znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 49/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejJUDr. Petrom Folprechtom, Advokátska kancelária, Prague Anděl Business Centre s. r. o.,Nádražní 344/23, Praha 5, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2,čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2, 3 a 4, čl. 16, čl. 19, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 7, čl. 10 a čl. 38ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   14,   čl.   17   a čl.   26   Medzinárodného   paktuo občianskych   a politických   právach,   čl.   3   ods.   1,   čl.   4,   čl.   7,   čl.   20   a čl.   47   Chartyzákladných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 1 Ps 9/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Petrom Folprechtom, Advokátska kancelária,   PragueAnděl   Business   Centre   s. r. o.,   Nádražní   344/23,   Praha   5,   Česká   republika,   vo   vecinamietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2, 3 a 4, čl. 16, čl. 19,čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 7, čl. 10 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14, čl. 17 a čl. 26 Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), čl. 3 ods. 1,čl. 4, čl. 7, čl. 20 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 1 Ps 9/2012.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podanýmokresnému súdu 4. januára 2012 domáha v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 4/2012 rozvodumanželstva   s odporcom,   pričom   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   je   predmetný   návrhodôvodnený   dlhodobou   snahou   odporcu   o „psychickou   a v zásade   i fyzickou,   velmi rafinovaně a sofistikovaně připravenou a realizovanou likvidaci navrhovatelky“.

Sťažovateľka   uvádza,   že   v   rámci   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctvamanželov ona a odporca podpísali 23. februára 2012 dohodu o vyporiadaní bezpodielovéhospoluvlastníctva   manželov,   podľa   ktorej   došlo   k prevodu   vlastníckeho   práva   k   bytuna sťažovateľku   a súčasne   vyplatenie   peňažných   prostriedkov   v sume   142 200 €sťažovateľkou v prospech odporcu. Podaním odporcu doručeným 20. septembra 2012 začalopred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   Ps   9/2012   konanie   o pozbavenie   spôsobilostisťažovateľky na právne úkony odôvodnené podľa vyjadrenia sťažovateľky nepravdivýmitvrdeniami   a tiež   znaleckým   posudkom   vypracovaným   pre   účely   trestného   konaniavedeného orgánmi činnými v trestnom konaní. Konanie o rozvod manželstva bolo okresnýmsúdom   prerušené   a následne   v konaní   o pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   bolouznesením   z 25. septembra   2012   nariadené   znalecké   dokazovanie   súdnym   znalcomz odboru   zdravotníctva   a farmácie,   odvetvia   psychiatrie pre   účely   vyšetrenia   duševnéhostavu sťažovateľky.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   prostredníctvom   právneho   zástupcu   predložilav konaní o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony celý rad dôkazov o neodôvodnenostipotreby nariadeného znaleckého dokazovania, na ktoré podľa jej vyjadrenia okresný súdnereflektoval.

Uznesením z 5. apríla 2013 okresný súd pôvodné uznesenie z 25. septembra 2012zmenil   tak,   že   vypracovaním   znaleckého   posudku   poveril   iného   znalca.   Sťažovateľkapodaním doručeným okresnému súdu 29. apríla 2013 podala proti osobe nového znalca„námitky“, proti uzneseniu z 5. apríla 2013 opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovorua tiež   návrh   na   prerušenie   konania   podľa   ustanovenia   §   109   ods.   2   písm.   c)   zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)do   doby   vybavenia   podnetu   na   preskúmanie   postupu   v rámci   spomínaného   vedenéhotrestného konania. Okresný súd uznesením z 26. augusta 2013 rozhodol o nevylúčení osobyznalca a o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie konania. Sťažovateľka napadla prvývýrok uznesenia odvolaním a proti druhému výroku podala „opravný prostředek dle čl. 13 EULP“. Sťažovateľka argumentuje, že v podaných opravných prostriedkoch namietala, žekonajúci súd supluje dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje podľa ustanovenia § 186 ods. 2 OSPodporcu a že je tak súdom bezdôvodne nútená podrobiť sa znaleckému skúmaniu. Krajskýsúd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) však sťažovateľkou napadnuté uznesenie svojímrozhodnutím sp. zn. 11 Cop 557/2013 z 9. mája 2014 ako vecne správne potvrdil.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky je zásadnou tá skutočnosť, že sa na psychiatrii nikdyneliečila, žiadne psychické problémy nikdy nemala a nemá a z obstaranej lekárskej správyje zrejmé, že je vo vyhovujúcej psychickej kondícii bez známok psychopatologie.

Sťažovateľka odvolávajúc sa na všetky uvedené skutočnosti namieta, že nariadenéznalecké skúmanie jej duševného stavu predstavuje za daných okolností hrubý zásah do jejosobnostnej sféry,   kde k tomuto nariadeniu   chýba   zákonný   skutkový   podklad a kde   jejokresný súd neumožnil sa k podanému návrhu ešte pred nariadením znaleckého skúmaniavyjadriť. Sťažovateľka   v uvedenom   postupe   súdu   vidí   porušenie   tak   zásady   rovnostiúčastníkov konania, ako aj všetkých formulovaných práv garantovaných ústavou, listinnoua označenými medzinárodnými zmluvami.  

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v jej vecirozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy,   listinydohovoru, medzinárodného paktu a charty postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn.   1   Ps/9/2012,   zakázal   okresnému   súdu   pokračovať   v porušovaní   jej   práv   –„a to v nařízeném   znaleckém   skoumání   stěžovatelky   soudním   znalcem   z odboru zdravotnictví a farmacie, odvětví psychiatrie“, a zrušil uznesenia okresného súdu sp. zn.1 Ps 9/2012 z 26. augusta 2013 a krajského súdu sp. zn. 11 Cop 557/2013 z 9. mája 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka porušenie všetkých formulovaných práv vidí v skutočnosti, podľa jejnázoru   neodôvodneného nariadenia znaleckého vyšetrenia jej duševného stavu, keď podľasťažovateľky   okresný   súd   k uvedenému   kroku   predstavujúcemu   závažný   zásah   do   jejosobnej integrity pristúpil bez predloženia nevyhnutných relevantných dôkazov zo stranyodporcu a bez predchádzajúceho obstarania jej stanoviska k podanému návrhu.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) už samotnézačatie konania o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je zásahom do práva podľa čl. 8dohovoru, preto ESĽP vyžaduje, aby pre začatie takéhoto konania mali zodpovedné orgányk dispozícii presvedčivé dôkazy, že daná osoba nie je schopná sa o seba postarať alebopredstavuje riziko pre práva a záujmy iných, pričom tieto dôkazy musia byť špecifické, a nievšeobecnej povahy (pozri rozsudok ESĽP, X a Y proti Chorvátsku z 3. novembra 2011, č.5193/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nariadenie   znaleckého   vyšetrenia   duševného   stavudotknutej osoby v konaní o spôsobilosti na právne úkony treba považovať za onen zásadnýmoment, keď sa de facto v danom konaní priamo otvára cesta pre závažný zásah do osobnejintegrity   tejto   osoby.   Ako   taký   považuje   ústavný   súd   označený   zásah,   resp. uznesenie,ktorým sa vyšetrenie duševného stavu nariaďuje, za nepochybne podliehajúce preskúmaniuospravedlniteľnosti takéhoto zásahu z pohľadu limitov a kritérií vymedzených ustálenoujudikatúrou ESĽP zastrešujúcou ochranu práva na súkromie.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Právoplatným   rozhodnutím,   ktorým   bolo   znalecké   vyšetrenie   duševného   stavusťažovateľky nariadené, je uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Ps 9/2012 z 25. septembra2012 (proti ktorému nebolo odvolanie prípustné), o ktorom sa sťažovateľka, ktorej nebolototo   uznesenie   doručované,   podľa   zistení   ústavného   súdu   musela   dozvedieť   najneskôr29. novembra 2012, keď bola predvolaná ustanoveným znalcom na samotné vyšetrenie.Sťažovateľka mohla teda námietky porušenia formulovaných práv adresované ústavnémusúdu uplatniť práve vo vzťahu k označenému uzneseniu. Sťažovateľkina možnosť uplatniťochranu svojich označených práv, ktorých porušenie namieta, prostredníctvom ústavnejsťažnosti však bola limitovaná lehotou dvoch mesiacov plynúcou   od momentu získaniavedomosti   o namietanom   zásahu.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   sa   sťažovateľkao nariadenom znaleckom vyšetrení preukázateľne dozvedela 29. novembra 2012 a už v tomčase   bola   v konaní   o spôsobilosti   na   právne   úkony   zastúpená   kvalifikovaným   právnymzástupcom,   ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke daná lehota márne uplynula v januári2013,   teda   nepochybne   ešte   pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu,   dokonca   eštepred doručením prvej sťažnosti, ktorú sťažovateľka ústavnému súdu adresovala a doručila19. júna 2014.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   konštatuje,   že   konvalidovať   zmeškanie   zákonompredpísanej lehoty vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 1 Ps 9/2012 z 25. septembra 2012, ktorýmdošlo k nariadeniu znaleckého vyšetrenia duševného stavu a ktorý aj samotná sťažovateľkaidentifikuje   aj   ako   namietaný   zásah   do   práv   spojených   s jej   osobnou   integritou,   a toprenesením námietok na ďalšie chronologicky nasledujúce procesné rozhodnutia konania,nemožno v žiadnom prípade akceptovať.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľkyako podanú oneskorene a v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol.

Ústavný súd zároveň nad rámec poznamenáva, že sa mu uznesenie okresného súduo nariadení znaleckého dokazovania, pokiaľ ide o posúdenie duševného stavu sťažovateľky,s ktorého obsahom sa   ústavný súd   i napriek oneskorenosti sťažnosti   oboznámil, nejavíz pohľadu zmienených požiadaviek judikatúry ESĽP ako neakceptovateľné. Ústavný súd jetoho   názoru,   že   odporcom   predložený   znalecký   posudok   k vyšetreniu   duševného   stavusťažovateľky,   aj   keď   vypracovaný   pre   účely   trestného   konania,   avšak   konštatujúciu sťažovateľky   tzv.   duševné   ochorenie   (pozri   popis   ochorenia   obsiahnutý   v uzneseníokresného súdu z 25. septembra 2012) s návrhom na ústavnú ochrannú psychiatrickú liečbu,predstavuje práve ten dostatočne špecifický dôkaz príslušnej relevancie, ktorý judikatúraESĽP vyžaduje ako podmienku začatia konania vo veci pozbavenia spôsobilosti na právneúkony.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015