znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 489/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., Č., zastúpeného spoločnosťou A., s. r. o., Č., v menej ktorej koná advokát JUDr. M. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   12   v spojení   s   čl.   4   ods.   1,   2   a   4   Listiny základných práv a slobôd unesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 10/2010 z 21. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 12 v spojení s čl. 4 ods. 1, 2 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 10/2010 z 21. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 24/2002 zo 7. novembra 2007 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu so skúšobnou dobou v trvaní 5 rokov. Rovnako tak bol sťažovateľovi uložený aj peňažný trest v sume 250 000 Sk, pričom mu bola   súčasne   uložená   povinnosť   nahradiť   majetkovú   škodu   spôsobenú   trestným   činom poškodenému (M., B.) v sume 2 547 055 Sk a spolu s ďalším obžalovaným aj povinnosť uhradiť   majetkovú   škodu   v   sume   39   500   Sk.   Odvolanie sťažovateľa   bolo   napadnutým uznesením   podľa   §   256   zákona   č.   141/1961   Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom   (trestný poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zamietnuté   ako nedôvodné.

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   ani   najvyšší   súd   neodstránili nedostatky,   na   ktoré   sťažovateľ   počas   celého   konania   poukazoval.   Sťažovateľ   v podrobnostiach uvádza:

„Poukazoval som najmä na nezákonnosť zaobstaraných dôkazov. Dňa 23. 7. 1995 vydal Okresný úrad vyšetrovania PZ Ž., pod č.... príkaz na prehliadku iných priestorov - osobného motorového vozidla... ŠPZ..., ktorého majiteľom bola v tom čase spoločnosť K. s. r. o., so sídlom J., pričom ja som bol užívateľom tohto motorového vozidla a zároveň jediným   konateľom   obchodnej   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   S   uvedenou   prehliadkou   iných priestorov vyjadril krátky súhlas okresný prokurátor v Ž. dňa 24. 7. 1998 bez toho, že by túto skutočnosť zdôvodnil, čím došlo nie len k podstatnej chybe konania v zmysle § 258 ods. 1 písm. a Tr. poriadku, ale aj porušeniu môjho práva na súkromie. Na základe toho príkazu na   prehliadku   iných   priestorov   boli   prehliadkou   motorového   vozidla   zaistené   listinné dôkazy, ktoré sú podkladmi pre body 3-8 rozsudku Krajského súdu Žilina.“

Sťažovateľ   súčasne   poukazuje   na   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. PL. ÚS 3/09, ktorým boli v Českej republike v zákone č. 141/1961 Sb. o trestním řízení soudním (trestní řád) zrušené niektoré časti ustanovenia § 83 ods. 1. Podľa tohto rozhodnutia podobne ako v prípade domovej prehliadky, tak i pri výkone prehliadky iných priestorov vrátane poľnohospodárskych stavieb ako aj pozemkov dochádza k zásahu do súkromnej   sféry   jednotlivca   priestorovo   vymedzenej   a   pre   takýto   zásah   je   potrebné predchádzajúce povolenie súdu. Podľa názoru sťažovateľa: „Keďže ust. § 83 a) ods. 1 Tr. poriadku zákona č. 141/1961 Zb. bolo zrušené iným štátom, ktorý ho kontinuálne používal tak ako Slovenská republika po rozdelení ČSFR a bolo zistené ústavným súdom iného štátu, že toto ustanovenie je protiústavné a v rozpore s právom Európskej únie a štátov v nej združených, je zrejmé, že toto ustanovenie je protiústavné na území SR a ak bolo na základe dôkazov   získaných   podľa   tohto   ustanovenia   vydané   rozhodnutie,   javí   sa   byť   také rozhodnutie nezákonné pre takúto chybu konania v zmysle § 258 ods. 1 písm. a Tr. poriadku a na základe takto získaných dôkazov nemôže dôjsť k odsudzujúcemu rozsudku, nakoľko takéto rozhodnutie je odôvodňované nezákonnými dôkazmi.“

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   predloženými   námietkami   navrhuje,   aby   ústavný   súd prerušil konanie o tejto sťažnosti a dal podnet na konanie o súlade právnych predpisov z dôvodu, že ustanovenie § 83a ods. 1 Trestného poriadku je v rozpore s listinou, ako aj niektorými medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vo veci samej sťažovateľ navrhuje vydať takéto rozhodnutie: „Základné právo Ing. J. K... na ochranu súkromia upravené v čl. 4 ods. 1, 2 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo na ochranu súkromia upravené v čl. 12 Listiny základných   práv   a   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 To 10/2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 10/2010 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ing. J. K. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR... ktoré je súd povinný zaplatiť na účet A. s. r. o... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V posudzovanom prípade ústavný súd zistil, že sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 10/2010 z 21. júna 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 3 T/24/2002-7946 zo 7. novembra 2007, nadobudol v zmysle § 139 ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   právoplatnosť   okamihom   vyhlásenia   rozsudku odvolacieho súdu, t. j. 21. júna 2011.

Ústavný súd vychádzal pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie   sťažnosti   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   zo   svojej   doterajšej   judikatúry, v zmysle ktorej sa pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať   z   doslovného   znenia   zákona   o   ústavnom   súde   a   Trestného   poriadku,   ktorý upravuje   právoplatnosť   rozhodnutí   v   trestnom   konaní.   Z   toho   vyplýva,   že   ústavný   súd zásadne   nemôže   ľubovoľne   posudzovať   začiatok   plynutia   týchto   lehôt   a   posúvať   ich v závislosti od faktických úkonov súdov v trestnom konaní (m. m. IV. ÚS 215/05).

Z   obsahu   sťažnosti   a   ústavným   súdom   vyžiadanej   kópie   zápisnice   o   verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ bol v odvolacom konaní pred najvyšším súdom zastúpený obhajcom, ktorý ho súčasne zastupuje aj v tomto konaní pred ústavným súdom. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodoval na verejnom zasadnutí 21. júna 2011, na ktorom bol tento jeho obhajca aj prítomný.

Z   uvedeného vyplýva, že   sťažovateľ   mohol   vedieť   už 21.   júna 2011, kedy   bolo rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vyhlásené,   že   v   tento   deň   toto   rozhodnutie   nadobudlo   i právoplatnosť [§ 139 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Táto vedomosť sťažovateľa sa odvíja od toho, že v tomto konaní pred najvyšším súdom bol zastúpený obhajcom, ktorý podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov je povinný pri výkone advokácie konať čestne, svedomito, dôsledne využívať všetky   právne   prostriedky   a   uplatňovať   v   záujme   klienta   všetko,   čo   podľa   svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovania právnych služieb.

Ústavnému   súdu   bola   sťažnosť   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu doručená 30. augusta 2011, pričom na poštovú prepravu bola podaná 25. augusta 2011, teda 4   dni   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty,   ktorá   v   okolnostiach   danej   veci   začala   plynúť najneskôr dňom, ktorým napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť, teda 21. júna 2011. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti možno konštatovať, že lehota stanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť. Ústavný súd preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011