znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 488/2011-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. D., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4 C 28/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. O. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   28/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 28/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. O. F.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Bánovce   nad Bebravou   p o v i n n ý   vyplatiť mu do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia Mgr. O. F. v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   D.,   B.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Bánovce nad Bebravou   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 396,61 € (slovom   tristodeväťdesiatšesť   eur a šesťdesiatjeden   centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným 21. novembra 2011, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 28/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ uviedol, že 21. novembra 2002 podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia škody a vydania pôdy, avšak napriek tomu, že konanie vo veci trvá už 9 rokov, jeho vec nebola dosiaľ právoplatne skončená. Sťažovateľ s „takýmto postupom konajúceho súdu v predmetnej právnej veci... nesúhlasí a má za to, že týmto postupom súdu, resp. uvedenou nečinnosťou súdu od roku 2002 do podania tejto sťažnosti v r. 2011 boli porušené jeho základné práva...

Sťažovateľ má za to, že Okresný súd v Bánovciach nad Bebravou nerešpektuje právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vôbec, pretože prieťahy v tomto súdnom   konaní   nie   sú   spôsobené   konaním,   resp.   nekonaním   účastníkov   predmetného súdneho konania, ani právnou zložitosťou veci (1),   ale sú spôsobené nečinnosťou súdu majúcou povahu v organizačnom zabezpečení práce (2).

Účastníci konania - sťažovateľ a žalovaní v predmetnej právnej veci počas celého súdneho   konania   reagovali   na   výzvy   a   pokyny   konajúceho   súdu   bezprostredne,   resp. v stanovených   lehotách.   Procesná   disciplína   účastníkov   konania   preto   podľa   názoru sťažovateľa nie je dôvodom, ktorý by odôvodňoval neúmernú dĺžku trvania predmetného súdneho konania.

Skutkový   stav   v   súdenej   veci   nie   je   komplikovaný,   pri   porovnaní   rozhodujúcich listinných dôkazoch s príslušnými právnymi normami je možné dospieť vo veľmi krátkom čase   k   relevantnému   výsledku   zo   strany   súdu   a   v   danom   prípade   taktiež   nie   je ospravedlniteľným dôvodom neúmernej dĺžky trvania súdneho konania...

Pokiaľ   ide   o   konanie   vo   veci   samej,   napriek   tomu,   že   v   tomto   prípade   zákon neustanovuje lehotu, ktorá by dĺžku konania striktne ohraničovala, sťažovateľ má za to, že deväťročné obdobie, počas ktorého vec nebola právoplatne skončená a bez akýchkoľvek zákonných prekážok zo strany účastníkov konania nedošlo k prejednaniu a rozhodnutiu veci navodzuje stav, keď základné právo sťažovateľa na prejednanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené. Na celej veci je zarážajúca najmä tá skutočnosť, že za celé   obdobie   nebol   za   strany   prvostupňového   súdu   vytýčený   termín   pojednávania   na prejednanie veci. Aj otázka oslobodenia od súdnych poplatkov bola právoplatne rozhodnutá až v roku 2009. Všetky tieto skutočnosti svedčia o zlej organizácii práce na Okresnom súde v Bánovciach nad Bebravou.

Zároveň poukazujem na to, že v dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v konaní vo veci samej   dochádza   k   tomu,   že   sťažovateľovi   je   dlhodobo   odopierané   poskytnutie   právnej ochrany   jeho   zákonnému   nároku,   dôsledkom   čoho   je,   že   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už nie je možné napraviť...“.

Sťažovateľ   navrhol   nálezom   ústavného   súdu   vysloviť,   že   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo porušené, prikázať okresnému súdu vo veci sp. zn. 4 C 28/2008 konať bez zbytočných prieťahov, priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastupovania na účet ústavným súdom ustanovenej advokátky.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 488/2011-39 z 13. decembra 2011.

Okresný   súd   podal   k doručenej   sťažnosti   stanovisko   vyjadrením sp. zn. Spr/1017/2011   z 2.   januára   2012,   v ktorom   okrem   pripojeného   rozpisu   úkonov vykonaných v sťažovateľovej   veci   od podania žaloby po súčasnosť   poukázal na zmeny v súdnom   systéme,   ktoré   boli   realizované   počas   súdneho   konania,   predovšetkým na zrušenie   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v období   od   1.   januára   2005 do 31. decembra 2007. V tejto súvislosti uviedol, že pri zriadení okresného súdu „došlo k prevzatiu veľkého počtu nielen civilných, ale aj ďalších veci z Okresného súdu Trenčín, nebolo možné súčasne a naraz konať vo všetkých veciach, ktoré boli predmetom prechodu súdnictva i z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia súdu. Podľa predloženého rozpisu úkonov vo veci je zrejmé, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou po personálnom dobudovaní (v priebehu roka 2008) vo veci koná...

Súd nemohol pristúpiť k vytýčeniu termínu pojednávania z toho dôvodu, že najskôr sa   musel   vysporiadať   s   procesnými   úkonmi   navrhovateľa   (konanie   na   odvolacom   i dovolacom súde po tom ako prvostupňový súd odmietol podanie navrhovateľa v časti, o vydanie nehnuteľnosti, konal o návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, o návrhu navrhovateľa na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, o čiastočnom späťvzatí návrhu). Okrem uvedených prekážok súd k dnešnému dňu vo veci nerozhodol i z dôvodu, že navrhovateľ svojimi podaniami neustále upravuje návrh, okruh účastníkov, s ktorými je súd povinný sa predtým ako vo veci samej ďalej koná a rozhoduje vysporiadať... Vzhľadom k tomu,   že   podania   navrhovateľa   sú   nezrozumiteľné,   zmätočné   (neskoršie   podania navrhovateľa   v   porovnaní   s   predchádzajúcimi   podaniami)   súd   navrhovateľa   vyzýva   na odstránenie   týchto   nejasností,   pretože   bez   ich   odstránenia   nie   je   možné   vo   veci   konať a rozhodnúť. K riadnemu vykonávaniu úkonov súdu však bráni i skutočnosť, že navrhovateľ si písomnosti súdu nepreberá ani na jednej adrese, ktoré počas trvania konania uviedol vo svojich podaniach (B., ul...). Písomnosti súdu (napr. dňa 27. 09. 2009, 17. 12. 2009, 29. 12.   2009)   sa   vracajú   súdu   s   oznámením   pošty   „adresát   neznámy".   Súd   pristúpil   k doručovaniu aj prostredníctvom PZ SR, avšak bezvýsledne. Následne súd vykonal šetrenia o pobyte navrhovateľa (UPSVaR B., Register obyvateľstva, Generálne riaditeľstvo ZVJS,), kedy   bolo   súdu   oznámené,   že   navrhovateľ   si   prostredníctvom   Slovenskej   pošty   preberá sociálne   dávky   a   súd   navrhovateľovi   doručil   písomnosti   prostredníctvom   zamestnanca Slovenskej pošty.

K skutkovej a právnej zložitosti sporu uvádzam, že predmetom sporu je náhrada škody.   V   dôsledku   neustálych   nezrozumiteľných   a   zmätočných   úprav   návrhu   a   okruhu účastníkov zo strany sťažovateľa (doručené súdu dňa 07. 06. 2007, 07. 04. 2009, 29. 03. 2010   a 06.   07.   2010)   vo   veci   nie   je   možné   bez   spolupráce   sťažovateľa   ustáliť   okruh účastníkov, predmet konania a následne vo veci vytýčiť pojednávanie.“.

Okresný súd vo svojom vyjadrení zdôraznil, že hlavným dôvodom, pre ktorý nedošlo k nariadeniu pojednávania vo veci, boli problémy súdu s doručovaním súdnych písomností samotnému sťažovateľovi,   ktoré mu nebolo možné prostredníctvom pošty riadne a včas doručovať pre nespoluprácu sťažovateľa so súdom. K uvedenému problému okresný súd dodal, že sťažovateľovi „nič nebránilo súdu včas a riadne oznámiť, na ktorú adresu mu má súd doručovať písomnosti, a na ktorej si ich bude preberať (tak ako to oznámil súdu až dňa 06. 05. 2011) a tak prispieť k riadnej súčinnosti so súdom. Ak by sťažovateľ riadne a včas preberal písomnosti súdu na adresách, ktoré sám uviedol, súd by vo veci konal, tak o jeho podaniach na zmenu účastníkov a zmenu návrhu a následne i vo veci vytýčil pojednávanie a rešpektujúc Občiansky súdny poriadok a ostane právne predpisy i rozhodol.“.

V závere svojho vyjadrenia okresný súd navrhol, aby ústavný súd vo veci nevyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a nepriznal mu žiadané finančné zadosťučinenie ani náhradu trov konania.

Sťažovateľ   sa   k stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   osobne   podaním zo 16. januára 2012, ako aj prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním doručeným 24. januára 2012, ktorými odmietol zbavovanie sa zodpovednosti za vzniknuté prieťahy okresným súdom s poukazom na legislatívne zmeny v súdnictve a nedostatočné personálne obsadenie okresného súdu. Pripomenul, že o jeho návrhoch na zmenu návrhu a na úpravu okruhu   účastníkov   mal   okresný   súd   rozhodovať   9   rokov,   čo   podľa   neho   svedčí   o zlej organizácii práce na okresnom súde. V spojitosti s námietkou okresného súdu, že sťažovateľ nepreberal písomnosti súdu zasielané poštou, poukázal na § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   je   možné   účastníkovi,   ktorého   pobyt   nie   je známy, ustanoviť opatrovníka. Vo vyjadrení zasielanom samotným sťažovateľom navyše poprel   tvrdenie   okresného   súdu   o tom,   že   okresný   súd   nedoručil   jemu   adresované písomnosti ani prostredníctvom orgánov Policajného zboru, a súčasne uviedol, že okresný súd sa pri doručovaní súdnych písomnosti riadil „vlastnou chybnou úvahou“. Poukázal na ním podané trestné oznámenie, na základe ktorého začala polícia vyšetrovanie trestného činu porušovania listového tajomstva, ako aj na skutočnosť, že v čase okresným súdom tvrdených problémov v doručovaní súdnych písomností preberal na adrese Záhradnícka 54, Bratislava,   úradné   písomnosti   iných   (predovšetkým   súdnych)   orgánov.   Ďalej   postup okresného súdu namietal v tom zmysle, že od 6. júla 2010 do 1. augusta 2011 sa okresný súd zaoberal zastavením konania voči odporcovi v 3. rade bez toho, aby súčasne skúmal a riešil všetky procesné podmienky konania, bez upresnenia ktorých podľa jeho názoru konať nemohol.

II.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 28/2008, ktorý bol daný na nahliadnutie ústavnému súdu, boli zistené tieto podstatné úkony okresného súdu a sťažovateľa: Okresnému súdu bola žaloba sťažovateľa doručená 21. novembra 2002. Okresný súd výzvou z 10. februára 2003 vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu, napriek sťažovateľom doručenému   doplneniu   bol   sťažovateľ   opätovne   súdom   vyzývaný   na   jeho   doplnenie   aj výzvami   z 3.   apríla   2003, 29.   apríla   2003   a   z 30.   júna   2003.   Následne   bol   úpravou z 13. augusta 2003 dožiadaný Okresný súd Bratislava II o realizáciu výsluchu sťažovateľa na   účely   doplnenia   návrhu,   avšak   toto   dožiadanie   bolo   vrátené   okresnému   súdu 14. novembra   2003   z dôvodu,   že   predvolanie   na výsluch   doručované   sťažovateľovi na adresu   Jozefská   15,   Bratislava,   nebolo   možné   doručiť,   pretože   podľa   poštového doručovateľa   bol   sťažovateľ   na   tejto   adrese   neznámy.   Následne   bol   žiadosťou z 27. novembra 2003 Okresný súd Bratislava II opätovne dožiadaný o výsluch sťažovateľa, pričom tento výsluch bol aj skutočne dožiadaným súdom vykonaný 26. februára 2004.

Dňa   11.   marca   2004   sudca   okresného   súdu   vydal   pokyn   na   prevedenie   veci   do registra C, pričom prípadu bola pridelená spisová značka 4 C/42/2004 [predtým bola vec vedená v registri Nc (neúplné podania) pod sp. zn. 2 Nc/80/2002]. Okresný súd 5. apríla 2004 predvolal sťažovateľa na výsluch nariadený na 20. apríl   2004 a nadväzne na to 21.   apríla 2004 ho predvolal na 6.   máj 2004   bez toho,   aby sa   sťažovateľ   nariadených výsluchov   zúčastnil.   Nadväzne   na   to   okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   42/2004-171 z 10. mája 2004 žalobu sťažovateľa v časti návrhu na vydanie nehnuteľnosti zapísaných v k. ú.   B.   vo   vložkách   č...   odmietol,   proti   čomu   sťažovateľ   podal   odvolanie   doručené okresnému súdu 26. mája 2004.

Spis okresného súdu bol spolu s podaným odvolaním predložený Krajskému súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   3.   júna   2004,   pričom krajský   súd   o ňom   rozhodol uznesením č. k. 4 Co 137/04-178 z 31. augusta 2004, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Okresnému súdu bol spis vrátený 13. októbra 2004 a hneď nasledujúci deň okresný súd urobil úkon smerujúci k doručovaniu uznesenia krajského súdu.

Dňa 9. novembra 2011 vydal okresný súd uznesenie č. k. 4 C 42/2004-188, ktorým uložil žalovaným vyjadriť sa k návrhu sťažovateľa spolu s pokynom na doručenie návrhu žalovaným. Vzhľadom na sťažovateľom podané dovolanie okresný súd vyzval sťažovateľa na   doplnenie   dovolania   uznesením   z 26.   novembra   2004.   Dovolanie   sťažovateľ   doplnil podaním doručeným 5. januára 2005. Dňa 11. januára 2005 Okresný súd Trenčín (právny nástupca   medzičasom   zrušeného   okresného   súdu)   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) aj s podaným dovolaním, avšak z dôvodu dodatočného   doplnenia   dovolania   sťažovateľa   podaním   doručeným   najvyššiemu   súdu 2. februára 2005 bol spis 7. februára 2005 vrátený okresnému súdu (z dôvodu potreby rozhodnúť o žiadosti na ustanovenie advokáta).

Okresný   súd   Trenčín   vykonal   ďalší   svoj   úkon   (smerujúci   k zisteniu   osobných, majetkových   a zárobkových   pomerov)   až 20.   januára 2006   a po   doručení   sťažovateľom vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch 28. apríla 2006 Okresný súd Trenčín vydal 31. mája 2006 uznesenie č. k. BN-4 C/42/2004-259 o zamietnutí návrhu   na   ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti uvedeného uznesenia (23. júna 2006) Okresný súd Trenčín 17. júla 2006 predložil spis s dovolaním   sťažovateľa   opätovne   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 185/2006 z 23. novembra 2006 dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 137/2004-178 z 31. augusta 2004 odmietol. Spis bol Okresnému súdu Trenčín vrátený 29. novembra 2006. Okresný súd Trenčín nadväzne na to vydal 1. decembra 2006 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania.

Dňa 6. marca 2007 Okresný súd Trenčín vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,   s ktorého   vyrubením   vyjadril   sťažovateľ   nesúhlas   podaním   doručeným 22. marca 2007.   Okresný   súd   následne   vyzval   sťažovateľa   na   preukázanie   podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov výzvou z 23. mája 2007. Dňa 1. januára 2008 došlo k opätovnému zriadeniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, avšak až 18. novembra 2008 vydala zákonná sudkyňa pokyn na predloženie veci vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorý   26. novembra   2008   rozhodol   uznesením   č.   k.   4   C/28/2008-291   o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Uvedené uznesenie prikázal okresný súd doručovať opakovane pre chyby v doručovaní (sťažovateľovi bolo doručené až 30. marca 2009). Sťažovateľ   podaním   doručeným   7.   apríla   2009   rozšíril   žalobu   a súčasne   sa   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C/28/2008-291 z 26. novembra 2008 odvolal. Spis bol predložený krajskému súdu spolu s podaným odvolaním 11. júna 2009 a okresnému súdu bol vrátený 31. augusta 2009 potom, ako krajský súd uznesením č. k. 5 Co/161/2009-321 z 12. augusta 2009 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   14.   decembra   2009   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   upresnenie   okruhu pasívne legitimovaných účastníkov (najmä či mienil zobrať žalobu späť proti žalovanému v 3. rade), výzvu sa však okresnému súdu podarilo doručiť až 19. marca 2010. Medzitým okresný súd zisťoval pobyt sťažovateľa prostredníctvom dožiadaných orgánov. Okresný súd listom   z 28.   apríla   2010   vyzval   Obvodný   úrad   Trenčín,   aby   sa   vyjadril,   či   súhlasí so späťvzatím   žaloby.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C/28/2008-357   z 11.   júna   2010 zastavil konanie proti žalovanému v 3. rade. Sťažovateľ sa však proti tomuto uzneseniu odvolal   podaním   doručeným   6.   júla 2010.   Dňa 15.   júla   2010   bol   spis   okresného   súdu predložený krajskému súdu spolu s podaným odvolaním sťažovateľa, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného   súdu   potvrdil.   Po   doručení   predmetného   uznesenia   účastníkom   konania (sťažovateľovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručené   prostredníctvom   obvodného oddelenia Policajného zboru 16. marca 2011) podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu krajského súdu dovolanie doručené 1. apríla 2011, ktoré najvyšší súd uznesením z 19. júla 2011 pod sp. zn. 3 Cdo 82/2011 odmietol. Najvyšší súd vrátil spis s rozhodnutím o dovolaní 25. júla 2011. Potom, ako bol spis v období od 24. augusta 2011 do 19. septembra 2011 zapožičaný ústavnému súdu, okresný súd uznesením č. k. 4 C/28/2008-404 z 22. decembra 2011 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podaní doručených mu 7. júna 2007, 7. apríla 2009, 29. marca 2010 a 6. júla 2010.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže podmienky na tento postup považoval   za   splnené.   Sťažovateľ   sa   k výzve   ústavného   súdu   z 3.   januára   2012,   aby oznámil, či trvá na konaní verejného ústneho pojednávania, v stanovenej lehote 3 dní od doručenia výzvy nevyjadril, čo v zmysle poučenia uvedeného vo výzve ústavný súd vykladá tak, že v danej veci sťažovateľ s upustením od ústneho pojednávania súhlasí. Okresný súd s upustením od verejného ústneho pojednávania súhlasil vo svojom stanovisku z 2. januára 2012.   Napokon   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti   a nadväzujúcich vyjadrení účastníkov konania, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 4 C   28/2008   dospel   k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie a prihliadal na charakter veci. Predmetom konania bol pôvodne návrh na zaplatenie sumy 246 385,18 € (7 422 600 Sk) právnym titulom majetkovej ujmy, včítane dani z nehnuteľnosti od roku 1991 až do vydania nehnuteľnosti spolu s trovami konania a úrokov z omeškania z čiastky 246 385,18 €. Navrhovateľ sa súčasne návrhom domáhal vydania nehnuteľností, ktoré sú zapísané v kat. území B. v pozemno-knižných vložkách č... na základe ním označených ustanovení   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) a rozsudku Krajského súdu v Bratislave, pobočka Nitra sp. zn. 23 S 22/92 z 20. novembra 1992.

Vzhľadom na to, že okresný súd uznesením č. k. 4 C/42/2004-171 z 10. mája 2004 potvrdeným uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 137/04-178 z 31. augusta 2004 odmietol návrh   sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa   vydania   nehnuteľností,   je   podľa   ústavného   súdu podstatné vyhodnotiť zložitosť sťažovateľovej veci len v časti návrhu na zaplatenie sumy 246 385,18 € (ako majetkovej ujmy) vrátane uplatneného príslušenstva žalovanej sumy (najmä úrokov z omeškania). V okolnostiach prípadu ústavný súd hodnotí predmetný spor po   právnej   stránke   ako   bežnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne osobitne zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených zo spisu pripúšťa, že predmetná vec vykazuje znaky faktickej zložitosti spočívajúcej v tom, že   sťažovateľom   uplatnená   suma   pozostáva   z viacerých   ním   uplatnených   nárokov vyplývajúcich z rôznych právnych dôvodov ich vzniku. Istú mieru faktickej zložitosti veci spôsobuje   sám   sťažovateľ   nekonzistentnosťou   svojej   žaloby,   jej   viacerých   doplnení a početných návrhov na zmenu návrhu, ktoré v priebehu konania realizoval.

Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03). Osobitne je neodôvodnená takáto dĺžka súdneho konania vzhľadom na etický rozmer konania, ktoré prinajmenšom sčasti vyplýva z reštitučných zákonov prijatých v snahe dosiahnuť zmiernenie majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   hodnotení   tohto   kritéria   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   síce   v zásade reagoval   na   výzvy   okresného   súdu   smerujúce   k odstráneniu   nedostatkov   návrhu,   avšak opakovane   bez   nápravy   vytýkaných   nedostatkov   podania,   čo   napokon   aj   viedlo   k jeho čiastočnému   odmietnutiu.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   pripomenúť   aj   skutočnosť, že sťažovateľ sa na predvolanie okresného súdu v určený termín na výsluch nariadený pre účely odstránenia nedostatkov podaného návrhu nedostavil.

Ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   patria   medzi   okolnosti,   na   ktoré ústavný   súd   prihliada   pri   posudzovaní   tvrdenia   sťažovateľa   o   porušení   označeného základného práva. Súd totiž v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy a nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných povinností a   využívaní   procesných   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   123/05). Uvedené   skutočnosti   na   strane sťažovateľa   majúce   vplyv   na   predĺženie   doby   konania   však   samy   osebe   nevylučujú zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   jeho   nesprávnym   či neefektívnym   postupom,   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne   napr.   III.   ÚS   193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 103/04).

V posudzovanom prípade podanie sťažovateľa, ktoré malo byť návrhom na začatie konania, nemalo všetky náležitosti, ktoré vyžaduje Občiansky súdny poriadok, a sťažovateľ napriek opakovaným výzvam tieto nedostatky nedokázal odstrániť. Pokiaľ ide o argument sťažovateľa formulovaný vo vzťahu k ním navrhovaným zmenám návrhu spočívajúci v tom, že sa len „jedná o postupnosť úkonov žalobcu na upresnenie odporcu vzhľadom na stále sa meniacu   sa   pasívnu   legitimáciu   odporcov   v dôsledku   zmien   v štátnej   správe   a každé podanie   vylučovalo   predchádzajúce   a teda   súd   mal   rozhodnúť   len   o tom   poslednom doplnení   návrhu“, ústavný   súd   poznamenáva,   že   konajúce   všeobecné   súdy   sa   musia zaoberať   každým   podaním   účastníka   konania   podľa   jeho   obsahu,   čo   v okolnostiach sťažovateľovej   veci   vyžadovalo   zistiť,   či   jednotlivé   podania   neobsahujú   vzájomne   sa vylučujúce návrhy na zmenu žaloby. V prípade, že podania sťažovateľa boli nekonzistentné, resp.   vzájomne sa vylučujúce,   je povinnosťou   súdu   najskôr   ustáliť obsah   navrhovaných zmien návrhu (vrátane použitia postupu podľa § 43 OSP), a následne o týchto návrhoch žalobcu rozhodnúť podľa § 95 OSP.

Na dĺžku konania mali vplyv aj riadne a mimoriadne opravné prostriedky uplatnené sťažovateľom   proti   procesným   rozhodnutiam okresného súdu,   následkom   čoho   bol   spis opakovane predkladaný krajskému súdu ako súdu odvolaciemu, prípadne najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu, pritom však vo väčšine prípadov sťažovateľ odvolaniami nedosiahol zmenu rozhodnutí okresného súdu (napr. uznesenie č. k. 4 C/42/2004-171 z 10. mája 2004 o čiastočnom odmietnutí návrhu bolo uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 137/2004-178 z 31.   augusta   2004   potvrdené,   resp.   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   C/28/2008-357 z 11. júna 2011 bolo zase potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 222/2010-371 zo 16. decembra 2010). Rovnako aj sťažovateľom podané dovolania proti potvrdzujúcim rozhodnutiam   krajského   súdu   boli   odmietnuté   ako   neprípustné   (uznesenie   sp.   zn. 3   Cdo   185/2006   z 23.   novembra   2006,   resp.   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo/82/2011 z 19. júla 2011). V dôsledku toho sa spis v sťažovateľovej veci v obdobiach od 3. apríla 2004 do 13. októbra 2004, od 11. júna 2009 do 31. augusta 2009 a od 15. júla 2010 do 3. januára 2011 (spolu viac ako 1 rok a 2 mesiace) nachádzal na krajskom súde, a v obdobiach od 14. januára 2005 do 7. februára 2005, od 17. júla 2006 do 29. novembra 2006 a od 11. mája 2011 do 25. júla 2011 sa nachádzal na najvyššom súde (spolu viac ako 7 mesiacov).

Ústavný súd pri hodnotení tohto postupu sťažovateľa prihliadal na to, že ako účastník konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ak v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci   (III.   ÚS   242/03,   IV.   ÚS   218/04). Zodpovednosť za predĺženie konania v období, počas ktorého sa spis v sťažovateľovej veci nachádzal na krajskom súde z dôvodu ním podaných odvolaní, resp. na najvyššom súde v dôsledku ním podaných dovolaní, však najmä vzhľadom na krajským súdom potvrdenú vecnú správnosť väčšiny uznesení okresného súdu (okrem uznesenia č. k. 4 C/28/2008-291 z 26. novembra 2008) nie je možné pripísať na zodpovednosť okresnému súdu.

Napriek   výhradám   sťažovateľa   k obrane okresného   súdu,   ktorý   za   hlavný   dôvod doteraz   nenariadeného   pojednávania   vo   veci   viní   sťažovateľa   pre   problémy   s riadnym doručovaním súdnych písomností, aj ústavný súd dospel k názoru, že tieto okolnosti mali vplyv na predĺženie súdneho konania. Ústavný súd totiž preskúmaním spisu okresného súdu skutočne zistil, že pri doručovaní súdnych zásielok sťažovateľovi v roku 2009 a 2010 na adresu ním uvádzanú v jeho podaniach sa vyskytovali početné nedostatky, pre ktoré bolo potrebné súdne písomnosti opätovne doručovať (napríklad poštový doručovateľ zásielku expedovanú okresným súdom 14. decembra 2009 vrátil so správou, že sťažovateľ je na adrese...   B.,   neznámy).   Sťažovateľom   doručené   fotokópie   obálok   iných   písomností doručovaných inými štátnymi orgánmi v období od 6. novembra 2009 do 23. júna 2011 však v okolnostiach prípadu nepreukazujú, že v dňoch, keď boli písomností okresného súdu doručované, sa sťažovateľ skutočne zdržiaval na ním oznámenej adrese a tieto zásielky mu bolo možné riadne doručovať. Navyše, Obvodné oddelenie Policajného zboru B., ktoré na základe   žiadosti   zásielku   okresného   súdu   opakovane   doručovalo,   správou   z 22.   januára 2010 oznámilo, že na adrese udávanej sťažovateľom bolo od domového dôverníka zistené, že   sťažovateľ „na   uvedenej   adrese   nebýva,   len   chodí   na   návštevy   k p.   B.“. Rovnako v správe Okresného riaditeľstva Policajného zboru v B. zo 17. marca 2011 sa uvádza, že sťažovateľ u „p. A. B. nebýva, len si k nemu chodieva raz za čas pre poštu“. Uvedené okolnosti nasvedčujú záveru, že sám sťažovateľ sčasti zodpovedá za existenciu prekážok v doručovaní súdnych písomností, pretože označenie skutočného bydliska, kde sa zdržiava a kde by mu bolo možné bez prekážok doručovať súdne zásielky, okresnému súdu doteraz neuviedol.   Okresný   súd   nemôže   niesť   zodpovednosť   za   predĺženie   súdneho   konania spôsobené   tým,   že   sťažovateľovi   v určitých   časových   úsekoch   nemožno   účinne   súdne písomnosti doručovať.

Opísané   správanie   sťažovateľa   malo   podľa   ústavného   súdu   vplyv   na   vznik zbytočných   prieťahov   a na   tieto   okolnosti   bolo   nevyhnutné   prihliadnuť   najmä   pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3.   Napokon,   pokiaľ   ide   o tretie   kritérium   podstatné   pre   skúmanie   existencie zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktorým   je   samotný   procesný   postup   okresného   súdu, ústavný súd zistil, že v období od 7. februára 2005 do 20. januára 2006 (takmer jeden rok) a v období   od   23.   mája 2007   do   18.   novembra   2008   (skoro   jeden   a   pol   roka),   ako   aj v období od 19. septembra 2011 do 22. decembra 2011 (viac ako 3 mesiace) okresný súd, resp. jeho právny predchodca (Okresný súd Trenčín), nevykonal žiaden úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu veci. V ostatnom období bol procesný postup súdu poznačený prvkami neefektívnosti v tom smere, že okresný súd nevykonával niektoré procesné úkony súbežne, hoci by sa v zmysle požiadavky hospodárnosti súdneho konania javil tento prístup (predovšetkým   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania)   ako   účelný. Z ústavnoprávneho hľadiska je taktiež neprijateľné, že vo veci nebolo dosiaľ vykonané ani jedno pojednávanie.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Ani systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu). Ústava v   čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa   nachádzajú   v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu   (pozri   napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Okresnému   súdu   však   nemožno   pripisovať   zodpovednosť   za   predĺženie   konania spôsobené   sťažovateľom   podávaním   opravných   prostriedkov   voči   podstatnej   väčšine rozhodnutí   okresného   súdu   dôležitých   pre   ďalšie   konanie   vo   veci,   ale   ani   prípadné pochybenia poštových doručovateľov urobené pri ich činnosti (tieto pochybenia napríklad mohli spočívať v nesprávnom vyznačení dôvodu vrátenia nedoručenej zásielky a pod.) Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 28/2008 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   pri   vyslovení   porušenia   označených   práv   ústavný   súd považoval za spravodlivé zohľadniť najmä celkovú dĺžku súdneho konania, ktoré začalo 21. novembra 2002, a v čase vydania tohto nálezu trvalo 9 rokov a 2 mesiace bez toho, aby došlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia aspoň na prvom stupni súdnictva.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd preto   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného práva sťažovateľov v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a nadväzne na neho v zmysle § 56 ods. 3 písm.   a) zákona o ústavnom   súde   prikázal okresnému   súdu,   ktorý   v čase   rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výrokovej časti nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať aj okresný súd, pokiaľ tento bude v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   žiadal   od   okresného   súdu   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume 100   000   €   z dôvodu nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej „najmä   v   pocitoch   neistoty a bezmocnosti za stavu,   keď príslušný súd na konanie vo veci   za obdobie deväť rokov nerozhodol, čo sťažovateľa okrem iného núti zotrvávať v stave neistoty ohľadom svojho práva a tiež reálneho termínu konečného rozhodnutia vo veci samej“.

Vzhľadom na zistenú nečinnosť okresného súdu v danom prípade (viac ako 2 a pol roka)   prichádza   podľa   názoru   ústavného   súdu   do   úvahy   aj   priznanie   finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   finančného   zadosťučinenia však   ústavný   súd   prihliadal   na významný podiel sťažovateľa na vzniku prekážok brániacich okresnému súdu konať (pozri časť   III   bodu   2   odôvodnenia   nálezu).   Po   zhodnotení   uvedených   okolností   považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 396,61 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, doplnenie sťažnosti)   a jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2012   (vyjadrenie   k stanovisku okresného súdu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o výške trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred   Ústavným súdom Slovenskej republiky, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2010 predstavovala sumu 741 € a za I. polrok 2011 sumu 763 €. Preto základná sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2011   predstavuje   sumu 123,50 € a v roku 2012 sumu 127,16 €. Náhrada paušálnych výdavkov za 1 úkon právnej služby potom v roku 2011 predstavuje sumu 7,41 € a v roku 2012 sumu 7,63 €.

Ústavný súd vzhľadom na obsah vykonaných úkonov právnej služby považoval za dôvodné priznať úhradu trov právneho zastupovania za všetky tri vyúčtované úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, podanie vyjadrenia k stanovisku okresného súdu   k sťažnosti)   v súlade s citovanými ustanoveniami vyhlášky. Spolu   teda trovy právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi vznikli, predstavujú sumu 396,61 €.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Pokiaľ ide o rozhodovanie o tom, kto je povinný ustanovenému advokátovi platiť trovy   konania,   ústavný   súd   v zmysle   §   372t   OSP   [prechodného   ustanovenia   prijatého zákonom č. 332/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 332/2011 Z. z.“)] aplikoval § 140 ods. 2 OSP v znení   účinnom do 31. decembra 2011, podľa   ktorého   ak   bol   účastníkovi   ustanovený   za   zástupcu   advokát,   platí   jeho   hotové výdavky   a   odmenu   za   zastupovanie   štát.   Tento   postup   zodpovedá   aj   právnemu   názoru formulovanému v dôvodovej správe k § 372t OSP zavedeného zákonom č. 332/2011 Z. z., podľa ktorej sa konania neskončené do 31. decembra 2011 „dokončia podľa ustanovení doterajších predpisov, ktoré sú v súčasnosti predmetom derogácie (napr. v neskončených konaniach o trovách rozhodne súd, ktorý advokáta ustanovil...)“ (bližšie pozri dôvodovú správu k čl. II bodu 8 zákona č. 332/2011 Z. z., internetový portál Národnej rady Slovenskej republiky). Na základe uvedeného preto ústavný súd v bode 4 výrokovej časti nálezu uložil Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „kancelária“)   zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 396,61 € na účet jemu ustanovenej advokátky.

Pokiaľ   ide   o náhradu   kanceláriou   vyplácaných   trov   konania,   ústavný   súd vychádzajúc z § 372u OSP (prechodného ustanovenia prijatého zákonom č. 388/2011 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) aplikoval na vec § 148 ods.   1 OSP v účinnom znení, v zmysle ktorého má štát podľa   výsledkov   konania proti účastníkom   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil.   Ak   sú   u niektorého   účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži   o   rozsah,   ktorý   mu   súd   priznal.   S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   uložil okresnému   súdu   zaplatiť   úhradu   trov   štátu   pozostávajúcu   z vyplácaných   trov   právneho zastúpenia, a to na účet kancelárie, ako to vyplýva z bodu 5 výrokovej časti nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012