znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 488/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 12086/2012, sp. zn. Rvp 12087/2012, sp. zn. Rvp 12088/2012, sp. zn. Rvp 12089/2012, sp.   zn.   Rvp   12090/2012,   sp. zn. Rvp 12091/2012,   sp.   zn.   Rvp   12092/2012,   sp.   zn. Rvp 12093/2012 a sp. zn. Rvp 12105/2012, zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5 Er 101/2005 z 13. apríla 2011, sp. zn. 7 Er 98/2006 z 24. mája 2011, sp. zn. 7 Er 164/2007 z 5. septembra 2011, sp. zn. 8 Er 255/2006 z 18. apríla 2011, sp. zn. 8 Er 206/2009 z 8. apríla 2011, sp. zn. 5 Er 525/2006 z 20. apríla 2011, sp. zn. 5 Er 234/2005   z 18. apríla 2011,   sp.   zn.   8   Er   11/2009   z   12.   novembra   2011,   sp.   zn. 5 Er 906/2007 z 23. decembra 2011 a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 CoE 104/2012   z   30.   mája   2012,   sp.   zn.   9   CoE   14/2012   z   29. marca   2012, sp. zn. 20   CoE   5/2012   z   10.   mája   2012,   sp.   zn.   21   CoE   102/2012   z   30.   mája   2012, sp. zn. 2 CoE   98/2012   zo   6.   júna   2012,   sp.   zn.   21   CoE   103/2012   zo   6.   júna   2012, sp. zn. 2 CoE   99/2012   zo   6.   júna   2012,   sp.   zn.   8   CoE   40/2012   z   31.   mája   2012 a sp. zn. 21 CoE 93/2012 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12086/2012, sp.   zn.   Rvp   12087/2012,   sp.   zn.   Rvp   12088/2012,   sp. zn. Rvp 12089/2012,   sp.   zn. Rvp 12090/2012, sp. zn. Rvp 12091/2012, sp. zn. Rvp 12092/2012, sp. zn. Rvp 12093/2012 a sp. zn. Rvp 12105/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 488/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 30. a 31. augusta 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   12086/2012,   sp.   zn.   Rvp   12087/2012, sp. zn. Rvp 12088/2012,   sp.   zn.   Rvp   12089/2012,   sp.   zn.   Rvp   12090/2012, sp. zn. Rvp 12091/2012,   sp.   zn.   Rvp   12092/2012,   sp.   zn.   Rvp   12093/2012   a   sp.   zn. Rvp 12105/2012, ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a   uznesením   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 5 Er 101/2005   z   13.   apríla   2011,   sp.   zn.   7   Er   98/2006   z 24.   mája   2011, sp. zn. 7 Er 164/2007   z   5.   septembra   2011,   sp.   zn.   8   Er   255/2006   z   18.   apríla   2011, sp. zn. 8 Er   206/2009   z   8.   apríla   2011,   sp.   zn.   5   Er   525/2006   z   20.   apríla   2011, sp. zn. 5 Er 234/2005   z   18.   apríla   2011,   sp.   zn.   8   Er   11/2009   z   12.   novembra   2011, sp. zn. 5 Er   906/2007   z 23.   decembra   2011   a   postupom   a uzneseniami Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   21   CoE   104/2012   z   30.   mája   2012, sp. zn. 9 CoE 14/2012   z   29. marca   2012,   sp.   zn.   20   CoE   5/2012   z   10.   mája   2012, sp. zn. 21 CoE   102/2012   z   30.   mája   2012,   sp.   zn.   2   CoE   98/2012   zo   6.   júna   2012, sp. zn. 21 CoE   103/2012   zo   6.   júna   2012,   sp.   zn.   2   CoE   99/2012   zo   6.   júna   2012, sp. zn. 8 CoE 40/2012 z 31. mája 2012 a sp. zn. 21 CoE 93/2012 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“   alebo   aj   „napadnuté   rozhodnutia   okresného súdu“).

Z   deviatich   sťažností   sťažovateľky   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú   doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., alebo tieto pohľadávky   sťažovateľky   boli   zabezpečené   na základe   dohody   s dlžníkom   notárskymi zápisnicami. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu alebo notárske zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu.

V   priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutými   uzneseniami   vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Krajský   súd   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 12086/2012 až sp. zn. Rvp 12093/2012 a sp. zn. Rvp   12105/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v tisíckach sťažností, ktoré už riešil ústavný súd. Vzhľadom   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky,   totožnosť   použitej   právnej   argumentácie sťažovateľky a totožnosť skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v jednotlivých prípadoch, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to,   že   sťažovateľke   sú   známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch sťažností   sťažovateľky   v závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných súdov (vylúčenie súdneho exekútora, zastavenie exekúcie pre neprípustnosť, pozn.) a ňou použitej   argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností a plne sa stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (vo   veciach   vedených   napr.   pod   sp. zn. I. ÚS 382/2012, II. ÚS 379/2011,   III.   ÚS   90/2011,   III.   ÚS   242/2011,   IV. ÚS 446/2011,   ako   aj   ďalších rozhodnutí týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky), ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v   takýchto   a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   názory,   preto v podrobnostiach odkazuje na už uvedené svoje skoršie rozhodnutia.

Ústavný súd k veci dodáva, že sťažovateľka, resp. jej kvalifikovaný právny zástupca napriek výzvam (napr. v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 347/2012, IV. ÚS 471/2012, I. ÚS   380/2012),   ako   aj   dôvodom uvedeným   v odôvodneniach   niektorých   rozhodnutí ústavného   súdu   týkajúcich   sa   obdobných   sťažností   sťažovateľky   (napr.   vo veciach I. ÚS 283/2012,   II.   ÚS   215/2012,   III.   ÚS   302/2012   a   podobne)   opakovane   doručila ústavnému   súdu   svoje   podania,   ktoré   neobsahujú   povinné   náležitosti   sťažnosti,   pričom takéto   opakované   nerešpektovanie   zákona   kvalifikovaným   právnym   zástupcom sťažovateľky je samo osebe dôvodom na odmietnutie sťažností sťažovateľky pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   sťažnosti   sťažovateľky   bez podrobnejšej   argumentácie   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   a zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v podrobnostiach odkazuje na svoje skoršie rozhodnutia v obdobných veciach sťažovateľky.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012