znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 49/05-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť   Petra   Baránka,   bytom   N.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   V., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 37/00 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Petra Baránka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cb   37/00   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2004 doručená sťažnosť, ktorá bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu 31. januára 2005, Petra Baránka, bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Cb 37/00.

Sťažovateľ uviedol, že žalobou zo 17. marca 2000, ktorá bola doručená krajskému súdu 22. marca 2000, sa voči žalovanému J. V. – PCHV, N., domáhal ochrany proti nekalej súťaži. Predmetom konania vedeného na krajskom súde je snaha zdržať sa nekalosúťažného konania. Konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 7 Cb 37/00 trvá takmer 5 rokov a dosiaľ nebolo právoplatne skončené. Sťažovateľ podrobne popísal priebeh konania vo veci s tým, že špecifikoval úkony krajského súdu a účastníkov konania. V konaní podal sťažovateľ štyrikrát návrh na predbežné opatrenie, ktorým sa snažil zabrániť, aby odporca pokračoval vo výrobe sporných výrobkov, o ktorom rozhodol až s odstupom 15 mesiacov. Sťažovateľ   niekoľkokrát   zmenil   a doplnil   žalobný   návrh   a žiadal   aj   o výmenu zákonnej sudkyne, ktorá bola aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z veci vylúčená. Vo veci boli nariadené pojednávania a okrem iných procesných úkonov (písomných podkladov a výsluchov svedkov) krajský súd musel na posúdenie odborných skutočností ustanoviť znalca.

Sťažovateľ   vidí   v postupe   krajského   súdu   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 37/00 bolo porušené.

2.   Krajskému   súdu   v Trenčíne   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cb 37/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000.000,- Sk (slovom   desať   miliónov   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Trenčíne   povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 6.309,40,- Sk (2 úkony   právnej   služby   po   2.501,-   Sk   a 2   x   paušál   po   150,-   Sk   a 19   %   DPH), ktorú je Krajský   súd   v Trenčíne   povinný   vyplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   do   15   dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ tým, že jeho priznaním by mu bola čiastočne nahradená materiálna, ale predovšetkým nemateriálna ujma na duševnom   zdraví   a pohode   nielen   jeho   samotného,   ale   celej   jeho   rodiny.   Uvedené tvrdenia dopĺňa tým, že stratu dôvery v spravodlivosť až rezignáciu a pocit krivdy možno finančné zadosťučinenie do istej miery zmierni, ale nemôže už obnoviť stratenú dôveru v právny systém štátu a súdov.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 49/05-21 zo 16. februára 2005 bola vec prijatá na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   a jej   doplnku   vyjadril   predseda krajského súdu, ktorý v liste sp. zn. Spr. 199/2005 z 29. marca 2005 uviedol podrobný rozbor   postupu   súdu   vo   veci   sp.   zn.   7   Cb   37/00.   Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa, že zákonná sudkyňa oneskorene až 26. septembra 2002 rozhodla o predbežnom opatrení zo 14. júna   2001,   uviedol,   že   to   bolo   z dôvodu   námietky   zákonnej   sudkyne,   o ktorej rozhodol   najvyšší   súd   18.   decembra   2001,   a nová   sudkyňa   pri   študovaní   spisu   zistila, že v predmetnej   veci   je   podaný   aj   návrh   na   predbežné   opatrenie,   o ktorom   nebolo rozhodnuté. Oneskorené rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie bolo aj predmetom šetrenia predsedu krajského súdu   pod sp.   zn. Spr. 1613/03, ktorý   v liste z 22. októbra 2003 vysvetlil   príčiny,   z   akého   dôvodu   sa   tak   stalo,   a   súčasne   sťažnosť   uznal za opodstatnenú.

Nová zákonná sudkyňa určila vo veci dva termíny pojednávania 26. marca 2003 a 25. júna 2003, ktoré boli odročené za účelom doplnenia dokazovania. Dňa 25. septembra 2003 vo veci nariadila znalecké dokazovanie, pričom sťažovateľ vzniesol námietku voči osobe   súdneho   znalca,   preto   krajský   súd   pristúpil   k jeho   výmene.   Keďže   ani   s týmto postupom nebol sťažovateľ spokojný a podal opakovane sťažnosť, musel krajský súd vec predložiť na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Dňa 8. novembra 2004 podal sťažovateľ štvrtý návrh na predbežné opatrenie, ktorý neskôr   upravil,   aj   tento   návrh   bol   krajským   súdom   zamietnutý.   Sťažovateľ   následne 16. novembra   2004   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   v dôsledku   čoho   ho krajský   súd   vyzval   na   predloženie   podkladov   o jeho   majetkových   pomeroch   a následne žiadosť zamietol. Žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľ zopakoval znovu 23. marca 2005.

Vo veci   krajský   súd vyhlásil   rozsudok.   Predseda   krajského súdu   je toho názoru, že krajský   súd   s výnimkou   oneskoreného   rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľa   na   vydanie predbežného   opatrenia   vo   veci   konal   plynule.   Prieťahy   v konaní   boli   spôsobené predovšetkým   sťažovateľom,   ktorý   viackrát   doplnil   petit,   o čom   krajský   súd   musel rozhodovať.   Taktiež   podal   štyrikrát   návrh   na   predbežné   opatrenia,   pričom   každý   bol zamietnutý. Počas doby konania sa spis viac ako jeden rok nachádzal na najvyššom súde z dôvodu rozhodovania o námietkach zaujatosti a opravných prostriedkoch a tiež vyše troch mesiacov u znalca.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom prejednaní veci.

Zástupkyňa   sťažovateľa   v liste   z 21.   apríla   2005   uviedla,   že   netrvá   na   ústnom prejednaní veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa a jej doplnenia, vyjadrenia predsedu krajského súdu, ale najmä spisu krajského súdu sp. zn. 7 Cb 37/00 zistil nasledovný stav konania:

Sťažovateľ   podal   22.   marca   2000   žalobu   o   ochranu   proti   nekalej   súťaži   spolu s prílohami.

Sťažovateľ podal 6. apríla 2000 návrh na predbežné opatrenie, ktorý krajský súd 5. mája 2000 zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2000.

Dňa 3. júna 2000 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a 6. júna   2000   sa   pokúsil   prostredníctvom   Mestskej   polície   v Trenčíne   doručiť   výzvu žalovanému, ktorá bola doručená až 23. júla 2000 prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Nemšová.

Konanie bolo zastavené 4. júla 2000 pre nezaplatenie súdneho poplatku.Sťažovateľ podal vo veci nový návrh 7. februára 2001 spolu s návrhom na predbežné opatrenie, krajský   súd   ho   26.   februára   2001   vyzval   na zaplatenie   súdnych   poplatkov a 23. februára   2001   krajský   súd   uznesením   zamietol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2001.

Dňa 26. februára 2001 krajský súd uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2001.

Dňa   23.   februára   2001   krajský   súd   požiadal   o vyjadrenie   k žalobe   žalovaného v lehote 10 dní.

Dňa 8. marca 2001 sa vyjadril sťažovateľ k súdnym poplatkom, na č. l. 64 – 65 spisu sa nachádza vyjadrenie žalovaného k veci bez uvedenia dátumu.

Dňa   6.   júna   2001   sa   k veci   opätovne   vyjadril   sťažovateľ,   14.   júna   2001   podal sťažovateľ návrh na predbežné opatrenie a 26. júna 2001 bol spis predložený najvyššiemu súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti,   o ktorej   rozhodol   2.   júla   2001   a spis   bol doručený krajskému súdu 30. augusta 2001.

Dňa 3. septembra 2001 vydal krajský súd pokyn doručiť uznesenie najvyššieho súdu účastníkom.

Dňa 17. septembra 2001 sťažovateľ predložil návrh na vylúčenie zákonnej sudkyne, spis bol najvyššiemu súdu predložený 15. novembra 2001 a najvyšší súd 18. decembra 2001 vylúčil   sudkyňu   Mgr.   B.   z konania,   toto   rozhodnutie   bolo   doručené   krajskému   súdu 11. januára 2002 a v ten istý deň bolo dourčované účastníkom konania.

Dňa 13. februára 2002 bol spis pridelený inej zákonnej sudkyni, a to JUDr. Č., ktorá 26. septembra 2002 vydala uznesenie o zamietnutí predbežného opatrenia, ktoré sa stalo právoplatné   23.   októbra   2002   a 7.   novembra   2002   nariadila   termín   pojednávania na 26. marec 2003.

Dňa 11. marca 2003 bola krajskému súdu doručená plná moc zástupcu žalovaného, 24.   marca   2003   bolo   krajskému   súdu   predložené   doplnené   podanie   a 25.   marca   2003 opatrením predseda krajského súdu zmenil člena senátu.

Dňa   26.   marca   2003   sa   konalo   pojednávanie   vo   veci   za   účasti   sťažovateľa a žalovaného, ako aj ich zástupcov. Po vykonaných výsluchoch bolo pojednávanie odročené na 25. jún 2003 za účelom výsluchu svedkov.

Dňa   7.   apríla   2003   doložil   žalovaný   doklady,   v   ten   istý   deň   sa   k veci   vyjadril sťažovateľ, 17. apríla 2003 sťažovateľ oznámil adresy svedkov a 24. júna 2003 opatrením predseda   krajského   súdu   zmenil   členstvo   v senáte   (z dôvodu   vylúčenia   stálej   členky najvyšším súdom).

Dňa   25.   júna   2003   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľa,   jeho   zástupcu a zástupcu žalovaného, ktoré bolo odročené na neurčito po výsluchu svedkov za účelom vykonania ďalšieho (bližšie nešpecifikovaného) dokazovania.

Dňa 25. septembra 2003 krajský súd uznesením pribral znalca z odboru strojárstva.Dňa 3. októbra 2003 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu o pribratí znalca a namietol osobu znalca a toho istého dňa doplnil a zmenil návrh petitu žaloby.

Dňa   7.   októbra   2003   krajský   súd   vydal   opravné   uznesenie   a 8.   novembra   2003 uznesenie o pribratí nového znalca.

Dňa   21.   októbra   2003   sťažovateľ   opätovne   predložil   sťažnosť   proti   uzneseniu z 8. novembra   2003   a v ten   istý   deň   zákonná   sudkyňa   dala   pokyn   spis   expedovať najvyššiemu súdu. Spis bol expedovaný 28. októbra 2003.

Dňa   25.   marca   2004   najvyšší   súd   uznesením   rozhodol   o sťažnosti,   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. mája 2004. Krajskému súdu bol spis doručený 13. mája 2004.Krajský súd 30. júna 2004 vyzval znalca, aby si prevzal spis. Znalec spis prevzal 7. júla 2004.

Dňa 8. júla 2004 sťažovateľ vzniesol námietku voči znalcovi.Dňa 19. augusta 2004 krajský súd urgoval znalca, aby prevzal spis. Spis prevzal 20. augusta   2004   a 28.   septembra   2004   podal   vo   veci   znalecký   posudok,   ktorý   bol 30. septembra 2004 doručený stranám, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 30 dní.

Dňa 28. októbra 2004 sa k znaleckému posudku vyjadril žalovaný, 8. novembra 2004 sa vydaril k znaleckému posudku sťažovateľ a 5. novembra 2004 predložil krajskému súdu znalec vyúčtovanie trov.

Dňa   8.   novembra   2004   predložil   sťažovateľ   návrh   na   predbežné   opatrenie a 11. novembra   2004   krajský   súd   doručil   návrh   na   predbežné   opatrenie   žalovanému s výzvou, aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní.

Dňa   15.   novembra   2004   sťažovateľ   doplnil   návrh   na   predbežné   opatrenie a 16. novembra 2004   sťažovateľ doplnil   petit   žaloby a tento zmenil.   Dňa 19.   novembra 2004 sa k návrhu vyjadril žalovaný. K tomuto vyjadreniu sa 24. novembra 2004 vyjadril sťažovateľ.

Dňa   30.   novembra   2004   krajský   súd   uznesením   zamietol   návrh   na   predbežné opatrenie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2004.

Dňa 6. decembra 2004 sa k veci vyjadril sťažovateľ a toto vyjadrenie 10. decembra 2004 zaslal krajský súd žalovanému.

Dňa 15. decembra 2004 sa sťažovateľ vyjadril k zamietnutiu uznesenia.Dňa   28.   decembra   2004   krajský   súd   doručil   výzvu   sťažovateľovi   na vyjadrenie v lehote 15 dní.

Dňa 5. januára 2005 predložil sťažovateľ potvrdenie o majetkových pomeroch.Už   3.   januára   2005   zrušil   sťažovateľ   plnú   moc   na   svoje   zastupovanie   právnej zástupkyni,   5.   januára   2005   navrhol   zmenu   petitu   žaloby   a 12.   januára   2005   právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila krajskému súdu skončenie zastupovania.

Dňa 18. januára 2005 sa k veci vyjadril žalovaný. V ten istý deň krajský súd požiadal sťažovateľa o predloženie daňových dokladov v lehote 5 dní.

Dňa   20.   januára   2005   vydal   krajský   súd   uznesenie   o súdnych   poplatkoch,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. februára 2005.

Dňa   21.   januára   2005   predložil   sťažovateľ   daňové   priznanie   a 27.   januára   2005 krajský súd určil termín pojednávania na 23. február 2005.

Dňa   26.   januára   2005   krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   dokladov a 25. januára 2005 vydal uznesenie o znalečnom, ktoré bolo vypravené 7. februára 2005.Dňa 11. februára 2005 určila zákonná sudkyňa termín pojednávania na 23. február 2005.Dňa   16.   februára   2005   doložil   sťažovateľ   plnú   moc   pre   právnu   zástupkyňu a 22. februára   2005   oznámil   krajskému   súdu   svoju   práceneschopnosť,   čo   doplnil predložením výmenného lístka (PN), 23. februára 2005 sa krajskému súdu ospravedlnila zástupkyňa sťažovateľa.

Dňa   23.   februára   2005   bol   termín   pojednávania   preložený   na   16.   marec 2005, 23. februára 2005 krajský súd vydal uznesenie o žiadanej zmene petitu a 23. februára 2005 dožiadal o správu Úrad priemyselného vlastníctva.

Dňa 16. marca 2005 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa, jeho zástupkyne a zástupcu   žalovaného,   ktoré   bolo   odročené   na   23.   marec   2005   za   účelom   vyhlásenia rozsudku.

Dňa 22. marca 2005 krajský súd rozhodol o vyúčtovaní odmeny znalca a 23. marca 2005 rozhodol vo veci samej rozsudkom.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   konaní   skutkový   stav   veci   a platnú   právu   úpravu   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci.

Konanie   o ochrane   proti   nekalej   súťaži   možno   považovať   za   právne   a skutkovo zložitú agendu náročnú na dokazovanie aj znalecké dokazovanie.

Pri   kritériu   správanie   účastníkov   je   potrebné   v preskúmavanej   veci   zdôrazniť, že k vzniknutej   dĺžke   konania   výrazne   prispel   sťažovateľ.   Opakovane   (štyrikrát)   žiadal o vydanie   predbežného   opatrenia   a   napriek   tomu,   že   prvý   návrh   mu   bol   zamietnutý, nezmenil dôvody a opakovane tým predlžoval dĺžku konania. Námietkami a odvolaniami (proti zákonnej sudkyni, proti osobe znalca) prispel tiež k predĺženiu konania, keď spis sa vyše   jedného   roka   nachádzal   na   najvyššom   súde.   Uvedené   obdobie   však   ústavný   súd nepreskúmal,   súc viazaný   petitom   návrhu   sťažovateľa,   ktorý   toto   konanie   nenamieta. Sťažovateľ, ako to vyplýva z prehľadu úkonov, viackrát zmenil petit svojej žaloby, o čom musel krajský súd konať a rozhodnúť.

Pokiaľ   ide   o tretie   kritérium,   a to   postup   krajského   súdu,   je   potrebné   uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa a vyjadrením predsedu krajského súdu,   ale vychádzal   najmä zo samotného   spisu   sp.   zn. 7 Cb   37/00.   Sťažovateľ vytýka krajskému súdu nečinnosť od 26. februára 2001 až do podania návrhu na vylúčenie sudkyne

14. septembra 2001, t. j. sedem mesiacov, od vydania uznesenia 26. septembra 2002 do 26. marca 2003,   t.   j. šesť   mesiacov,   od   25.   júna 2003   do   25.   septembra   2003,   t.   j.   tri mesiace,   a od 16. októbra   2003   do   25.   marca   2004,   t.   j.   päť   mesiacov,   spolu   v trvaní 21 mesiacov.   Predseda   krajského   súdu   zdôraznil   najmä,   že   oneskorené   rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo 14. júna 2001 bolo predmetom šetrenia pod sp. zn. Spr. 1613/03 a v liste z 22. októbra 2003 boli vysvetlené príčiny a sťažnosť bola uznaná za opodstatnenú.

Ústavný   súd   zistil   konanie   s prieťahmi   najmä   pri   vylúčení   zákonnej   sudkyne 13. februára 2002 do vypracovania uznesenia o predbežnom opatrení 26. septembra 2002, t. j. sedem mesiacov, a tiež konanie na najvyššom súde (trvajúce vyše 1 roka), ktoré však sťažovateľ nenamieta.

Pokiaľ   ide   o oneskorené   rozhodnutie   o treťom   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v tomto   období   boli   vykonávané   iné   úkony (rozhodovanie o sťažnosti na najvyššom súde) a nápravu vykonanú predsedom krajského súdu možno považovať za dostatočnú.

Aj keď postup krajského súdu v predmetnom konaní nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita s prihliadnutím na ostatné okolnosti prípadu nedosiahla úroveň odôvodňujúcu vysloviť   záver   o porušení   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd prihliada len vtedy, keď sa   vyskytli   opakovane   a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, návrhu   nevyhovie   a nevysloví   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   (II.   ÚS   57/01, I. ÚS 57/01).

Sťažovateľ   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   a vydanie   príkazu na konanie bez prieťahov, ako aj úhradu trov konania. Všetky tieto výroky sa vzťahujú na úspech sťažovateľa vo veci samej.

Keďže v uvedenej veci ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ   namietal,   porušené   neboli,   uvedeným   návrhom   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, na prikázanie, aby krajský súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a na priznanie trov právneho zastúpenia sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005