znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 49/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom jeho   predsedu   Š.   H.   o odmietnutí   sudcov   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   S.   K. a L. M. pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 177/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky S. K. a L. M. n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní vedenom   Ústavným súdom   Slovenskej   republiky pod sp. zn. II. ÚS 177/2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. augusta 2012 doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „účastník konania“) vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu Š. H., ktorým namieta predpojatosť   sudcov   ústavného   súdu   S.   K.   a L.   M.   podľa   § 28   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti J. T., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 3 To 132/2010 z 3. februára 2011   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   uznesením sp. zn. 5 Tdo 59/2011 z 29. novembra 2011.

Sťažnosť sťažovateľa   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného súdu   na obdobie od 1.   marca   2011   až   do   28. februára   2012   (ďalej   len   „rozvrh   práce“)   pridelená na prerokovanie   a   rozhodnutie   druhému   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   ju   v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. II. ÚS 177/2012-23 prijal 21. júna 2012 na ďalšie konanie. Namietaní sudcovia sú členmi II. senátu ústavného súdu.

1.   Pokiaľ   ide   o   sudcu   L.   M.,   účastník   konania   v rámci   uplatnenej   námietky predpojatosti   okrem   iného   uviedol,   že   „Sudca   JUDr.   L.   M. -   spolu   s JUDr.   S.   K. a JUDr. J. H. sa podieľal na rozhodovaní vo veci II. ÚS 452/2010. Najvyšší súd sa listom z 20.   marca   2012,   sp.   zn.   KP   4/2010-117   obrátil   na   predsedníčku   Ústavného   súdu   SR s viacerými výhradami proti nepravdivým tvrdeniam uvedeným v Náleze II. ÚS 452/2010, ktoré   smerovali   proti   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky.   Uvedené   nesvedčí o nestrannom   rozhodovaní   senátu   II.   ÚS   a   jeho   predsedu   vo   veciach,   ktoré   sa   týkajú Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“.

2. Predpojatosť sudcu S. K. odôvodňuje účastník konania totožne ako vo viacerých predchádzajúcich veciach, a to jeho účasťou vo voľbách predsedu najvyššieho súdu v roku 2003, v ktorých bol úspešný JUDr. Š. H., a tiež tým, že sudca S. K. bol v inej veci (sp. zn. Rvp 467/2006) na vlastnú žiadosť vylúčený z rozhodovania, pričom sa vyjadril, že „... Ide o vec, v ktorej jedným z účastníkov konania je JUDr. Š. H...“.

3. K vyhláseniu o predpojatosti sa písomne vyjadrili sudcovia ústavného súdu L. M. (19. novembra 2012) a S. K. (9. októbra 2012), v ktorých zhodne konštatovali, že sa necítia byť v predmetnej veci predpojatí ani pre pomer k veci, ani vo vzťahu k účastníkom konania. Sudca S. K. okrem toho uviedol, že podľa jeho názoru predseda najvyššieho súdu nie je oprávnený vzniesť námietku predpojatosti sudcu ústavného súdu.

Sudca L. M. tiež poukázal na § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti, ktoré spočívajú... v jeho rozhodovaní v iných veciach.

II.

1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

2.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

3.   Sudcovia   ústavného   súdu   S.   K.   a L.   M.   vo   svojich   vyjadreniach   uviedli,   že námietku predpojatosti uplatnenú účastníkom konania považujú za nedôvodnú a že vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 177/2012 sú pripravení rozhodovať objektívne a nestranne.

4. Účastník konania námietku zaujatosti vo vzťahu k osobám obidvoch označených sudcov ústavného súdu odôvodnil okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe ich rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010 a v prípade sudcu S. K. aj z dôvodov týkajúcich sa jeho vzťahu k predsedovi najvyššieho súdu.

5. Čo sa týka prvej námietky, pri jej posúdení treba vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku („Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní   v iných   veciach“),   podľa   ktorej   tieto   účastníkom   konania   prezentované dôvody,   o ktoré   opiera   spochybnenie   nezaujatosti   označených   sudcov   ústavného   súdu, jednoznačne spadajú   do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní o vylúčení sudcu neprihliada.

Navyše, formulovaná námietka predpojatosti uvedených sudcov voči najvyššiemu súdu ako ústavnému orgánu súdnej moci, teda nie predpojatosti vo vzťahu ku konkrétnemu sudcovi, ktorý v jeho mene rozhoduje ako zákonný sudca a ktorého rozhodovanie následne posudzuje ústavný súd   v tej-ktorej   veci,   sa   javí logicky   neuchopiteľnou,   teda   vo   svojej podstate iracionálnou.

6. Obsah námietok vznesených iba voči sudcovi   S. K. je prezentáciou   osobných postojov predsedu najvyššieho súdu k jeho osobe. Ústavný súd už v rovnakých súvislostiach viackrát zaujal stanovisko, že nemôžu obstáť námietky predpojatosti vznesené predsedom najvyššieho   súdu,   ktoré   sa   týkajú   výlučne   vzťahu   namietaných   sudcov   ústavného   súdu k osobe   predsedu   najvyššieho   súdu,   pretože   osoba   predsedu   najvyššieho   súdu   nie   je účastníkom   pôvodného   pred   ústavným   súdom   napadnutého   konania,   nebol   ani   členom senátu,   ktorý   v danom   konaní   rozhodoval,   a nepoukázal   na   také   skutočnosti,   ktoré potenciálne mohli nejakým   spôsobom   súvisieť   s predpojatosťou   sudcov   ústavného   súdu vo veci ústavného prieskumu postupu najvyššieho súdu. V takýchto prípadoch ústavný súd nepripustil   námietky   predpojatosti   podobného   charakteru   (napr. I.   ÚS   223/2012, III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011).

7.   Vychádzajúc   z uvedených   záverov   III.   senát   ústavného   súdu   konštatuje,   že nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   viedli k vylúčeniu uvedených   sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 177/2012. Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia   ústavného súdu S. K. a L. M. nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 177/2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013