znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 487/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Lesoochranárskeho   zoskupenia   VLK,   občianskeho združenia,   Tulčík   310,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe k informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k   spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Sžo/26/2014 z 29. apríla 2015, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, vedené Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   10958/2015,   Rvp   11469/2015 a sp. zn.   Rvp   11799/2015   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. III. ÚS 487/2015.

2. Sťažnosti   Lesoochranárskeho   zoskupenia   VLK,   občianskeho   združenia, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. júla 2015, resp. 10. augusta 2015, doručené sťažnosti Lesoochranárskeho združenia VLK, občianskeho združenia (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia [Aarhuský dohovor (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“)]   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Sžo/26/2014,   sp.   zn.   6   Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/20 13 z 13. apríla 2015.

Ako zo sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 10958/2015, Rvp 11469/2015 a sp. zn. Rvp 11799/2015 vyplýva, sťažovateľ podaniami z 30. novembra 2010, 6. februára 2012 a 19.   januára   2011   oznámil   svoj   vstup   do   konaní   vedených   na   Ministerstve   životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),

- o žiadosti z 18. novembra 2010 o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“), t. j. o povolenie usmrtiť odstreliť   jedného jedinca medveďa hnedého̶ v poľovnom revíri.

-   o   žiadosti,   so sídlom v z 31. januára 2012 o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) a f) zákona o ochrane prírody a krajiny, t. j. o povolenie usmrtiť (odstreliť) jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri držať ho a prepravovať a

- o žiadosti zo   7.   januára   2011   o   povolenie   výnimky   zo   zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, a teda o povolenie usmrtiť (odstreliť) dvoch jedincov medveďa hnedého v poľovnom revíri.

Rozhodnutiami sp. zn. 2113/2011-2.2 z 21. septembra 2011, sp. zn. 4129/2012-2.2 z 12. apríla 2012 a   sp. zn. 3229/2011-2.2 z 23. septembra 2011 ministerstvo výnimku povolilo   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia   do   30.   novembra   2011   posliedkou a postriežkou v lokalite vrch alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedenej lokalite, resp. od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom ochrany   a   postriežkou   v   lokalite,   ako   aj   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou v lokalite   ̶, alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedených lokalitách.Na   rozklady   podané   sťažovateľom   minister   životného   prostredia   Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 8644/2011-1.10 z 28. novembra 2011 (34/2011-rozkl.) prvostupňové správne rozhodnutie sp. zn. 2113/2011-2.2 z 21. septembra 2011 zmenil v časti určenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel v danej lokalite v lehote odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou   a   postriežkou   a   do   15.   decembra   2011   postriežkou   a   od   1.   júna   2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou (fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné rozhodnutie potvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej výnimky), rozhodnutím sp. zn. 6103/2012-1.10 (36/2012-rozkl.) z 10. júla 2012 rozklad sťažovateľa   zamietol   a   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   sp.   zn.   4129/2012-2.2 z 12. apríla   2012   potvrdil   a   rozhodnutím   sp.   zn.   8618/2011-1.10   (30/2011-rozkl.) z 28. novembra   2011   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   sp.   zn.   3229/2011-2.2 z 23. septembra 2011   zmenil tak, že odstrel jedného jedinca medveďa hnedého povolil realizovať   v   lokalite a katastrálne   územie̶

odo   dňa právoplatnosti   rozhodnutia sp.   zn. 8618/2011-1.10   (30/2011-rozkl.) do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou.

Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) po tom, ako nerozhodol o návrhu na odklad vykonateľnosti z 2. mája 2012 a ani neoznámil, že návrhu nevyhovuje, rozsudkom   č.   k.   1   S/32/2012-130   z   9.   januára   2013   žalobu,   ktorou   sa   sťažovateľ domáhal preskúmania   zákonnosti   označeného   správneho   rozhodnutia,   zamietol   (sp.   zn. Rvp 10958/2015),   rovnako   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom,   č.   k.   1   S/222/2012-75 z 20. februára   2014   (sp.   zn.   Rvp   11469/2015).   Na   odvolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd uzneseniami sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn. 6 S žo/32/2015   z 29. apríla 2015 rozsudky krajského   súdu   zrušil   a   konanie   zastavil.   V   sťažnosti   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 11799/2015   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, ktorým najvyšší súd na odvolanie ministerstva zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S/57/2012-106 z 20. februára 2013, a to na základe totožných skutkových a právnych zistení ako vo veciach sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn. 6 Sžo/32/2014. Týmto rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie ministerstva sp. zn. 8618/2011-1.10 (30/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011, ako aj rozhodnutie sp. zn. 3229/2011-2.2.   z   23.   septembra   2011.   Žiadosť   sťažovateľa   z   2.   mája   2012   o   odklad vykonateľnosti správnych rozhodnutí krajský súd vybavil oznámením o nepovolení odkladu z 30. mája 2012.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach zdôraznil, že jeho činnosť «sa neobmedzuje na účasť v správnych konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“) alebo iných predpisov, ale svojou mnohostrannosťou sa snaží prispieť v najvyššej možnej miere k zachovaniu prirodzeného prírodného prostredia ako bezpodmienečnej podmienky existencie života na Zemi». Vo vzťahu k jeho účasti v správnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-240/2009 z 8. marca 2011, v zmysle ktorého „Článok   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti na rozbočovačom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného   v   mene   Európskeho   spoločenstva   rozhodnutím   Rady   č.   2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj i cieľom účinnej súdnej   ochrany   práv   poskytovaných   právom   Únie,   aby   mohla   organizácia   na   ochranu životného   prostredia,   akou   je   Lesoochranárske   zoskupenie   VLK   napadnúť   na   súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

Ako   z   pripojeného   uznesení   najvyššieho   súdu   vyplýva,   tento   svoje   rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny,   ako   aj   stanovisko   správneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   Snj   72/2013   z   24.   apríla   2014,   podľa   ktorého   neplatnosť   povolenej   výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha   medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času,̶ na   ktorý   bola   výnimka   povolená,   má   za   následok,   že   odpadol   predmet   konania,   lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.

Najvyšší súd skonštatoval, že „v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na   ktorý   bolo   vydané).   To   znamená,   že   v   čase   súdneho   prieskumu   už   neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa   V.   časti   druhej   hlavy   OSP   preto   splnené   neboli.   Súd   prvého   stupňa   rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.

Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP a s § 246c ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 v spojení s § 246c ods. l OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť.“.

Na   margo   tohto   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti namietol, že „bez ohľadu na skutočnosť, že sťažovateľ obsah uvedeného stanoviska najvyššieho   súdu   nepovažuje   za   reflektujúci   platnú   právnu   úpravu,   vrátane   práva sťažovateľa   na   účinnú   účasť   v   konaniach   týkajúcich   sa   ochrany   životného   prostredia, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené   stanovisko.   Je   nepochybné,   že   sťažovateľ   podal   žalobu   proti   právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“.

Sťažovateľ   považoval   za   nepochybné,   že   „podal   žalobu   proti   právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu“, zdôrazniac, že „túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu“.

Ďalej sťažovateľ vyjadril presvedčenie o tom, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, jeho práva domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 ústavy, jeho práva napadnúť v správnom   a   súdnom   konaní   úkony   a   opomenutia   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú v rozpore   s   vnútroštátnym   právom   v   oblasti   životného   prostredia   podľa   čl.   9   ods.   3 Aarhuského dohovoru, a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžp/3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho dvora   Európskej   únie   sp.   zn.   C-240/2009   skonštatoval, „že   ústavno-konformný   výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate   vyčerpané   iba   tým,   že   predmet   konania   pred   správnym   orgánom   sa   napriek procesne   riadne   prejavenej   nespokojnosti   (napríklad   podaním   opravného   prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad   vykonaný   s   dôrazom   na   účelnosť   ďalšieho   súdneho   prieskumu).   Naopak,   takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola   právna   absurdita,   že   možnosť   právnej   ochrany   porušených   práv   prostredníctvom konania   podľa   Piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   (vrátane   aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo   vykonať   určitú   činnosť,   toto   by   aj   uskutočnili.   Preto   sa   Najvyšší   súd   stotožnil s názorom   žalobcu,   že   v   uvedenej   veci   je   potrebné   naďalej   vykonať   súdny   prieskum napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu.“.   Tento   právny   záver   najvyššieho   súdu sťažovateľ   označil   za   zrozumiteľný   a   jediný   správny   so   zreteľom   na   zmysel   účasti sťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach ochrany prírody.

V dôsledku sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nastal stav, kedy „napriek uvedenému zrozumiteľnému a podľa názoru sťažovateľa jedinému so zreteľom na zmysel účastí sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru, v rozhodovacej činnosti súdov dochádza v čoraz väčšej miere k tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej nedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci najvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu zamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka, či súhlas orgánu ochrany prírody udelený. O takýto prípad ide aj v predmetnom konaní.“.

Sťažovateľ poukázal na § 248, § 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorých jednoznačne vyplýva, „že pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.

Následne sťažovateľ na margo správneho konania uviedol, že „konanie o udelenie výnimky je konaním, ktoré začína n a žiadosť žiadateľa. Dôvodom na konanie je žiadosť žiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť.“. Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/6/2013 z 29. apríla 2013, z ktorého citoval, ako aj na jeho rozsudok sp. zn. 1 Sžp/13/2013 z 13. mája 2014, v ktorom najvyšší súd zaujal rovnaké   stanovisko: «Z   vykonaných   záverov   žalovaného   vyplýva,   že   pojem   „dôvod   na konanie“ stotožnil s jednou podmienkou vyslovenou vo výrokovej časti povolenia, t. j. s časovým obmedzením výnimky. Avšak dôvodom na konanie žalovaného správneho orgánu je predovšetkým žiadosť žiadateľa o povolení výnimky....

Takisto   je   nepochybné,   že   účinky   prvostupňového   rozhodnutia   počas   konaní nenastali (viď bod č. 26), a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade bolo právne irelevantné, čo stanovi! nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny pokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t. j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzn. potvrdiť napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesné nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo o vyhodnotenie   otázky,   či   by   týmto   rozhodnutím   žalobca   dosiahol   priaznivejšieho postavenia   (viď   možný   formalizmus   vytýkaný   nesprávne   krajským   súdom   a   spomenutý v citovanom rozsudku sp. zn. 4 SŽ//98-102/02), ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti konajúceho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy) rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.

Uvedený Aarhuský dohovor prostredníctvom čl. 9 ods. 1 až 4 požaduje od zmluvných členských   štátov,   aby   zabezpečil   dotknutým   členom   verejnosti   zodpovedajúcu   a   účinnú nápravu vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné, a uvedené prostriedky nápravy musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. V žiadnom prípade však Aarhuský dohovor neumožňuje vnútroštátnym súdom, aby výkon tohto práva mohli hodnotiť inak ako uplatnený v súlade, resp. v nesúlade so zákonom (viď zásada iura merae facultatis zakotvená v článku 2 ods. 3 ústavy).»

Sťažovateľ ďalej uviedol, že zmyslom jeho účasti „v predmetnom konaní je svojimi podaniami,   návrhmi   a   využívaním   opravných   prostriedkov   zabezpečiť   naplnenie   svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok SR dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je   v   súlade   s   právnymi   predpismi   SR   na   úseku   ochrany   prírody,   ako   aj   s   právnymi predpismi   upravujúcimi   konanie   pred   takýmito   orgánmi.   Sťažovateľ   je   rozhodnutím najvyššieho súdu ukrátený na svojich právach, keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti   reálne   sa   domôcť   preskúmania   nezákonného   rozhodnutia   správneho   orgánu. Sťažovateľ sa obrátil so žalobou, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv na súd, ktorý nielen, že mu ochranu práv neposkytol, ale odoprel mu svojim zastavujúcim rozhodnutím možnosť reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti postupu žalovaného. Takýto postup súdu je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, Veľkej Komory C-240/09 zo dňa 8.3.2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie z oblasti životného prostredia.

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi   bolo   najprv   krajským   súdom   nevyhovené   v   jeho   žiadosti   o   odklad vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   (pričom   proti   nevyhoveniu   žiadosti   o   odklad vykonateľnosti nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok) a neskôr najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.“.

Podľa sťažovateľa je z uvedených zhrnutí zrejmé, že „aj keď najvyšší súd formálne akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie   zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny   nadväzujúce   na   čl.   9   ods.   3   Aarhuského dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku vynesenom v konaní C-240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel je týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen sťažovateľa, ale ani iných organizácií na ochranu životného prostredia v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny. Týmto zmyslom je podľa sťažovateľa možnosť domôcť sa   zákonného,   meritórneho,   právoplatného   rozhodnutia   o   otázke,   ktorá   je   predmetom konania   pred   správnymi   orgánmi.   Opačný   výsledok   účasti   sťažovateľa   v   konaní,   teda zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie   vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka udelená.“.

Vzhľadom na to, že ide o skutkovo takmer totožné veci, ako aj na zhodnosť právnych záverov a ich odôvodnení v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a uznesení sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, aj sťažovateľ zvolil na podporu svojho tvrdenia o porušení uvedených jeho základných práv rovnakú argumentáciu. Ústavný súd sa preto ďalej obmedzí len na nové neopakujúce sa tvrdenia   a   námietky   sťažovateľa,   keď   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   11469/2015 sťažovateľ poukázal tiež na stabilnú prax v zásade automaticky nevyhovieť jeho žiadostiam o odklad vykonateľnosti, a to od roku 2008 najmä vo veciach konaní o povolení výnimiek na   odstrel   medveďa   hnedého,   pričom   sám   registroval,   že   túto   skutočnosť   najvyšší   súd nepovažoval pri svojej rozhodovacej činnosti za relevantnú.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosti   pôvodne   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 10985/2015,   Rvp   11469/2015   a   sp.   zn.   Rvp   11799/2015   prijal   na   ďalšie   konanie a vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/26/2014 zo dňa   29.4.201,   sp. zn.   6 Sžo/32/2014   zo   dňa 29.4.2015   a sp. zn.   9 Sžp/6/2013   zo   dňa 13.4.2015 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/26/2014 zo dňa 29.4.2015, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 zo dňa 29.4.2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 zo dňa 13.4.2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenia   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.

Zo   spisov   ústavného   súdu   sp.   zn.   Rvp   10958/2015,   Rvp   11469/2015   a   sp.   zn. Rvp 11799/2015   vyplýva,   že   sťažnosti   spolu   skutkovo   súvisia,   týkajú   sa   tých   istých účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakou právnou zástupkyňou a v každej sťažnosti na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie označených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu celkom identické.

Prihliadajúc   na   uvedené   ústavný   súd   v   súlade   so   zásadou   procesnej   ekonómie a v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy podľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného prostredia.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   správnych   orgánov   a   konajúcich   všeobecných súdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli zastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto postup   podľa   sťažovateľa   spôsobuje,   že   jeho   práva   ako   účastníka   správneho   konania vyplývajúce   mu   z   čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru   sú   abstraktné   a   imaginárne   bez možnosti   reálne   sa   domôcť   preskúmania   nezákonného   rozhodnutia   prvostupňového správneho orgánu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (obdobne   napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva na   prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   konaní a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným   právom   v   oblasti   životného   prostredia   podľa   čl.   9   ods.   1   Aarhuského dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, ktorými boli   zrušené   rozsudky   krajského   súdu   č.   k   1   S/32/2012-130   z   9.   januára   2013, č. k. 1 S/222/2012-75 z 20. februára 2014 a č. k. 2 S/57/2012-106 z 20. februára 2013 o zamietnutí žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ministerstva životného prostredia z   28.   novembra   2011,   sp.   zn.   8644/2011-1.10   z   10.   júla   2012   (34/2011-rozkl.), sp. zn. 6103/2012-1.10   (36/2012-rozkl.)   a   rozhodnutia   ministra   životného   prostredia sp. zn. 6103/2012-1.10 z 10. júla 2012, (36/2012-rozkl.) a súdne konania boli zastavené.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd dospel k nesprávnym právnym záverom o tom, že uplynutie lehoty platnosti výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny je dôvodom na zastavenie konania o rozklade proti tomuto rozhodnutiu, pretože „rozhodnutie, resp. lehota   platnosti   výnimky v   ňom   uvedená,   nemôže byť   z hľadiska   práva   dôvodom na konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania a nie dôvodom naň. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie správneho orgánu, v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné aj z rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu,   sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu prvostupňového   správneho   orgánu   rozklad   a   prvostupňové   správne   rozhodnutie,   teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd svoje rozhodnutia opiera o § 244 ods. 1 a 4 OSP, § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny, ako aj o stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.   Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej   výnimky   o   povolení   na   odstrel   chráneného   živočícha   medveďa   hnedého,̶ spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek   štádiu   konania.   V   označených   veciach   dospel   najvyšší   súd   k   záveru, že „v čase   rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   už   uplynul   čas,   na   ktorý   bola   povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho   žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto   splnené   neboli.   Súd   prvého   stupňa   rozhodol   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.

Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP a s § 246c ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 v spojení s § 246c ods. l OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť. Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo platnosť, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom   prípade   nejde   o   rozhodnutie,   ktoré   zakladá,   mení   alebo   zrušuje   oprávnenia a povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo   ktorými   môžu   byť   práva,   pravom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. l OSP).“.

Tento právny názor vyslovil najvyšší súd opakovane napr. aj v rozsudkoch sp. zn. 2 Sžp/3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp/7/2013 z 24. septembra 2014, sp. zn. 9 Sžp/11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo/23/2014, sp. zn. 3 Sžo/81/2014 a sp. zn. 3 Sžo/27/2014   z   2.   decembra   2014,   sp.   zn.   6   Sžo/9/2014   z   28.   januára   2015,   sp.   zn. 8 Sžo/16/2014   z 30. apríla 2015   či sp. zn. 8 Sžo/17/2014 z 19. augusta 2015. Súlad právneho   názoru   viacerých   senátov   najvyššieho   súdu   len   ďalej   svedčí   o   ojedinelosti právneho postoja senátu najvyššieho súdu 1S, ktorý dlhodobo preferuje právne-teoretické stanoviská,   často   neberúc   ohľad   na   ich   praktické   dopady   na   postavenie   žalobcov (navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených požiadaviek.

Ústavný   súd   je   oboznámený   s   obsahom   a   dôvodmi   zjednocujúceho   stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 a po preskúmaní napadnutých uznesení najvyššieho súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutých uzneseniach. Považuje však za   potrebné   upriamiť   sťažovateľovu   pozornosť   na   skutočnosť,   že   toto   zjednocujúce stanovisko bolo prijaté pre účely zjednotenia rozdielnych právnych stanovísk v skutkovo a právne totožných veciach sťažovateľa v konaniach vedených na najvyššom súde pod sp. zn. 10   Sžp/6/2013   a sp. zn. 1   Sžp/6/2013, z ktorých   druhé prezentuje   názory   preferované sťažovateľom.

Aj podľa názoru   ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale súdmi, do   právomoci   ktorých   patrí   predovšetkým   preskúmanie   právnych   otázok   týkajúcich   sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia, z ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých uznesení. Aj podľa názoru ústavného   súdu   ak   rozhodnutie   správneho   orgánu   o   povolení   výnimky   na   usmrtenie chráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým je uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto aj vtedy,   ak   platnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu   prvého   stupňa   na   povolenie   odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný. Preto ak najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s   už   citovanými   závermi   a   konania   po   zrušení rozsudkov krajského súdu zastavil, nemožno sťažnostiam sťažovateľa priznať úspech, keďže týmito   správnymi   rozhodnutiami,   ktoré   žalobami   v   správnom   súdnictve   napadol, nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu nijakého oprávnenia a povinnosti sťažovateľa a ani jeho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti už týmto rozhodnutím nemôžu byť priamo dotknuté.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutých   uznesení najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na základe odvolania sťažovateľa rozsudky krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, zrušil a konanie zastavil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudky krajského súdu a už vôbec nie sťažnosťou napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého. Na základe už uvedeného si ústavný súd všimol, že sťažovateľ toto   svoje   právo   formalisticky   obhajuje   bez   toho,   aby   niekde   vo   svojich   sťažnostiach uviedol, akým spôsobom by ho chcel realizovať. V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená, a nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Nemožno sa prikloniť ani k sťažovateľovmu hodnoteniu názoru najvyššieho súdu artikulovaného v rozsudku sp. zn. 1 Sžp/3/2011 zo 17. apríla 2012 ako „zrozumiteľnému a... jedinému   (zrejme   vypadlo   slovo   „správnemu“,   pozn.)   so   zreteľom   na   zmysel   účasti sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru v činnosti orgánov ochrany prírody …“.   Ani   sťažovateľ   nemôže   ponechať   bez   povšimnutia,   že   jeho   tvrdeniam   bez   ohľadu na rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vyhovujú len a len rozhodnutia najvyššieho súdu vydané senátom 1S, pričom všetky ostatné senáty pravidelne a opakovane prezentujú právny názor totožný s názorom obsiahnutým v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/26/2014, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2014. Navyše, sťažovateľom citované rozhodnutie senátu 1S opomína potrebu praktickej aplikácie práva na konkrétne reálne situácie tak, aby bola zaistená účinná ochrana práv a právom chránených záujmov osôb, a zotrváva   na vysoko teoretických pozíciách ideálnych   prípadov.   Závery   v   ňom   obsiahnuté   vychádzajú   z   formalistického   prístupu k právu, ktorý nemá nič spoločné so sťažovateľom požadovanou reálnou možnosťou účinne uplatňovať (realizovať) svoje práva a právom chránené záujmy.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach sťažovateľa už tiež rozhodovali prvý a druhý senát ústavného súdu, ktoré predchádzajúce sťažnosti   sťažovateľa   odmietli   pri   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnené (II. ÚS   326/2014,   II.   ÚS   332/2015   a   I.   ÚS   217/2015).   Keďže   ústavný   súd   nedospel pri predbežnom   prerokovaní   k   odchylným   právnym   názorom   ako   prvý   a   druhý   senát ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 326/2014, sp. zn. II. ÚS 332/2015 a sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   podstaty   sťažnosti sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   (proti   rozhodnutiu najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou   by   bolo   zjednocovať stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax   všeobecných   súdov   (m. m. I.   ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavno-súdna   korekcia   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   v   prípade sťažovateľa   by   teda   bola   možná   len   v   tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického   práva na spravodlivý   proces   podľa   dohovoru   by   mohlo   dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   241/07),   alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Pretože namietané rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Pokiaľ najvyšší súd nepovažuje právne závery krajského súdu v tomto smere za nemajúce vplyv na vlastné právne závery (o uplynutí platnosti povolenej výnimky, a tým aj vyčerpaní a zániku predmetu správneho konania; osobitne v prípade realizácie odstrelu), je namieste tento jeho názor opätovne podporiť.

K   vedľajšej   námietke   týkajúcej   sa   negatívne   vybavovaných   žiadostí   sťažovateľa o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutých správnych rozhodnutí ústavný súd uvádza, že tieto môžu byť v konaní pred všeobecným (správnym) súdom na nový návrh negované rozhodnutím   súdu   o   povolení   odkladu   vykonateľnosti,   ak   vyjdú   najavo   skutočnosti, že závažná ujma žalobcom hrozila alebo už hrozí a že ochrana ich práv a oprávnených záujmov   povolením   odkladu   vykonateľnosti   predstavuje   neprimeraný   zásah   do   iných zákonom chránených záujmov.

Za   tejto   situácie   nemohlo   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo/10/2014 a sp. zn. 6 Sžo/32/2015 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam bude vyhovené.

V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia ako   spoločného   záujmu   všetkých   občanov   Slovenskej   republiky   je   dôležitou   aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky neplytvali svoju pozornosť   a   prostriedky   na   čisto   formálne,   obsahovo   prázdne   manifesty,   tak   ako   to   je v prípade tohto konania, v ktorom ako najvyšší súd, tak aj ústavný súd opätovne museli vysloviť už neraz vyslovený právny názor a na ňom postavený záver.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015