znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 488/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti A. P., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Petrom Holéczym, Vojenská 5, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 62/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Košice   I   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 26   C 62/2005   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 26 C 62/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. P. trovy konania v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Petra Holéczyho, Vojenská 5, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS   488/2014   zo   6.   augusta   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 62/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. marca 2005 okresnému súdu žalobu proti odporcovi, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 478 951 Sk (15 898,26 €) z titulu ušlej mzdy a jej príslušenstva. Po podaní odporu proti vydanému platobnému rozkazu sp. zn. 18 Ro/1771/2005 zo 4. júna 2005 bola vec zapísaná do registra „C“ a bola jej pridelená sp. zn. 26 C 62/2005.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.   Napokon   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   9 600   € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 50/13 z 25. septembra 2014 doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetný spor je po skutkovej stránke zložitejší a svojou povahou náročnejší na dokazovanie.   Po   právnej   stránke   sa   nejaví   byť   zložitým,   takže   pri   efektívnejšom a sústredenejšom postupe mohol súd v napadnutom konaní postupovať aj plynulejšie. Dĺžka konania,   ktoré   trvá   od   roku   2005   až   doposiaľ,   bola   ovplyvnená   aj   niekoľkonásobnou zmenou v osobe zákonného sudcu. Nakoniec k dĺžke konania prispeli aj samotní účastníci konania, na žiadosť ktorých bolo viacero pojednávaní odročených. A to či už z dôvodu žiadosti o mimosúdne riešenie sporu, zo zdravotných dôvodov na strane žalobcu a tiež z dôvodov na strane žalovanej.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj   tento   prehľad   dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„Sťažovateľ, ktorý v predmetnej veci vystupuje ako žalobca doručil Okresnému súdu Košice I dňa 30. 3. 2005 žalobu, ktorou sa domáha od žalovanej S. a. s. zaplatenia sumy 478.951,- Sk (15.898,26 EUR).

Vec bola zapísaní do oddelenia Ro pod sp. zn. 18 Ro/1771/2005. Dňa 7. 6. 2005 súd vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 18 Ro/1771/2005-7.

Proti   platobnému   rozkazu   podala   žalovaná   odpor.   Vec   bola   následne   zapísaná do registra C pod sp. zn. 26 C/62/2005 a pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. Zsigovi.

Dňa 23. 9. 2005 súd odoslal účastníkom konania výzvy a poučenia podľa ust. § 114 Občianskeho   súdneho   poriadku   a   vyzval   odporkyňu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za odpor.

Dňa 3. 4. 2006 Okresný súd Košice I postúpil vec z dôvodu miestnej príslušnosti Okresnému súdu Banská Bystrica. Okresný súd Banská Bystrica nesúhlasil s postúpením veci a dňa 27. 6. 2006 predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Najvyšší   súd   SR   uznesením   č.   k.   4 Ndc   115/2006-43   zo   dňa   25.   7.   2006   rozhodol, že na prejednanie   veci   je   miestne   príslušný   Okresný   súd   Košice   I.   Vec   bola   vrátená Okresnému súdu Košice I dňa 11. 9. 2006.

Súd uznesením č. k. 26 C/62/2005-48 zo dňa 6. 11. 2006 uložil žalovanej doplatiť súdny poplatok za odpor vo výške 760,- Sk. Proti tomuto uzneseniu podala dňa 27. 11. 2006 odvolanie žalovaná.

Spis   bol   dňa   1.   12.   2006   predložený   s   opravným   prostriedkom   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2 Co 461/2006-58 zo dňa 24. 1. 2007 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Dňa   5.   2.   2007   bola   vec   pridelená   do   oddelenia   39   C   na   rozhodnutie   sudkyni JUDr. Murínovej.

Dňa 16. 3. 2007 súd nariadil vo veci pojednávanie na 27. 4. 2007. Pojednávanie   nariadené   na   27.   4.   2007   po   prejednaní   veci   bolo   odročené   na neurčito za účelom poskytnutia lehoty účastníkom konania na mimosúdne riešenie sporu. Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 5. 10. 2007. Toto pojednávanie bolo bez prejednania   veci   odročené   na   neurčito   na   opakovanú   žiadosť   účastníkov   o   uzavretie mimosúdnej dohody.

Ďalší   termín   pojednávania   súd   nariadil   na   5.   2.   2008.   Po   prejednaní   veci   súd pojednávanie odročil na 19. 3. 2008 za účelom doplnenia dokazovania. Pojednávanie nariadené na 19.   3.   2008 po prejednaní veci bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa   9.   9.   2010   bola   vec   pridelená   do   oddelenia   19   C   na   rozhodnutie   sudkyni JUDr. Stolárovej.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 15. 4. 2011. Toto pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti sudkyne bolo odročené na neurčito,.

Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 9. 9. 2011. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 14. 9. 2012. Tento termín pojednávania bol   zrušený   a   dňa   11.   9.   2012   bola   vec   opätovne   pridelená   na   rozhodnutie   sudkyni JUDr. Murínovej.

Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 27. 11. 2012. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť žalovanej na neurčito.

Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 4. 2. 2013. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť žalovanej.

Dňa 6. 2. 2013 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Zuzane Kudlovskej. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 7. 11. 2013. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na 16. 1. 2014 za účelom doplnenia dokazovania.

Toto pojednávanie bolo preročené na žiadosť žalobcu na deň 18. 2. 2014. Pojednávanie   nariadené   na   18.   2.   2014   bolo   bez   prejednania   veci   odročené   na neurčito na žiadosť žalobcu.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 29.   5.   2014.   Toto pojednávanie bolo preročené na 11. 9. 2014. Tento termín pojednávania bol následne preročený na 18. 9. 2014. Na pojednávaní dňa 18. 9. 2014 súd vo veci meritórne rozhodol. Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

„Na   pojednávaní   na   OS   KE   1   dňa   29.   05.   2014   bol   stav   na   míle   vzdialený od rozhodnutia, prejednávalo sa či a akého znalca ustanoviť a ku ktorému z dvoch hlavných problémov   (1.   náhrada   ušlej   mzdy   a   2.   náhrada   za   škodu)   alebo   ku   obidvom.   Bola stanovená úloha súdom žalobcovi pripraviť súdu návrhy na dokazovanie a na ďalší postup a navrhnúť   otázky   pre   znalca.   Súčasne   bol   stanovený   termín   ďalšieho   pojednávania na 11. 09.   2014   za   účelom   posúdenia   návrhov,   ustanovenie   znalca   s   predpokladom kvalitného a kvalifikovaného rozhodnutia po získaní znaleckého posudku.

V dňoch 02. 06. 2014 a 18. 06. 2014 bola splnená úloha stanovená súdom žalobcovi, písomne   špecifikovať   otázky   pre   znalca   a   písomné   odpovede   žalobcu   súdu   na   mnohé položené otázky.

Behom   prázdnin   26.   08.   2014   doručená   žiadosť   ÚS   na   OS   KE   I   o   vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a predpoklad, že teda OS KE I sa tým dozvedel o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

Dňa 18. 09. 2014 klasické pojednávanie na OS Košice za účasti oboch strán aj s ich právnymi   zástupcami   s   predpokladom   ustanovenia   znalca   skončilo   prekvapivo   náhle na absolútne   prekvapenie   všetkých   prítomných   a   vyhlásil   sa   neprijateľný   Rozsudok. Žalobca oznámil okamžité odvolanie sa...

Je evidentné, že k najväčším prieťahom na OS KE I došlo v rokoch 2008 až 2010 medzi 19. 03. 2008 a 09. 09. 2010.

A v podstate aj v rokoch 2011 až 2012. Samotný spor po právnej stránke vôbec nie je zložitý. Ťažkosti robia len matematické úkony, totiž presný výpočet výšky nevyplatenej mzdy, čo mohol súd hneď na začiatku sporu zveriť znalcovi z oblasti miezd a následne rozhodnúť, ako od počiatku žalobca navrhoval. Trojnásobná či štvornásobná zmena konajúceho sudcu bola v moci OS KE I nie sťažovateľa.

Zdravotné dôvody na strane sťažovateľa zdržali súd z doterajších skoro 10 rokov len obdobie od 16. 01. 2014 do 18. 02. 2014, teda len 1 mesiac náhodnou zhodou, že dňa 16. 01. 2014 a dňa 18. 02. 2014 boli tak sťažovateľ, ako aj PZS hospitalizovaní a operovaní na oči v ten samý deň, ako boli nariadené tieto dve pojednávania a dopredu sa preto obaja aj včas písomne ospravedlnili.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 25. septembra 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod odročenia sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu nevyplatených mzdových nárokov po skončení pracovného pomeru tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie napadnuté sťažnosťou. Samotný okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že „spor po právnej stránke sa nejaví byť zložitým, takže pri efektívnejšom a sústredenejšom postupe mohol súd v napadnutom konaní postupovať aj plynulejšie“.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právna na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody na strane sťažovateľa (odročenie pojednávaní nariadených na 27. apríl 2007 a 5. október 2007 z dôvodu snahy o uzavretie mimosúdnej dohody   a odročenie   pojednávaní   nariadených   na   16.   január   2014   a 18.   február   2014 zo zdravotných dôvodov), na ktoré v súvislosti s priebehom napadnutého konania poukázal okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti,   dĺžku   napadnutého   konania   zásadným   spôsobom neovplyvnili. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania nezistil také dôvody, ktoré by v súvislosti s ovplyvnením jeho dĺžky bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a zistil,   že   okresný   súd   bol   bez   relevantného   dôvodu   vo   veci   úplne   nečinný   v období od 19. marca   2008   do   12.   novembra   2010,   teda   viac   ako   2,5   roka.   Ústavný   súd   ďalej konštatuje, že okrem pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 9. septembra 2011 a bolo odročené na neurčito, bol okresný súd úplne nečinný bez relevantného dôvodu aj v priebehu rokov 2011 a 2012.

Skutočnosťou,   na   ktorú   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   poukázal   okresný   súd (viacnásobné zmeny zákonného sudcu), nemožno podľa názoru ústavného súdu v žiadnom prípade ospravedlniť to, že napadnuté konanie v takej citlivej veci pre sťažovateľa (náhrada mzdy) nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 9,5   rokoch   od jeho začatia, čo   je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru boli postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   v   záujme   zavŕšenia   ochrany označených   práv   vo veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   9 600   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že svoju „ujmu vidí okrem iného aj v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu ôsmich rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal v takom relatívne jednoduchom prípade, ktorého predmetom je len spor o výške finančnej čiastky za ušlú mzdu“.  

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 26 C 62/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a najmä to, čo je pre sťažovateľa   „v   stávke“,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   5   000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   o sťažnosti   advokátom JUDr. Ing. Petrom Holéczym. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá je 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3 a § 13a   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2014   predstavuje   spolu   s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 417,98 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014