znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 487/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 1 ods. 1,   čl.   2 ods.   2 a 3 a čl. 145 ods.   4 Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 12/2013 a jeho prípisom zo 17. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145 ods.   4 ústavy, ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 12/2013 a jeho prípisom zo 17. mája 2013 (ďalej len „prípis“).

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   z vyžiadaného   spisového   materiálu   vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci sťažovateľa v konaní o žalobe podľa   §   247   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   uznesením č. k. 21 S 27/2012-30 z 5. decembra 2012 (ďalej aj „zastavujúce uznesenie krajského súdu“) zastavil   konanie „o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o odvolaní   žalobcu   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   riaditeľa   žalovaného   (Ústavu   na   výkon   väzby   Ž.,   pozn.) o uložení disciplinárneho trestu č. 6/2006 z 8. 3. 2006 a v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu riaditeľa žalovaného o uložení   disciplinárneho   trestu   č.   11/2006   zo   17.   3.   2006,   a   o   návrhu   na   doručenie rozhodnutí   o   odvolaniach   (druhostupňových   rozhodnutí)   a o návrhu   na   doručenie prvostupňových rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu“ z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania pred súdom. Sťažovateľ podal   21.   decembra   2012   prostredníctvom   elektronickej   pošty   odvolanie   proti zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu. Keďže podanie sťažovateľa bolo neúplné, krajský súd uznesením č. k. 21 S 27/2012-47 zo 16. januára 2013 ho vyzval na odstránenie jeho vád. Aj proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ obdobným spôsobom (elektronickou poštou) 4. februára 2013 odvolanie. Obe tieto podania neboli podpísané zaručeným elektronickým podpisom a ani neboli v zákonom ustanovenej lehote troch dní doplnené písomne alebo ústne do zápisnice.

Krajský súd predmetné podania predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu. Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel k záveru, že dôvod na predloženie veci nebol daný a spis vrátil krajskému súdu, pričom v prípise okrem iného uviedol: „Podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť   písomne   alebo ústne do   zápisnice   najneskôr   do troch dni;   podanie,   ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené sa neprihliada (§ 42 ods. 1 O. s. p.).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určenej kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 veta prvá O. s. p.).“

Najvyšší   súd   ďalej   poukázal   na   to,   že „Zákonodarca   v   prípade   podania obsahujúceho návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré podanie   bolo   urobené   elektronickými   prostriedkami   bez   zaručeného   elektronického podpisu, vyžaduje písomné alebo ústne doplnenie do zápisnice najneskôr do troch dní s tým, že ak sa tak nestane, na podanie, ktoré nebolo v tejto lehote doplnené, sa neprihliada. Súd potom na základe ustanovenia § 42 ods. 1 O. s. p. pri podaniach urobených elektronickými prostriedkami so zreteľom na to, či sú alebo nie sú podpísané zaručeným elektronickým   podpisom   postupuje   dvomi   spôsobmi;   podaniu   podpísanému   zaručeným elektronickým podpisom alebo doplnenému písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch   dní,   prizná   procesné   účinky,   podaniu   nepodpísanému   zaručeným   elektronickým podpisom   a   nedoplnenému   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   najneskôr   do   troch   dní neprizná procesné účinky, neprihliada naň.“.

K odvolaniu   (riadnemu opravnému prostriedku)   ako procesnému úkonu účastníka konania najvyšší súd uviedol, že „keďže patrí medzi najvýznamnejšie dispozitívne procesné úkony účastníka konania, je návrhom vo veci samej. Nie je rozhodujúce, či ide o odvolanie proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   rozhodujúcou   skutočnosťou   je   právna   relevantnosť podania účastníka súdneho konania na konanie alebo jeho predmet, resp. simultánne aj na konanie   aj   na   jeho   predmet.   Riadne   podané   odvolanie   má   významné   procesné   účinky; odkladný (suspenzívny) a devolutívny účinok. Preto je doplnenie podania, ktoré by svojim obsahom mohlo byť odvolaním, opodstatnené.“.

Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že «žalobca   vo   svojom   podaní polemizuje o jeho povahe, teda bol si vedomý toho, že v prípade jeho vyhodnotenia ako návrhu vo veci samej, súd na neho neprihliadne, avšak podanie napriek tomu nedoplnil. Medzi všeobecné náležitosti každého podania patrí podpis. Podpisom sa rozumie vlastnoručný   podpis   účastníka,   prípadne   podpis   jeho   zástupcu;   podpisom   pisateľ potvrdzuje,   že   sa   s   obsahom   podania   stotožňuje,   že   podanie   je   prejavom   jeho   vôle. Od 01.05.2002 (nadobudol účinnosť zákon č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov) treba v občianskom súdnom konaní za rovnocenný ekvivalent tomuto podpisu považovať podpísanie sa zaručeným elektronickým podpisom na podaniach   urobených   elektronickými   prostriedkami.   Zmyslom   a   poslaním   takéhoto podpísania je zaručenie autenticity podania, t. j. že podanie je od osoby, ktorá je na ňom označená ako podávateľ.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   uznesenia   č.   k.   II.   ÚS   51/09-20 zo dňa 04. 02. 2009 k vyššie citovanému ustanoveniu § 42 ods. 1 O. s. p. uviedol: „Citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zaviedlo do súdnej praxe možnosť elektronickej komunikácie medzi účastníkom súdneho konania a súdom. Avšak problémom, ktorý tento nový spôsob komunikácie so sebou priniesol je tzv. fenomén virtuálnej identity prejavujúci sa značnou mierou neistoty týkajúcej sa pričítateľnosti (privlastnenia) virtuálneho konania konkrétnemu subjektu práva. Vzhľadom na uvedené bolo nevyhnutné vytvoriť kombinovaný právne - technický inštrument, prostredníctvom ktorého by sa takáto istota dala zabezpečiť. Ako   jeden   z   takýchto   inštrumentov   bol   vytvorený   zaručený   elektronický   podpis,   ktorý v právnej   praxi   zaznamenal   okamžitú   pozitívnu   reakciu   v   otázke   riešenia   autentickosti a pričítateľnosti   právne   relevantného   konania   realizovaného   prostredníctvom elektronických   prostriedkov   konkrétnemu   subjektu   práva.   Vzhľadom   na   uvedené,   ak   je dokument označený zaručeným elektronickým podpisom, je možné nielen de iure preukázať jeho pôvodcu, ale je možné tiež s relatívne vysokou mierou spoľahlivostí určiť pravosť jeho obsahu.   Vo   všetkých   ostatných   prípadoch,   keď   účastník   konania   komunikuje   so   súdom prostredníctvom   elektronických   prostriedkov   a   jeho   právne   relevantné   prejavy   nie   sú opatrené   zaručeným   elektronickým   prostriedkom,   je   nevyhnutné   postupovať   podľa citovaného ustanovenia § 42 ods. 1 O. s. p., a takto urobené podanie je nevyhnutné doplniť v jeho písomnej podobe do troch dni od jeho podania v elektronickej podobe. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.».

Keďže obe podania sťažovateľa z 21. decembra 2012 a 4. februára 2013 označené ako „Odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k.   21   S/27/2012-30“ a „Námietky/Odvolanie   proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S/27/2012-47 zo dňa 16. 10. 2013“ boli urobené elektronickými   prostriedkami   bez   toho,   aby   boli   podpísané   zaručeným   elektronickým podpisom a neboli v lehote troch dní doplnené písomne alebo ústne do zápisnice, najvyšší súd   vychádzal   z toho, „akoby   ani   vôbec   podané   neboli.   Pre   dôsledok   spojený s nedoplnením uvedeného emailového podania, t. j. že sa na neho neprihliada“, nemala byť podľa názoru najvyššieho súdu vec predkladaná na rozhodnutie o odvolaní.

Sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas   s postupom   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho elektronickými podaniami, poukazuje na to, že odvolanie nie je podaním vo veci samej, a na podporu svojich tvrdení cituje § 41 a § 42 OSP, § 40 Občianskeho zákonníka a § 14 zákona č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, z ktorých podľa jeho názoru   vyplýva,   že „emailom   podané   odvolanie   proti   procesnému   (nemeritórnemu rozhodnutiu) je plne v súlade s § 42 ods. 1 alinea druhej OSP, neobsahujúc žiadny návrh vo veci   samej   alebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené elektronickými   prostriedkami   a   tým   je   Argumentom   a   contrario   právne   relevantné   bez ďalšieho dopĺňania v písomnej forme, keďže nejde ani o telefax.“ Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd účelovo „vytrháva z dikcie zákona slová a z kontextu zákona, to čo potrebuje a popiera tým vlastne pravý zmysel a účel doslovného znenia zákona v ust. § 41 ods. 1 OSP a § 42 ods. 2 OSP.“

Sťažovateľ preto považuje postup najvyššieho súdu za protiústavný a svojvoľný, jeho prípis za arbitrárny a ako taký za porušujúci jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a články ústavy a medzinárodnej zmluvy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy   sa   vyslovuje,   že   základné   práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podlá   čl.   48   ods.   2   Ústav   Slovenskej republiky, na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivá súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu obciam a politických práv samostatne, ale (primárne) aj

a)   v   spojení   s   porušením   práva   na   rešpektovanie   elektronickej   korešpondencie (mailovej komunikácie) podľa čl. 8 ods. 1 a nasl. Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

b) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky

c) v spojení s čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky boli protiústavným procesným postupom v konaní Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Sžo/12/2013   a   protiústavným   prípisom   ako   Iným   zásahom   Najvyššieho   súdu   SR   ako porušovateľa, sp. zn. 3 Sžo/12/2013 zo dňa 26. 2013 porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy   sa   právoplatný   protiústavný   prípis najvyššieho súdu SR ako porušovateľa, sp. zn. 3Sžo/12/2013, zo dňa 17.5. 2013 v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu primárne vracia späť na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie lége artis.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy sa Najvyššiemu súdu SR bezodkladne zakazuje pokračovať v porušovaní namietaných základných ľudských práv sťažovateľa a prikazuje sa mu konať a rozhodnúť o len emailom podanom odvolaní.“

Sťažovateľ taktiež žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 €, ako aj o priznanie náhrady trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   citovaného   prípisu   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   ho   založil   najmä na interpretácii   a   aplikácii   §   41   ods.   1   a   §   42   OSP,   ako   aj   uznesenia   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 51/09 zo 4. februára 2009 (v časti, v ktorej sa ústavný súd zaoberal aplikáciou § 42 ods. 1 OSP).

Ústavný súd nebude citovať označené ustanovenia paragrafov Občianskeho súdneho poriadku ani relevantnú časť označeného uznesenia ústavného súdu, keďže sú súčasťou citovaného   prípisu   najvyššieho   súdu   (bližšie   pozri   citáciu   v časti   I   odôvodnenia   tohto rozhodnutia).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   v   okolnostiach   posudzovanej   veci postupoval   ústavne   súladným   spôsobom,   keď   na   elektronické   podania   sťažovateľa z 21. decembra 2012 a 4. februára 2013, ktoré neboli podpísané zaručeným elektronickým podpisom a neboli v lehote troch dní doplnené písomne alebo ústne do zápisnice, prihliadal, ako keby vôbec neboli podané.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).   V   danom   prípade   najvyšší   súd,   ktorému   boli   obe   elektronické   podania (odvolania)   sťažovateľa   predložené   na   rozhodnutie   o odvolaní,   ústavne   konformným spôsobom interpretoval a aplikoval pri ich posudzovaní príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o formách podaní urobených účastníkom konania, podľa ktorých podanie obsahujúce návrh vo veci samej (žaloba, jej zmeny, späťvzatie žaloby, odvolanie a pod.) alebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené   elektronickými prostriedkami   a   zároveň   bolo   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom,   netreba doplniť,   a naopak,   podanie   obsahujúce návrh   vo veci   samej   alebo návrh   na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu (podanie zaslané súdu mailom), treba doplniť písomným podaním (pozri   komentár   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   v   právnej   databáze   ASPI,   §   42), čo napokon   potvrdzuje aj postup ústavného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. II.   ÚS 51/09, keď sťažnosť iného sťažovateľa (podanú elektronicky) odmietol po tom, ako bola doplnená   písomným   podaním   po   lehoteu   stanovenej   zákonom,   ako   oneskorene   podanú a kde sa podrobne zaoberal interpretáciou § 42 ods. 1 OSP.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z uvedených dôvodov preto nemožno považovať prípis najvyššieho súdu (ani postup ktorý predchádzal jeho vydaniu) ani za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a článkov ústavy a medzinárodnej zmluvy.

Sťažovateľ okrem iného namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145 ods. 4 ústavy, ktoré majú povahu ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených ústavou. Uvedené ustanovenia   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy.   V   prípade,   ak   ústavný   súd   dospeje   k   záveru, že v danom   prípade   namietaným   rozhodnutím   alebo   postupom   orgánu   verejnej   moci nedošlo,   resp.   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd, prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že pre sťažnosť sťažovateľa existujú dôvody na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne IV. ÚS 146/2011), a z tohto dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v jeho   sťažnosti   (napr. žiadosťou o ustanovenie advokáta...).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014