znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 49/04-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. A. B., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., Advokátska kancelária B. & P., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 21/92 na neverejnom zasadnutí 17. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/92   p o r u š i l základné právo Ing. A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing. A. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. A. B. v sume 9 074 Sk (slovom deväťtisícsedemdesiatštyri slovenských korún) jeho právnej zástupkyni advokátke Mgr. M. L., Advokátska kancelária B. & P., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. A. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. februára 2004 č. k. III. ÚS 49/04-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ing.   A.   B.,   bytom   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“) z 23. januára 2004, ktorou prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne - advokátky Mgr. M. L., Advokátska kancelária B. & P., B., namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   porušenie práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, všetko postupom Okresného súdu Bratislava III (v čase podania žaloby Obvodný súd Bratislava 3, ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/92.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 20. marca 1992 podal na okresnom súde návrh   na   určenie   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   proti   svojmu zamestnávateľovi – AB Kozmetika, š. p. (ďalej aj „odporca“). Listom zo 16. apríla 1992 (doručeným   17. apríla   1992)   podal   odporca   vyjadrenie   k sťažovateľovmu   návrhu.   Prvé pojednávanie vo veci vytýčené okresným súdom na 24. jún 1992 sa neuskutočnilo z dôvodu neprítomnosti   prísediaceho.   Druhé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   10.   júla   1992   a bolo odročené   na   26. august   1992.   Pojednávanie   konané   26.   augusta   bolo   odročené   na 16. september 1992. Pojednávania konané 16. septembra, 25. septembra a 23. októbra 1992 boli odročené z dôvodu opätovnej neprítomnosti svedka, na vypočutí ktorého predsedníčka senátu trvala. Sťažovateľ podal osobne 1. októbra 1992 na okresnom súde sťažnosť na „predlžovanie súdneho sporu“ v predmetnej veci. Predseda okresného súdu odpovedal na sťažnosť   listom   zo   7.   októbra   1992,   v ktorom   konštatuje,   že   v konaní   nezistil   žiadne subjektívne prieťahy. Okresný súd rozsudkom vyneseným na pojednávaní 25. novembra 1992   určil,   že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   zo   strany   odporcu   bolo   neplatné. Odporca   podal   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 28. januára 1993. Dôvody odvolania proti rozsudku odporcu doplnil podaním zo 4. februára 1993. Mestský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej len „odvolací súd“) vydal 31. marca 1993 uznesenie, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 25. novembra 1992 a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie.   Toto   uznesenie   bolo okresnému   súdu   doručené   9.   júna 1993. Listom zo 16. júna 1993 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby označil všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení, ktoré navrhuje v konaní vykonať. Sťažovateľ reagoval na výzvu okresného   súdu   listom   z 30.   júna   1993,   v ktorom   podal   svoje „vyjadrenie,   vrátane doplnenia dôkazov“. Sťažovateľ podal listom z 24. februára 1995 okresnému súdu ďalšie vyjadrenie v predmetnej veci. Zákonná sudkyňa po vrátení veci okresnému súdu vytýčila pojednávanie na 2. máj 1995, ktoré bolo odročené na 30. máj 1995. Pojednávanie vytýčené na 30.   máj 1995 sa   nekonalo. Ďalšie pojednávanie vytýčené na 18.   október 1995 bolo odročené   pre   neúčasť   odporcu   a pojednávanie   16. novembra   1995   bolo   odročené   na neurčito. Nasledujúce pojednávanie z 11. júna 1996 bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu a členov senátu. Pojednávanie konané 24. septembra 1996 bolo   po   konštatovaní,   že   právni   zástupcovia   účastníkov   návrhy   na   dokazovanie neprednášajú a zotrvávajú na prednesených návrhoch, odročené na neurčito. Okresný súd listom z 27. septembra 1997 vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil, či na podanom návrhu trvá.   Sťažovateľ   listom   doručeným   12. októbra   1999   okresnému   súdu   oznámil,   že   na podanom návrhu trvá v celom rozsahu. Pojednávanie vytýčené na 21. marec 2001 bolo z dôvodu neprítomnosti odporcu a nekompletnosti senátu odročené. Pojednávanie vytýčené na 14. máj 2001 bolo odročené na 11. jún 2001. Na zatiaľ poslednom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo   11.   júna   2001,   bol   účastníkom   konania   ponechaný   priestor   na   uzavretie mimosúdnej   dohody.   K uzavretiu   mimosúdnej   dohody   však   medzi   účastníkmi   konania nedošlo.   Okresnému   súdu   túto   skutočnosť   oznámil   právny   zástupca   odporcu   listom z 30. júna 2001.

Predmetná vec nebola do dnešného dňa právoplatne skončená, pričom od júla 2001 okresný   súd   vo   veci   nekoná   vôbec.   Celé   súdne   konanie od   podania   návrhu   na začatie konania v marci 1992 trvá 12 rokov.

Od   júna   1993,   keď   odvolací   súd   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie, do roku   2001,   bolo   v predmetnej   právnej   veci   zákonnými   sudcami   vytýčených   sedem pojednávaní. Päť pojednávaní „sa uskutočnilo resp. neuskutočnilo“ v priebehu rokov 1995 a 1996. Od septembra 1996 do marca roku 2001, teda v rozmedzí takmer piatich rokov, okresný   súd   nevytýčil   vo   veci   žiadne   pojednávanie.   V roku   2001   boli   vytýčené   dve pojednávania. Od 2. júla 2001, keď bolo okresnému súdu doručené oznámenie právneho zástupcu odporcu o neuzavretí mimosúdnej dohody, až do dnešného dňa, neurobil okresný súd vo veci žiadne procesné úkony a vo veci nekoná.

V ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   následne   po   popísaní   spôsobu,   akým   v konaní postupoval   okresný   súd,   sťažovateľ   poukázal   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu a v súlade s ňou sa vyjadril aj k ďalším dvom kritériám, ktoré pri namietaní porušenia práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zohľadňuje, teda k právnej a faktickej zložitosti veci a správaniu účastníkov konania.

Predmetný pracovnoprávny spor nie je podľa sťažovateľovho názoru vecou takou zložitou ani po právnej stránke, ani po stránke faktickej, aby zbavoval súd zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty sťažovateľa v konaní.

Sťažovateľ poskytoval po celú dobu súdneho konania okresnému súdu maximálnu súčinnosť   v predmetnej   veci.   O jeho záujme o čo   najrýchlejšie vyriešenie sporu   svedčia podľa   neho   aj   jeho   mnohé   podania   adresované   okresnému   súdu,   a to   buď   z vlastnej iniciatívy, alebo na základe výzvy okresného súdu, a tiež jeho účasť na všetkých vytýčených pojednávaniach. Sťažovateľ sa v priebehu súdneho sporu dvakrát obrátil na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami na prieťahy v konaní. Odporca tiež podľa neho prejavoval súčinnosť v predmetnom konaní. S ohľadom na uvedené správanie sťažovateľa a odporcu podľa jeho názoru nemalo podstatný vplyv na prieťahy v predmetnom konaní.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd v predmetnej   veci   nálezom rozhodol,   že   právo   sťažovateľa   na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru boli okresným súdom   porušené, ďalej navrhol, aby ústavný súd okresnému súdu v predmetnej veci prikázal konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, ktoré   by   bol   okresný   súd   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu, a súčasne zaviazal okresný súd na úhradu sťažovateľových trov konania na účet jeho advokátky do troch dní od právoplatnosti nálezu.

V sťažnosti   zdôvodnil   požadované   finančné   zadosťučinenie   tak,   že   je   vystavený objektívnemu   stavu   právnej   neistoty   vo   vzťahu   k existencii   svojho pracovného pomeru a nárokom   z neho   vyplývajúcim,   keďže   aj   ďalšie   konanie   vedené   na   okresnom   súde sp. zn. 14 C 134/95, v ktorom si sťažovateľ uplatnil svoje právo na náhradu mzdy, bolo uznesením okresného súdu z 12. júna 1995 prerušené. Okresný súd časovo neprimeranými a neodôvodnenými postupmi, ako aj svojím nekonaním podľa neho výrazným spôsobom zasiahol do dôstojnosti a súkromného života sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním z 25. marca 2004 oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania v predmetnej   veci.   Právna   zástupkyňa   zároveň   vyčíslila   požadovanú   výšku   uplatnenej náhrady trov sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom na 18 426 Sk.

Predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu spis týkajúci sa posudzovaného konania   v prílohe   listu   sp.   zn.   Spr.   3166/04   z 15.   apríla   2004,   v ktorom   poukázal   na zaťaženosť   vo   veci   konajúcej   sudkyne,   ktorá „pracuje   v súdnom   oddelení   s 376 nevybavenými   vecami“ pripustiac   na   druhej   strane,   že   v posudzovanom   konaní „ide o pracovnú   vec,   ktorá   má   byť   vybavovaná   v osobitnej   rýchlosti,   12   rokov   trvajúce   jej vybavovanie je, samozrejme, značne neprimeraná doba“.

Okresný súd v uvedenom liste taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Senát ústavného súdu preto sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a z k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa   20.   marca   1992   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   žalobu „o   neplatnosť okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru“ z 19.   marca   1992,   proti   odporcovi   – AB Kozmetika, š. p., Bratislava.

Pokynom   z 1.   apríla   1992   nechala   predsedníčka   senátu   zaslať   kópiu   žaloby odporcovi na vyjadrenie. Právny zástupca odporcu sa vyjadril podaním zo 16. apríla 1992, doručeným 17.   apríla 1992. V prílohe svojho ďalšieho podania z 23.   apríla 1992 zaslal okresnému súdu vyžiadané podklady. Pokynom z 8. júna 1992 predsedníčka senátu vytýčila termín pojednávania na 24. jún 1992 a nechala naň predvolať účastníkov konania. Okresný súd 24. júna 1992 odročil pojednávanie na 10. júl 1992 (pre nekompletnosť senátu). Pojednávanie konané 10. júla 1992 bolo po vypočutí sťažovateľa, ako aj oboch právnych zástupcov účastníkov konania odročené na 26. august 1992. Pojednávanie konané 26.   augusta   1992   okresný   súd   odročil   po   vypočutí   sťažovateľa,   svedka,   ako   aj   oboch právnych zástupcov na 16. september 1992. Pojednávanie konané 16. septembra 1992 bolo uznesením okresného súdu odročené na 25. september 1992 (pre neúčasť právneho zástupcu odporcu aj svedka, ktorí svoju neúčasť ospravedlnili).

Pojednávanie konané 25. septembra 1992 okresný súd odročil na 23. október 1992 z dôvodu   neúčasti   účastníkov   konania   a ich   právnych   zástupcov,   ktorí   svoju   neúčasť ospravedlnili.   Listom   z 25.   septembra   1992   svedok   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní   z dôvodu   neodkladného   obchodného   rokovania   v zahraničí.   Pojednávanie 23. októbra   1992,   na   ktoré   sa   nedostavil   svedok   ani   právna   zástupkyňa   sťažovateľa a sťažovateľ, bolo uznesením okresného súdu odročené na neurčito. Pokynom predsedníčky senátu z 26. októbra 1992 bol nariadený termín pojednávania na 25. november 1992.

Okresný súd na pojednávaní 25. novembra 1992 po vypočutí predvolaného svedka, ako aj právnych zástupcov účastníkov konania vyhlásil rozsudok č. k. 8 C 21/92-45, ktorým určil,   že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   je   neplatné a súčasne   zaviazal   odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

Sťažovateľ   podal   28.   januára   1993   prostredníctvom   novozvoleného   právneho zástupcu v predmetnom konaní proti rozsudku odvolanie. Odôvodnenie odvolania doplnil právny   zástupca   odporcu   podaním   zo   4.   februára   1993   doručeným   okresnému   súdu 9. februára 1993.

Okresný súd predložil spisový materiál odvolaciemu súdu 4. marca 1993. Odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu uznesením č. k. 8 C 55/93-63 z 31. marca 1993 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 9. júna 1993.

Pokynom z 15. júna 1993 uložila predsedníčka senátu doručiť uznesenie odvolacieho súdu č. k. 8 C 55/93-63 z 31. marca 1993 právnym zástupcom účastníkov konania a súčasne ich vyzvať, aby v lehote 14 dní označili okresnému súdu všetky dôkazy, ktoré navrhujú v konaní   vykonať.   Právny   zástupca   odporcu   zásielku   neprevzal,   preto   ju   okresný   súd 22. júna   1993   zaslal   odporcovi   spolu   s výzvou,   či   ho   v konaní   i naďalej   zastupuje JUDr. P. Ž.

Odporca   na   výzvu   okresného   súdu   z 22.   júna   1993   odpovedal   vo   svojom   liste z 24. júna 1993 v tom zmysle, že ho zastupuje JUDr. P. Ž. Okresný súd ho následne na základe pokynu predsedníčky senátu z 13. júla 1993 vyzval, aby oznámil adresu svojho právneho zástupcu v lehote 10 dní.

Sťažovateľ sa podaním z 30. júna 1993 doručeným okresnému súdu 2. júla 1993 prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadril   k veci   a ďalšiemu   postupu   konania. Právny zástupca odporcu splnil výzvu okresného súdu z 15. júna 1993 vo svojom podaní z 22. júla 1993, doručenom okresnému súdu 26. júla 1993.

Na základe pokynu predsedníčky senátu z 20. septembra 1993 sa okresný súd obrátil výzvou na Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej aj „MSaPNM SR“), ako aj na Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy Slovenskej republiky (ďalej aj „MP SR“), za účelom poskytnutia informácií potrebných pre doplnenie dokazovania v zmysle záverov odvolacieho súdu. Odpoveď MSaPNM SR bola okresnému súdu   doručená 30.   septembra   1993   a odpoveď   MP SR bola doručená   5.   októbra   1993. Okresný súd dospel k záveru, že MP SR riadne neodpovedalo na jeho výzvu, preto na základe   pokynu   predsedníčky   senátu   z 13.   januára   1994   opätovne   vyzval   MP   SR k poskytnutiu   žiadaného   stanoviska   a zároveň   k vyjadreniu   k   stanovisku   MSaPNM   SR v uvedenej veci. Na základe pokynu predsedníčky senátu zo 16. marca 1994 okresný súd následne urgoval MP SR na splnenie jeho výzvy.

MP SR na urgenciu okresného súdu reagovalo listom zo 6. apríla 1994 (doručeným 8. apríla 1994). Podľa úradného záznamu spísaného 14. apríla 1994 oznámil pracovník MP SR v tento deň okresnému súdu telefonicky, že zabezpečí doplnenie vyjadrenia MP SR v zmysle požiadaviek okresnému súdu. Na základe pokynu predsedníčky senátu z 19. mája 1994   urgoval   okresný   súd   vyjadrenie   MP   SR,   ktoré   v prílohe   listu   z 28.   júna   1994 (doručeného   30.   júna   1994)   opätovne   zaslalo   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie v predmetnej   veci   zo 6. apríla 1994.   Okresný súd 10. augusta 1994 vyzval MP SR na doplnenie stanoviska v predmetnej veci a následne urgoval splnenie svojej výzvy na základe pokynu predsedníčky senátu z 3. novembra 1994, už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. MP SR podalo svoje vyjadrenie listom z 3. decembra 1994 doručeným okresnému súdu 6. decembra 1994.

Právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 24. februára 1995 doručeným okresnému súdu 3. marca 1995 podala v nadväznosti na stanoviská spomínaných ministerstiev, ako aj s ohľadom na značný časový odstup od pojednávaní vo veci vyjadrenie.

Pokynom z 27. marca 1995 nariadila predsedníčka senátu pojednávanie na 2. máj 1995   a   uložila   predvolať   naň   právnych   zástupcov   a   účastníkov   konania.   Pojednávanie konané 2. mája 1995 okresný súd uznesením odročil na 30. máj 1995 pre nekompletnosť senátu.

Právny   zástupca   odporcu   listom   zo   16.   mája   1995   podal   návrh   na   doplnenie dokazovania.

Podľa   úradného   záznamu   z 30.   mája   1995   bolo   právnym   zástupcom   účastníkov konania oznámené, že pojednávanie sa nebude konať pre práceneschopnosť predsedníčky senátu.   Pokynom   z 13.   septembra   1995   bol   ďalší   termín   pojednávania   nariadený   na 18. október 1995. Predvolanie sa však nepodarilo doručiť právnemu zástupcovi odporcu.

Pojednávanie   konané   18.   októbra   1995,   na   ktoré   sa   nedostavil   právny   zástupca odporcu, bolo uznesením okresného súdu odročené na 16. november 1995 a predsedníčka senátu vydala v ten istý deň pokyn predvolať ho na nariadené pojednávanie.

Okresný   súd   16. novembra   1995 pojednávanie uznesením   odročil   na neurčito   za účelom   vyžiadania   originálu   listiny   (vyjadrenia   MSaPNM   SR   z 29.   januára   1992) a zváženia ďalšieho postupu v dokazovaní. Predmetné vyjadrenie bolo vyžiadané na základe pokynu   predsedníčky   senátu   z 24.   januára   1996.   MSaPNM   SR   odpovedalo   na   výzvu okresného súdu listom z 19. februára 1996 doručeným 23. februára 1996.

Predsedníčka senátu pokynom zo 17. apríla 1996 nariadila termín pojednávania na 11. jún 1996. Pojednávanie však bolo z dôvodu neprítomnosti členov senátu odročené na neurčito. Pokynom predsedníčky senátu z 19. júna 1996 bol nariadený termín pojednávania na 24. september 1996. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť členov senátu.

Podľa úradného záznamu zo 16. augusta 1999 spis v predmetnej veci prevzala nová zákonná sudkyňa. Na základe jej pokynu zo 17. septembra 1999 bol sťažovateľ vyzvaný, aby okresnému súdu oznámil v lehote 10 dní, či trvá na podanom návrhu a v prípade ak áno, aby mu súčasne oznámil, kto je jeho právnym zástupcom vrátane jeho adresy. Sťažovateľ okresnému súdu odpovedal listom z 10. októbra 1999 doručeným 12. októbra 1999.

Pokynom   z 5.   novembra   1999   nechala   zákonná   sudkyňa   vyžiadať   výpis z obchodného registra odporcu, ktorý jej bol predložený 18. decembra 1995.

Pokynom   z 31.   januára   2000   nechala   zákonná   sudkyňa   zaslať   výzvu   Fondu národného majetku Slovenskej republiky, aby oznámil, či je právnym nástupcom odporcu, resp.   kto   sa   stal   jeho   právnym   nástupcom,   včítane   zaslania   zakladateľskej   listiny   aj so zápisom o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do privatizovaného majetku odporcu v lehote 15 dní.

Fond   národného   majetku   Slovenskej   republiky   odpovedal   na   výzvu   listom z 18. februára   2000   doručeným   okresnému   súdu   23.   februára   2000,   v ktorom   oznámil právneho nástupcu odporcu: Prvá kozmetická, a. s., so sídlom Bratislava (ďalej len „právny nástupca odporcu“).

Pokynom zo 7. júla 2000 zákonná sudkyňa uložila vyžiadať výpis z obchodného registra   týkajúci   sa   právneho   nástupcu   odporcu   (výpis   zo   14.   júla   2000   bez   pečiatky doručenia bol v spise priložený).

Okresný súd 14. februára 2001 nariadil v predmetnej veci termín pojednávania na 21. marec 2001. Pojednávanie bolo uznesením odročené na 14. máj 2001 pre nekompletnosť senátu, tento termín bol na základe pokynu zákonnej sudkyne z 27. apríla 2001 zrušený z dôvodu jej neprítomnosti a súčasne bol nariadený nový termín pojednávania na 11. jún 2001.

Pojednávanie konané 11. júna 2001 bolo uznesením okresného súdu odročené na neurčito   za   účelom   poskytnutia   časového   priestoru   na   uzatvorenie   mimosúdnej   dohody medzi účastníkmi konania. Právny zástupca odporcu listom z 30. júna 2001 okresnému súdu oznámil, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo, a požiadal o pokračovanie v konaní a rozhodnutie veci. Uvedený list bol okresnému súdu doručený 2. júla 2001.

Zákonná   sudkyňa   pokynom   zo   16.   februára   2004   nariadila   vo   veci   termín pojednávania na 5. apríl 2004 a nechala naň predvolať účastníkov konania.

V spisovom   materiáli sa   ďalej nachádzal internetový výpis z obchodného registra Slovenskej republiky na spoločnosť AB Kozmetika, a. s., Bratislava.

JUDr. P. P., advokát listom z 1. apríla 2004 okresnému súdu oznámil, že na odporcu bol   vyhlásený   konkurz   uznesením   Krajského   súdu   Bratislava   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9   K 1/2003-58   z 26.   februára   2003   a on   bol   ustanovený   za   správcu   konkurznej podstaty.

Pojednávanie 5. apríla 2004 okresný súd odročil na neurčito za účelom zaobstarania si uznesenia krajského súdu č. k. 9 K 1/2003-58 z 26. februára 2003, ktoré bolo následne aj na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu   zo   6.   apríla   2004   vyžiadané   súčasne so žiadosťou o informáciu v akom štádiu sa konkurzné konanie nachádza.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná (...) bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyplýva z ustálenej judikatúry   ústavného súdu,   je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich   počet   (III.   ÚS   173/03).   Ústavný   súd   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“ a „práva na prejednanie veci v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) taktiež vyslovil, že v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a tým   aj   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa   správania   účastníka   konania   a spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (napr. I. ÚS 3/02, II. ÚS 813/00, III. ÚS 144/03).

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie   po 15. februári   1993.   Ústavný   súd   preto   posudzoval   označené   konanie   (najmä   pokiaľ   ide o správanie   účastníkov   konania   a spôsob,   akým   v konaní   postupoval   súd)   v období   po 15. februári 1993. V rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na   okresnom   súde   bez   zbytočných   prieťahov   –   však   vychádzajúc   zo   svojej   stabilnej judikatúry, prihliadal aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00, III. ÚS 174/02).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru jeho okamžitým zrušením k 19. februáru 1992, podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (v tom čase platného zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov). Sťažovateľ sa žalobou podanou 20. marca 1992 domáhal, aby okresný súd rozhodol o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru uskutočneného odporcom - AB Kozmetikou, š. p., Bratislava. Právnu úpravu platnú v rozhodnom   čase   a k   nej   sa   viažucu   judikatúru   týkajúcu   sa   predmetu   posudzovaného konania možno hodnotiť ako ustálenú. Ani obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nesvedčí   o tom,   že   by   sa   v priebehu   konania   vyskytli   otázky   skutkovej   alebo   právnej povahy odôvodňujúce záver o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

Z tohto pohľadu sa javí doba trvania posudzovaného konania pred okresným súdom (približne dvanásť rokov) ako zjavne neprimeraná (prihliadajúc navyše k predmetu konania, ktorým je spor o trvanie pracovného pomeru, u ktorého sa právna neistota účastníka konania týka   spravidla   zásadných   otázok   zabezpečovania   jeho   životných   potrieb   –   pozri   napr. II. ÚS 52/99,   II.   ÚS   813/00,   II.   ÚS   32/02).   Uvedenú   skutočnosť   pripúšťa   aj   predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa.

B) Zo správania sťažovateľa pritom nemožno vyvodiť záver, že svojím konaním spôsobil   alebo   prispel   k vzniku   zbytočných prieťahov   v posudzovanom   súdnom   konaní. Ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky   z akých   dôvodov   došlo   k neprimeranej   dobe prerokovania predmetnej veci.

C) Pokiaľ ide o tretie hodnotiace kritérium, uplatnením ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo k porušeniu základného práva účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, resp. k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (t. j. pokiaľ ide o postup samotného súdu konajúceho vo veci) konštatuje ústavný súd existenciu viacerých období nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ide o obdobie od 24. septembra 1996, keď bolo odročené pojednávanie vo veci pre neprítomnosť členov senátu, do 17. septembra 1999, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie   sa   k veci   (približne   tri   roky),   o obdobie   od   23.   februára   2000,   keď   bolo okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   Fondu   národného   majetku   Slovenskej   republiky ohľadne   právneho   nástupcu   odporcu,   do   7.   júla   2000,   keď   predsedníčka   senátu   uložila súdnej   kancelárii   vyžiadať   výpis   z obchodného   registra   týkajúci   sa   právneho   nástupcu odporcu   (približne   štyri   a pol   mesiaca),   o   obdobie   od   doručenia   výpisu   z obchodného registra   okresnému súdu   v júli 2000 do   nariadenia   pojednávania vo veci   predsedníčkou senátu 14. februára 2001 (viac ako šesť mesiacov), ako aj o obdobie od doručenia podania právneho   zástupcu   odporcu   okresnému   súdu   (ktorým   požiadal   o pokračovanie   v konaní a rozhodnutie veci vzhľadom na nedosiahnutie mimosúdnej dohody účastníkmi konania) dňa   2.   júla   2001   do   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   právneho   nástupcu   odporcu (uznesením krajského súdu č. k. 9 K 1/2003-58) dňa 26. februára 2003, na základe ktorého došlo podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   k prerušeniu   posudzovaného   konania   (viac   ako   rok   a sedem   a pol mesiaca).

Nečinnosť okresného súdu v označených obdobiach (spolu približne päť a pol roka), bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny, ako aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V období od 20. septembra 1993 do 6. decembra 1994 sa okresný súd opakovane obracal na MSaPNM SR a MP SR výzvami na vyjadrenie sa k niektorým okolnostiam, ktorých   objasnenie   malo   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   (vyjadreného   v rozhodnutí o odvolaní z 31. marca 1993) význam pre meritórne rozhodnutie. Spôsob a rozsah, akým uvedené ústredné orgány štátnej správy reagovali na výzvy okresného súdu (najmä pokiaľ ide o MP SR), nebol uspokojivý, čo vyvolalo potrebu opakovane vyzývať tento štátny orgán na doplnenie jeho vyjadrenia. Jeho nedostatočná súčinnosť si navyše vyžiadala urgencie zo strany   okresného   súdu,   ktorý   aj   napriek   uvedeným   skutočnostiam   k hrozbe   uloženia poriadkovej   pokuty   pristúpil   až   3.   novembra   1994,   t.   j.   po   viac   ako   rok   trvajúcej „korešpondencii“   s   MP   SR.   Postup   okresného   súdu   v uvedenej   veci   v období od 20. septembra   1993   do   3.   novembra   1994   nesmeroval   teda   efektívne   a účinne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, pretože okresný súd nevyužil dostatočne razantne svoje procesné oprávnenia (§ 53 Občianskeho súdneho poriadku) na zabezpečenie plynulého postupu v posudzovanom súdnom konaní.

Za neefektívnu považoval ústavný súd aj organizáciu procesného postupu okresného súdu týkajúceho sa prípravy a priebehu pojednávaní v rokoch 1995, 1996 a v prvej polovici roka 2001. Zo šiestich pojednávaní nariadených v rokoch 1995 a 1996 vykonával okresný súd   dokazovanie   len   na   jedinom   (na   pojednávaní   konanom   16.   novembra   1995). Pojednávania nariadené na zostávajúce termíny boli odročené z rôznych dôvodov, vrátane neprítomnosti členov senátu (pojednávania vytýčené na 2. máj 1995, na 11. jún 1996 a na 24.   september   1996).   Z obdobných   dôvodov   boli   odročené   pojednávania   vytýčené   na 21. marec   2001   a na   14.   máj   2001.   Okresný   súd   tak   od   roku   1995   prvýkrát   reálne pojednával vo veci až 11. júna 2001.

S ohľadom na vyššie uvedené obdobia nečinnosti alebo neefektívneho procesného postupu   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že označeným postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 21/92 došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   môže   každý   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (mutatis mutandis I. ÚS 22/03).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   alebo   právnickej   osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie   základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 8/01).

K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledku zbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

Sťažovateľ sa domáhal na okresnom súde ochrany svojho práva, aby jeho pracovný pomer nebol ukončený bez zákonných dôvodov (uvedených v Zákonníku práce) už v roku 1992, pričom jeho vec nebola dosiaľ právoplatne ukončená.

Vzhľadom na predmet konania okresného súdu (namietaná neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru sťažovateľa) doba tohto konania dosahujúca 12 rokov zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože poskytnutie   reálnej   súdnej   ochrany   účastníkovi   konania   nevyhnutne   predpokladá   jej poskytnutie v rozumnom čase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prejednávanej veci. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

3. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa prostredníctvom právnej zástupkyne v konaní pred ústavným súdom domáhal výroku rozhodnutia, ktorým by ústavný súd okresnému súdu v predmetnej veci prikázal konať bez zbytočných prieťahov.

V čase rozhodovania ústavného súdu o namietanom porušení práv sťažovateľa bolo konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   21/92   prerušené   v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania, v ktorom má žalovaný postavenie úpadcu. Ďalšiemu postupu okresného súdu v označenom konaní bráni v súčasnom období zákonná prekážka. Prípadný výrok ústavného súdu prikazujúci okresnému súdu postupovať v posudzovanom konaní   bez   prieťahov,   by   bol   preto   neadekvátny   súčasnému   stavu   uvedeného   konania, a taktiež nevykonateľný. Na druhej strane aj po prípadnom odpadnutí zákonnej prekážky spočívajúcej v prebiehajúcom konkurznom konaní by bol okresný súd viazaný ústavnou povinnosťou   vyplývajúcou   priamo   z čl.   48   ods.   2   ústavy   postupovať   v danej   veci   bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   500   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej   v   pretrvávajúcom   stave právnej neistoty, ktorému je vystavený vo vzťahu k existencii jeho pracovného pomeru a nárokom z neho vyplývajúcim, keďže aj ďalšie konanie vedené na okresnom súde sp. zn. 14 C 134/95, v ktorom uplatnil právo na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, bolo uznesením okresného súdu z 12. júna 1995 prerušené. Okresný súd svojím nekonaním   podľa   sťažovateľa   výrazným   spôsobom   zasiahol   do   jeho   dôstojnosti a súkromného života.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie nepovažoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 80 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   podľa   jeho   názoru   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa, spočívajúcu   v pocitoch   právnej   neistoty   a straty   dôvery   v efektívne   poskytnutie   súdnej ochrany v predmetnej veci. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný   súd   prihliadal   na okolnosti   uvedeného   prípadu,   najmä   na   dĺžku   a   charakter zbytočných   prieťahov   spôsobených   okresným   súdom,   ako   aj   na   závažnosť   predmetu konania (v tomto smere však ústavný súd v rámci posúdenia intenzity nemajetkovej ujmy spôsobenej   sťažovateľovi   zohľadnil   konkrétne   okolnosti   prípadu   týkajúce   sa   aj   jeho osobných   pomerov   prihliadajúc   na vyjadrenie   sťažovateľa   na   pojednávaní   v uvedenej právnej veci konanom 11. júna 2001, v ktorom na otázku predsedníčky senátu ohľadne možnosti zmierneho ukončenia sporu dohodou uviedol: „... z hľadiska morálneho je pre mňa   akceptovateľné   uzatvorenie   mimosúdnej   dohody,   v ktorej   by   bývalý   zamestnávateľ uznal   neplatnosť   okamž.   zruš.   prac   pomeru   zo   dňa   19.   2.   1992   pričom   toto   uznanie považujem   z hľadiska   morálneho   za   dostačujúce   pre   mňa.   Návrh   vedený   pod sp. zn. 14 C 134/95, v ktorom som uplatnil právo na náhradu mzdy a ktoré bolo uznesením súdu zo dňa 12.   6.   1995 prerušené, by som v prípade uzatvorenia mimosúdnej dohody v otázke určenia neplatnosti rozv. prac. pomeru zobral späť t. z. neuplatňoval by som žiadne finančné nároky z titulu neplatného rozv. prac. pomeru.“.

5.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadal   priznať   proti okresnému súdu náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 18 426 Sk. Právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za štyri úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom – 1. júla 2003, písomné podanie ústavnému súdu - 23. januára 2004, ďalšia porada s klientom - 24. marca 2004 a písomné podanie ústavnému súdu - 25. marca 2004).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk a hodnota režijného paušálu 128 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd považoval za odôvodnené priznať náhradu trov právneho zastúpenia za dva   úkony   právnych   služieb   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady s klientom   –   1.   júla   2003,   písomné   podanie   ústavnému   súdu   -   23.   januára   2004), uskutočnenie ďalšej porady s klientom 24. marca 2004 nebolo ústavnému súdu žiadnym spôsobom preukázané a písomné podanie ústavnému súdu z 25. marca 2004 sa netýkalo „veci samej“ ako to vyžaduje § 16 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 163/2002 Z. z. V súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 9 074 Sk (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na náhradu trov konania nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2004