znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 49/01-62

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu M. S., bytom K., a R. M., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. V. S., K., ktorým namietali porušenie práv na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 15 C 1824/93 a 15 C 1428/98, po verejnom ústnom pojednávaní konanom 12. júla 2001 dňa 6. septembra 2001 takto

r o z h o d o l :

Okresný   súd   Košice   II   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   15   C   1824/93 a 15 C 1428/98   p o r u š i l   práva M. S. a R. M. na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnetom na začatie konania pre porušenie ústavných práv z 12. marca 2001 sa M. S. a R. M. (ďalej len „navrhovateľky“) obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) namietajúc porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 1428/98.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   pripojili   navrhovateľky   k svojmu   podnetu splnomocnenie na ich zastupovanie pred ústavným súdom pre advokáta JUDr. V. S., ktorý ich   podnet   podaniami   z 27.   apríla   2001   a 14.   júna   2001   doplnil,   pričom   upresnil   petit podnetu   v tom   zmysle,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   podnetu   na   ďalšie   konanie   a jeho prerokovaní rozhodol, že: „Okresný súd Košice II v konaniach vedených pod sp. zn. 15 C 1824/93   a 15 C 1428/98   porušil   právo M.   S.   a R.   M.,   aby sa   ich   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   49/01   z 3.   mája   2001   prijal   podnet navrhovateliek   podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Podstatou podnetu boli tvrdenia navrhovateliek o porušení ich práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 15 C 1824/93 a 15 C 1428/98.

Návrhom na začatie konania sa navrhovateľky domáhali vydania platobného rozkazu voči odporcovi - Správe mestských komunikácií so sídlom v Košiciach, ktorým mal byť zaviazaný   k úhrade   3.000,-   Sk   spolu   s úrokom   z omeškania   z titulu   užívania   ich nehnuteľností bez právneho dôvodu.

Po   vydaní   platobného   rozkazu,   proti   ktorému   podal   odporca   odpor,   nasledovali (podľa tvrdenia navrhovateliek) súdne pojednávania, z ktorých sú zrejmé zbytočné prieťahy v konaní.

Navrhovateľky uvádzajú, že sporná vec, aj keď ide o obyčajnú náhradu za užívanie pozemkov   „teritoriálne,   vlastnícky   i rozsahom   užívania   zo   strany   odporcu   objektívne vydokumentovaných“,   nebola   do   dňa   podania   podnetu   na   ústavný   súd   právoplatne ukončená a stav právnej neistoty navrhovateliek pretrváva naďalej aj napriek tomu, že:

-   navrhovatelia sa   od   podania   pôvodného   návrhu   domáhali žiadosťou   najmenej päťkrát skorého ukončenia sporného prípadu,  

-   pojednávajúca   sudkyňa   bola   za   tým   účelom   viackrát   osobne   kontaktovaná splnomocneným zástupcom navrhovateľa,

- takáto povinnosť pre súd vyplýva aj z ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom   sa   uvádza, že len čo sa   konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najskôr prejednaná a ukončená,

-   predseda   okresného   súdu   bol   sťažnosťou   prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu navrhovateľov upovedomený o prieťahoch v konaní v spornej veci so žiadosťou o zjednanie nápravy, a hoci túto uznal za dôvodnú, ostalo všetko doposiaľ bez preukaznej zmeny,

- od posledného pojednávania, ktoré sa konalo 8. decembra 2000, nebolo nariadené (ku dňu podania   podnetu   na   ústavný   súd)   ďalšie   pojednávanie   aj   napriek   tomu,   že   predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní uviedol, že okresný súd už vo veci plynule a sústredene koná,

- splnomocnený zástupca navrhovateľov v podaní na okresný súd zo dňa 31. januára 2001 okrem   iného   opäť   navrhol   okresnému   súdu,   aby   tento   čo   najskôr   nariadil   ďalšie pojednávanie a urýchlene v spornej veci rozhodol.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   k prijatému podnetu vyjadrili obaja účastníci konania.

Okresný súd zaujal k podnetu stanovisko prostredníctvom svojho predsedu JUDr. V. K.   vo vyjadrení zo dňa 18.   mája 2001,   v ktorom   uviedol, že v predmetných   konaniach skutočne došlo k prieťahom tak, ako je to uvedené v odpovedi na sťažnosť Ing. L. S. zo dňa 21. decembra 2000 sp. zn. Spr. 2399/00, avšak nie v takom rozsahu, ako to v písomnom podaní zo dňa 27. apríla 2001 uvádza právny zástupca navrhovateliek. K prieťahom podľa jeho názoru došlo v obdobiach od 26. júla 1995 do 21. októbra 1996, od 19. novembra 1997 do 23. júna 1998 a od 19. marca 1999 do 31. decembra 1999. Dôvody prieťahov spočívajú podľa neho v skutočnostiach, ktoré už uviedol v odpovedi na vyššie spomenutú sťažnosť (obtiažnosť   sporu   z hľadiska   posúdenia   dôvodnosti   uplatneného   nároku   proti   správne pasívne   legitimovanému   účastníkovi   a neujasnenosť   podaní   žalobcov   pri   rozsahu uplatnených nárokov), ako aj vo veľkom množstve nevybavených vecí, a to aj v súdnom oddelení v predmetnom spore rozhodujúcej sudkyne.

Predseda okresného súdu taktiež uviedol, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasil s upustením od neho.

Právny zástupca navrhovateliek doplnil podnet podaním z 27. apríla 2001, v ktorom špecifikoval predovšetkým obdobia, v ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní (od   28. decembra 1994 do   13.   júna 1995, od 13.   júna 1995 do   11. januára 1999 a od 11. januára 1999 do 8. decembra 2000), a označil taktiež navrhované dôkazy.

Poukázal taktiež na skutočnosť, že konanie trvá už vyše 7 rokov a vo veci samej súd prvého stupňa stále nerozhodol.

V stanovisku zo dňa 14. júna 2001 k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že jeho tvrdenia vzhľadom na „determinujúce okolnosti celej záležitosti“ považuje za právne nepodstatné. V odôvodnení svojho stanoviska sa sústredil najmä na argument okresného súdu   o veľkom   množstve   nevybavených   vecí   v súdnom   oddelení   v predmetnom   spore rozhodujúcej sudkyne. Okrem iného uviedol, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   ku   ktorému   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu, pričom priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa   toto   ústavné   právo   objektívne   realizovalo.   Právna   zložitosť   sporu   nezbavuje   sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým   poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci,   neodborným   využitím   času určeného na pojednávanie a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. Upresnil taktiež petit podnetu a uviedol, že trvá na konaní verejného ústneho pojednávania.

V súlade s návrhom právneho zástupcu navrhovateliek prerokoval ústavný súd vec na verejnom ústnom pojednávaní.

II.

Za účelom dokazovania potrebného na zistenie stavu veci si ústavný súd na základe ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyžiadal spisy okresného súdu sp. zn. 15 C 1824/93 a 15 C 1428/98, z ktorých zistil nasledovný priebeh konania:

Návrhom   na   začatie   konania   podaným   dňa   14.   júna   1993   na   Obvodnom   súde Košice 1 sa navrhovateľky domáhali vydania platobného rozkazu voči odporcovi – Správe mestských   komunikácií so sídlom   v Košiciach, ktorým   mal byť zaviazaný k úhrade3.000,-   Sk   spolu   s úrokom   z omeškania   z titulu   užívania   nehnuteľností   vo   vlastníctve navrhovateliek bez právneho dôvodu. Obvodný súd Košice 1 na pojednávaní dňa 25. júna 1993   vyslovil   svoju   nepríslušnosť   vo   veci   a postúpil   vec   Obvodnému   súdu   Košice   2 (v súčasnosti Okresný súd Košice II) ako súdu miestne príslušnému. Spisový materiál bol Obvodnému súdu Košice 2 fyzicky odstúpený prípisom zo dňa 11. augusta 1993.

Dňa   21.   septembra   1993   Obvodný   súd   Košice   2   po   výzve   navrhovateľkám z 24. augusta 1993 na zaplatenie súdnych poplatkov a po vznesení ich námietok voči tejto výzve z 20. septembra 1993 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca 25. októbra 1993 odpor.

Dňa 6. júla 1994 predseda Obvodného súdu Košice 2 pridelil predmetnú vec (sp. zn. 15   C   1824/93)   v zmysle   §   2   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   č.   66/92   Zb.   o Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a krajské   súdy   v znení neskorších predpisov na rozhodnutie.

Dňa 13. júna 1995 Obvodný súd Košice 2 uznesením č. k. 15 C 1824/93-31 -   po výzve navrhovateľkám zo 14. decembra 1994 na vyjadrenie sa k podanému odporu a výzve z 2.   januára   1995   na   predloženie   potrebného   počtu   rovnopisov   ich   podania   a listín preukazujúcich nimi uvádzané skutočnosti - pripustil, aby do konania na strane odporcu ako ďalší účastník vstúpilo mesto Košice.

Dňa 14. novembra 1996 Obvodný súd Košice 2 pojednával vo veci. Po predložení výpisu z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností k nehnuteľnostiam, na ktoré sa viazali sporné   nároky,   splnomocneným   zástupcom   navrhovateľov   uvedený   súd   pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu vyžiadania si stanoviska Pozemkového úradu Košice-mesto 15. novembra 1996.

Dňa 29. novembra 1996 navrhovateľky zmenili svoj návrh tak, že uplatnili nárok na náhradu za užívanie predmetných nehnuteľností aj za ďalšie obdobie, ktoré medzitým od podania návrhu uplynulo.

Dňa 25. marca 1997 predseda už okresného súdu pridelil vec v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov inému senátu.

Dňa   19.   novembra   1997   požiadal   okresný   súd   Okresný   úrad   Košice   II,   odbor pozemkový,   poľnohospodárstva   a lesného   hospodárstva,   o informácie   týkajúce   sa   stavu riešenia reštitučných nárokov navrhovateliek ohľadom nehnuteľností, na ktoré sa viazali sporné nároky. Taktiež požiadal Okresný súd Košice   I, obchodný register, o preverenie existencie   subjektov,   ktoré   mali   vzniknúť   ako   právni   nástupcovia   odporcu   v I.   rade. Odpovede   z Okresného   úradu   Košice   II,   ako   aj Okresného   súdu   Košice   I,   obchodného registra, okresný súd obdržal v priebehu mesiaca december 1997.

Dňa   17.   marca   1998   splnomocnený   zástupca   navrhovateliek   písomným   podaním požiadal o urýchlené vytýčenie ďalšieho termínu pojednávania a skoré ukončenie sporného prípadu.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 1428/98 ústavný súd zistil:

Dňa   20.   marca   1997   ďalší   dvaja   spoluvlastníci   predmetných   parciel,   na ktoré   sa viazali   sporné   nároky,   písomným   podaním   oznámili   okresnému   súdu,   že   vstupujú   do konania (sp. zn. 15 C 1824/93) na strane navrhovateľov. Toto podanie okresný súd posúdil ako   nový   návrh   na začatie   konania a 5.   novembra   1997 predvolal   ich   splnomocneného zástupcu na informatívny výsluch.

Dňa   27.   novembra   1997   písomným   podaním   navrhovatelia   vo   veci   sp.   zn. 15 C 1824/93   navrhli   okresnému   súdu   pristúpenie   ďalších   dvoch   spoluvlastníkov predmetných parciel do konania na strane navrhovateľa.

Dňa 11. januára 1999 okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 15 C 1428/98 o spojení vecí vedených pod sp. zn. 15 C 1824/93 a 15 C 1428/98 s tým, že spoločné konanie bude vedené pod sp. zn. 15 C 1428/98.

Dňa   21.   januára   1999   sa   zástupca   navrhovateľov   písomným   podaním   domáhal urýchleného stanovenia termínu ďalšieho pojednávania a skorého rozhodnutia vo veci.

Dňa 9. marca 1999 navrhovatelia zmenou návrhu rozšírili nimi uplatňované nároky aj o nárok   na   náhradu   za   užívanie   ďalšej   parcely   tými   istými   odporcami   a o návrh,   aby okresný súd uložil niektorému z odporcov   povinnosť uzavrieť s navrhovateľmi nájomnú zmluvu týkajúcu sa predmetných nehnuteľností.

Dňa   19.   marca   1999   okresný   súd   pojednával   a po   vypočutí   stanoviska   zástupcu navrhovateľov uznesením nepripustil zmenu návrhu navrhovateľov z 9. marca 1999 v časti týkajúcej   sa   zmeny   výšky   nároku   na   náhradu   za   užívanie   predmetných   nehnuteľností. Následne odročil pojednávanie na neurčito a uložil navrhovateľom predložiť identifikáciu parciel, na ktoré sa viažu sporné nároky, a odporcovi predložiť dôkazy   na podporu jeho tvrdení.

Dňa   7.   novembra   1999   sa   zástupca   navrhovateľov   písomným   podaním   domáhal urýchleného   stanovenia   termínu   ďalšieho   pojednávania   a skorého   ukončenia   sporného prípadu.

Dňa   31.   decembra   1999   okresný   súd   požiadal   Okresný   úrad   Košice   IV,   odbor katastrálny a odbor životného prostredia, o zaslanie listín týkajúcich sa právnych vzťahov k nehnuteľnostiam, na ktoré sa viazali sporné nároky.

Dňa   28.   januára 2000   okresný   súd   pojednával vo   veci   a po   vypočutí   účastníkov konania odročil pojednávanie na neurčito.

Dňa 15. februára 2000 okresný súd vykonal výsluch navrhovateľky v I. rade.

Dňa   28.   augusta   2000   okresný   súd   vyzval   Slovenskú   správu   ciest   Košice   na oznámenie, kto je správcom štátnej cesty I/50, Okresný úrad Košice IV, odbor katastrálny, na   zaslanie   výpisu   z listu   vlastníctva   k p.   č.   684/2   a 674/4   a na   poskytnutie   údajov týkajúcich   sa   štátnej   cesty   I/50   a Inžinierske   stavby,   a.   s.,   Košice   na   predloženie dokumentácie týkajúcej sa výstavby štátnej cesty I/50 (odpovede od Slovenskej správy ciest Košice a Inžinierskych stavieb, a. s., Košice obdržal okresný súd v septembri 2000).Dňa   16.   októbra   2000   sa   zástupca   navrhovateľov   písomným   podaním   domáhal urýchleného stanovenia termínu ďalšieho pojednávania a rozhodnutia vo veci.

Dňa 6. novembra 2000 okresný súd vyzval právneho zástupcu Správy komunikácií Košice (odporca v I. rade) na predloženie všetkých písomností týkajúcich sa štátnej cesty I/50   v úseku   Košice   –   Košice-Šaca   a taktiež   urgoval   vybavenie   svojej   výzvy   zo   dňa 28. augusta 2000 Okresným úradom Košice IV, odborom katastrálnym.

Dňa 17. novembra 2000 zástupca navrhovateľov predložil okresnému súdu zmenu návrhu z hľadiska výšky uplatňovaného nároku.

Dňa 8. decembra   2000 okresný súd pojednával vo veci.   Zástupca   navrhovateľov potvrdil,   že trvá   na predložených   návrhoch.   Právni   zástupcovia   odporcov   popreli svoju pasívnu legitimáciu.

Okresný   súd   uložil   odporcovi   v II.   rade   (mesto   Košice),   aby   ako   zriaďovateľ predložil   dokumentáciu   týkajúcu   sa   delimitácie   majetku   zaniknutej   Správy   mestských komunikácií Košice na nástupnícke subjekty, a odporcovi v I. rade (Správa komunikácií Košice),   aby   predložil   zriaďovaciu   listinu   (uvedené   podklady   okresný   súd   obdržal 14. decembra 2000 a 22. decembra 2000).

Dňa   14.   decembra   2000   okresný   súd   obdržal   vyžiadané   podklady   z katastra nehnuteľností.

Dňa 15. decembra 2000 vzal zástupca navrhovateľov návrh na začatie konania späť v časti   týkajúcej   sa   uloženia   povinnosti   odporcom   uzavrieť   s navrhovateľmi   nájomnú zmluvu.

Dňa   31.   januára   2001   sa   zástupca   navrhovateľov   domáhal   čo   najrýchlejšieho rozhodnutia vo veci a nanovo vyčíslil uplatnený nárok.

Dňa 5. marca 2001 okresný súd vyzval odporcov na predloženie listín týkajúcich sa predmetu a rozsahu činností, ktorými bola pri zriadení mestom Košice (odporca v II. rade) poverená   Správa   komunikácií   Košice   (odporca   v I.   rade),   a zároveň   žiadal   oznámiť,   či niektoré z týchto činností vykonávala predtým Správa mestských komunikácií Košice.

Taktiež požiadal Okresný úrad Košice IV, odbor katastrálny, o doplnenie zaslaných podkladov. Odpovede na svoje výzvy obdržal okresný súd 13. marca 2001 (Okresný úrad Košice IV), 19. marca 2001 (mesto Košice) a 21. marca 2001 (Správa komunikácií Košice).

III.

Zbytočné prieťahy v konaní spravidla v praxi indikuje neprimeraná dĺžka konania.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spisovom materiáli okresného súdu vyplýva, že konanie na súde I. stupňa trvá už vyše 7 rokov (ústavný súd prihliadol na konanie od okamihu, keď bola vec postúpená Obvodnému súdu Košice 2 ako právnemu predchodcovi Okresného súdu Košice II, voči ktorému podnet smeruje), pričom súd prvého stupňa   vo   veci   samej   stále   nerozhodol,   čo   potvrdzuje   tvrdenie   právneho   zástupcu navrhovateliek v podaní evidovanom pod č. k. Rvp 145/01-11 z 30. apríla 2001.

V tejto súvislosti možno uviesť, že aj keď čas na konanie bez zbytočných prieťahov nie   je   možné   presne   ohraničiť   (I.   ÚS   92/97),   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni. K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony, bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Existenciu zbytočných prieťahov v konaní teda nemôže sám o sebe vylúčiť ani fakt, že   v predmetnej   veci   okresný   súd   určité   úkony   vykonal.   Navyše,   z listín   obsiahnutých v spisovom materiáli vyplýva, že v priebehu konania existujú obdobia, kedy okresný súd nekonal, pričom zo spisového materiálu nie je zrejmý relevantný dôvod, ktorý by mu na to dal príčinu. Ide najmä o obdobia: 6. jún 1994 - 14. december 1994 – 6 mesiacov, 14. august 1995 - 21. október 1996 – viac ako 1 rok, 25. marec 1997 - 19. november 1997 – takmer 8 mesiacov,   5.   november   1997   -   23.   júl   1998   –   8   mesiacov   (vec sp.   zn.   15 C 1428/98), 14. august 1998 - 11. január 1999 – takmer 5 mesiacov, 9. apríl 1999 - 31. december 1999 – viac ako 8 mesiacov.

Rýchlosť   a účinnosť   každého   súdneho   konania   je   objektívne   podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním sa samotného účastníka (ov) súdneho konania a napokon aj činnosťou (súčinnosťou) štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   osoba   obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.   Takáto   povinnosť   je   konkretizovaná   jednak   v   §   6   Občianskeho   súdneho poriadku,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších   návrhov   tak,   aby bola vec čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,   a napokon v § 114   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. O prieťahoch v súdnom   konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné   alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).

Skutočnosť, že v danom prípade k prieťahom v konaní skutočne došlo, potvrdil aj predseda okresného súdu, voči ktorému podnet navrhovateliek smeroval, a to v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní podanú zástupcom navrhovateliek dňa 21. decembra 2000 v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej Národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov („... Po prešetrení sťažnosti   som   zistil,   že   Vaša   sťažnosť   je dôvodná.   V danom   prípade   skutočne   existujú prieťahy v konaní“), ako aj v stanovisku k podnetu navrhovateliek na začatie konania pred ústavným súdom zo dňa 18. mája 2001.

Prieťahy v konaní pritom odôvodňuje:

a) obtiažnosťou   sporu   z hľadiska   posúdenia   dôvodnosti   uplatneného   nároku   proti správne legitimovanému účastníkovi,

b) neujasnenosťou podaní žalobcov pri rozsahu uplatnených nárokov (tieto dôvody sú uvedené v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní a v stanovisku k podnetu na začatie konania   pred   ústavným   súdom   ich   predseda   okresného   súdu   opätovne potvrdzuje, pričom uvádza ďalší dôvod),

c) veľkým množstvom nevybavených vecí v príslušnom súdnom oddelení.

  Z uvedených dôvodov by obdobia, keď okresný súd dlhšiu dobu nekonal, ako bolo vyššie uvedené, mohol rozumne odôvodniť len posledný z citovaných dôvodov: „... veľké množstvo nevybavených vecí...“. V tomto ohľade možno poukázať na judikatúru ústavného súdu.

„Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje zodpovednosti za pomalé konanie“ (II. ÚS 48/96).

„Počet nevybavených vecí, o ktorých má súd rozhodnúť, zbavuje zodpovednosti za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR len   vtedy,   ak   sa   preukáže,   že   počet   nevybavených   vecí   nemá pôvod   v zlej organizácii činnosti súdnictva, súdu alebo sudcu“ (II. ÚS 18/98, obdobne II. ÚS 40/97 atď.).

Pokiaľ ide o ďalšie dva namietané dôvody, ústavný súd ich posudzoval v kontexte ustálenej   judikatúry   pri   posudzovaní   primeranosti   dĺžky   konania,   t.   j.   s ohľadom   na zložitosť   prerokovanej   veci   z hľadiska   právneho   a skutkového,   súčinnosť   navrhovateľa a postup (resp. efektívny postup) súdu alebo iného orgánu (II. ÚS 74/97), pričom dĺžka konania by zrejme mala v „rozumnej miere“ zodpovedať intenzite faktorov, ktoré by mohli mať vplyv na predlžovanie konania.

V tejto   súvislosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   dôvody   uvedené   v stanovisku okresného súdu ani ostatné skutočnosti spadajúce do niektorého z vyššie spomenutých troch posudzovaných   kritérií   nie   sú   takého   charakteru   a intenzity,   aby   odôvodnili   viac   ako sedemročnú   dĺžku   konania   v predmetnej   veci   na   súde   prvého   stupňa   bez   rozhodnutia v merite veci.

V danom prípade ide o majetkovoprávny spor, v ktorom je potrebné náležite posúdiť, tak ako to uviedol predseda okresného sudu, dôvodnosť uplatneného nároku proti správne pasívne   legitimovanému   účastníkovi.   Intenzívnejšie   dokazovanie   za   účelom   zistenia skutkového a právneho stavu však súd v tomto smere vykonával až od roku 1999 (najmä v rokoch 2000 a 2001).

Pokiaľ   ide   o neujasnenosť   podaní   žalobcov   pri   rozsahu   uplatnených   nárokov,   zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovatelia vo svojich   podaniach výšku uplatnených nárokov exaktne vyčíslili vrátane uvedenia výmery pozemkov, za užívanie ktorej náhradu požadujú. Posúdenie oprávnenosti ich nárokov je už v právomoci súdu. Ak sa však okresný súd   domnieval,   že   podanie   navrhovateľov   je   v niektorom   ohľade   nejasné,   mohol   a mal využiť procesné prostriedky zverené mu v tomto smere na odstránenie prekážky plynulého postupu konania ustanoveniami § 43 ods. 1 a 2, prípadne § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 1824/93 a 15 C 1428/98 ide o neodôvodnené, a teda zbytočné prieťahy v konaní, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.