znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 49/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   januára   2014 predbežne   prerokoval sťažnosť   obce   Veľká   Ida,   Kaštieľ   42,   Veľká   Ida,   zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Advokátska kancelária, Fejova 4, Košice,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   51   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Stáleho   rozhodcovského   súdu   spoločnosti   Slovenská   rozhodcovská,   a. s.,   Karloveské rameno 8, Bratislava, z 1. februára 2013 v konaní sp. zn. SR 03867/12 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Veľká Ida o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená   sťažnosť   obce   Veľká   Ida,   Kaštieľ   42,   Veľká   Ida   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy rozsudkom Stáleho   rozhodcovského   súdu   spoločnosti   Slovenská   rozhodcovská,   a. s.,   Karloveské rameno   8,   Bratislava   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“),   z 1.   februára   2013   v konaní sp. zn. SR 03867/12.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   uzavrel   21.   septembra   2009 so spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., Pázmáňa 2125/27, Šaľa (ďalej len   „žalobca“)   zmluvu,   ktorou   sa   žalobca   zaviazal   vypracovať   pre   sťažovateľa   žiadosť o poskytnutie   nenávratného   finančného   príspevku   z fondov   Európskych   spoločenstiev v rámci   Operačného   programu   Životné   prostredie   2007   –   2013,   Opatrenie   4.2   Podpora aktivít na zhodnocovanie odpadov, a poskytovať sťažovateľovi po schválení žiadosti ďalšie služby   definované   v zmluve.   Sťažovateľ   sa   zaviazal   žalobcovi   zaplatiť   odplatu za vypracovanie žiadosti v sume 1 500 € bez dane z pridanej hodnoty do piatich dní odo dňa podpisu   zmluvy.   Uvedenú   povinnosť   si   sťažovateľ   napriek   fakturácii   dohodnutej   sumy nesplnil, preto sa žalobca obrátil na rozhodcovský súd so žalobou o zaplatenie 1 785 € s príslušenstvom.

Sťažovateľ v reakcii na žalobu žalobcu uviedol, že zmluvu so žalobcom podpísal ešte predchádzajúci   starosta   obce   František   Šnír,   ktorý   však „na   to   nemal   oprávnenie od obecného zastupiteľstva“. Zdôraznil tiež, že „žiadna žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného   príspevku   nebola   zo   strany   žalobcu   vypracovaná“,   a preto „žalobcovi ani nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie uplatneného nároku“.

Rozhodcovský súd rozsudkom   z 1. februára 2013 v konaní sp. zn. SR 03867/12 uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   1   785   €   spolu   s úrokom z omeškania   i s dohodnutou   zmluvnou   pokutou.   Nestotožnil   sa   s právnym   názorom sťažovateľa o nutnosti schválenia uzavretia zmluvy obecným zastupiteľstvom, „nakoľko sa v danom   prípade   nejednalo   o nakladanie   s majetkovými   právami   obce,   ktorými   sú pohľadávky a iné majetkové práva obce (§ 4 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí), ale s finančnými prostriedkami obce a z pohľadu dotknutej zmluvy nemožno jej predmet posudzovať ani ako jeden z najdôležitejších úkonov týkajúci sa majetku obce, keďže išlo podľa názoru rozhodcovského súdu o bežný, čo do predmetu a výšky plnenia, záväzkový vzťah medzi právnickou osobou (žalobcom) a obcou...“.

Ďalej   rozhodcovský   súd   poukázal   na   čl.   3   bod   3.1   uzavretej   zmluvy, podľa ktorého mal sťažovateľ žalobcovi „uhradiť sumu vo výške 1.500,00 EUR bez DPH, a to do piatich dní odo dňa podpisu Zmluvy... Z ustanovení Zmluvy... jednoznačne vyplýva povinnosť žalobcu vypracovať pre žalovaného žiadosť až po splnení záväzku žalovaného uhradiť časť ceny dohodnutej v čl. 3 bod 3.1 Zmluvy..., t. j. vypracovanie žiadosti zo strany žalobcu   bolo   podmienené   plnením   zo   strany   žalovaného.   Rozhodcovský   súd   mal   za   to, že žalovaný   žalobcovi   neuhradil   riadne   a včas   faktúru   č.   220090225   zo   dňa   22.9.2009 vo výške 1.785,00 EUR s DPH a teda sa dostal do omeškania s plnením si svojich zmluvne dohodnutých povinností.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ považuje za podstatnú námietku „to, že žalobca ako poskytovateľ žiadnu žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku z fondov ES za objednávateľa... nevypracoval, takúto žiadosť... ani so žalobným návrhom   nepripája,   dokonca   ani   v žalobe   nedefinoval,   kedy,   akú   žiadosť   vypracoval, kedy a kde ju predkladal a ako o tej žiadosti bolo rozhodnuté. Žalobca ani nikdy nevyzval žalovaného na predloženie podkladov k akejkoľvek žiadosti (Čl. 2, bod 2.6 zmluvy), nikdy vypracovanú žiadosť žalovanému nepredložil najneskôr 3 kalendárne dni pred posledným termínom   na   odovzdanie   žiadosti   (Čl.   2,   bod   2.8,   2.9   zmluvy).   Žalobca   ani   netvrdil a ani nepreukazoval   v rozhodcovskom   konaní   splnenie   predmetu   zmluvy,   vyhotovenie žiadosti a jej predloženie   v lehote žalovanému.   Podľa   článku 3   bodu 3.1 Zmluvy...   mal povinnosť   objednávateľ   zaplatiť   poskytovateľovi   za   vypracovanie   žiadosti   1.500   €, ak žiadosť nevypracoval a nedoručil žalovanému a tieto skutočnosti v žalobe ani netvrdí ani nepreukazuje,   nesplnil   predmet   zmluvy,   a preto   mu   nepatrí   žiadna   odmena za vypracovanie žiadosti ako žiadosť nevypracoval.

Aj ak by zmluvná povinnosť žalobcu splniť predmet zmluvy podľa jeho tvrdenia... mala byť viazaná na zaplatenie platby vopred... pri jej nesplnení by muselo byť dohodnuté, aká   sankcia   (mimo   zákonných   zodpovednostných   nárokov   pre   porušenie   zmluvných povinností niektorým z účastníkov) postihne toho, kto zmluvnú povinnosť poruší, čo však dohodnuté nebolo. Nesplnenie tvrdeného zmluvného záväzku poskytnúť zálohu, preddavok na cenu diela, ešte neznamená a nemôže znamenať vznik nároku na zaplatenie ceny diela, ktoré nikdy nebolo vyhotovené, dokonca nikdy ani nebolo začaté.

Opačný výklad a uloženie povinnosti zaplatiť cenu diela aj s úrokmi z omeškania, ktoré   nikdy   nebolo   ani   len   začaté,   by   jednoznačne   bolo   výkonom   práva   v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu...“.

Sťažovateľ   prednáša   aj   druhú   námietku,   a to   absenciu   súhlasu   obecného zastupiteľstva s uzavretím predmetnej zmluvy, čo podľa jeho názoru spôsobilo jej absolútnu neplatnosť, „pretože má ísť o úkon obce vo veciach majetkoprávnych o ktorých rozhoduje výlučne obecné zastupiteľstvo hlasovaním na svojom zasadnutí, čím je prijatá vôľa obce a len potom môže starosta ako jej štatutárny orgán za obec zmluvu uzavrieť“.

Podľa   sťažovateľa   je   rozhodcovský   rozsudok   nedostatočne   odôvodnený, keďže „rozhodcovský   súd   sa   absolútne   nezaoberal   a v rozhodnutí   nezdôvodnil najdôležitejšiu   námietku   žalovaného,   že   nemožno   požadovať   zaplatenie   ceny   diela, hoci zálohovo, ak dielo nebolo nikdy vyhotovené, ani čiastočne a ani vyhotovené už byť nemôže, hoci malo ísť o zálohovú platbu ceny diela“.

V časti sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“ sťažovateľ navrhuje, „aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, že Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR 03867/12 zo dňa 1.2.2013, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. v konaní s ustanoveným rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, boli porušené jeho základné práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ navrhuje, aby citované rozhodnutie Ústavný súd SR zrušil.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Zásah,   ktorý   sťažovateľ   považuje   za   porušujúci   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu, je rozsudok rozhodcovského súdu.

Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, podľa názoru ústavného súdu sa však aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu (III. ÚS 162/2011).

Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania,   jeho   neformálnosť   a   nižšie   trovy   konania.   Pri   tomto   konaní   zákon   počíta s minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdov   do   výsledkov   rozhodovacej   činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské   konanie   možno   označiť   za   menej   zložitú   procedúru,   než   aká   je   vlastná konaniu   pred   všeobecnými   súdmi,   je   v   rámci   neho   nevyhnutné   dodržiavať   zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (III. ÚS 95/2010).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III. ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných   súdov,   resp.   rozhodcovských   súdov,   ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi do jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský   rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské   konanie   je   alternatívou   konania   pred   všeobecnými   súdmi. Aj rozhodcovské   súdy   sú   povinné aplikovať právo tak,   aby výsledkom   nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.

1. Podstatná sťažovateľova námietka je založená na zdôraznení faktu, že žalobca preň žiadnu žiadosť nevypracoval. To potom spochybňuje povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalobcovi v zmluve dohodnutú cenu. Rozhodcovský súd načrtnutý koncept neakceptoval, čím mal porušiť sťažovateľov o základné právo na súdnu ochranu.

Podstatná sťažovateľova námietka je na prvý pohľad nedôvodná.

Rozhodcovský   súd   preskúmajúc   obsah   zmluvy   uzavretej   medzi   žalobcom a sťažovateľom jednoznačne ustálil „povinnosť žalobcu vypracovať pre žalovaného žiadosť až po splnení záväzku žalovaného uhradiť časť ceny dohodnutej v čl. 3 bod 3.1 Zmluvy..., t. j.   vypracovanie   žiadosti   zo   strany   žalobcu   bolo   podmienené   plnením   zo   strany žalovaného“.   Citovaná   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočnú odpoveď   na sťažnostnú námietku, ktorú   sťažovateľ   považuje   za   zásadnú.   Navyše,   vzájomné súvislosti   ustanovení   zmluvy uzavretej   21.   septembra   2009   medzi   žalobcom   a   sťažovateľom   nijako   nespochybňujú z ústavného hľadiska skutkové a právne závery rozhodcovského súdu, naopak, potvrdzujú ich.

V bode   3.1   zmluvy   sa   sťažovateľ   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi   odmenu za vypracovanie žiadosti do piatich dní od podpisu zmluvy a súčasne v bode 2.1 sa zmluvné strany dohodli, že žalobca svoj záväzok (vypracovať pre sťažovateľa žiadosť) začne plniť až po   zaplatení   odmeny   sťažovateľom.   Takto   potom   sťažovateľ   nemohol   očakávať vypracovanie žiadosti žalobcom pred tým, ako mu zaplatí odmenu v sume 1 500 bez dane z pridanej hodnoty. V tejto časti tak napadnutý rozhodcovský rozsudok nevykazuje žiadne známky   arbitrárnosti,   ktoré   by   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohli   viesť k meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Druhá námietka sťažovateľa sa zakladá na tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy uzavretej   medzi   žalobcom   a sťažovateľom,   a to   pre   absenciu   súhlasu   obecného zastupiteľstva.   Sťažovateľ   tu   odkazuje   na rozsiahlu súdnu   judikatúru,   podľa   ktorej   síce za obec právne významnú vôľu navonok prejavuje starosta obce ako jej štatutárny orgán, avšak   na   tvorbe   vôle,   ktorá   predchádza   jej   prejavu,   sa   musí   podieľať   i obecné zastupiteľstvo.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel   a účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).

Podľa   §   40   ods.   1   písm.   c)   zákona   o rozhodcovskom   konaní   účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského   rozhodcovského   rozsudku,   ak   jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   tvorí   rozhodcovská   zmluva   v podobe rozhodcovskej   doložky   súčasť   zmluvy   uzavretej   21.   septembra   2009   medzi   žalobcom a sťažovateľom   (bod   5.4   zmluvy).   Ak   je   teda   podľa   sťažovateľa   predmetná   zmluva absolútne   neplatná,   potom   by   neplatnou   mala   byť   aj   rozhodcovská   doložka   v nej obsiahnutá.

Ústavný   súd   potom   nemá   právomoc   na   prerokovanie   sťažnosti   v tejto   časti, lebo sťažovateľ mal možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti spornej zmluvy v konaní o žalobe na   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   podľa   citovaného   §   40   ods.   1   písm.   c) zákona o rozhodcovskom konaní, a preto ju z tohto dôvodu odmietol.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014