nemá   žiadny   relevantný   dôvod prehodnocovať jeho obsah, resp. korigovať jeho závery. Keďže najvyšší súd nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku a nemožno mu vytknúť iný nesprávny procesný postup podľa § 382 písm.   c)   Trestného   poriadku,   ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto   skutočnosti   nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tak, že sťažnosť sťažovateľa tiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012