znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 489/201422

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8 a čl. 1, čl. 13 a čl. 41 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 215/2010 a jeho uznesením z 26. júla 2011, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 408/2011 a jeho uznesením z 29. septembra 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 176/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. decembra 2013   doručená   sťažnosť   V.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods.   1 písm. a) a c),   čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b),   c)   a d),   čl.   8   a čl.   1   a   čl.   13   a   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   215/2010   a   jeho   uznesením z 26. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 26. júla 2011“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 408/2011 a jeho uznesením z 29. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cdo   176/2013   a jeho   uznesením   z 26.   septembra   2013   (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 24. novembra 2010 podal okresnému   súdu „žalobu   na   ochranu   osobnosti“,   ktorou   namietal   porušenie   svojich viacerých práv podľa dohovoru tým, že bol podľa jeho názoru nezákonne vzatý do väzby rozhodnutím   Mestského   súdu   v   Bratislave   v   roku   1994   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T 38/94. V dôsledku toho sa domáhal na okresnom súde náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy.

Okresný súd 20. mája 2011 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie   konania   v   lehote   10   dní   od   doručenia   výzvy   (8.   jún   2011),   ale   sťažovateľ v písomnom   podaní   doručenom   okresnému   súdu   20.   júna   2011   nedostatky   návrhu neodstránil   a   návrh   na   začatie   konania   zostal   nejasný,   neurčitý   a   žalobný   petit nevykonateľný.

Sťažovateľ   v   žalobnom petite   na   základe   jeho   opravujúceho   podania   žiadal,   aby okresný   súd   v   občianskom   súdnom   konaní   určil   povinnosť   odporcom   v   1.   až   3.   rade (krajský   súd,   najvyšší   súd   a Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   podať v rámci už niekoľko rokov právoplatne skončeného trestného konania mimoriadny opravný prostriedok,   čo   je   podľa   názoru   okresného   súdu   nevykonateľné   a   absentuje   právomoc všeobecného súdu na rozhodnutie o takejto žiadosti v občianskom súdnom konaní, preto v zmysle   §   43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   jeho   podanie odmietol.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie okresného súdu z 26. júla 2011 o odmietnutí podania ako vecne správne.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Dovolacie konanie však bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu zastavené, pretože sťažovateľ nepredložil   dovolaciemu   súdu   splnomocnenie   udelené   advokátovi   na   jeho   zastupovanie v dovolacom konaní, sám právnické vzdelanie nemá a ani Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“) mu pre toto konanie nepriznalo nárok na právnu pomoc pre nevylúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje genézu jeho občianskoprávnej veci vedenej okresným   súdom   v kontexte   s obmedzením   jeho   osobnej   slobody,   ku   ktorému   došlo ešte 19. apríla   1994;   cituje   napadnuté   články   ústavy   a dohovoru   a vyjadruje   svoju nespokojnosť   s postupom   všeobecných   súdov,   ktorý   podľa   jeho   názoru „vyústil“ do „odmietnutia žalobného návrhu občana H. V....Orgány verejnej moci vykonali svoju činnosť   iba   povrchno-formálne   bez   skutočného   záujmu   o nastolenie   spravodlivosti. Nevyvinuli   žiadnu   snahu   vhodne   poučiť   žalobcu,   a   to   viacnásobne   podľa   potreby,   že žalobný návrh trpí chybami, ktoré treba nanovo preformulovať, vhodne opraviť, doplniť. Orgány verejnej moci porušili právo osobnej prítomnosti a osobného vyjadrenia sa k veci pred súdom.

Orgány   verejnej   moci   porušili   právo   na   účinný   a   efektívny   prostriedok   nápravy argumentujúc nedostatkom vlastnej právomoci zjednať nápravu.

Orgány   verejnej   moci   porušili   právo   poskytnutia   odbornej   právnej   pomoci od počiatku   konania   až   po   ukončenie   konania,   ktoré   končilo   dovolaním.   Súdy   už od počiatku   mohli   predpokladať   z   obsahu   podaného   podnetu   kto   ho   podáva,   že   ide   o občana neznalého práva a bez adekvátnej odbornej právnej pomoci nedokáže sám odborne správne zostaviť žalobný návrh.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd v označených konaniach porušili jeho v sťažnosti označené   základné   práva   a články   ústavy,   ako   aj   označené   práva   a články   dohovoru. Domáha sa zrušenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ďalej ústavný súd žiada, aby prikázal „príslušnému súdu, aby občiansko právnu žalobu č. k. 14 C 215/2010 vedenú na Okresnom súde v Bratislave 1   nanovo kontradiktórne prejednal v prítomnosti žalobcu H. V.; prítomnosť na súde žalobcu je nutná.

Ústavný súd SR prikazuje príslušnému súdu, aby žalobcovi H. V. zabezpečil účinnú a efektívnu odbornú právnu pomoc z vlastnej iniciatívy a príslušný súd je povinný vhodne a najmä konkrétne poučiť žalobcu k odstráneniu vád, legislatívnych nedostatkov žalobného návrhu. Príslušný súd je povinný informovať žalobcu, ktorý subjekt je právne legitímny konať na súde v mene štátu a v mene žalovaných Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR. Ústavný súd SR prikazuje príslušnému súdu, aby žalobcovi H. V. umožnil upraviť žalobný petit tak, aby bol vykonateľný a príslušný súd je povinný vhodne poučiť žalobcu o žalobnom petite...

...   priznal   navrhovateľovi   ústavnej   sťažnosti   finančné   spravodlivé   zadosťučinenie z dôvodu   porušenia   jeho   práv   vo   výške   1.000   €...   spolu   so   súdnymi   trovmi   a   trovmi právneho zastúpenia.“.

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti (ako aj z obsahu sťažnosti) zistil, že uznesením sp. zn. III. ÚS 35/2012 z 25. januára 2012 bola sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru   označeným   uznesením   okresného   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci,   a vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu a postupu   krajského   súdu   odmietnutá   ako   neprípustná,   pričom   bol   poučený,   že   lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude považovaná vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu   za   zachovanú   aj   po   skončení   dovolacieho   konania,   ktoré   v tom   čase   nebolo právoplatne   skončené   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54).

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

1. K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 215/2010 a jeho uzneseniu z 26. júla 2011

Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti namietanému postupu, ako aj proti označenému uzneseniu okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že tak aj urobil). O   odvolaní   sťažovateľa   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o jeho sťažnosti smerujúcej proti označenému postupu a uzneseniu okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 408/2011 a jeho uzneseniu z 29. septembra 2011

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   aj   porušenie   svojich   v sťažnosti   označených základných   práv   a článkov   ústavy   a   označených   práv   a článkov   dohovoru   napadnutým uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu z 26. júla 2011, ktorým bolo odmietnuté jeho podanie podľa § 43 ods. 2 OSP o návrhu na ochranu osobnosti a o priznanie majetkovej a nemajetkovej ujmy. V tomto konaní žiadal preskúmať zákonnosť obmedzenia   jeho osobnej slobody   v čase   od 19.   novembra   1994 do 16. februára 1996, keď sa údajne nachádzal na základe rozhodnutí všeobecných súdov nezákonne vo väzbe.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nepovažoval   v   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského   súdu   je   v   prípadoch   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, keď všeobecné súdy odmietli jeho vec prerokovať a meritórne rozhodnúť, k porušeniu jeho v   sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   ako   aj   označených   práv podľa dohovoru.

Ústavný   súd   v tomto konkrétnom   prípade   konštatuje, že sťažovateľove námietky vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu tak, ako ich ústavnému súdu predostrel, sa skutočne javia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Z tohto dôvodu bol podľa názoru ústavného súdu príslušný o tejto veci rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací. Skutočnosť, že sťažovateľ napriek jeho poučeniu všeobecnými súdmi podľa § 241 ods. 1 a § 30 OSP nesplnil zákonom požadovanú náležitosť dovolania (nebol zastúpený advokátom), čím fakticky neumožnil dovolaciemu súdu preskúmať napadnuté uznesenie krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúci   postup,   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu.

Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, a v tejto časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 176/2013 a jeho uzneseniu z 26. septembra 2013

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   viackrát   uviedol   (I.   ÚS   24/00,   III.   ÚS   110/03, III. ÚS 70/07, IV. ÚS 75/2014), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak   by   vyvodené   závery   všeobecných   súdov   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:„Na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 26. júla 2011 č. k. 14 C 215/2010-52 (ktorým bolo odmietnuté podanie žalobcu z 24. novembra 2010, ktoré podľa svojho obsahu malo byť návrhom na začatie konania, (viď č. l. 1-5 spisu) Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. septembra 2011 sp. zn. 9 Co 408/2011 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a žalovaným 1/ až 3/, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie 12. januára 2012 (č. l. 66 až 74 spisu).

Okresný súd Bratislava I uznesením z 20. januára 2012 č. k. 14 C 215/2010-75 žalobcu vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia predložil súdu doklad, že sám žalobca   má   právnické   vzdelanie,   alebo   predložil   plnomocenstvo   udelené   pre   dovolacie konanie advokátovi, alebo súdu oznámil, či požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len centrum)   o   poskytnutie   právnej   pomoci   vo   forme   zastúpenia   advokátom   v   dovolacom konaní,   poučil   dovolateľa   podľa   §   241   ods.   1   O.   s.   p.   o   tom,   že   dovolateľ   musí   byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a podľa § 30 O. s. p. o tom, že účastník, ktorý požiada   o   ustanovenie   advokáta   a   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   oslobodený od súdnych poplatkov, súd ho odkáže na Centrum. Zároveň bol dovolateľ súdom osobitne poučený (listom z 22. mája 2012 č. l. 85 spisu) o spôsobe, akým má požiadať Centrum o právnu pomoc v tomto prípade.

Dovolateľ   súdu   oznámil,   že   Centrum   mu   v   tejto   právnej   veci   nepriznalo   nárok na poskytnutie právnej pomoci, čo dokladoval rozhodnutím z 24. júla 2012 č. N 1866/12 (viď č. l. 100- 104 spisu).

Vychádzajúc   z   tohto,   že   dovolateľ   nemá   právnické   vzdelanie   (viď   oznámenie dovolateľa   z   9.   februára   2012,   č.   l.   76   spisu)   a   že   Centrum   mu   nepriznalo   nárok na poskytnutie   právnej   pomoci   v   tomto   konaní,   Okresný   sud   Bratislava   1   uznesením z 11. februára 2012 č. k. 14 C 215/2010-107 opakovane vyzval dovolateľa, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia predložil súdu plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie advokátovi. Toto rozhodnutie dovolateľ prevzal osobne 21. decembra 2012 (č. l. 111 spisu). V reakcii na výzvu súdu dovolateľ podaním z 27. decembra 2012 (č. l. 108-109) zotrval na tom, aby mu bol súdom ustanovený bezplatný právny zástupca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) vzal na zreteľ, že podľa § 241 ods. 1 O. s. p. musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Uvedené ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania ktorej nedostatok je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa; dovolací súd je pritom povinný skúmať (preverovať), či táto podmienka je splnená.

Dovolateľ do rozhodnutia dovolacieho súdu v tejto veci napriek opakovaným výzvam súdu, ktoré osobne prevzal, v stanovenej lehote neodstránil nedostatok podania (dovolania) nepredložil plnomocenstvo udelené advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, sám právnické vzdelanie nemá a Centrum mu pre toto dovolacie konanie nepriznalo nárok na právnu pomoc pre ne vy lúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu.“

K   opakovanej   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   zástupcu   najvyšším   súdom dovolací súd poznamenal, že „súčasná právna úprava (§ 30 O. s. p.) súdom neumožňuje ustanovenie   právneho   zástupcu   (advokáta),   táto   kompetencia   prešla   na   Centrum,   ktoré o žiadosti dovolateľa (i keď negatívne) rozhodlo. O tomto, však bol dovolateľ súdom riadne poučený, v zmysle § 30 O. s. p.“.

V závere svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „V dôsledku nerešpektovania výzvy súdu zostal nedostatok vyššie uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   so   zreteľom   na   to   dovolacie   konanie zastavil (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241 ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 2 O. s. p.).“.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   najvyššieho súdu   možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení procesnoprávneho   predpisu   postupoval,   čo   zisťoval,   čo   považoval   za   preukázané a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší   súd   ďalej uviedol,   že   o podanom   dovolaní   možno konať iba v   prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či   tieto podmienky sú   splnené. Zistil   pritom, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní právne zastúpený, a sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to, že okresný súd (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní − dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu sťažovateľ tieto nedostatky neodstránil.

Rovnako tak dospel k záveru, že sťažovateľ síce kvalifikovane požiadal centrum o ustanovenie advokáta   pre   dovolacie konanie,   avšak   centrum   jeho žiadosti   nevyhovelo a nepriznalo mu nárok na poskytnutie v právnej pomoci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   tým,   že   napriek   výzve   a   zákonnému poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   napadnuté   uznesenie,   ktorým   zastavil konanie   o   dovolaní   sťažovateľa,   nemá   znaky   arbitrárnosti,   t.   j.   svojvôle,   je   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 104 ods. 2, § 241 ods. 1 a § 241 ods. 4 OSP) s tým, že   najvyšší   súd   ako dovolací   súd   svoje   závery   primerane odôvodnil.   V   tejto   súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   napadnutým   uznesením.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad § 104 ods. 2 OSP a § 241 ods. 1 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ústavy (základné   právo   na   súkromie),   čl.   19   ods.   1   (základné   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na   ochranu   mena)   a ods.   2   (základné   právo na súkromný život) ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a) a c) a čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru (ktoré sa týkajú osobnej slobody) napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu. Keďže medzi postupom najvyššieho   súdu   a jeho   uznesením   v občianskoprávnej   veci   sťažovateľa   a označenými základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru neexistuje žiadna vzájomná príčinná súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   ústavný   súd   odkazuje na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   podľa   ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohol dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 a čl. 13 ústavy a čl. 1 a čl. 41 dohovoru, tieto články majú deklaratórny charakter, neupravujú žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva (m. m. III. ÚS 222/2010), medzi ich obsahom a namietaným postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením nie je nijaká príčinná súvislosť, a teda neexistuje možnosť, aby (a to aj s prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru) ústavný súd mohol pri meritórnom prerokovaní sťažnosti jeho porušenie vysloviť.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť   sťažovateľa   bola ako celok   odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch   sťažovateľa   uvedených   v sťažnosti   (žiadosť   o ustanovenie   advokáta,   zrušenie napadnutých rozhodnutí...) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014